znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 35/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. F. P., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/38/2012 z 11. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf/38/2012 z 11. septembra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 1. júna 2009 podala Krajskému súdu v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   žalobu,   ktorou   sa   domáhala   preskúmania   zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu – Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky – č. I/221/16525-99528/2008/990325-r   zo   6.   marca   2009.   Krajský   súd   rozsudkom č. k. 23 S/59/2009-148   z   29.   februára   2012   žalobu   sťažovateľky   zamietol.   Na   základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd napadnutým rozhodnutím rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka za porušenie svojich práv považuje to, že „žalovaný“ rozhodol vo veci v rozpore s judikatúrou   Súdneho dvora   Európskej   únie, «čo sa týka posúdenia inštitútu tzv. „zneužitia práva“», ktorý v celom konaní nebol vôbec preukazovaný, zisťovaný ani vyhodnotený.   Z uvedeného   dôvodu   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   bolo   porušené   jej   základné právo   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, a aby toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. To znamená, že ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za porušovateľa   svojich   práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.

Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát   povinný   vykonávať   tak,   aby   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).Všeobecné a osobitné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom upravujú ustanovenia § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.

Preskúmaním   obsahu   sťažnosti   však   ústavný   súd   dospel   k zisteniu,   že   petit nezodpovedá odôvodneniu sťažnosti.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Uplatnenie práva na prístup k súdu sa vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom. Ak fyzická alebo právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami a povinnosťami,   ktoré   z   takéhoto   postavenia   vyplývajú.   Z obsahu   predloženej   sťažnosti však vôbec nevyplýva, aké aspekty označeného práva sťažovateľka namieta. Sťažovateľka osobitne nezdôvodnila ani námietku porušenia jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Paradoxne, hoci sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti uviedla, že „žalovaný“ rozhodol vo veci v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, «čo sa   týka   posúdenia   inštitútu   tzv.   „zneužitia   práva“»,   v petite   absentuje   označenie niektorého z jej práv vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú   Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Okrem toho neobstojí ani tvrdenie sťažovateľky, že inštitút „zneužitia práva“ nebol v celom   konaní   vôbec   preukazovaný,   zisťovaný   ani   vyhodnotený,   pretože,   ako z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva (s. 2), sama sťažovateľka vo svojom odvolaní   namietala,   že „prvostupňový   súd   sa   konkrétnymi   dôvodmi   žaloby   vôbec nezaoberal, rozsudok odôvodnil len absolútnou neplatnosťou zmlúv o prevode a zneužitím práva, teda na argumentoch, ktoré daňové orgány nezistili, neboli podkladom rozhodnutia, neboli   dôvodom   nepriznania   nároku   na   odpočítanie   DPH   správnymi   orgánmi a z uvedeného dôvodu nemohli byť ani predmetom žaloby“. To, že krajský súd sa otázkou zneužitia   práva   (na   odpočítanie   DPH   zaplatenej   na   vstupe,   pozn.)   náležite   zaoberal, skonštatoval v závere svojho rozhodnutia (s. 11) aj najvyšší súd, pričom odvolacie námietky sťažovateľky vyhodnotil ako neopodstatnené (s. 12).

Keďže predložená sťažnosť prima facie vykazuje také nedostatky, ktoré neumožňujú jej preskúmanie už pri predbežnom prerokovaní, ústavný súd ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí (obdobne napr. III. ÚS 210/09, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 26/2012).

Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné podotknúť, že (rešpektujúc zásahu   posudzovania   návrhu   podľa   jeho   obsahu)   vzhľadom   na   kvalifikované   právne zastúpenie   sťažovateľky   advokátom   pri   sťažnosti   a splnomocnení   predložených v blanketovej   forme,   navyše ak splnomocnenie   obsahuje okopírovaný   odtlačok   pečiatky advokátskej kancelárie s originálom podpisu, dochádza minimálne k pochybnostiam o tom, kto v skutočnosti tieto dokumenty spísal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2013