znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 350/07-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   M.   K.,   K.,   zastúpenej   advokátom   Mgr. R.   K.,   B.,   pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 158/07 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 30 C 624/95) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22 C   158/07   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. 30 C 624/95)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 158/07 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 30 C 624/95)   p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   K.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   80   000   Sk   (slovom osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Košice   II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. K. trovy konania v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej advokáta Mgr. R. K., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   350/07-9 z 13. decembra 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedenom pod sp. zn. 22 C 158/07 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 30 C 624/95).

Zo sťažnosti vyplýva, že:„Sťažovateľka   je účastníčkou   súdneho   konania   o   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré začalo 11. júla 1995 na návrh jej bývalého manžela J. K. (...). Konanie viedol Okresný súd Košice II pod sp. zn. 30 C 624/1995. Dňa 28. júna 2005 Okresný   súd   Košice   II   o   veci   rozhodol   rozsudkom,   ktorý   Krajský   súd   v Košiciach na podklade odvolania podaného žalobcom uznesením zo 14. septembra 2006 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Košice II na nové prejednanie a rozhodnutie.

Okresný súd Košice II o veci opäť rozhodol rozsudkom z 23. marca 2007, ktorým určil   časť   veci   do   výlučného   vlastníctva   žalobcu,   časť   vecí   do   výlučného   vlastníctva sťažovateľky,   uložil   sťažovateľke   vydať   žalobcovi   veci   v   hodnote   6   680   Sk   a   zaplatiť mu na vyrovnanie podielu sumu 6 183,80 Sk. Okresný súd žalobu v časti zamietol, v časti konanie   zastavil   a   v   časti   na   vydanie   vecí,   ktoré   nepatria   do   BSM,   žalobu   vylúčil na samostatné konanie vedené pod č.: 22 C 158/2007.

Proti tomuto rozsudku sa žalobca odvolal a vec sa opäť nachádza na Krajskom súde v Košiciach, ktorý zatiaľ o odvolaní nerozhodol.

Napriek tomu, že konanie je vedené už od roku 1995, nie je ešte na prvom stupni konania   rozhodnuté   v   celom   rozsahu   žaloby,   pretože   časť   žaloby   žalobcu   Okresný   súd Košice II vylúčil na samostatné konanie. Okresný súd Košice II dosiaľ nevytýčil termín pojednávania vo vylúčenej veci č.: 22 C 1 58/2007.

Ako je možné zistiť aj z vyššie označeného rozsudku Okresného súdu Košice II, žalobca predložil v konaní rozsiahly súpis vecí, ktoré podľa jeho názoru patrili do BSM ako aj vecí, ktoré nepatrili do BSM a žiadal ich vydať, čím je daný rozsah dokazovania, to však nemôže byť dostatočným dôvodom na to, aby konanie o tejto žalobe trvalo už viac ako   12   rokov.   Celé   konanie   bolo   a   je   pre   sťažovateľku   ako   aj   pre   jej,   v   súčasnosti už plnoleté deti, veľmi traumatizujúce, sťažovateľka však svojím správaním nespôsobovala prieťahy, čo je možné posúdiť z priebehu konania tak, ako je zaznamenaný v súdnom spise. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je dostatočne preukázané, že Okresný súd Košice II svojím postupom v označenom konaní porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z tohto dôvodu žiada sťažovateľka aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 150 000 Sk, ktoré považuje za primerané neúmernej dĺžke tohto konania a spravodlivé vzhľadom na dlhodobý stres, ktorý jej bol týmto spôsobený.“

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že predmetné   konanie vedené   okresným   súdom pod sp. zn. 22 C 158/07 vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu nemožno hodnotiť ako zložitú vec.   Rovnako jej správanie v tomto konaní nemožno hodnotiť ako správanie sťažujúce postup súdu. Konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 22 C 158/07 prebieha od roku 1995 a dosiaľ nie je právoplatne skončené, čo u nej vyvoláva stav právnej neistoty. Z tohto dôvodu žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 150 000   Sk.   Sťažovateľka   v postupe   okresného   súdu   vidí   porušenie   svojho   základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   1   SprV/670/2007 z 19. decembra 2007 vyjadril predseda okresného súdu, v ktorom uviedol:

„S poukazom na § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov som toho názoru, že predmetná sťažnosť nie je prípustná, nakoľko sťažovateľka nevyčerpala všetky   prostriedky,   ktoré   jej   zákon   na   ochranu   jej   základného   práva   účinne   poskytuje, pričom nepreukázala žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by jej bránili túto podmienku splniť.

Z ustanovenia § 63 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. v platnom znení totiž vyplýva, že sťažnosti vybavuje predseda príslušného súdu. Sťažovateľkou ale takáto sťažnosť podaná nebola, ako to sama uvádza v ústavnému súdu adresovanej sťažnosti.

Ak ústavný súd nebude akceptovať môj názor o neprípustnosti sťažnosti, predkladám prehľad procesných úkonov v danom konaní od podania návrhu až do súčasnosti:

- návrh bol podaný dňa 11. 7. 1995 a sťažovateľka má v ňom procesné postavenie žalovanej.

- dňa 15. 8. 1995 bola zasielaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku na upresnenie žalobného petitu a výzva žalovanej.

- dňa 28. 8. 1995 požiadal žalobca o oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku v spore.

- dňa 28. 9. 1995 bol žalobca vyzvaný na predloženie dokladov o výške vyplateného odstupného.

- dňa 22. 11. 1995 bolo žalobcovi zasielané tlačivo na preukázanie jeho majetkových pomerov, na ktoré nereagoval, ale dňa 29. 11. 1995 zaplatil súdny poplatok.

- dňa 7. 3. 1996 bol určený termín pojednávania na deň 27. 5. 1996.

- ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 4. 10. 1996.

- pojednávania, určené na deň 16. 10. 1996 a 4. 12. 1996 sa neuskutočnili z dôvodu mimoriadnej udalosti v justičnej budove a následnej evakuácie všetkých osôb z budovy.

- dňa 24. 3. 1997 došlo k zmene zákonného sudcu v konaní v súlade s § 2 ods. 2 Spravovacieho poriadku.

- dňa 18. 11. 1997 bolo určené pojednávanie na 3. 12. 1997, ktoré bolo odročené na neurčito, nakoľko účastníci požiadali o poskytnutie lehoty do 15. 1. 1998 za účelom pokusu o mimosúdnu dohodu.

-   písomným   podaním   zo   dňa   13.   1.   1998   požiadal   žalobca   o predlženie   lehoty na oznámenie, či došlo k dohode, do 31. 1. 1998.

- dňa 3. 2. 1998 bol určený termín pojednávania na 18. 2. 1998, ktoré sa uskutočnilo.

-   ďalšie   pojednávanie   sa   uskutočnilo   16.   3.   1998   a   bolo   odročené   na   neurčito za účelom oznámenia navrhovaných svedkov.

- v dňoch 26. 8. 1998 a 10. 2. 1999 vzniesol žalobca proti konajúcemu sudcovi námietku zaujatosti, v dôsledku ktorej bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 17. 6. 1999, kedy bol vrátený s rozhodnutím, že sudca JUDr. M. P. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

- dňa 2. 9. 1999 bolo určené pojednávanie na 22. 9. 1999.

-   dňa   21.   9.   1999   žalobca   telefonicky   oznámil,   že   sa   vytýčeného   pojednávanie nezúčastní, nakoľko bude po nočnej službe.

- dňa 24. 9. 1999 vzniesol žalobca opakovanú námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi, preto bol spis dňa 14. 10. 1999 predložený opätovne Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 20. 1. 2000, kedy bol znova vrátený s rozhodnutím o nevylúčení konajúceho sudcu.

- dňa 23. 3. 2000 bolo určené pojednávanie na 5. 4. 2000, ktoré bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľky na 3. 5. 2000, kedy sa uskutočnilo.

- ďalšie pojednávania sa konali v dňoch 31. 5. 2000, 18. 4. 2001, 2. 5. 2001 a 10. 6. 2002. Posledné z uvedených pojednávaní bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.

- uznesením zo dňa 25. 10. 2002 bolo nariadené znalecké dokazovanie.

- znalecký posudok bol súdu doručený dňa 17. 3. 2003 a dňa 31. 3. 2003 bol daný pokyn   pre   jeho   doručenie   účastníkom vyjadrenie   k   znaleckému   posudku   podal   žalobca dňa 23. 5. 2003, sťažovateľka sa k znaleckému posudku nevyjadrila.

- dňa 23. 6. 2003 bol určený termín pojednávania na 16. 9. 2003.

-   ďalšie pojednávanie   sa   uskutočnilo   18.   11.   2003 a   bolo odročené na   neurčito za účelom urgovania správy zo S.

- dňa 6. 2. 2004 bolo vytýčené pojednávanie na 27. 4. 2004.

- nasledujúce pojednávanie sa konalo 10. 6. 2004.

-   dňa   18.   6.   2004   bola   S.   požiadaná   o doplnenie   potrebných   správ,   ktoré   boli doručené v mesiaci september 2004.

- 15. 10. 2004 bolo vytýčené pojednávanie na 18. 1. 2005.

-   ďalšie   pojednávania   sa   uskutočnili   v   dňoch   26.   4.   2005   a   28.   6.   2005. Na druhom z týchto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok.

- dňa 26. 8. 2005 podal žalobca proti rozsudku odvolanie.

- dňa 31. 8. 2005 bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie.

- dňa 2. 9. 2005 bolo žalobcom podané doplnenie odvolania a uznesením zo dňa 16. 9.   2005   bolo rozhodnuté   o nepriznaní oslobodenia od   zaplatenia   súdneho poplatku, o ktoré požiadal spolu s podaným odvolaním.

- súdny poplatok za odvolanie bol zaplatený dňa 12. 10. 2005 a dňa 20. 10. 2005 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie o odvolaní.

- dňa 24. 10. 2006 bol spis vrátený odvolacím súdom s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok tunajšieho súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

- dňa 25. 10. 2006 podal žalobca ústavnú sťažnosť.

- dňa 22. 11. 2006 doručil žalobca námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni.

- dňa 4. 12.2006 bolo určené pojednávanie na deň 19. 12. 2006.

-   pojednávanie   zo   dňa   19.   12.   2006   bolo   odročené   za   účelom   výzvy   žalobcovi na upresnenie   podanej   námietky   zaujatosti   v súlade   súst.   §   15a)   ods.   2   a   3   O.   s.   p. a zaplatenie súdneho poplatku za podanú námietku.

- výzvy boli žalobcovi zasielané dňa 5. 1. 2007.

- dňa 26. 1. 2007 bol spis predložený na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti Krajskému súdu v Košiciach.

- podaním zo dňa 29. 1. 2007 zobral žalobca vznesenú námietku zaujatosti späť, na základe čoho odvolací súd vrátil spis bez rozhodnutia dňa 12. 2. 2007.

- dňa 14. 2. 2007 bolo určené pojednávanie na deň 23. 2. 2007.

- na žiadosť právnych zástupcov účastníkov konania bolo pojednávanie odročené na deň 23. 3. 2007. Na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok.

- z dôvodu žalobcom podaného odvolania (4. 5. 2007) bol spis dňa 14. 5. 2007 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádza dosiaľ.

-   rozsudkom   zo   dňa   23.   3.   2007   bola   časť   žalobcom   uplatňovaného   nároku na vydanie vecí vylúčená na samostatné konanie, nakoľko v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23. 4. 2007. Konanie je vedené pod sp. zn. 22 C 158/2007.

- v časti vylúčeného nároku bolo dňa 28. 11. 2007 určené pojednávanie na 13. 12. 2007, ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené na 10. 1. 2008.

Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné pripustiť, že dané konanie nevykazovalo počas celého trvania sporu známky úplnej bezprieťahovosti, avšak v čase podanie ústavnej sťažnosti sťažovateľkou bolo tunajším súdom vo veci rozhodnuté, teda za tohto stavu k žiadnym prieťahom zavinením súdnych osôb nášho súdu nemohlo dochádzať.

Nie   je   pravdivé   ani   tvrdenie   sťažovateľky,   že   v   čase   podania   ústavnej   sťažnosti nebolo vytýčené pojednávanie v časti vylúčeného nároku (na strane 2, druhý odsek podanej sťažnosti).   Ústavná   sťažnosť   bola   podaná   dňa   7.   12.   2007   a   termín   pojednávania   bol zákonnou   sudkyňou   určený   dňa   28.   11.   2007,   pričom   sťažovateľka   predvolanie na pojednávanie prevzala dňa 3. 12. 2007, teda 4 dni pred doručením ústavnej sťažnosti. Nepochybná je aj skutková obtiažnosť daného sporu vzhľadom na rozsah BSM, ktorý je predmetom konania.“

Predseda   okresného   súdu   v podaní   z 19.   decembra   2007   a   právny   zástupca sťažovateľky   v podaní   zo 14.   januára 2008   uviedli,   že   netrvajú na ústnom   pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (I.   ÚS   24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 22 C   158/07   podľa   troch   označených   základných   kritérií   ústavný   súd   dospel   k týmto záverom:

1. Predmetom konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 22 C 158/07 je vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   ktoré   tvorí   bežnú   súčasť rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a vec   z právneho   a skutkového   hľadiska nevykazuje   znaky   náročnosti.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z doterajšej   dĺžky   konania, jeho priebehu a dosiaľ dosiahnutých výsledkov konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali priebeh konania jeho zložitosťou.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mohla   byť   osobitne   zohľadnená   na   jej   ťarchu. Sťažovateľka   bola   v konaní   aktívna   a súčinnostná.   Pri   hodnotení   jej   správania   ako účastníčky   súdneho   konania   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   neprispela   k predĺženiu doterajšej doby konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu. Ústavný súd sa zaoberal postupom okresného súdu   v posudzovanej   veci   nielen   z hľadiska   sťažovateľkou   namietaných   (označených) období, ale aj z hľadiska celkového priebehu posudzovaného súdneho konania.

Ústavný súd zistil, že v tomto konaní došlo k nečinnosti okresného súdu, ktorá bola zistená   od   4.   októbra   1996,   keď   sa   konalo   pojednávanie,   do   18.   novembra   1997, keď okresný   súd   určil   termín   pojednávania   na   3.   december   1997   (nečinnosť   viac ako 13 mesiacov),   ďalej   od   16.   marca   1998,   keď   okresný   súd   pojednávanie   odročil na neurčito za účelom oznámenia navrhovaných svedkov, do 30. apríla 1999, keď predložil spis   krajskému   súdu   za   účelom   rozhodnutia   o návrhu   žalobcu   na   vylúčenie   zákonného sudcu (nečinnosť 13 mesiacov), ako aj v období medzi pojednávaniami od 31. mája 2000 do 18. apríla 2001 a taktiež od 2. mája 2001 do 10. júla 2002, keď vo veci nevykonal žiadny úkon (nečinnosť spolu takmer 24 mesiacov).

Ústavný súd preto po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného súdu, najmä s prihliadnutím na doterajšiu dobu konania a na skutočnosť, že konanie začalo ešte v roku 1995, konštatuje, že doterajšia dĺžka konania – takmer 12 rokov nemôže byť považovaná   za   zodpovedajúcu   požiadavke   konania   bez   zbytočných   prieťahov a v primeranej lehote, ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené okolnosti   sú   dostatočné   na   to,   aby   oprávnili   ústavný   súd   k záveru,   že   právna   vec sťažovateľky nebola prerokovaná bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 158/07 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to ústavný súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22 C   158/07 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk voči okresnému súdu poukazujúc najmä na celkovú doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   spravodlivo   žiadať,   aby   fyzická   osoba 12 rokov   čakala   na   výsledok   konania   o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov,   ktoré   dosiaľ   nie   je   právoplatne   skončené.   U sťažovateľky   oprávnene   takýto postup   okresného   súdu   vyvoláva   stav   právnej   neistoty.   Vychádzajúc   z tohto   pohľadu na pozíciu   sťažovateľky,   z   princípov   spravodlivosti   a   spôsobu   zavŕšenia   ochrany základných práv sťažovateľky, ako aj z konkrétnych okolností tohto prípadu, ústavný súd dospel   k záveru,   že   finančné   zadosťučinenie   v   sume   80   000   Sk,   ktoré   je   okresný   súd povinný   zaplatiť   sťažovateľke   v súlade   s výrokom   tohto   nálezu,   je   primeraným zadosťučinením spojeným s porušením jej označených práv.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľky   si   uplatnil   trovy   konania   v sume   6   296   Sk,   ktoré   bližšie   špecifikoval. Základom   na   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   priemerná   mesačná   mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk. Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   (§   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde)   náhradu   trov konania v sume uplatnenej jej právnym zástupcom, t. j. 6 296 Sk, z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 2 970 Sk (príprava a prevzatie veci   a písomné   vyhotovenie   sťažnosti).   Ďalej   ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   priznal   právnemu zástupcovi sťažovateľky dvakrát náhradu režijného paušálu po 178 Sk. Ústavný súd zároveň vyslovil povinnosť okresného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľky.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2008