znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 35/08-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti spoločnosti B., s. r. o., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. D. K.,   Advokátska   kancelária,   B.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 3671/06 (pôvodne vedenom pod sp. zn. E 1891/98) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti B., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 3671/06 (pôvodne vedenom pod sp. zn. E 1891/98) p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   39   Er   3671/06 (pôvodne vedenom pod sp. zn. E 1891/98) prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti B., s. r. o., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti B., s. r. o., trovy právneho   zastúpenia   v sume   7   492   Sk   (slovom   sedemtisícštyristodeväťdesiatdva slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. D. K., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti návrhu spoločnosti B., s. r. o.,   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 35/08-10   z 31.   januára   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 3671/06 (pôvodne vedenom pod sp. zn. E 1891/98).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 25. februára 2008 okresný súd vyzval, aby sa k sťažnosti vyjadril.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   z 26.   marca   2008 (Spr. 2034/08, doručenom ústavnému súdu 31. marca 2008) uviedla:

„1.)   Dňa 17.12.1998 bol doručený súdu   návrh na výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí podaný oprávneným: B., s.r.r., B. proti povinnému: D. Š., vec bola vedená pod sp. zn. E/1891/1998.

2.)   Dňa   21.01.1999   bolo   vydané   uznesenie   č.k.   E/1891/1998   –   2,   ktorým   bol nariadený výkon rozhodnutia predajom hnuteľnosti

3.) Dňa 27.02.2006 oznámil oprávnený v zmysle § 372m ods. 1, 2 O.s.sp., že proti povinnému   podal   návrh   dňa   24.02.2006   na   vykonanie   exekúcie,   ktorý   doručil exekútorskému úradu: JUDr. Ing. Z. D.

4.) Vec bola pridelená elektronickou poštou JUDr.   P. N. dňa 14.06.2006 a bola vedená pod sp. zn. 39Er/3671/2006

5.) Výzvou zo dňa 18.10.2006 bola vyzvaná súdna exekútorka na vyčíslenie výšky pohľadávky

6.) Uznesením č.k. 39Er/3671/2006 – 9 zo dňa 31.01.2007 bola žiadosť o udelenie poverenia súdnej exekútorke JUDr. Ing. Z. D. na vykonanie exekúcie zamietnutá

7.) Oprávnený podal 01.03.2007 na Okresný súd Bratislava II proti uzneseniu č.k. 39Er/3671/2006 – 9 zo dňa 31.01.2007 odvolanie

8.) Od 01.01.2007 bola zákonná sudkyňa JUDr. P. pridelená na stáž na Krajský súd Bratislava. Z uvedeného dôvodu bola prostredníctvom opatrenia zo dňa 02.04.2007 vec pridelená Dr. M. M.

9) Dňa 25.05.2007 bola vec predložená Krajskému súdu Bratislava na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu č.k. 39Er/3671/2006 – 9

10.) Spis bol dňa 14.01.2008 bol rozhodnutí o odvolaní vrátený z Krajského súdu Bratislava

11.) Dňa 06.03.2008 bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie č. 5102 049208. Vo   veci   nejde   o skutkovo   a právne   náročnú   vec.“   Predsedníčka   okresného   súdu vo vyjadrení vyslovila súhlas, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci.  

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu zistil rovnaké skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení   uviedla   predsedníčka   okresného súdu.   Navyše ústavný súd   zistil,   že ku   dňu rozhodovania nebola predmetná vec na okresnom súde právoplatne skončená.

Právny zástupca sťažovateľky v podaní zo 7. apríla 2008 ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria   považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci. Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie   okresného   súdu   v konaní   o výkon   rozhodnutia   predajom   hnuteľných   vecí a v exekučnom konaní nemožno považovať za právne zložité a v danej veci s prihliadnutím na   priebeh   uvedeného   konania   nemožno   hovoriť   ani   o   skutkovej   zložitosti,   ktorá   by spôsobila predĺženie uvedeného konania.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní súvisiaceho súdneho spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

3.   Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k namietanému   porušeniu   označených   práv, ústavný súd zistil,   že okresný   súd   bol   prevažnú časť konania vo veci   nečinný,   pričom plynulému prerokovaniu danej veci nebránila žiadna zákonná prekážka.

Zo spisového materiálu v predmetnej veci ústavný súd zistil, že návrh sťažovateľky na výkon   rozhodnutia   pre   pohľadávku   v sume   1   400   Sk   s príslušenstvom   predajom hnuteľných vecí bol okresnému súdu doručený 17. decembra 1998. Okresný súd uznesením z 20. januára 1999 nariadil v uvedenom konaní výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí. Po nariadení výkonu rozhodnutia okresný súd až do 18. októbra 2006, keď vyzval súdnu exekútorku, aby vyčíslila výšku pohľadávky, vo veci nevykonal žiadny procesný úkon,   ktorý   by   smeroval   ku   skončeniu   tohto   konania,   resp.   k   uspokojeniu   pohľadávky sťažovateľky ako oprávnenej.

Zo   spisového   materiálu   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľka   okresnému   súdu 27. februára 2006   doručila   oznámenie   o   podaní   návrhu   na   výkon   exekúcie   a   súčasne ho požiadala, aby súdnej exekútorke postúpil spisový materiál vo veci spolu s poverením na vykonanie   exekúcie.   Podľa   §   372m   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   zákona č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platnom a účinnom po 1. septembri 2005 mal okresný súd v preskúmavanom konaní povinnosť po doručení oznámenia sťažovateľky o podaní návrhu na výkon exekúcie postúpiť predmetnú vec spolu s poverením na vykonanie exekúcie súdnej exekútorke. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v období po 27. februári 2006 mohol v predmetnom konaní realizovať len jednoduché procesné úkony (vydanie poverenia súdnej exekútorke a následne postúpenie veci súdnej exekútorke), ktoré nemožno z hľadiska času potrebného na ich prípravu alebo realizáciu považovať za náročné.

Okresný súd podaním z 18. októbra 2006 vyzval sťažovateľku na doplnenie návrhu na   udelenie   poverenia   a   uznesením   z 31. januára 2007   zamietol   jej   návrh   na   vydanie poverenia   súdnej   exekútorke.   Krajský   súd   v Bratislave   následne   na   základe   odvolania sťažovateľky uznesením z 20. decembra 2007 zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a 6. marca 2008 okresný súd vydal súdnej   exekútorke poverenie na vykonanie exekúcie v predmetnej veci.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že ústavný súd pri rozhodovaní v tejto veci zohľadnil predovšetkým skutočnosť, že okresný súd v konaní o výkon rozhodnutia v období od 20. januára 1999 (vydanie uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia predajom hnuteľných vecí) až do 27. februára 2006 (doručené oznámenie sťažovateľky, že podala návrh   na   vykonanie   exekúcie   proti   povinnému   v súlade   s   §   372m   ods.   1   a 2   OSP a požiadala,   aby   okresný   súd   v súlade   s uvedeným   ustanovením   postúpil   vec   spolu s poverením na výkon exekúcie súdnej exekútorke), t. j. počas obdobia trvajúceho viac ako sedem rokov, nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky napriek tomu, že jeho postupu nebránila žiadna zákonná prekážka. Okrem toho ani postup okresného   súdu   v predmetnej   veci   po 27. februári   2006,   t. j.   po   doručení   oznámenia sťažovateľky   o podaní   návrhu   na vykonanie   exekúcie,   nemožno   podľa   ústavného   súdu považovať   za   efektívny,   pretože   v jeho   dôsledku   realizácia   jednoduchých   procesných úkonov (vydanie poverenia a postúpenie veci súdnej exekútorke) okresnému súdu trvala až do   6.   marca   2008   (vydanie   uznesenia,   ktorým   poveril   súdnu   exekútorku   na   vykonanie exekúcie), t. j. viac ako 2 roky.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že pokiaľ zákonom uloženou povinnosťou prvostupňového súdu je vykonať jednoduchý procesný úkon, a napriek tomu takýto úkon nevykoná, pričom nesprávnosť jeho postupu potvrdí odvolací súd, a v dôsledku takéhoto postupu   súdu   došlo   k predĺženiu   konania,   uvedené   konanie   prvostupňového   súdu   je neefektívne   a v rozpore   so   základným   právom   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeným v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného súdu, najmä s prihliadnutím na doterajšiu dobu konania a na skutočnosť, že konanie začalo ešte v roku 1998, konštatuje, že doterajšia dĺžka konania (9 rokov a 4 mesiace) nemôže byť považovaná   za   zodpovedajúcu   požiadavke   konania   bez   zbytočných   prieťahov, ako to vyžaduje   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   39   Er   3671/06 (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   E   1891/98)   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 3671/06 (pôvodne vedenom pod sp. zn. E 1891/98) v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (2. bod výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk.

Ústavný   súd   s   prihliadnutím   na   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom pod sp. zn. 39 Er 3671/06 (pôvodne vedeného pod   sp. zn. E 1891/98) a berúc do úvahy konkrétne   okolnosti   prípadu,   zistené   obdobie   nečinnosti,   ale   aj   hodnotu   predmetu napadnutého exekučného konania, považoval za primerané priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie   v sume   20   000   Sk   (3.   bod   výroku   nálezu)   a vo   zvyšnej   časti   návrhu sťažovateľky nevyhovel (5. bod výroku nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastúpením advokátom   JUDr.   D.   K.   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca   v   sťažnosti uplatnil trovy   konania v sume 7 492 Sk. Ústavný súd pri   priznaní úhrady trov   konania vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a podanie   sťažnosti),   a   to   v súlade   s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2   a § 14   ods. 1   písm.   a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to každý úkon po 2 970 Sk, t. j. spolu 5 940 Sk, čo spolu   s režijným   paušálom   2-krát   178 Sk   (§ 16   ods. 3   vyhlášky)   a   DPH (19 % zo 6 296 Sk) predstavuje sumu 7 492 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008