znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 350/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť T. H., N., zastúpeného advokátom JUDr. L. M., P., Č., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, základného práva nebyť stíhaný za čin, za ktorý už bol právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby podľa čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd, práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na obnovu konania podľa čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva slobodne prejavovať náboženstvo a vieru podľa čl. 24 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, slobody náboženského vyznania podľa   čl.   15   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   slobody   myslenia,   svedomia a náboženstva podľa čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 18 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, základného práva nebyť nútený vykonávať vojenskú službu podľa čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 15 ods.   3   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   práva   nebyť   podrobovaný   donucovaniu narušujúcemu   slobodu   vyznávať   alebo   prijať   náboženstvo   podľa   čl.   18   ods.   2   a   3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 1 a čl. 4 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 Tos/27/2012-33 z 22. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2012 doručená sťažnosť T. H., N. (ďalej len „sťažovateľ“), v petite ktorej namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 24 ods. 2, čl. 25 ods. 2, čl. 40 ods. 5 a 6, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 5 a 6 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených čl. 6 ods.   1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 4 ods. 1 a 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) a čl. 18 ods. 1 až 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Tos/27/2012-33 z 22. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava (ďalej len „vojenský súd“) sp. zn. 2 T/122/76 z 23. júna 1976 bol sťažovateľ uznaný   vinným   z trestného   činu   nenastúpenia   služby   v ozbrojených   silách   podľa   §   269 ods. 1 Trestného zákona (č. 140/1961 Zb. účinného do 31. decembra 2005, pozn.), za čo bol odsúdený   na nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   v trvaní   dvoch   rokov   so   zaradením do I. nápravno-výchovnej   skupiny.   Dôvodom   uvedeného   odsúdenia   bola   skutočnosť,   že sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu Svedkov Jehových odmietol vykonať vojenskú   službu.   Z rovnakého   dôvodu   bol   sťažovateľ   rozsudkom   toho   istého   súdu sp. zn. 3 T/255/79   z 3.   januára   1980   odsúdený   na nepodmienečný   trest   odňatia   slobody v trvaní troch rokov. Celý trest sťažovateľ vykonal. Na základe zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov bol sťažovateľ v roku 1992 čiastočne rehabilitovaný.   Vojenský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   Rtv/112/91   z 27.   mája   1992 pri nezmenenom výroku o vine z predchádzajúcich rozsudkov odsúdil sťažovateľa na trest odňatia   slobody   v trvaní   šestnástich   mesiacov   s podmienečným   odkladom   na   skúšobnú dobu   jedného   roka.   Na   sťažovateľovi   však   stále   „visí“   vina.   Keďže   Európsky   súd   pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   v podobných   veciach   vyslovil,   že   perzekúcia   kvôli odopretiu   vojenskej   služby   z náboženských   dôvodov   je   porušením   čl.   9   dohovoru, sťažovateľ z dôvodu, aby dosiahol úplnú rehabilitáciu, podal Okresnému súdu Bratislava I (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na   obnovu   konania „smerujúci   proti   právoplatnému rozsudku Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 23. 06. 1976 sp. zn. 2 T/122/76“. Okresný   súd   uznesením   č.   k.   6   Nt/12/2011-17   z 10.   januára   2012   obnovu   konania v uvedenej   trestnej   veci   povolil   a citovaný   rozsudok   vojenského   súdu   a   všetky   ďalšie rozhodnutia   na   neho   nadväzujúce   v celom   rozsahu   zrušil.   Na   základe   sťažnosti prokurátorky Okresnej   prokuratúry   Bratislava   I   krajský   súd   uznesením č. k. 23 Tos/27/2012-33 z 22. marca 2012 uznesenie okresného súdu v celom rozsahu zrušil a zároveň zamietol uvedený návrh sťažovateľa, pretože nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku (zákona č. 301/2005 Z. z. účinného od 1. januára 2006, pozn.).

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu boli porušené viaceré jeho základné práva a slobody. Podľa jeho názoru jadro sporu spočíva vo výklade čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, ktorý garantuje „právo“ na obnovu konania podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodovanie vo veci. Za takúto novú skutočnosť sťažovateľ považuje už spomínané rozsudky ESĽP. Podľa jeho názoru krajský súd v napadnutom rozhodnutí existenciu tohto práva pripúšťa iba v prípade procesných a hmotnoprávnych vád dovolania (čo je ale fakticky nerealizovateľné, pretože sťažovateľ   v roku   1992   dovolanie   podať   nemohol)   alebo   v prípade   existencie   nových skutočností alebo dôkazov (uvedené však krajský súd nezistil). Inými slovami, krajský súd podmienky na aplikáciu citovaného článku dohovoru interpretuje tak, že nápravu vadného rozhodnutia   fakticky   vylučuje. Krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   uvádza, že novou skutočnosťou podľa § 394 ods. 4 Trestného poriadku (ako podmienkou obnovy konania) by mohlo byť rozhodnutie ESĽP, avšak muselo by si týkať priamo sťažovateľa. Sťažovateľ je však   toho   názoru,   že   pokiaľ   existujú   porovnateľné   rozsudky   ESĽP   týkajúce   sa   iných fyzických osôb, nie je dôvod, aby slovenské súdy také prípady riešili v neprospech rovnako postihnutých osôb.

Sťažovateľ taktiež namietal porušenie zásady „ne bis in idem“, čo odôvodňuje tým, že „v rehabilitačním řízení v roce 1992 bylo spojeno řízení o prvním odsouzení z roku 1976 a druhém   z roku   1980.   V rehabilitačním   řízení   byl   vysloven   nový   trest   při   nezměneném výroku o vině z obou případů. Přitom vyslovením viny i v druhém případe byla výslovně porušená tato zásada...“, čo je samo osebe dôvodom na povolenie obnovy konania.

Sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 1 listiny zaručujúceho rovnosť – t. j. rovnaké zaobchádzanie s osobami v rovnakom právnom postavení.

Ďalším dôvodom na povolenie obnovy konania je skutočnosť, že rehabilitačný súd potom,   ako zrušil   pôvodné odsudzujúce rozsudky,   opomenul aplikovať čl.   VI   amnestie prezidenta republiky z 8. decembra 1989, čo je závažným porušením zákona.

Podľa názoru sťažovateľa novozistenými skutočnosťami sú aj tieto:„- není nijak doložena společenská nebezpečnost stěžovatelova jednání;

-   v   rehabilitačním   řízení   nebyl   (a   ani   nemohl   být)   zohledněn   právní   náhled vyplývající ze zákona č. 125/1996 Z. z.;

- v rehabilitačním řízení nebylo zohledněno právo stěžovatele na použití příznivější právní úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny s přihlédnutím k právu na odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznaní podle čl. 15 odst. 3 Listiny a čl. 25 odst. 2 Ústavy a k právu na svobodu svědomí a náboženského vyznaní podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu, čl. 15 odst. 1 Listiny, čl. 9 Úmluvy a čl. 24 odst. 2 Ústavy.“

Okresný   súd   tieto   vady   vzal   do   úvahy,   ale   krajský   súd   nie,   čím   porušil   právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, „právo“ na obnovu konania podľa   čl.   4   ods.   2   protokolu   č.   7,   ako   aj   už   označené   práva.   Okresný   súd   poskytol sťažovateľovi súdnu ochranu, avšak krajský súd nie, čím došlo aj k porušeniu jeho práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy.

V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:«I. Usnesením Krajského sondu Trenčín ze dne 22. 3. 2012 č. j. 23 Tos/27/2012-33 bylo porušeno právo stěžovatele na

- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy;

- šetření základních prav a svobod podle čl. 4 odst. 4 Listiny;

- soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny a čl. 46 odst. 1 Ústavy;

- znovuotevření případu podle čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě;

- rovnost podle čl. 1 Listiny;

- zásadu „ne bis in idem“ podle čl. 40 odst. 5 Listiny, čl. 50 odst. 5 Úmluvy a čl. 4 odst. 1 Protokolu č. 7 k Úmluvě;

- posouzení věci podle příznivější právní úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny a čl. 50 odst. 6 Ústavy;

- odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 15 odst. 3 Listiny a čl. 25 odst. 2 Ústavy;

- svobodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu, čl. 15 odst. 1 Listiny a čl. 24 odst. 2 Ústavy a čl. 9 Úmluvy.

II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 22. 3. 2012 č. j. 23 Tos/27/2012-33 se zrušuje.

Stěžovateli   se   přiznáva   přiměřené   zadostiučinění   ve   výši   1.000,-   Euro,   které   je Krajský sond Trenčín povinen vyplatit k rukám stěžovatele do dvou měsíců od doručení tohoto nálezu.

IV. Stěžovateli se... přiznávají náklady právního zastupování...»

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že sťažnosť ako celok pôsobí zmätočne a vytvára   priestor   na   mnohé   dohady   a dedukcie   zo   strany   ústavného   súdu,   ktorý   však v zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   môže   preskúmať   len   to   rozhodnutie všeobecného súdu, ktorého sa z dôvodu namietaného porušenia základných práv a slobôd domáha sťažovateľ v petite svojej sťažnosti. Hoci sťažovateľ uvádza, že proti nemu boli vedené tri trestné konania (r. 1976, 1980, 1992), z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že o obnovu konania žiadal len v prvom prípade (r. 1976).

Sťažovateľ sa snaží o dosiahnutie úplnej rehabilitácie – t. j. zbavenia viny za trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa (právoplatných) rozsudkov vojenského súdu   sp.   zn.   2   T/122/76   z 23.   júna 1976   a sp.   zn.   3 T/255/79   z 3.   januára 1980,   ktorú odmietol vykonať z dôvodu svojho náboženského presvedčenia Svedkov Jehovových. Tejto viny   ho   nezbavil   ani rozsudok   vojenského   súdu   sp.   zn.   4   Rtv/112/91   z 27.   mája 1992 vydaný v rehabilitačnom konaní. Keďže ESĽP v podobných veciach (týkajúcich sa iných fyzických osôb) vyslovil, že perzekúcia kvôli odopretiu vojenskej služby z náboženských dôvodov je porušením čl. 9 dohovoru, podal sťažovateľ okresnému súdu návrh na obnovu konania   vedeného   vojenským   súdom   pod   sp.   zn.   2   T   122/76.   Okresný   súd   uznesením č. k. 6 Nt/12/2011-17   z 10.   januára   2012   obnovu   konania   povolil,   avšak   krajský   súd uznesením   č. k.   23   Tos/27/2012-33   z 22.   marca   2012   prvostupňové   rozhodnutie   zrušil a návrh   sťažovateľa   zamietol   pre   nezistenie   podmienok   obnovy   konania   podľa   § 394 Trestného   poriadku   (t.   j.   pre   neexistenciu   rozhodnutia   ESĽP   týkajúceho   sa   priamo sťažovateľa).   Napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   malo dôjsť   k porušeniu   „práva“ sťažovateľa na obnovu konania vyplývajúceho z čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, od čoho odvíja aj porušenie ďalších práv uvedených v I. časti odôvodnenia tohto uznesenia ústavného súdu.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol:«Ustanovenie   čl.   4   ods.   2   Protokolu   č.   7   vyššie   citovaného   Dohovoru   vyjadruje možnosť   obnovy   konania,   ako   výnimky   z   ods.   1   vyššie   citovaného   ustanovenia a neprípustnosti stíhania a potrestania, ak v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté. Predmetné ustanovenie Dohovoru pod pojmom obnova konania nemá na mysli len obnovu konania v zmysle nášho Tr. por. (vrátane Tr. por. účinných do 31. 12. 2005), ale obnovu konania všeobecne, z dôvodov jednak skutkových alebo procesných. Takto formulovanej možnosti   „otvorenia“   právoplatne   skončenej   veci   bol   potom   daný   výraz   aj   v   Ústave Slovenskej   republiky,   kde   v   čl.   50   ods.   5   sa   používa   pojem   „mimoriadne   opravné prostriedky“.

Ďalej   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   citované   ustanovenie   Dohovoru   výslovne odkazuje na zákon a Trestný poriadok príslušného štátu, pričom v Trestnom poriadku je daný tomuto výraz v ustanoveniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch – 8. hlava III. časti Tr. por., kde najmä procesné vady a hmotnoprávne vady, vrátane vád týkajúcich sa trestu, môžu byť dôvodom na dovolanie (predtým sťažnosť pre porušenie zákona) a až skutkové vady v prípade nových skutočností, alebo dôkazov týkajúce sa ako výroku o vine tak, aj výroku o treste, môžu byť podmienkou pre obnovu konania.

Pod pojmom podstatná chyba v predchádzajúcom konaní nemožno mať na mysli použitie nesprávnej právnej kvalifikácie na základe nesprávneho právneho názoru, hoci by to   aj   vyplývalo   z   nesprávnej   aplikácie   do   úvahy   prichádzajúcich   predpisov,   vrátane medzinárodných dohôd. Iný výklad by bol v rozpore s podmienkami obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por. Obnova konania, ako jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov sa podľa § 394 ods. 1 Tr. por. povolí na základe zistenia nových skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych.   V rámci konania o návrhu na obnovu konania preto súd nie je oprávnený   skúmať   procesnú   správnosť   pôvodného   postupu   konania   ani   správnosť pôvodných právnych záverov. Výnimka je prípustná len podľa § 394 ods. 4, 5 Tr. por. (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa však podľa názoru krajského súdu musí   týkať   predmetnej   veci   a   odsúdeného   a   právoplatný   rozsudok   o   tom,   že   policajt, prokurátor,   sudca   alebo   prísediaci   v   pôvodnom   konaní   porušením   povinností   spáchali trestný   čin).   Súd   prvého   stupňa   si   svojím   rozhodnutím   prakticky   predčasne   „osvojil“ kompetencie tohto Európskeho súdu, pričom v konaní o obnove konania negatívne dôsledky vyššie uvedených súdnych rozhodnutí nemožno inak napraviť.

Z uvedených dôvodov dospel preto krajský súd k záveru, že súd prvého stupňa svojim rozhodnutím   pochybil,   pretože   v   predmetnej   trestnej   veci   neboli   zistené   podmienky   pre povolenie obnovy konania v dôsledku čoho zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu a návrh odsúdeného na obnovu konania zamietol.»

Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní   podliehajúcom   právomoci   toho   istého   štátu   za   trestný   čin,   za   ktorý   už   bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.

Podľa   čl.   4   ods.   2   protokolu   č.   7   ustanovenia   predchádzajúceho   odseku   nie   sú na prekážku obnove konania podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodovanie vo veci.

Podľa § 393 ods. 1 Trestného poriadku ak sa skončilo trestné stíhanie vedené proti určitej   osobe   právoplatným   rozsudkom,   právoplatným   trestným   rozkazom   alebo právoplatným   uznesením,   možno   v   trestnom   stíhaní   tej   istej   osoby   pre   ten   istý   skutok pokračovať, len ak bola povolená obnova konania.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie od uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 394 ods. 4 Trestného poriadku skutočnosťou skôr neznámou podľa odsekov 1 až 3 je aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého rozhodnutím prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody obvineného, ak negatívne dôsledky tohto rozhodnutia nemožno inak napraviť.

Ústavný súd konštatuje, že čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 nemožno aplikovať na súdne konania, ktoré boli právoplatne ukončené pred tým, ako sa tento právny predpis stal pre Slovenskú republiku platným, resp. záväzným. Pre Slovenskú republiku (ako nástupnícky štát Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) dohovor nadobudol platnosť 18. marca 1992 a protokol č. 7 nadobudol platnosť 1. júna 1992. V posudzovanom prípade je teda nereálne, aby ESĽP vydal rozhodnutie, ktorým by bolo možné obnoviť trestné konanie (pre účely   „zbavenia“   sťažovateľa   viny,   pozn.)   právoplatne   ukončené   súdom   Slovenskej republiky ešte v 1976, a teda aby bola poskytnutá ochrana „právu“ sťažovateľa podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, porušenie ktorého namieta. Inými slovami, podmienka obnovy tohto trestného konania podľa v súčasnosti účinných ustanovení Trestného poriadku spočívajúca vo vydaní rozhodnutia ESĽP (bez ohľadu na to, akej fyzickej osoby sa týka) nemôže byť reálne splnená.

Ústavný   súd   sa   v plnom   rozsahu   stotožňuje   so   stanoviskom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 14/97 z 21. mája 1998, že «opätovné uznanie obvineného za vinného z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona je porušením zásady „ne bis in idem“». Námietka porušenia tejto zásady smerujúca výlučne ku konaniu z r. 1976 však zo strany sťažovateľa vyznieva nelogicky, keďže vtedy bol zo spáchania uvedeného trestného činu uznaný vinným prvýkrát.

Rovnaké závery o neaplikovateľnosti čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 však platia aj pre trestné konanie právoplatne ukončené v r. 1980.

Z dokumentov   predložených   sťažovateľom   nemožno   zistiť,   kedy   nadobudol právoplatnosť rozsudok vojenského súdu sp. zn. 4 Rtv/112/91 z 27. mája 1992 (obsahujúci dva výroky o vine sťažovateľa za ten istý trestný čin) vydaný v rehabilitačnom konaní, a zároveň z nich   vyplýva to, že sťažovateľ o obnovu   tohto konania ani nežiadal. Podľa názoru ústavného súdu by však ani v prípade, ak by (teoreticky) bola povolená obnova tohto konania z dôvodu porušenia zásady „ne bis in idem“, nebolo možné reálne dosiahnuť účel sledovaný sťažovateľom – t. j. iné rozhodnutie o vine, presnejšie, rozhodnutie, ktoré by ho zbavilo viny, resp. ktorým by bol úplne rehabilitovaný, pretože, ako bude uvedené ďalej, skutok, ktorého sa dopustil, bol v zmysle predchádzajúcej právnej úpravy bez akýchkoľvek pochybností považovaný za trestný čin.

V rozhodnom čase (r. 1976 aj r. 1980) práva a povinnosti občanov upravovala Ústava Československej   socialistickej   republiky   č.   100/1960   Zb.   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „ústava č. 100/1960 Zb.“).

Ústavný   súd   nemá   právomoc   skúmať   a   rozhodovať   o   porušení   základných   práv a slobôd, ktoré nastalo pred dňom, keď bol ústavný súd konštituovaný a keď nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde, t. j. pred 15. februárom 1993 (pozri napr. I. ÚS 34/02, I. ÚS 74/02, I. ÚS 49/93, I. ÚS 15/97, I. ÚS 19/00).

Z judikatúry ústavného súdu však vyplýva:

Platná a účinná zákonná právna norma nie je niečo, čo je k dispozícii orgánom ju aplikujúcim. Tieto orgány sú právnu normu povinné aplikovať. V teórii ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú s   ústavou   dovtedy,   kým   ústavný   súd   predpísaným   spôsobom   nevysloví   jej   neústavnosť (mutatis mutandis III. ÚS 274/07).

Trestnosť   činu   sa   posudzuje   a   trest   sa   ukladá   podľa   zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie...   Preskúmanie   zákonnosti   (a   aj   ústavnosti,   pozn.)   napadnutého (právoplatného)   rozhodnutia   a   konania,   ktoré   mu   predchádzalo,   musí   preto   vychádzať z právneho stavu platného v čase, keď došlo k vydaniu napadnutého rozhodnutia, prípadne keď sa uskutočnilo konanie, ktoré mu predchádzalo... Relevantná časť v rozhodnom čase (1981) platného práva nevykazuje ani podľa vtedy platných medzinárodných štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by súdy dnes mohli a museli zohľadniť, pretože aj v iných členských štátoch Rady Európy existoval trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby (podobne III. ÚS 165/05).

V intenciách uvedeného ústavný súd nepovažuje právne posúdenie veci krajským súdom   za   ústavne   neudržateľné.   Naopak,   sťažnosť   sťažovateľa   (v znení,   v akom   bola predložená) je ako celok zjavne neopodstatnená, a keďže ústavný súd už pri jej predbežnom prerokovaní   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označených   základných   práv   a   slobôd, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (podobne I.   ÚS   66/98),   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ju   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.   Vzhľadom   na   uvedené   nebol   dôvod   zaoberať   sa   ostatnými   návrhmi sťažovateľa v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012