znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 35/2011-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom K., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 34/2009-390 z 29. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. a I. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2010   doručená   sťažnosť   J.   M.   a I.   M.,   obaja   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   súdneho   konania podľa   čl.   47   ods. 3   ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 1 Cdo 34/2009-390 z 29. júna 2010.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:«...   Sťažovatelia   boli   účastníkmi   konania   na   strane   žalovaných   vedeného   na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 15 C 783/1995.

Žalobou podanou na súd dňa 08. 06. 1995 sa pôvodná žalobkyňa, K. H. domáhala určenia, že je výlučnou vlastníckou v žalobe označenej nehnuteľnosti. Pôvodná žalobkyňa, K. H. zomrela dňa 14. 09. 2002. Uznesením zo dňa 23. 08. 2006 Okresný súd Košice II pripustil - zmenu návrhu na začatie konania, a to z dôvodu úmrtia žalobkyne a na základe toho, že podaním zo dňa 24. 05. 2006 P. K., právny nástupca (vnuk) pôvodnej žalobkyne sa domáhal,   aby   súd   určil,   že   on   je   výlučným   vlastníkom   pozemku,   ktorý   je   predmetom konania.

P. K. neurobil v tomto konaní žiadne iné podanie týkajúce sa okruhu účastníkov konania ani návrhu až do štádia odvolacieho konania.

Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 30. 11. 2006 sp. zn. 15 C 783/1995 určil, že žalobca P. K. je výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom žaloby. V tomto štádiu   konania,   súd   konal   s P.   K.   na   strane   žalobcu   a   žalovanými   R.   T.,   H.   P.   a sťažovateľmi na strane žalovaných.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom namietali okrem iného nedostatky okruhu účastníkov konania, skutočnosť, že predmetom dedičského konania po pôvodnej žalobkyni K. H., neboli nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania v rozsahu, v ktorom ich žiadal určiť do svojho vlastníctva P. K...

Na pojednávaní pred odvolacím súdom konanom dňa 18. 09. 2008, odvolací súd zmenil rozsudok a to tak, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, patria do dedičstva po   nebohej   K.   H.   Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   podali   sťažovatelia   dovolanie   na Najvyšší súd Slovenskej republiky, o ktorom tento rozhodol rozsudkom zo dňa 29. 06. 2010 sp. zn. 1 Cdo 34/2009, ktorý boľ právnej zástupkyni sťažovateľov doručený dňa 09. 08. 2010...

Zo zápisnice z predmetného pojednávania však vyplýva, že odvolací súd tak učinil: „Pred   otvorením   odvolacieho   pojednávania   právny   zástupca   žalobcu   na   otázku predsedu   senátu   ohľadne   okruhu   vecne   legitimovaných   osôb   v   tomto   konaní,   ktorá skutočnosť bola aj jedným z dôvodov odvolania udáva, že žalobca mení petit svojej žaloby tak, aby súd určil, že novovytvorená parcela č. 1305/2 - orná pôda o výmere 938,75 m2 kat. úz. Š., ktorá bola vytvorená z pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. 337/15 - role pri D. o výmere 3.755m2, geometrickým plánom č. 29/2000, vyhotoveným G. K. dňa 25. 4. 2000 a úradne overeným pod číslom 107/2000 zo dňa 3. 5. 2000, ktorý sa stáva súčasťou tohto rozsudku bola určená do dedičstva po nebohej K. H., rod. K.“

Je   nesporné,   že   týmto   postupom   odvolacieho   súdu   došlo   nepriamo   k   poučeniu právneho   zástupcu   žalobcu   a   nepriamo   k   poučeniu   potreby   zmeny   okruhu   vecne legitimovaných osôb.

Tieto námietky uviedli sťažovatelia aj v dovolaní proti rozsudku odvolacieho súdu. Dovolací súd skonštatoval, že tým, že predseda senátu požiada účastníka resp. jeho zástupcu   o reakciu -   vyjadrenie či stanovisko   k predloženým argumentom,   námietkam,, návrhom - druhej strany sporu, nemožno vidieť nič neobvyklé. Takýto dopyt nemožno ani považovať za poučovanie zo strany súdu a podľa názoru dovolacieho súdu ide o celkom bežný postup súdu nijako neodporujúci procesnej úprave. Dovolací súd poukázal aj na skutočnosť, že v ostatnom čase sa zmenami O. s. p. rozširuje komunikácia medzi súdom a účastníkom a že týmto postupom odvolacieho súdu nedošlo k nijakému odňatiu možnosti žalovaných (sťažovateľov) pred súdom konať.

Takýto názor dovolacieho súdu ťažko možno považovať za konformný so základným právom ustanoveným v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky,   s   prihliadnutím   na   povinnosť   štátnych   orgánov   konať   na   základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

V   dovolaní   sťažovatelia   namietali   aj   skutočnosť,   že   právny   zástupca   žalobcu podaním označeným ako Návrh na pristúpenie do konania ďalších účastníkov na strane žalobcu   -súhlas   so   vstupom   do   konania   sa   domáhal   rozhodnutia   súdu,   ktorým   by   do konania   pripustil   ďalších   účastníkov,   pričom   tento   svoj   návrh   odôvodnil   a   uviedol   ich naliehavý právny záujem a uviedol, že navrhovaní vyslovujú svoj súhlas so vstupom do konania na strane žalobcu...

Dovolací   súd   však vyhodnotil namietaný postup súdu tak,   že tento považoval   za správny. Nijakým spôsobom sa však nevysporiadal s námietkami uvedenými v dovolaní a predovšetkým   s   existenciou   právoplatného   uznesenia   súdu   (uznesenie   zo   dňa   23.   08. 2006), ktorým súd prvého stupňa pripustil zmenu žaloby a od právoplatnosti ktorého teda nebola predmetom konania žaloba o určenie nehnuteľnosti do vlastníctva K. H. ani do dedičstva   po   nej,   ale   určenie   nehnuteľností,   ktoré   boli   predmetom   konania   len   do vlastníctva žalobcu a to v rozsahu väčšom než táto bola predmetom dedičského konania. Dovolací   súd   odmietol   preskúmavať   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu z dôvodu uvedeného v ustanovení § 241 ods. 1 písm. b) O. s. p., a to s odôvodnením, že zákonu   zodpovedajúce   uplatnenie   tohto   dovolacieho   dôvodu   nie   je   postačujúce,   aby dovolateľ   v dovalí   len   označil   uvedený   dovolací   dôvod   napr.   tým,   že   poukáže   na   jeho zákonné označenie - ustanovenie zákona alebo odcituje jeho text. Dovolací súd opakovane v tejto časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uvádza, že ustanoveniu § 241 ods. 1 O. s. p. zodpovedá a ním uloženej náležitosti dovolania vyhovuje len také dovolanie, v ktorom sa uvádza,   že   konkrétne   z   ktorých   dôvodov,   sa   napáda   rozhodnutie   odvolacieho   súdu. Dovolací   súd   zopakoval,   že   ak   dovolateľ   podáva   dovolanie   z   dôvodu   uvedeného   v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., nevyhnutnou náležitosťou dovolania je v takomto prípade samotné vlastné vymedzenie, to je uvedenie, ktorý právny záver a z akých dôvodov nepovažuje dovolateľ za správny.

Takéto   dovolanie   nie   je   možné   preskúmať   z   hľadiska   uplatneného   dovolacieho dôvodu.

Tým, že dovolací súd bez ďalšieho nepreskúmal dovolanie sťažovateľov z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., odňal im možnosť konať pred súdom...»

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva   na   rovnosť   účastníkov   súdneho   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 1 Cdo   34/2009-390   z   29.   júna   2010,   aby   zakázal   najvyššiemu   súdu   pokračovať v porušovaní ich práv, zrušil napádaný rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal im náhradu trov konania.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   najvyšší   súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. KP 4/2010-101 z 8. decembra 2010, v ktorom sa uvádza:

„...   Sťažovatelia   vo   svojej   ústavnej   sťažnosti   okrem   iného   uvádzajú,   že   na pojednávaní pred odvolacím súdom - Krajským súdom v Košiciach, 12. júna 2008, došlo k závažnému   a   hrubému   pochybeniu   a   porušeniu   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku, keď postupom predsedu senátu odvolacieho súdu došlo nepriamo k poučeniu právneho   zástupcu   žalobcu   o   potrebe   zmeny   okruhu   vecne   legitimovaných   osôb.   Túto námietku uviedli sťažovatelia aj v dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 18. septembra   2008,   sp.   zn.   1   Co   66/2007,   pričom   prípustnosť   dovolania   založili   na tvrdení, že sa im odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.).

Najvyšší súd sa s touto námietkou vysporiadal v dovolacom konaní, keď uviedol, že v okolnosti,   že   predseda   senátu   požiada   účastníka,   resp.   jeho   zástupcu   o   reakciu   - vyjadrenie či stanovisko k predloženým argumentom, námietkam, návrhom a pod. druhej strany   sporu,   nemožno   vidieť   nič   neobvyklé;   takýto   dopyt   nemožno   ani   považovať   za poučovanie zo strany súdu; ide o celkom bežný súdny postup nijako neodporujúci procesnej úprave. Navyše opísaným postupom predsedu senátu odvolacieho súdu nedošlo k nijakému odňatiu možnosti žalovaných (teraz sťažovateľov) vo veci konať.

Podľa sťažovateľov však takýto záver dovolacieho súdu možno ťažko považovať za konformný so základným právom ustanoveným v článkoch 46 ods. 1 a 47 ods. 3 Ústavy, s prihliadnutím na povinnosť štátnych orgánov konať na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti tiež vytýkajú   najvyššiemu   súdu,   že   postup   odvolacieho   súdu,   ktorým   tento   súd   pribral   do konania ďalších účastníkov na strane žalobcu, vyhodnotil najvyšší súd ako správny. Podľa sťažovateľov takýto postup nebol možný, pretože vstup ďalšieho účastníka do konania je možný len v konaní pred súdom prvého stupňa, keďže § 92 ods. 1 O. s.p. pre odvolacie konanie neplatí.

Najvyšší súd sa aj s touto námietkou v dovolacom konaní vysporiadal, keď uviedol, že bola nedôvodná, keďže v danej veci nešlo o pristúpenie (vstup) ďalšieho účastníka do konania podľa § 92 ods.   1 O. s. p., ale o prípad procesného nástupníctva na základe univerzálnej sukcesie žalobcov, ako dedičov po pôvodnej žalobkyni počas prebiehajúceho súdneho konania. Odvolací súd ani týmto postupom neodňal sťažovateľom možnosť konať pred súdom.

Vo všeobecnosti možno povedať, že ústavná sťažnosť podaná sťažovateľmi obsahuje rovnaké, resp. podobné námietky aké obsahovalo ich dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 18. septembra 2008, sp. zn. 1 Co 66/2007. Najvyšší súd sa s týmito námietkami   vysporiadal   v   dovolacom   konaní   a   svoje   rozhodnutie   riadne   odôvodnil. Rozhodnutie najvyššieho súdu z 29. júna 2010, sp. zn. 1 Cdo 34/2009 nie je teda možné považovať   za   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené,   resp.   za   také,   ktoré   by   popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a súdnu ochranu...

Nemožno teda súhlasiť so závermi sťažovateľov uvedenými v ich ústavnej sťažnosti. Preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel...“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či preskúmavanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorých z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Základnou námietkou sťažovateľov obsiahnutou v odôvodnení ich sťažnosti bolo ich presvedčenie,   že   najvyšší   súd,   ktorý   vo   veci   konal   a   rozhodoval,   poskytol   protistrane poučenie o hmotnom práve aj napriek tomu, že bola zastúpená právnym zástupcom a ďalej nesprávne rozhodol o otázke účastníctva v súdnom konaní.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a   aplikácii   zákonov   a   ktoré   sa   stali   základom   pre   ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

V odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu č. k. 1 Cdo 34/2009-390 z 29. júna 2010 sa uvádza:

«... Dovolatelia prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. založili predovšetkým na tvrdení, že odvolací súd neprípustne nepriamo poučil žalobcu na pojednávaní 12. júna 2008. Z obsahu zápisnice o tomto odvolacom pojednávaní vyplýva, že predseda   senátu   položil   právnemu   zástupcovi   žalobcu   otázku   ohľadne   okruhu   vecne legitimovaných osôb v danom konaní, ktorá skutočnosť (námietka) bola jedným z dôvodov odvolania žalovaných 3/ a 4/. V okolnosti, že predseda senátu požiada účastníka, resp. jeho zástupcu   o   reakciu   –   vyjadrenie   či   stanovisko   k   predloženým   argumentom,   námietkam, návrhom a pod. druhej strany sporu, nemožno vidieť nič neobvyklé; takýto dopyt nemožno ani považovať   za poučovanie zo strany súdu;   ide o celkom bežný súdny postup nijako neodporujúci   procesnej   úprave   (zákonodarca   v   ostatnom   čase   zmenami   v   Občianskom súdnom   poriadku   dokonca   oveľa   podstatnejšie   rozširuje   „komunikáciu“   súdu   smerom k účastníkom, porovnaj napr. tretiu vetu § 100 ods. 1 O. s. p.). Navyše opísaným postupom predsedu senátu odvolacieho súdu nedošlo k nijakému odňatiu možnosti žalovaných 3/ a 4/ pred súdom konať.

Za odňatie možnosti žalovaným 3/ a 4/ konať pred súdom nemožno považovať ani to, že odvolací súd konal i so žalobcami 2/ a 3/, ktorí spolu so žalobcom 1/ po smrti pôvodnej žalobkyne ako jej právni nástupcovia (dedičia) stali sa tiež jej procesnými nástupcami a to v postavení nerozlučných spoločníkov (§ 91 ods. 2 O. s. p.), keď predmetom sporu bolo určenie vlastníctva pôvodnej žalobkyne K. H. k uvedenej novovytvorenej parcele č. 1305/2 a o   tomto   predmete   sporu   v   rámci   dedičského   konania   rozhodnuté   nebolo   (ako   na   to správne v odvolaní poukázali žalovaní 3/ a 4/)...»

Skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené a toto   zdôvodnenie   je   i   náležite   a   obšírne   zhodnotené.   Najvyšší   súd   sa   vysporiadal s námietkami   obsiahnutými   v   dovolaní   sťažovateľov   ústavne   predvídaným   spôsobom. Závery   najvyššieho   súdu   sú   logickým   pokračovaním   dokazovania   vykonaného prvostupňovým a druhostupňovým súdom a podradené príslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná právna vec spravuje. Najvyšší súd aj jasne zdôvodnil, ako riešil účastníctvo v konaní. Takéto uznesenie najvyššieho súdu nie je arbitrárne ani zjavne neodôvodniteľné.

V preskúmavanom   prípade   ústavný   súd   nezistil,   že   by   zamietnutie   dovolania sťažovateľov bolo nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Najvyšší   súd   aplikoval   príslušné   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku upravujúce   podmienky   dovolacieho   konania   a zamietnutie   tohto   návrhu   ústavne konformným spôsobom, pri   ich   aplikácii nepoprel   ich   účel a zmysel, svoje rozhodnutie náležite a zrozumiteľne odôvodnil a najmä jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľov za nedôvodné.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   v civilnom   dovolacom   konaní   dohliada   najvyšší   súd prostredníctvom   inštitútu   dovolania   na   procesnú   čistotu   a jednotnosť   rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokovaný od začiatku na všeobecnom súde.

Pokiaľ sťažovatelia namietali aj porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil zjavnú neopodstatnenosť   alebo   arbitrárnosť   namietaného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu v dovolacom   konaní   v spojitosti   s posudzovaním   uplatnenej   námietky   porušenia   čl.   46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

Rozsudok najvyššieho súdu č. k. 1 Cdo 34/2009-390 z 29. júna 2010 nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený a jeho postup a rozhodnutie v konečnom dôsledku nemôžu viesť k porušeniu sťažovateľmi označených základných práv a slobôd. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v odôvodnení predmetného rozsudku riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02, I. ÚS 3/97).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2011