znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 35/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. H., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a c), čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 215/2010 a jeho uznesením z 26. júla 2011, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/408/2011 z 29. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2011 doručená sťažnosť V. H. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a c), čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 215/2010 a jeho uznesením z 26. júla 2011,   ako   aj   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) z 29. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/408/2011.

Zo sťažnosti sťažovateľa, ako aj z jej príloh vyplýva, že 24. novembra 2010 podal okresnému   súdu „žalobu   na   ochranu   osobnosti“,   v   ktorom   namietal   porušenie   svojich viacerých   práv   podľa   dohovoru   tým,   že   bol   nezákonne   vzatý   do   väzby   rozhodnutím Mestského   súdu   v B.   v   roku   1994   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   38/94. V dôsledku toho sa domáhal na okresnom súde náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy.

Okresný súd 20. mája 2011 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov návrhu na začatie   konania   v   lehote   10   dní   od   doručenia   výzvy   (8.   jún   2011),   ale   sťažovateľ   v písomnom podaní doručenom okresnému súdu 20. júna 2011 nedostatky návrhu neodstránil a návrh na začatie konania zostal nejasný, neurčitý a žalobný petit nevykonateľný.

Sťažovateľ   v   žalobnom   petite   na základe   jeho opravujúceho   podania   žiadal,   aby okresný súd v občianskom súdnom konaní určil povinnosť odporcom v 1. až 3. rade podať v rámci už niekoľko rokov právoplatne skončeného trestného konania mimoriadny opravný prostriedok,   čo   je   podľa   názoru   okresného   súdu   nevykonateľné   a   absentuje   právomoc všeobecného súdu na rozhodnutie o takejto žiadosti v občianskom súdnom konaní, preto v zmysle   §   43   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   jeho   podanie odmietol.

Sťažovateľ   tiež   tvrdí,   že   tým,   že   všeobecné   súdy „odmietli   vecne   prejednať   a meritórne rozhodnúť žalobný návrh“, porušili jeho označené práva podľa dohovoru.

Zo sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľ podal súbežne aj dovolanie, aby mu ústavný súd „v budúcnosti nevyčítal nedodržanie lehoty“ vo vzťahu ku krajskému súdu.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že okresný súd a krajský súd v predmetných konaniach porušili jeho základné práva podľa dohovoru, domáha sa ich zrušenia a žiada ústavný súd, aby prikázal všeobecným súdom preskúmať   zákonnosť   obmedzenia   osobnej   slobody   sťažovateľa   od   19.   novembra   1994 do 16. februára 1996, keď bol vo väzbe nezákonne a tiež prikázal, aby preskúmal obsah jeho odvolania v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 2 T 38/94.

Sťažovateľ tiež žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a c), čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 215/2010 a jeho uznesením z 26. júla 2011.

Z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva   princíp   subsidiarity,   podľa   ktorého právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu predstavuje ústavný príkaz pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti namietanému postupu, ako aj proti označenému uzneseniu okresného súdu bol sťažovateľ   oprávnený   podať   odvolanie   (zo   sťažnosti,   ako   aj   zo   spisu   vyplýva,   že   toto oprávnenie využil). O odvolaní sťažovateľa bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.   Právomoc   krajského   súdu   v   danom   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu rozhodovať o jeho sťažnosti smerujúcej proti označenému postupu a označenému uzneseniu okresného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti rozhodol o jej odmietnutí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a c), čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením krajského súdu z 29. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/408/2011.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie svojich označených práv uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu z 26. júla 2011 a ktorým bolo odmietnuté jeho podanie podľa § 43 ods. 2 OSP, o návrhu na ochranu osobnosti a o priznanie majetkovej a nemajetkovej ujmy. V tomto konaní žiadal preskúmať zákonnosť obmedzenia jeho osobnej slobody v čase od 19. novembra 1994, do 16. februára 1996, keď sa   údajne   nachádzal   na   základe   rozhodnutí   všeobecných   súdov   nezákonne   vo   väzbe. Súčasne uviedol, že podal proti tomuto uzneseniu krajského súdu súbežne so sťažnosťou ústavnému súdu aj dovolanie, pretože všeobecné súdy návrh odmietli vecne prejednať a meritórne o ňom rozhodnúť.

Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010 a III. ÚS 462/2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte skončené,   bolo   dôvodné   odmietnuť   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   pre   jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku. Lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu   bude   považovaná za   zachovanú aj vo vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému uzneseniu   krajského   súdu   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd ani ďalšou časťou sťažnosti meritórne nezaoberal,   ale   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   podľa   zásady   ratio   temporis   ju   ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol (obdobne napr. III. ÚS 22/2012).

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu a tiež rozhodovať o ďalších jeho návrhoch v uvedenej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012