znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 35/09-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. T. Š., B., I. F., R., S. F., R., a I. F., R., zastúpených advokátkou JUDr. A. K., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny   základných   práv a slobôd   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III v konaniach vedených pod sp. zn. 1 D 290/1995, Dnot 43/1995 a sp. zn. 12 C 1/1997 a postupom   a rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Co 34/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. T. Š., I. F. st., S. F. a I. F. ml., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2008 doručená sťažnosť PhDr. T. Š., B. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), I. F., R. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), S. F., R. (ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“), a I. F., R. (ďalej len „sťažovateľ   vo   4.   rade“,   spolu   len   „sťažovatelia“),   vo   veci   namietaného   porušenia ich základného práva na dedenie zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2   listiny   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom a rozhodnutím   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaniach vedených pod sp. zn. 1 D 290/1995, Dnot 43/1995 a sp. zn. 12 C 1/1997 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 34/2006.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   1. rade   vyvolala žalobou o určenie neplatnosti závetu zo 14. januára 1997 konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.   12 C 1/1997.   Sťažovateľka   v   1. rade,   sťažovateľ   v   2. rade   a   právna predchodkyňa sťažovateľov v 3. a vo 4. rade totiž podľa ich tvrdenia boli označení v závete poručiteľa J. Z., zomrelého..., ako dedičia. V dedičskom konaní vedenom pred notárkou ako súdnou komisárkou pod sp. zn. 1 D 290/95, Dnot 43/95 bola však okrem uvedeného závetu   z   22.   júna   1994   predložená   V.   Z.,   L.   (ďalej   len   „odporca“), „listina   zo   dňa 19. 2. 1995“, ktorá bola súdnou komisárkou posúdená ako „závet napísaný mechanickým strojom za účasti dvoch svedkov a predčitateľa“.

Keďže platnosť listiny z 19. februára 1995 bola v dedičskom konaní spochybnená, odkázal   Okresný   súd   Bratislava - okolie   uznesením   sp.   zn.   1 D 290/95,   Dnot 43/95 z 20. novembra 1996 sťažovateľku v 1. rade, sťažovateľa v 2. rade a právnu predchodkyňu sťažovateľov v 3. a vo 4. rade na podanie žaloby „o vyhlásenie právneho úkonu - závetu zo dňa 19. 2. 1995 za neplatný“. Predmetnú žalobu proti odporcovi však na okresnom súde podala iba sťažovateľka v 1. rade.

Okresný   súd   žalobu   sťažovateľky   v 1.   rade   rozsudkom   č.   k.   12   C   1/97-249 zo 4. novembra 2005 zamietol. Dôvodom jej zamietnutia bol nedostatok vecnej legitimácie sťažovateľky v 1. rade. Okresný súd poukázal na skutočnosť, že sťažovateľka v 1. rade „v konaní nerozšírila svoj návrh o účastníkov konania tak, ako boli účastníci dedičského konania t. j. A. F., PhDr. T. Š. a I. F. uznesením Okresného súdu Bratislava - vidiek... odkázaní, a konania sa nezúčastnili všetci uvedení nerozluční spoločníci (§ 91 ods. 2 O. s. p.)...“.

Sťažovateľka v 1. rade napadla rozsudok okresného súdu odvolaním z 13. decembra 2005, v ktorom uviedla, že „ako navrhovateľka disponujem písomnými plnými mocami A. F.   a I.   F.   To   znamená,   že   som   v konaní   použila   plnomocenstvo   ako   bežný   nástroj zastupovania medzi občanmi.“.

Krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 34/06-269 zo 16. novembra 2006 rozsudok súdu prvého   stupňa   potvrdil.   Krajský   súd   sa   s názorom   okresného   súdu   stotožnil, keď v odôvodnení   svojho   potvrdzujúceho   rozsudku   uviedol,   že „pre   sporové   konanie začaté na základe návrhu podaného odkázanými dedičmi (§ 175k ods. 2 O. s. p.) treba považovať všetkých účastníkov konania o dedičstve za nerozlučných spoločníkov v zmysle ust. § 91 ods. 2 O. s. p., a to tak na strane navrhovateľov, ako aj na strane odporcov. Postavenie navrhovateľa je pritom určené obsahom rozhodnutia súdu v dedičskom konaní, takže   ostatní   dedičia   musia   v súdnom   konaní   vystupovať   ako   odporcovia,   aj   keď v dedičskom   konaní   sa niektorí   z nich   k spornej   otázke   nestavali   odmietavo,   prípadne vystupovali pasívne, či ešte vôbec nevystupovali. Ak sa takéhoto konania nezúčastnia všetci nerozluční spoločníci, nemôže súd návrhu vyhovieť pre nedostatok vecnej legitimácie.“. Odvolaciu   námietku   sťažovateľky   v 1.   rade   krajský   súd   neakceptoval,   keďže „zrejme nerozlišovala rozdiel medzi účastníkom konania a plnou mocou na zastupovanie účastníka v konaní.   Z návrhu   je   nepochybné,   že   odkázaní   dedičia   A.   F.   a I.   F.   neboli   v konaní účastníkmi a tento nedostatok nebolo možné napraviť ani v odvolacom konaní založením plnej   moci   na ich   zastupovanie.“.   Rozsudok   krajského   súdu   i rozsudok   okresného   súdu ako súdu prvého stupňa nadobudli právoplatnosť 13. februára 2007.

Vzhľadom   na   dôvody   zamietnutia   žaloby   sťažovateľky   v   1. rade,   keď   podľa jej názoru „nebolo rozhodnuté v merite veci“, teda o otázke platnosti listiny z 19. februára 1995 ako závetu, i s ohľadom na presvedčenie sťažovateľov, že uznesenie Okresného súdu Bratislava - vidiek   z   20. novembra 1996   je   v   rozpore   so   zákonom,   podali   sťažovatelia 2. marca   2007   novú   žalobu   vo   veci,   ktorá   je   v súčasnosti   vedená   na okresnom   súde pod sp. zn. 41 C 57/2007. Právna predchodkyňa sťažovateľov v 3. a vo 4. rade zomrela 19. júla 2005.

Sťažovatelia tvrdia, že napriek začatiu „nového“ konania pred okresným súdom, o ktorom   oboznámili   súdnu   komisárku,   zistili   z dedičského   spisu   sp.   zn.   1   D   290/95, Dnot 43/95,   že   okresný   súd   adresoval   súdnej   komisárke   vo   februári   a v októbri   2007 „pokyny na pokračovanie v dedičskom konaní bez ohľadu na sťažovateľov“. Z tohto dôvodu sťažovatelia   podali   4.   decembra   2007   okresnému   súdu   i súdnej   komisárke „Žiadosť o prehodnotenie   postupu   v dedičskom   konaní“,   v ktorej   uviedli,   že „pokiaľ   bude   súd a súdny   komisár   ďalej   v konaní   pokračovať   s dedičom   označeným   v listine   zo   dňa 19. 2. 1995, bude vedome konať v rozpore so zákonom, vedome konať s nepravým dedičom a odníme pravým dedičom možnosť zúčastniť sa dedičského konania“. V závere žiadosti sťažovatelia vyjadrili požiadavku, aby „vo veci tak súd, ako aj súdny komisár postupoval podľa ust. § 175k O. s. p. a konal ďalej“ so sťažovateľmi „ako oprávnenými dedičmi“. Zároveň   sťažovatelia   doručili   16.   januára   2008   okresnému   súdu „návrh   na   prerušenie konania   o dedičstve...“ do   právoplatného   skončenia   súvisiaceho   konania   sp. zn. 41 C 57/2007.

K žiadosti ani k návrhu sťažovateľov sa okresný súd nevyjadril, preto sťažovateľka v 1.   rade   doručila   22.   mája   2008   predsedovi   okresného   súdu   podanie   označené ako „Sťažnosť“, v ktorom prezentovala názor, že „absolútnou ignoráciou našich námietok, žiadostí a návrhov, porušovaním základných zásad, na ktorých je založené civilné konanie dochádza   k porušovaniu   práv   a právom   chránených   záujmov   nás,   pravých   dedičov, k porušeniu   zákonnosti...“.   Predsedu   okresného   súdu   požiadala   o odstránenie   týchto nedostatkov.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľov   na   túto   sťažnosť   predseda   okresného   súdu do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu neodpovedal.

Na pojednávaní 27. mája 2008 súdna komisárka právnej zástupkyni sťažovateľov oznámila, že „jediným dedičom sa stáva brat poručiteľa, V. Z.“. Táto skutočnosť bola len ústne oznámená, zaprotokolovaná úradným záznamom a právna zástupkyňa sťažovateľov bola požiadaná, aby opustila pojednávaciu   miestnosť.   Proti tomuto postupu   sťažovatelia podali   27.   mája   2008   žiadosť,   v ktorej   sa „opäť   domáhali   svojich   práv“.   Na   žiadosť okresný súd ani súdna komisárka nereagovali.

V konaní vedenom pod sp. zn. 41 C 57/2007 sa 3. júna 2008 konalo pojednávanie, na ktorom odporca predložil „Osvedčenie o dedičstve, na základe ktorého bolo osvedčené, že   V.   Z.   nadobudol   ako   výlučný   dedič   celé   dedičstvo   po   poručiteľovi...“.   Na základe neskoršieho dopytu sťažovateľov „v dedičskej kancelárii súdu bolo zistené, že predmetné osvedčenie nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 6. 2008“.

Podľa   názoru   sťažovateľov   okresný   súd   v konaní   sp.   zn.   12   C   1/97 „porušil ust. § 5 O. s. p., keď nepoučil sťažovateľku v prvom rade o nutnosti a možnosti navrhnúť pristúpenie ďalších účastníkov na strane navrhovateľov a žalobu bez ďalšieho zamietol...“. V označenom   konaní   podľa   názoru   sťažovateľky   v   1. rade   došlo   aj   k   porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia   tiež   tvrdia,   že   v dedičskom   konaní sp.   zn.   1 D   290/95,   Dnot 43/95 „súd svojim   postupom   odňal   sťažovateľom   možnosť   konať   pred   súdom,   čím   porušil základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu“, pretože uznesením z 20. novembra 1996 „nesprávne   odkázal   účastníkov   dedičského   konania...   na   podanie   žaloby   o vyhlásenie právneho úkonu - závetu... za neplatný, čím porušil ust. § 175k ods. 2 O. s. p...“, pretože porušil   ustanovenie   §   175b   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   keďže   sa   s nimi   ako   s účastníkmi   dedičského konania   nekonalo,   pretože   porušil   ustanovenie   §   109   OSP   a ustanovenie   §   165   OSP v spojení s § 175a OSP tým, že dedičské konanie neprerušil do právoplatného rozhodnutia v súvisiacom konaní sp. zn. 41 C 57/2007. Z obsahu odôvodnenia predmetnej sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľov krajský súd porušil ich označené základné práva tým, že tvrdené pochybenia okresného súdu nenapravil.

V závere svojej sťažnosti, sťažovatelia navrhli, aby po prijatí sťažností na ďalšie konanie ústavný súd takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava III. v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1/97 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod spis. zn. 6 Co 34/06 svojím postupom a rozhodnutím porušili základné právo sťažovateľky PhDr. T. Š., rod. Z., nar..., bytom B., na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na   ochranu   dedičského   práva   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   a ich   právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Okresný   súd   Bratislava   III.   svojím   postupom   a rozhodnutím   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1 D 290/95, Dnot 43/95 porušil základné právo sťažovateľov PhDr. T. Š., rod. Z., nar..., bytom B., I. F., nar..., bytom R., S. F., nar..., bytom R. a I. F., nar..., bytom R. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na ochranu dedičského práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   Osvedčenie   o dedičstve,   č. k. 1 D 290/95, Dnot 43/95 zo dňa 27. 5. 2008 vydané súdnym komisárom, JUDr. J. H., povereným Okresným súdom Bratislava III. v konaní vedenom pod spis. zn. 1 D 290/95, Dnot 43/95 ako aj uznesenie, č. k. 1 D 290/95, Dnot 43/95 zo dňa 20. 11. 1996 vydané Okresným súdom Bratislava - vidiek a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III. na ďalšie konanie.

4. PhDr. T. Š., rod. Z., nar..., bytom B., I. F., nar..., bytom R., S. F., nar..., bytom R. a I. F., nar..., bytom R. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk (slovom: dvestotisíc slovenských korún), ktoré im je Okresný súd Bratislava III. povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Bratislava III. je povinný zaplatiť PhDr. T. Š., rod. Z., nar..., bytom B., I. F., nar..., bytom R., S. F., nar..., bytom R. a I. F., nar..., bytom R. trovy právneho zastúpenia   v sume   6.732,-   Sk   (slovom:...   slovenských   korún   -   2 x   úkon   právnej   služby á 3.176,- Sk a 2 x paušálna náhrada 190,- Sk) na účet ich právneho zástupcu č..., vedený v..., advokátky JUDr. A. K., so sídlom B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadoch výslovne ustanovených v tomto zákone. Význam tohto ustanovenia pre rozsah prieskumnej právomoci ústavného súdu je zvýraznený aj povinným právnym zastúpením sťažovateľa.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   podanej   sťažnosti   a   jej   príloh   poukazuje   na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy. Ak   existuje   iný   súd,   ktorý   tam   uvedeným   právam   a slobodám   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby poskytuje ochranu, potom ústavný súd nemá právomoc konať.

Sťažovateľka v 1. rade videla porušenie v sťažnosti označeného základného práva na súdnu   ochranu,   základného   práva   na   dedenie   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie v rozhodnutí okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1/97. Ochranu týmto právam v prípade ich porušenia však bolo v tomto prípade oprávnený poskytnúť odvolací súd,   teda   krajský   súd.   K poskytnutiu   tejto   ochrany   aj   došlo   na   základe   odvolania sťažovateľky podaného proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 1/97-249 zo 4. novembra 2005.   Ústavný   súd   preto   vzhľadom   na   uvedený   princíp   subsidiarity   nemá   právomoc na konanie o tejto časti sťažnosti.

Pokiaľ   ide   o namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 6 Co   34/06,   ústavný   súd   tu   poukazuje   na   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   sťažnosť   možno   podať   v lehote   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Vzhľadom na to, že rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co 34/06-269 zo 16. novembra 2006 nadobudol   právoplatnosť   13.   februára   2007   a sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   odoslaná 28. júla 2008, je zjavné, že v tejto časti je podaná oneskorene.

Sťažovateľka v 1. rade tiež tvrdila porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu a krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný   súd   zdôrazňuje   svoju   ustálenú   judikatúru (napr.   II. ÚS 139/02,   II.   ÚS   204/03, IV. ÚS 102/05,   II.   ÚS   184/06),   podľa   ktorej poskytuje   ochranu   základnému   právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva môže ešte trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať   k prieťahom   v konaní   postupom   označeného   orgánu,   je   daný   dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Konanie   okresného   súdu   sp.   zn.   12   C   1/97   a   konanie   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Co 34/06   boli   právoplatne   skončené   13.   februára   2007.   Z toho   jednoznačne   vyplýva, že v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (30.   júla   2008)   už   nemohlo   dochádzať k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľky   v 1.   rade   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov.   V tejto   časti   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných práv sťažovateľov v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 1 D 290/95, Dnot 43/95 ústavný súd uvádza, že rozhodnutie Okresného súdu Bratislava - vidiek z 20. novembra 1996 mohli sťažovatelia v 1. a 2. rade napadnúť odvolaním (išlo o rozhodnutie súdu prvého stupňa, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný), preto ústavný súd nemá dostatok právomoci na konanie o prípadnom porušení základných práv sťažovateľov týmto rozhodnutím.

K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj pokiaľ ide o možné porušenie základných práv sťažovateľov osvedčením o dedičstve, ktoré bolo súdnou komisárkou vydané 27. mája 2008.   Sťažovatelia   v sťažnosti   tvrdia,   že   o jeho   vydaní   sa   dozvedeli   na   pojednávaní okresného súdu 3. júna 2008, pričom právoplatnosť nadobudlo 12. júna 2008. Po vydaní osvedčenia o dedičstve možno podľa § 175zca ods. 4 OSP požiadať súd o pokračovanie v konaní o dedičstve. Ak teda sťažovatelia boli toho názoru, že sa s nimi ako účastníkmi konania protiprávne nekonalo, mohli sa obrátiť na okresný súd do 12. júna 2008 s uvedenou žiadosťou   a následne   by ochranu ich   základným právam musel   okresný   súd poskytnúť. Ústavný   súd   preto   nemá   dostatok   právomoci   na   zisťovanie   prípadného   porušenia základných práv sťažovateľov osvedčením o dedičstve z 27. mája 2008. Tento záver platí aj o postupe okresného súdu v predmetnom dedičskom konaní spočívajúcom v tom, že tento nerozhodol o prerušení konania na základe návrhu sťažovateľov.

Napokon sa ústavný súd zaoberal námietkou sťažovateľov o porušení ich základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v dedičskom   konaní   sp.   zn. 1 D 290/95, Dnot 43/95. Aj v tomto prípade uvedené konanie bolo právoplatne ukončené nadobudnutím   právoplatnosti   osvedčenia   o dedičstve   12.   júna   2008,   preto   v tejto   časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľmi v petite sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. februára 2009