znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 35/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N.,   B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 23 Er 1551/2003-26 z 1. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 CoE 109/2009-63 z 22. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2010 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom   JUDr.   F.   N.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991   Zb.,   ktorým   sa   uvádza   Listina   základných   práv   a   slobôd   ako   ústavný   zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný zákon“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 Er 1551/2003-26 z 1. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE 109/2009-63 z 22. septembra 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala takto:«K porušeniu   základných   práv   a   slobôd   došlo v konaní   pred   OS   TN   sp.   zn.   23 Er/1551/2003 a následne pred KS TN sp. zn. 17 CoE/109/2009 vedenom voči povinnému – V. H... o vymoženie 475,70 € s príslušenstvom titulom časti dlžného zákonného poplatku z omeškania. V predmetnom konaní OS TN Uznesením sp. zn. 23 Er/1551/2003-26 zo dňa 01. 07. 2009, právoplatným dňa 09. 11. 2009 (ďalej len „Uznesenie 1“) rozhodol o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie. Následne KS TN rozhodol Uznesením sp. zn. 17 CoE/109/2009-63 zo dňa 22. 09. 2009, právoplatným dňa 09. 11. 2009 (ďalej len „Uznesenie 2“) o odvolaní Sťažovateľa voči Uzneseniu 1, pričom súd Uznesením 2 potvrdil zastavenie exekúcie. Sťažovateľ má za to, že KS TN Uznesením 2 rozhodoval vo veci na základe   skutočnosti,   v ktorej   mu   zákon   nezveroval   preskúmavaciu   právomoc   správneho rozhodnutia,   resp.   danú   skutočnosť   bol   za   zákonom   taxatívne   stanovených   podmienok oprávnený posudzovať iný orgán, v dôsledku čoho došlo porušeniu zákona a základných práv a slobôd Sťažovateľa, najmä práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces (ako základného predpokladu právnej istoty a zákonnosti v právnom štáte), ale aj porušeniu vlastníckeho práva ako základného súkromnoprávneho inštitútu.

OS TN a KS TN konali tiež v rozpore s ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, keďže rozhodovali vo   veci,   v   ktorej   im   toto   oprávnenie   právny   poriadok   nepriznával,   resp.   za   taxatívne vymedzených zákonných podmienok zveroval túto rozhodovaciu právomoc inému orgánu. Uvedeným postupom porušil dôležité zásady právneho štátu, a to zásadu zákonnej limitácie právomoci orgánov štátnej moci, ako aj zásadu právnej istoty Sťažovateľa....

V prípade Sťažovateľa bol predmetným správnym rozhodnutím Platobný výmer, na ktorého   preskúmavanie   zákonnosti   by   však   boli   za   taxatívne   vymedzených   zákonných podmienok (napr.   dodržanie zákonnej   2-mesačnej prekluzívnej   lehoty)   príslušné krajské súdy. Dovoľujeme si poukázať jednak na skutočnosť, že Povinný svoje právo domáhať sa súdneho   preskúmania   Platobného   výmeru   v   zákonom   stanovenej   dvojmesačnej   lehote nevyužil, ako aj na skutočnosť, že uvedená lehota je prekluzívna a jej márnym uplynutím toto právo Povinného zaniklo. OS TN ako prvostupňový exekučný súd a KS TN ako odvolací exekučný súd neboli oprávnení ex offo a navyše po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty dodatočne preskúmavať Rozhodnutia správneho orgánu – Platobného výmeru....

V dobe vydania Platobného výmeru bolo na majetok zdravotnej poisťovne vedené konkurzné   konanie.   V   zmysle   ust.   §   14   ods.   1   písm.   a)   Zákona   o   konkurze   tak   dňom vyhlásenia   konkurzu   prešlo   na   správcu   konkurznej   podstaty   oprávnenie   nakladať s majetkom   konkurznej   podstaty,   ako   aj   výkon   práv   a   povinností,   ktoré   súviseli   s nakladaním   s   majetkom   konkurznej   podstaty.   Počas   trvania   konkurzu   sa   na   činnosť   a právny stav úpadcu prioritne aplikoval Zákon o konkurze, ako jednoznačne vyplýva aj z vyššie citovaného ust. § 66e ods. 2 Zákona o konkurze. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a priamej aplikácie ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze bol správca konkurznej   podstaty   zdravotnej   poisťovne   oprávnený   vydať   Platobný   výmer.   Platobný výmer predstavuje exekučný titul v zmysle ust. § 41 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v neskoršom znení (ďalej len „Exekučný poriadok“)....

Pohľadávka z titulu Platobného výmeru bola dňa Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 postúpená na Sťažovateľa ako postupníka. Keďže Povinný dobrovoľne nesplnil   povinnosť,   uloženú   Platobným   výmerom,   Návrhom   na   vykonanie   exekúcie Sťažovateľ   inicioval   na   OS   TN   exekučné   konanie,   predmetom   ktorého   bolo   vymoženie dlžného poistného a dlžnej časti zákonného poplatku z omeškania.

Uznesením   1   však   exekúciu   vyhlásil   za   neprípustnú   a   exekúciu   zastavil.   Voči Uzneseniu 1 podal v zákonnej lehote odvolanie Sťažovateľ. Následne KS TN Uznesením 2 potvrdil Uznesenie 1....

V súvislosti s rozhodnutím o zastavení exekúcie z dôvodu dodatočného posudzovania údajnej absencie oprávnenia správcu konkurznej podstaty vydať Platobný výmer a jeho následného   vyhlásenia   za   nulitný   právny   akt   by   sme   si   dovolili   poukázať   na   tieto skutočnosti...

Zo samotného právneho výkladu nulity právneho aktu vyplýva skutočnosť, že musí ísť o jednoznačné a hrubé porušenie zákona, alebo procesných princípov. Aj s poukazom na nižšie uvedené Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 11/2007-49... zo dňa 04. 10.   2007,   právoplatné   dňa   06.   11.   2007   (kde   vecne   príslušný   krajský   súd   v   rámci preskúmavania   zákonnosti   správcom   konkurznej   podstaty   vydaného   platobného   výmeru dospel k právnemu názoru, že bola daná predmetná právomoc správcu konkurznej podstaty jednak v súvislosti s vydávaním platobných výmerov, ako aj v súvislosti s právomocou rozhodovať o odvolaniach voči predmetným platobným výmerom), má Sťažovateľ za to, že nemohlo   ísť   o   natoľko   jednoznačné   porušenie   zákona,   aby   bol   súd   oprávnený   vyhlásiť Platobný výmer, navyše bez toho – aby Platobný výmer autoritatívne zrušil v zmysle ust. § 250j ods. 3 druhej vety OSP, za nulitný právny akt....

Samotné   vyhlásenie   nulity   správneho   rozhodnutia   by   však   z   pohľadu hmotnoprávnych   účinkov   danej   absolútnej   neplatnosti   správneho   rozhodnutia   nebolo postačujúce a bolo by potrebné vydanie zrušujúceho rozhodnutia, právoplatnosťou ktorého by boli účinky Platobného výmeru zrušené ex tunc. Do vydania takéhoto rozhodnutia je však Platobný výmer považovaný za verejnú listinu a platí prezumpcia jeho správnosti.... Uznesením 1 a následne Uznesením 2 tak prvostupňový OS TN ako aj odvolací KS TN zasiahli do ústavného vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, keďže majetok nepochybne predstavujú aj pohľadávky. V slovenskom právnom poriadku síce   absentuje   legálna   definícia   majetku   ako   podstatného   súkromnoprávneho   inštitútu, avšak zo slovenskej, ako aj európskej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pojem majetok zahrňuje hmotný, nehmotný majetok, ako aj práva spojené s týmto majetkom, ktorými sú napr. vecné bremená, nájomné práva, ale aj pohľadávky.

Prílohou tejto ústavnej sťažnosti je aj Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 11/2007-49... zo dňa 04. 10. 2007, právoplatné dňa 06. 11. 2007... V zmysle citovaného rozhodnutia,   a   dovoľujeme   si   zdôrazniť   –   že   v   tomto   prípade   vecne   príslušného   súdu v zmysle OSP, bol správca konkurznej podstaty oprávnený vydať Platobný výmer, ktorý bol posúdený ako platný právny akt. Opačné rozhodnutie, ku ktorému dospeli exekučné súdy (mimo   svojej vecnej   pôsobnosti,   keďže neboli oprávnené   na   preskúmavanie   oprávnenia správcu konkurznej podstaty vydávať platobné výmery, toto oprávnenie prináležalo výlučne krajským   súdom   v   rámci   výkonu   správneho   súdnictva)   predstavovalo   zásah   do   právnej istoty Sťažovateľa...

Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd SR v Náleze   sp.   zn.   I.   ÚS   415/08-19   zo   dňa   10.   12.   2008   uvádza   v   súvislosti   s   údajnou neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydať platobné výmery ako exekučné tituly voči Povinnému skutočnosť, že „absenciu takéhoto oprávnenia prináležalo   skúmať   jedine   na   základe   opravného   prostriedku   smerujúceho   voči   tomuto rozhodnutiu   príslušným   odvolacím   orgánom,   a   nie   okresnému   súdu   v   posudzovanom exekučnom konaní“...

Prioritnou problematikou v našom prípade je, či zákony alebo Ústava SR umožňovali OS   TN   a   následne   KS   TN   ako   exekučným   súdom   rozhodovať   o   zastavení   exekúcie   na základe   posúdenia   oprávnenia   správcu   konkurznej   podstaty   vydať   Platobný   výmer a vyhlásiť ho za nulitný vyše sedem rokov po právoplatnosti a vykonateľnosti Platobného výmeru,   a   navyše   po   uplynutí   zákonnej   prekluzívnej   lehoty   na   preskúmanie   zákonnosti správneho rozhodnutia v rámci správneho súdnictva....

OS TN a KS TN v našom prípade rozšírili svoju rozhodovaciu právomoc nad rámec kompetencií, ktoré im zveroval zákon, čím konali v rozpore s ústavným princípom právneho štátu   a   v   priamom   dôsledku   s   konaním   súdov   došlo   k   porušeniu   práv   Sťažovateľa   na spravodlivý súdny proces, práva na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj jeho vlastníckeho práva....

Sťažovateľ   považuje   Uznesenie   1   a   Uznesenie   2   za   arbitrárne...   Sťažovateľ   má navyše za to, že súdy sa náležite nevysporiadali s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ani so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné pre právne posúdenie veci (napriek tomu,   že   Sťažovateľ   na   tieto   skutočnosti   v   súvislosti   s   absenciou   danej   preskúmavacej právomoci súdov počas predmetného exekučného konania upozornil) a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili....

Sťažovateľ má za to, že Uznesenie 1 a následne Uznesenie 2 sú arbitrárne a ako také ústavne   neudržateľné,   ako   vyplýva   z   ich   odôvodnenia...   Z   odôvodnení   Uznesenia   1 a Uznesenia   2   jasne   vyplýva   skutočnosť,   že   OS   TN   koncipoval   svoje   rozhodnutie   na právnych   záveroch,   ktoré   v   rámci   slovenského   právneho   poriadku   nebol   oprávnený posudzovať... a že KS TN tiež koncipoval Uznesenie 2 na základe skutočností, v ktorých mu zákon nezveroval preskúmavaciu právomoc správnych rozhodnutí...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoE/109/2009-63 zo dňa 22. 09. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 23 Er/1551/2003-26 zo dňa 01. 07. 2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoE/109/2009-63 zo dňa 22. 09. 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 23 Er/1551/2003-26 zo dňa 01. 07. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   Sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   titulom   trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd v   Trenčíne   a   Okresný   súd   Trenčín   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

Okrem toho sťažovateľka žiadala o anonymizáciu svojich údajov v publikovaných rozhodnutiach ústavného súdu v danej veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 23 Er 1551/2003-26 z 1. júla 2009, ústavný súd vychádzal z princípu   subsidiarity   zakotveného   v   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa   sťažovateľka využila   ústavnú   a   zákonnú   možnosť   a   obrátila   sa   na   krajský   súd,   ktorý   na   základe opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať na základe   podaného   odvolania   uznesenie   okresného   súdu   a   poskytnúť   tak   ochranu sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08, III. ÚS 386/09).

Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 109/2009-63 z 22. septembra 2009.

Podstatou námietok sťažovateľky v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení označených práv uznesením krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací v rámci   exekučného   konania   sa   stotožnil   s   prvostupňovým   rozhodnutím,   ktorým   bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne bola zastavená, a to z dôvodu zistenia nulity exekučného titulu, na čo podľa jej názoru však nemal právomoc, a to vzhľadom na povahu a charakter konania, v ktorom tak učinil. Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že krajský súd toto svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil, a preto ho označila ako arbitrárne a ústavne neudržateľné.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   odseku   4   tohto   ustanovenia   podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že poverením č. 5309*001350 z 19. augusta 2003 okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, predmetom ktorej bolo vymoženie sumy 475,70 € s príslušenstvom. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané na základe   platobného výmeru   z 27.   mája 2002   vydaného JUDr.   T.   K.   – správcom konkurznej podstaty P. v konkurze (ďalej len „úpadca“).

V procesnom postavení povinného v danom prípade vystupoval V. H., bytom D. (ďalej   len   „povinný“),   a   oprávneným   sa   stala   sťažovateľka,   a   to   na   základe   zmluvy   o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 uzatvorenej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu ako postupcom a ňou ako postupníkom. Tým sťažovateľka nadobudla predmetnú pohľadávku voči povinnému.

Okresný súd uznesením č. k. 23 Er 1551/2003-26 z 1. júla 2009 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Podľa výpisu z obchodného registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. bolo rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 01. 07. 1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 07. 1999, číslo 3215/1999-A, tomuto subjektu zrušené povolenie   na   zriadenie   zdravotnej   poisťovne   v   zmysle   zák.   č.   273/1994   Z.   z.   v   znení neskorších predpisov. Podľa § 34 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia o zrušení povolenia na zriadenie rezortnej poisťovne táto poisťovňa vstúpila do likvidácie. Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 7K 70/01 zo dňa 20. 4. 2001 bol na majetok poisťovne podľa zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov vyhlásený konkurz. Správca konkurznej podstaty úpadcu v priebehu konkurzného konania vydal platobný výmer, ktorý má byť exekučným titulom pre exekúciu prebiehajúcu v tomto konaní, a to vo väzbe na postúpenie pohľadávky na oprávneného z tohto konania.

Ako vyplynulo z vyššie uvedeného skutkového stavu, platobné výmery, ktoré mali byť exekučným titulom neboli vydané zdravotnou poisťovňou, ale správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorým bol majetok zdravotnej poisťovne. Z ustanovení zák. č. 328/1991 Zb. pre správcu konkurznej podstaty však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty orgánu verejnej   moci   (správy).   Pod   správou   majetku   úpadcu   nemožno   rozumieť   výkon   práv prislúchajúci orgánu verejnej moci (zdravotnej poisťovne). Správca konkurznej podstaty má iba právo (a povinnosť) vykonať všetky procesné úkony (podať žalobu, podnet orgánu, ktorý je   oprávnený   o   veci   rozhodnúť)   v   záujme   uspokojenia   pohľadávok   úpadcu.   Postavenie orgánu   verejnej   správy   by   mohlo   byť   správcovi   konkurznej   podstaty   dané   len   právnou úpravou,   ktorá   by   expressis   verbis   takéto   oprávnenie   správcovi   konkurznej   podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 Ex. poriadku.

Vzhľadom   na   uvedené   je   platobný   výmer   vydaný   správcom   konkurznej   podstaty nulitným aktom a takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval. Dôsledkom uvedeného v predmetnej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie a exekúcia je neprípustná, (uvedené závery vychádzajú z uznesenia NS SR sp. zn. 3 M Cdo 20/2008 zo dňa 22. 4. 2009).“

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 109/2009-63 z 22. septembra 2009 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah napadnutého uznesenia okresného súdu a námietky sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, ktorých podstatou bolo tvrdenie, že správca konkurznej podstaty úpadcu bol oprávnený vydať platobné výmery ako právne akty spôsobilé spolu s návrhom na vykonanie exekúcie vyvolať účinky exekučného konania. Okrem toho sťažovateľka argumentovala aj tým, že okresný súd v danej veci prekročil svoju právomoc, keď rozhodol o nulite exekučného titulu, na čo podľa nej nebol oprávnený, keďže takáto právomoc patrí všeobecným súdom v rámci správneho súdnictva.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd okrem iného konštatoval:

„Z obsahu spisu súdu prvého stupňa je nepochybné, že v čase, keď bolo vydané vykonávané rozhodnutie,   to   znamená dňa   27.   5.   2002,   postavenie zdravotnej poisťovne upravoval zákon č. 273/1994 Z. z.. Tento zákon bol zrušený súčinnosťou od 1. 11. 2004 zákonom č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach s tým, že z prechodného ustanovenia §   77a   ods.   9   zákona   vyplýva,   že   konania   začaté   pred   nadobudnutím   účinnosti   zákona č. 581/2004 Z. z. sa dokončia podľa zákona č. 273/1994 Z. z.

Oprávnený sa dostal do likvidácie zo zákona (§ 34 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z.) a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. apríla 2001, č. k. 7K/70/2001-30 bol podľa zákona č. 328/1991 Zb. vyhlásený na majetok poisťovne konkurz. Správca konkurznej podstaty v priebehu konkurzného konania vydal platobný výmer dňa 27. mája 2002. Predpokladom   exekúcie   je   existencia   rozhodnutia.   O   aké   rozhodnutie   sa   jedná, podrobnejšie   upravuje   §   41   Exekučného   poriadku.   Exekučným   titulom   je   vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Okrem iného je možné exekúciu vykonať aj na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku. Za účinnosti zákona č. 273/1994 Z. z. pôsobnosť orgánov verejnej správy vykonávali aj zdravotné poisťovne. Na toto konanie sa v zmysle § 58 zákona č. 273/1994 Z. z. vzťahovali predpisy o správnom konaní.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, platobné výmery, ktoré mali byť v posudzovanej veci exekučným   titulom,   boli   vydané   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu.   Preto   je rozhodujúce vyriešiť otázku, či platobné výmery vydané správcom konkurznej podstaty sú exekučnými titulmi, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia správcu konkurznej podstaty. Správca konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty. Z ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty orgánu verejnej moci (správy). Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučnými titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku.

Z tohto potom následne vyplýva, že pokiaľ rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval. Preto je treba aj na vydanie platobného výmeru správcom konkurznej podstaty danej veci hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie.

Z   tohto   potom   následne   vyplýva,   že výkon   rozhodnutia   je   neprípustný,   pokiaľ   je exekučný titul nulitným právnym aktom.

Aj v tejto veci odvolací súd zhodne ako okresný súd vychádza z právneho záveru, ktorý   v   analogickom   prípade   zaujal   NS   SR.   Nemožno   akceptovať   názor   oprávneného vyslovený v odvolaní, že v prípade, ak exekučný súd zistí nedostatky v exekučnom titule, nemôže na ne prihliadať. V prejednávanej veci ide o exekučný titul, platobný výmer, ktorý je nulitný akt, vydaný subjektom, ktorý na to nemá oprávnenie - správcom konkurznej podstaty úpadcu   zdravotnej   poisťovne,   ktorej   bolo   zrušené   povolenie   na   zriadenie   zdravotnej poisťovne v zmysle zák. č. 273/1994 Z. z., po zrušení povolenia vstúpila do likvidácie a bol na jej majetku vyhlásený konkurz. Ustanovený správca konkurznej podstaty však už nemá oprávnenia, ktoré vyplynuli pre poisťovňu z povolenia na zriadenie zdravotnej poisťovne na základe zák. č. 273/1994 Z. z. a takéto oprávnenie mu nevyplýva ani zo ZK a V.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Z   uvedeného   vychádzal   ústavný   súd   aj   v   rámci   ústavnej   kontroly,   ktorej   bolo podrobené   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   a   to   z   hľadiska   námietok   nastolených sťažovateľkou.   Ústavný   súd   teda   považoval   za   významné   vyriešiť   zásadný   problém sťažovateľky, a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú a následne   bola   zastavená,   mal   právomoc   skúmať   prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska relevantnosti   exekučného   titulu.   Inými   slovami,   či   krajský   súd   v   rámci   rozhodovania neprekročil   svoju   právomoc   patriacu   síce   všeobecným   súdom,   ale   danú   im   v   rámci odlišného   konania,   na   ktoré   sa   vzťahujú   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku pojednávajúce o správnom súdnictve.

V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska otázka, za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody, na základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§   57   ods.   1   Exekučného poriadku)   alebo na základe ktorých   fakultatívne   pristúpi k   takémuto rozhodnutiu   (§ 57 ods. 2   Exekučného   poriadku),   podrobne   popisuje   zákon,   teda   Exekučný   poriadok, stanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné   vyvodiť   záver,   že   všeobecný   súd   rozhodne   o   zastavení   exekúcie   kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky.   To   znamená, že   všeobecný   súd je povinný v   priebehu celého   exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je možné exekúciu vykonať. Ak teda krajský súd dospel k záveru, že neexistuje relevantné rozhodnutie v zmysle § 41 Exekučného poriadku, ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom,   správne   rozhodol,   ak   sa   stotožnil   so   závermi   okresného   súdu   o   neprípustnosti exekúcie a zastavení exekučného konania.

Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a neudržateľnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia   krajského   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   krajský   súd   dostatočne sťažovateľke ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom, že exekúciu nie je možné ďalej vykonať a že exekúcia sa na základe platobného výmeru vydaného správcom konkurznej podstaty   úpadcu   dňa   27. mája 2002 vôbec nemala začať. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy. Podľa jeho názoru   však takýmito rozhodnutiami nemohli byť rozhodnutia   správcu   konkurznej podstaty úpadcu. Odvolací súd konštatoval, že zo žiadnych ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní účinného do 31. decembra 2005 expressis verbis nevyplývalo pre   správcu   konkurznej   podstaty   oprávnenie   vydávať   individuálne   právne   akty   orgánu verejnej správy. Na základe toho krajský súd uzavrel, že platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu nemohol byť exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné vykonať exekúciu. Pri prezentovaní svojich názorov sa krajský súd podobne ako okresný súd riadil právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vysloveným v obdobnom prípade, avšak v inej veci vedenej pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008, konkrétne v uznesení z 22. apríla 2009.

V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných veciach iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, poukazujúc pritom na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 11/2007-49 zo 4. októbra 2007, ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

Ústavný súd považuje za významné reagovať aj na argument sťažovateľky týkajúci sa odkazu na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na uznesenie č. k. I. ÚS 415/08-19 z 10. decembra   2008,   ktoré   sťažovateľka   v   sťažnosti   nesprávne   pomenovala   ako   nález. V tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade išlo o odlišnú právnu   situáciu,   keď   námietky   v   ústavnej   sťažnosti   predostrel   účastník   konania,   ktorý v rámci exekučného konania zastával pozíciu povinného. Z toho potom vyplývali aj jeho odlišné možnosti   brániť svoje práva, ktoré, ako ústavný súd konštatoval, mohol využiť v rámci   odvolacieho   konania   proti   rozhodnutiu,   ktoré   bolo   exekučným   titulom.   Keďže v tejto   veci   išlo   o   odlišné   okolnosti   prípadu,   ústavný   súd   v   danej   veci   nemohol   prijať identické   závery,   pretože   vychádzal   z   úplne   opačného   postavenia   účastníkov   konania (v danom prípade sťažovateľka oprávnená, v označenom prípade sťažovateľ povinný), od ktorých   pri   rovnakých   situáciách   nemožno   spravodlivo   očakávať   využitie   identických právnych   a   opravných   prostriedkov   na   ochranu   svojich   práv,   pretože   ich   realizácia s najväčšou pravdepodobnosťou nevyvolá priaznivé výsledky pre oboch zároveň.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 386/09), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to vychádzajúc z toho, že absencia porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (obdobne napr. III. ÚS 27/08).

Ústavný súd konštatuje, že čl. 46 ods. 4 ústavy, ako aj § 1 ods. 1 ústavného zákona neobsahujú   konkrétnu   garanciu   základného   práva   alebo   slobody,   a   preto   vzhľadom   na prijaté závery o absencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným   porušením   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   (hlavne   z   hľadiska dodržania   zásad   spravodlivého   procesu)   ústavný   súd   odmietol   aj   túto   časť   sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2010