znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 350/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., bytom Č., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 275/2006 z 30. augusta 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S. pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 275/2006 z 30. augusta 2006   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2006 doručená sťažnosť V. S., bytom Č. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 275/2006 z 30. augusta 2006.

Sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“)   sp.   zn.   6   C   37/2005   z 18.   apríla   2006   podal   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   v zákonom   stanovenej   lehote   odvolanie.   Sťažovateľ   uviedol,   že   20.   júla   2006 mu bola   doručená   výzva   krajského   súdu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podanie odvolania. Podľa vyjadrenia sťažovateľa bol súdny poplatok vo výške 3 000 Sk zaplatený 2. augusta 2006.

Sťažovateľ   však   namietal,   že   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Co   275/2006 z 30. augusta 2006 zastavil odvolacie konanie a nariadil vrátiť mu súdny poplatok vo výške 2 800 Sk prostredníctvom Daňového úradu Č. po právoplatnosti tohto uznesenia.

Sťažovateľ   sa   nestotožnil   s právnym   názorom   krajského   súdu   obsiahnutým v uznesení   z 30.   augusta   2006,   ktorým   bolo   odvolacie   konanie   zastavené   z dôvodu, že súdny   poplatok   bol   zaplatený   druhý   deň   po   uplynutí   lehoty   na   jeho   zaplatenie. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol: „Krajský súd neprihliadal na skutočnosť, že odporca si svoju poplatkovú povinnosť dodatočne splnil, pretože posúdenie následkov oneskoreného zaplatenia súdneho poplatku nie je ponechané voľnej úvahe súdu, ale súd musí postupovať v zmysle   kogentných   ustanovení   špeciálneho   právneho   predpisu   o súdnych   poplatkoch (Zákon   o súdnych   poplatkoch).“ Sťažovateľ   poukázal   na   odôvodnenie   rozhodnutia krajského súdu, podľa ktorého tým, že nezaplatil súdny poplatok v stanovenej lehote, nastali skutočnosti uvedené v ustanovení § 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych   poplatkoch“),   podľa   ktorého   ak   nebol   súdny poplatok zaplatený v stanovenej lehote, súd musí konanie zastaviť.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd postupom a rozhodnutím v uvedenej veci mu ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom, pričom dodal, že „postup Krajského súdu ako súdu odvolacieho, teda rozhodnutie o zastavení odvolacieho konania, jeho dôvody a skutočnosť, že proti svojmu rozhodnutiu nepripustil odvolanie je nesprávny a nezákonný“.

Sťažovateľ argumentoval aj ustanovením § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, pretože podľa jeho názoru z tohto ustanovenia vyplýva, „že proti uzneseniu o zastavení konania   môže   účastník   konania   –   poplatník   podať   odvolanie   alebo   zaplatiť   súdny poplatok“, a teda, že súdom príslušným na zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku je súd prvého stupňa.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že „postupom krajského súdu bolo upreté právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces zaručený Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými dokumentmi“.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil, že krajský súd postupom a uznesením sp. zn. 6 Co 275/2006 z 30. augusta 2006 porušil   jeho   základné   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namietané uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a zaviazal ho zaplatiť mu trovy právneho zastúpenia vo výške 6 825,50 Sk.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj osobitné   náležitosti   sťažnosti   vrátane   okolností,   ktoré   by   mohli   byť   dôvodom   na   jej odmietnutie.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   tohto   zákona   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 275/2006 z 30. augusta   2006,   ústavný   súd   vychádzal   z princípu   subsidiarity   podľa čl.   127   ods.   1 ústavy.   Toto   vyššie   citované   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavná   kontrola   možného   porušenia   základných   práv a slobôd sťažovateľa nastupuje až po primárnej kontrole zo strany všeobecného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 275/2006 z 30. augusta 2006 mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože krajský súd ako súd odvolací zastavil odvolacie konanie z dôvodu, že súdny poplatok nebol zaplatený v stanovenej lehote, ako aj tým, že proti svojmu rozhodnutiu nepripustil opravný prostriedok.

O účinnosti   opravného   prostriedku   nevznikajú   pochybnosti   v prípade,   ak   zákon výslovne opravný prostriedok vylučuje, resp. ho nepripúšťa. V takých prípadoch nepatrí podľa   názoru   ústavného   súdu   k   podmienkam prípustnosti   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   vyčerpanie   opravného   prostriedku.   Použitie   takého   opravného prostriedku nemôže viesť k poskytnutiu požadovanej súdnej ochrany a opravný súd o ňom rozhodne   bez   ohľadu   na   meritum   veci   tak,   že   taký   opravný   prostriedok   odmietne (napr. II. ÚS 218/03, III. ÚS 321/04).

Jedným zo zákonných dôvodov   podania   dovolania   proti   každému   právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (teda aj proti uzneseniu) je podľa ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho   súdneho   poriadku   skutočnosť,   že   účastníkovi   konania   sa postupom   súdu odňala možnosť konať pred súdom. Z uvedeného je teda zrejmé, že ak teda krajský súd ako súd odvolací právoplatne zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku v stanovenej lehote, pričom proti uzneseniu nepripustil odvolanie a sťažovateľ sa domnieval, že daným postupom   a   rozhodnutím   došlo   k odňatiu   jeho   možnosti   konať   pred   súdom,   mal   pred podaním ústavnej sťažnosť možnosť napadnúť namietané uznesenie dovolaním (obdobne napr. II. ÚS 51/05, III. ÚS 321/06).

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   a uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   275/2006 z 30. augusta 2006.

Obsahom   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   právo,   aby   vec účastníka konania bola prerokovaná verejne, v jeho prítomnosti a v primeranej lehote, ako aj to, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Znenie toho článku ústavy zároveň limituje možnosť vylúčenia verejnosti, a to len za podmienok uvedených v zákone.

Sťažovateľ   v odôvodnení   sťažnosti   neuviedol   relevantné   skutočnosti,   ktoré   by v okolnostiach prípadu mohli byť ústavným súdom posúdené z hľadiska možného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z obsahu sťažnosti nie je ani zrejmé, ktoré aspekty základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ namieta.

Podľa   ustanovenia   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom na začatie konania a sťažovateľ podľa § 20 ods. 2 tohto zákona návrh odôvodní a uvedie navrhované dôkazy. Aj túto otázku je však možné riešiť v dovolaní.

V tejto časti ústavný súd taktiež sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol,   s poukazom   na   ustanovenie § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde mu nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2006