znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 35/2014-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti   J.   J.,   B. zastúpeného spoločnosťou   Advokátska   kancelária Hopferova   s.   r.   o., Bajzova 2, Košice, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Martina Hopferová, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a jeho   uznesením   sp.   zn. 1 MObdoV 6/2011 z 26. marca 2013 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 1 MObdoV 6/2011 z 25. apríla 2013 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. J., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   a jeho   uznesením sp. zn. 1 MObdoV   6/2011   z 26.   marca   2013   v spojení s opravným uznesením sp. zn. 1 MObdoV 6/2011 z 25. apríla 2013   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdoV 6/2011 z 26. marca 2013   v spojení   s opravným   uznesením   sp.   zn.   1 MObdoV   6/2011   z 25.   apríla   2013 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. J. J., B., finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia J. J., B., v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet spoločnosti Advokátska kancelária Hopferova s. r. o., Bajzova 2, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   35/2014-26 z 21. januára 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. J., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   a jeho   uznesením   sp.   zn.   1 MObdoV   6/2011   z 26. marca 2013 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 1 MObdoV 6/2011 z 25. apríla 2013 (spolu aj „napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu“).

Prijatá sťažnosť súvisí s vecou vedenou ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 20/2011, v ktorej tento nálezom z 29. marca 2011 okrem iného zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.   1   MObdoV   7/2010   z 24.   júna   2010   z dôvodu,   že „Najvyšší   súd   v okolnostiach prípadu neaplikoval znenie § 15 zákona o konkurze a vyrovnaní účinné od 1. februára 1998 (v zmysle § 70a ods. 3) s poukazom na rozpor so zásadou ochrany nadobudnutých práv. Pritom nemalo ísť o nové prípady právnych úkonov, ktoré by bolo možné odporovať (ako to zaviedlo nové znenie § 15 ods. 5 a 6 zákona o konkurze a vyrovnaní), v súvislosti s ktorými došlo   k vysloveniu   nesúladu   §   70a   ods.   2   s ústavou,   ale o úkony,   ktoré   bolo   možné odporovať   aj   pred   účinnosťou   zákona   č. 12/1998   Z.   z.   K nadobudnutiu   účinnosti   tohto zákona (t. j. predĺženiu lehoty, v ktorej možno odporovať právnemu úkonu v konkurznom konaní)   došlo   v danom   prípade   ešte   počas   trvania   lehoty   ustanovenej   podľa   zákona účinného do 1. februára 1998. Právny výklad podaný najvyšším súdom o nevyhnutnosti aplikácie   §   15   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   v znení   účinnom   do   1. februára   1998 v sťažovateľovej   veci   však   ani   s poukazom   na   princíp   právnej   istoty   a zásadu   ochrany nadobudnutých práv neobstojí, pretože je v zjavnom rozpore so znením platnej a účinnej právnej   normy   (§   70a   ods.   3   zákona   o konkurze   a vyrovnaní).   Ústavný   súd   považuje napadnutý rozsudok za svojvoľný, pretože nerešpektuje ústavne akceptovaný princíp, podľa ktorého je možné výnimočne uplatniť aj retroaktívne ustanovenia zákona... Podľa ústavného súdu napadnutým rozsudkom najvyšší súd poprel účel a význam znenia použitých zákonných ustanovení, a tak porušil čl. 46 ústavy, pretože v sťažovateľovej veci nebola aplikovaná platná a účinná právna norma (§ 15 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení od 1. februára 1998),   ktorá   mala   byť   použitá   podľa   §   70a   ods.   3   zákona   o konkurze   a vyrovnaní...“. Ústavný súd zároveň   uviedol,   že „V ďalšom konaní je najvyšší súd povinný rozhodnúť o mimoriadnom   dovolaní   podanom   generálnym   prokurátorom   ústavne   konformným spôsobom,   dôsledne   rešpektujúc   zákonnú   úpravu   aplikovateľnú   v sťažovateľovom prípade.“.

Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd nerešpektoval viazanosť citovaným právnym názorom   ústavného   súdu,   pretože   ďalej   postupoval   tak,   že   uznesením sp. zn. 1 MObdoV 6/2011   z 26.   marca   2013   zrušil   rozsudok   najvyššieho   súdu č. k. 4 Obo 10/2009-174   z 19.   januára   2010   [ktorým   tento   ako   súd   odvolací   potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Cb 342/2001-154 zo 16. októbra 2008, ktorým vyhovel žalobe žalobcu a určil neúčinnosť voči konkurzným veriteľom   úpadcu   mandátnych   zmlúv   a zároveň   uložil   žalovanému   povinnosť   vrátiť do konkurznej   podstaty   sumu   10 000 000   Sk   so   17   %   úrokom   z omeškania až do zaplatenia].

Sťažovateľ ďalej namietal, že napriek tomu, že žalovaný proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu nepodal dovolanie, ale obmedzil sa len na podanie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, ktorému generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny   prokurátor“)   aj   vyhovel,   najvyšší   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   vydanom v tomto konaní konštatoval, že žalovanému ako účastníkovi konania bola pre „nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia   odvolacieho   súdu,   na   ktorý   správne poukázal dovolateľ“,   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   čím „došlo   k naplneniu   dovolacieho dôvodu   v zmysle   ustanovenia   §   237   písm.   f)   O. s.   p.“.   Z odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že generálny prokurátor mimoriadne dovolanie podal z dôvodu, že „súdy vec nesprávne právne posúdili“, čo je dovolacím dôvodom upraveným v § 243f ods. 1 písm. c) OSP. Vychádzajúc z princípu subsidiarity je takýto postup najvyššieho súdu nielen v rozpore s jeho vlastnou judikatúrou (napr. 4 MCdo 19/2008, 1 MObdoV 2/2011), ale aj s judikatúrou ústavného súdu (napr. II. ÚS 185/09).

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozhodnutím„- rozšíril dôvody na mimoriadne dovolanie o nedostatky v skutkových zisteniach bez toho,   aby   odôvodnil,   prečo   pre   nesprávne   právne   posúdenie   došlo   k nedostatočne zistenému skutkovému stavu,

-   uložil   doplniť   dokazovanie,   ktoré   nesúvisí   so   záväzným   a ústavne   súladným výkladom a používaním § 70a ods. 1 a 3 v spojení s § 15 zákona č. 238/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní,   a tak   nad   rámec   zákona   a ústavy   rozšíril   rozsah   súdnej   ochrany pre žalovaného, a tým porušil ústavný princíp rovnosti účastníkov konania...“.

Pokiaľ   ide   o   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1 MObdoV   6/2011 z 25. apríla 2013,   toto   bolo   vydané   len   z dôvodu,   že   namiesto   sťažovateľa   bol   v časti obsahujúcej   označenie   účastníkov   konania   nesprávne   uvedený   iný   správca   konkurznej podstaty, ktorému bolo opravované rozhodnutie aj doručované.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy,   aby   napadnuté   rozhodnutia   zrušil   a vec   vrátil   najvyššiemu   súdu na ďalšie   konanie a aby   sťažovateľovi   priznal   finančné   zadosťučinenie   v sume   6 000   €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Predseda   najvyššieho   súdu   nevyužil   možnosť   vyjadriť   sa   k prijatej   sťažnosti v zmysle výzvy ústavného súdu č. k. III. ÚS 35/2014-33 z 12. februára 2014.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením sp. zn. 1 MObdoV 6/2011 z 26.   marca   2013   v spojení   s opravným   uznesením   sp.   zn.   1 MObdoV   6/2011 z 25. apríla 2013,   ktorým   na   základe   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora zrušil rozsudok najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 10/2009-174 z 19. januára 2010 (ktorým tento ako súd odvolací potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 7 Cb 342/2001-154 zo 16. októbra 2008,   ktorým   vyhovel   žalobe   žalobcu   a určil   neúčinnosť   voči   konkurzným   veriteľom úpadcu mandátnych zmlúv a zároveň uložil žalovanému povinnosť vrátiť do konkurznej podstaty sumu 10 000 000 Sk so 17 % úrokom z omeškania až do zaplatenia).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   k obsahu   sťažovateľom   namietanému   porušeniu základného   práva   a ku   kompetencii   preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov   sa vyjadril vo svojom predchádzajúcom náleze sp. zn. III. ÚS 20/2011 z 29. marca 2011, na ktorý týmto odkazuje.

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že ako námietka sťažovateľa, že najvyšší súd v danom prípade nerešpektoval viazanosť právnym názorom   ústavného   súdu   vysloveným   v jeho   predchádzajúcom   náleze,   tak   aj   námietka, že posúdenie prípustnosti   generálnym   prokurátorom   podaného   mimoriadneho   dovolania v spojení   s viazanosťou   uplatneným   dovolacím   dôvodom   odporujú   nielen vlastnej judikatúre najvyššieho súdu, ale aj judikatúre ústavného súdu, sú plne opodstatnené.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že „...   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   opätovne   prejednal   a po preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia   dospel   k záveru,   že   mimoriadne   dovolanie   je dôvodné...

V prejednávanej veci ide o preukázanie a zistenie, či pri uzatváraní mandátnych zmlúv   bol   braný   zreteľ   na   záujmy   všetkých   veriteľov,   ako   na   záujmy   rovnocenných veriteľov,   teda či uzatváranie mandátnych zmlúv boli takými právnymi úkonmi dlžníka, ktoré   napĺňajú   skutkovú   podstatu   §   15   ods.   2   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní   v   znení platnom   po 01. 02. 1998.   Teda   či   dlžník   konal   v   úmysle   ukrátiť   svojich   veriteľov,   voči ktorým   mal finančné   záväzky   a   tiež,   či   jeho   úmysel   musel   byť   druhej   strane   známy. Znamenalo by to aj to, že dlžník, tým že úmyselne nedbal na záujmy ostatných veriteľov, porušil záujmy chránené zákonom o konkurze a vyrovnaní.

Je   potrebné   súhlasiť   s   dovolateľom,   že   uvedené   podmienky   odporovateľnosti mandátnych zmlúv neboli predmetom dokazovania a bez akéhokoľvek dokazovania si súd osvojil   tvrdenie   žalobcu,   čo   malo   za   následok   nedostatočne   zistený   skutkový   stav a nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pritom   dôkazné   bremeno   preukázať   ukrátenie   konkurzných   veriteľov   v   dôsledku uzavretia predmetných mandátnych zmlúv bolo na žalobcovi, on bol povinný preukázať, že skutočne došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov.

Súd   v   rozpore   s   ustanovením   §   157   ods.   2   O.   s.   p.   neuviedol,   prečo   nevykonal navrhnuté dôkazy, ako napr. vypočutie svedkov. Nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru, že zmluvným   stranám   muselo   byť   zrejmé,   že   cieľom   uzatvorenia   mandátnych   zmlúv   bolo ukrátiť konkurzných veriteľov úpadcu a že úmysel úpadcu ukrátiť konkurzných veriteľov musel   byť   druhej   strane   známy.   Je   zrejmé,   že   uvedené   závery   súdu   vychádzajú iba z predpokladov,   lebo   tieto   skutočnosti   neboli   predmetom   dokazovania   a   neboli   tým ani preukázané.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   dovolací   súd   konštatoval,   že   odvolací   súd v napadnutom rozhodnutí nedal odpoveď na podstatné otázky, majúce pre rozhodnutie veci význam. Preto takéto rozhodnutie nemožno považovať za zodpovedajúce požiadavke plnej realizácie   základného   práva   účastníka   na   spravodlivý   proces.   Z   práva   na   spravodlivý proces okrem iného vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú alebo nemajú pre rozhodnutie vo veci samej význam.

Podľa   ustanovenia   §   237   písm.   f/   0.   s.   p.   dovolanie   je   prípustné   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Za   postup   odnímajúci   účastníkovi   konania   možnosť   konať   pred   súdom,   možno označiť aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia odvolacieho súdu, na ktorý správne poukázal dovolaleľ...

Podrobným   preskúmaním   odôvodnenia   mimoriadnym   dovolaním   napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu, tieto   požiadavky   nespĺňa   a   že   mimoriadne   dovolanie   podané   z   tohto   dôvodu je opodstatnené...

Tým došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p.

Keďže výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. je zo zákona dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania a zároveň a ide o dôvod, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   dovolací,   napadnuté   rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“.

V   súvislosti   s   konaním   o   súlade   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku týkajúcich   sa   mimoriadneho   dovolania   s   ústavou   v   uznesení   sp.   zn.   PL.   ÚS   57/99 z 19. júla 2000   vyslovil   ústavný   súd   svoj   názor,   podľa   ktorého   mimoriadne   dovolanie môžeme považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie,   ktoré   je   mimoriadne   výlučne   z   dôvodu,   že   na   jeho   podanie   je   procesne legitimovaný iba generálny prokurátor, a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno   podať   dovolanie   účastníkom   konania.   Inak,   tak   ako   to   potvrdzuje   aj   zákon, pre mimoriadne dovolanie a mimoriadne dovolacie konanie platí tá istá procesná úprava, ako to je pri dovolaní podanom účastníkom konania (§ 242 až § 243c OSP, kde sa síce ustanovuje   primerané   použitie   ustanovení   o   dovolaní,   ale   v   podstate   ide   o   ich   priame použitie).

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho konania   vyjadreného   v   §   1   OSP.   Súčasne   tento   účel   sleduje   ochranu   účastníka pred dôsledkami   nespravodlivého   procesu,   konania,   ktoré   trpí   základnými   procesnými pochybeniami a   postupmi   súdov   znamenajúcimi   až   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu. Tento   záver   podľa   názoru   ústavného   súdu   potvrdzujú   dôvody   mimoriadneho   dovolania ustanovené § 243f OSP (PL. ÚS 57/99).

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je však prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky   zákonom   dovolené   a   efektívne   prostriedky   na   ochranu   svojich   práv   a   zákonom chránených záujmov [s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) OSP] alebo takéto právne   prostriedky   nemala k   dispozícii,   tak ako   to   je vo   veciach   správneho   súdnictva, kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami znemožnené   využiť   tieto   právne   prostriedky   nápravy.   Z   tohto   zákonného   predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku (PL. ÚS 57/99).

Judikatúra   ústavného   súdu   zastáva   stabilne   názor,   že   mimoriadne   dovolanie predstavuje   výnimku   z   pravidla   stability   súdneho   rozhodnutia   vyjadreného   jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom   presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho   rozhodnutia   v   odôvodnených   prípadoch.   Uvedený   účel   môže   mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení   vytýkaných   v   mimoriadnom   dovolaní.   Rešpektovanie   týchto   kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).

Prax   ukázala,   že   judikatúra   ústavného   súdu   zaoberajúca   sa   problematikou prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   sa   premietla aj do rozhodovania   najvyššieho   súdu   o ne/splnení   všeobecných   procesných   podmienok na podanie mimoriadneho generálnym prokurátorom.

Ako   jeden   z mnohých   príkladov   možno   uviesť   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 M   Cdo   19/2008   z   27.   januára   2009,   z ktorého   vyplýva: „Podľa   názoru dovolacieho   súdu   ochrana   práv   a   zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb, právnických   osôb   alebo   štátu   zásadne   vyžaduje   intervenciu   (mimoriadnym   dovolaním generálneho   prokurátora)   vtedy,   ak   sám   účastník   využil   všetky   právom   predpokladané prostriedky   na   zvrátenie   stavu   založeného   rozhodnutím   porušujúcim   zákon,   no   nebol úspešný.   Požiadavka   na   ochrane   práv   a   zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb, právnických osôb alebo štátu ako podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom podaniu takéhoto   mimoriadneho   opravného   prostriedku   opomenul   hájiť   svoje   práva,   najmä nepodaním   niektorého   z opravných   prostriedkov   vrátane   mimoriadnych   opravných prostriedkov,   resp.   ich oneskoreným   podaním,   hoci   ich   mohol   účinne   využiť.   Splnenie uvedenej požiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych   rozhodnutí,   teda   ich   záväznosti   a   nezmeniteľnosti.   Ak   jeden   z   účastníkov občianskeho   súdneho   konania   nevyužije   svoje   právo   na   účinné   podanie   opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu, hoci mu v tom nebránili dôležité, resp. záväzné dôvody (čím realizuje svoje procesné dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť možnosť podať riadny   či   mimoriadny   opravný   prostriedok),   právna   istota   druhého   účastníka, spoliehajúceho   sa   na   záväzné   a nezmeniteľné   súdne   rozhodnutie,   nemôže   byť   narušená inštitútom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora.“

Najvyšší   súd   však   vyslovil   aj   to,   že   súd   konajúci   o   mimoriadnom   dovolaní generálneho prokurátora musí v každej veci posúdiť, či zákonom ustanovené podmienky na jeho podanie boli splnené. Pritom je aj viazaný dôvodmi uvedenými v mimoriadnom dovolaní   (rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   M-Sždo   V 3/00   z 1.   mája   2001),   resp. že opomenutie   využitia   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   účastníkom konania nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný účel a podmienky (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 1. januára 2013).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   najvyšší   súd pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania postupoval nielen   v rozpore   s vlastnou   judikatúrou,   ale   aj   s judikatúrou   ústavného   súdu,   pretože v podstate   žiadnym   spôsobom   nereagoval   na   skutočnosť,   že   žalovaný   pred   podaním podnetu generálnemu prokurátorovi nepodal dovolanie, ktoré mohol odôvodniť rovnako ako on   [§   243f   ods.   1   psím.   c)   OSP]   tým,   že rozhodnutie   všeobecných   súdov   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], resp. namietať vadu konania   spočívajúcu   v odňatí   mu   možnosti   konať   pred   súdom   [§   237   písm.   f)   OSP]. Najvyšší   súd   sa   v danej   veci   dôsledne   nezaoberal   tým,   či   sú   naplnené   predpoklady prelomenia   právoplatnosti   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   týmto   mimoriadnym opravným   prostriedkom.   Princíp   stability   súdneho   rozhodnutia   vyjadrený   jeho právoplatnosťou   totiž   vyplýva   z princípu   právnej   istoty   ako   jedného   zo   základných princípov právneho štátu. Takýmto postupom sa najvyšší súd bez odôvodnenia odchýlil od ústavne   súladného   výkladu   aplikovaného   zákonného   ustanovenia   o mimoriadnom dovolaní   (§   243e   ods.   1   OSP),   následkom   čoho   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako porušujúce označené právo sťažovateľa, bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ako to vyplýva z druhého bodu výroku nálezu. V ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho súdu opätovne posúdiť ne/splnenie podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania, pričom ak dospeje k názoru, že tento mimoriadny opravný prostriedok bol generálnym prokurátorom podaný dôvodne, bude pri meritórnom posudzovaní   veci   rešpektovať   právny   názor   ústavného   súdu   vyslovený   v jeho predchádzajúcom náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ktoré odôvodnil už spomínaným nerešpektovaním právneho názoru ústavného súdu vysloveným v jeho predchádzajúcom náleze zo strany najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa v spojení   so   zrušením   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a vrátením   mu   veci na ďalšie   konanie   je   v okolnostiach   danej   veci   pre   dostatočnou   satisfakciou,   a preto požiadavke sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V podaní z 23. októbra 2013 si sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uplatnil trovy konania v sume 275,94 €.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 275,94 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie   veci   a   doplnenie   sťažnosti   –   vykonané   v roku   2013)   v sume   po 130,16   € a dva režijné paušály v sume po 7,81 €, ktoré zaviazal uhradiť najvyšší súd (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

  P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2014