znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 35/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika v konaní   o sťažnosti Ing.   M.   I.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. T.   G.,   K.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 133/03 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. I. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 133/03 p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing.   M.   I.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000 Sk   (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia Ing. M. I. v sume 9 444 Sk (slovom deväťtisícštyristoštyridsaťštyri slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. T. G., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   9   444   Sk   (slovom   deväťtisícštyristoštyridsaťštyri   slovenských   korún)   na   účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. M. I.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. III. ÚS 35/07 zo 17. apríla 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie sťažnosť   Ing.   M.   I.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 133/03.

Okresný súd podaním sp. zn. 1 Spr V 467/06 a sp. zn. 1 Spr. V 257/07 doručeným ústavnému súdu 15. decembra 2006 predložil k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom je uvedená aj podrobná   chronológia   priebehu   napadnutého   konania   od   doručenia   žaloby   o   neplatnosť výpovede z pracovného pomeru okresnému súdu (4. júla 2003). V chronológii okresný súd uvádza:

„Dňa 10. 10. 2003 bol opis návrhu zaslaný na vyjadrenie žalovanému a 3. 11. 2003 bolo zaslanie vyjadrenia u žalovaného urgované.

Prípisom zo dňa 28. 11. 2003 požiadal žalovaný o predĺženie lehoty na predloženie svojho stanoviska z dôvodu pracovných povinností generálneho právneho zástupcu mimo územia SR.

Dňa 19. 12. 2003 bol žalovaný opäť urgovaný o zaslanie vyjadrenia pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty. Svoje stanovisko predložil 16. 2. 2004 a toto bolo 29. 3. 2004 doručené sťažovateľovi.

Uznesením   zo   dňa   27.   4.   2004,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   4.   6.   2004,   bol sťažovateľovi vrátený súdny poplatok, ktorý s podaním žaloby zaplatil napriek oslobodeniu od tejto povinnosti, vyplývajúcemu mu zo zákona.

Dňa 12. 5. 2004 bol sťažovateľ vyzvaný na špecifikáciu žalobného petitu v časti uplatnenej náhrady mzdy. Túto predložil 24. 5. 2004.

Dňa 30. 8. 2004 bol stanovený termín pojednávania na 28. 10. 2004. Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom predloženia listinných dokladov zo strany žalovaného.

Dňa 2. 12. 2004 bol žalovaný vyzvaný na predloženie dokladov tak, ako mu to bolo uložené na pojednávaní 28. 10. 2004 v lehote 3 dní pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty. Listiny boli žalovaným predložené 9. 12. 2004.

Dňa 17. 1. 2005 bol urobený dotaz na Inšpektorát bezpečnosti práce v K. za účelom oznámenia, či vedú evidenciu zástupcov zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci.

Po doručení odpovede z IBP v K. bolo 9. 2. 2005 určené pojednávanie na 26. 4. 2005. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom predloženia listinných dokladov žalovaným. Dňa 3. 5. 2005 žalovaný doklady predložil.

Dňa 10. 6. 2005 bol určený termín pojednávania na 28. 6. 2005. Pojednávanie bolo odročené   na   neurčito   s   tým,   že   žalovanému   bola   uložená   povinnosť   predložiť   listinné doklady a tiež za účelom vyžiadania si súvisiaceho spisu z Krajského súdu v Košiciach. Dňa 13. 7. 2005 predložil listinné doklady žalovaný a dňa 25. 7. 2005 písomné stanovisko sťažovateľ.

Uznesením zo dňa 5. 8. 2005 bolo konanie prerušené do právoplatného skončenia veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 6 NcCb 4/2005.

Dňa 23. 8. 2005 podal sťažovateľ proti uvedenému uzneseniu odvolanie, preto bol spis predložený dňa 30. 8. 2005 Krajskému súdu v Košiciach, odkiaľ bol vrátený dňa 5. 12. 2005 s rozhodnutím, ktorým bolo uznesenie tunajšieho súdu o prerušení konania potvrdené. Uznesenie o prerušení konania nadobudlo právoplatnosť 13. 12. 2005. Z   chronológie   vo   veci   vykonávaných   úkonov   je   zrejmé,   že   v   danom   konaní   súd priebežne vykonával úkony v rámci objektívnych možností v konkrétnom súdnom oddelení, teda k prieťahom zo strany súdnych osôb tunajšieho súdu nedošlo.

Procesný   postup   zákonnej   sudkyne,   spočívajúci   v   prerušení   daného   konania, nemožno spochybňovať i vzhľadom na tú skutočnosť, že uznesenie tunajšieho súdu, ktorým bolo   konanie   prerušené,   bolo   potvrdené   odvolacím   súdom.   Námietky   sťažovateľa o spôsobení prieťahov aj prerušením konania sú preto nedôvodné“.

Obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení, a preto ich ústavný súd považuje za preukázané.

Vo vyjadrení sp. zn. 1 Spr. V 257/07 doručenom ústavnému súdu 31. mája 2007 okresný súd tiež uviedol:

„Predmetný spis bol Vaším súdom tunajšiemu súdu vrátený dňa 11. 1. 2007. Dňa 22. 1. 2007 bolo zistené, že konanie pod sp. zn. 6 NcCb 4/2005, ktoré bolo dôvodom prerušenia konania, doposiaľ nie je právoplatne skončené (ku dňu zistenia bolo vedené pod sp. zn. 6 Cb 1/2006 ).

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 6 Cb 1/2006 bol vyhlásený dňa 5. 3. 2007 a nadobudol právoplatnosť 3. 4. 2007.

Po   zistení   uvedenej   skutočnosti   požiadala   zákonná   sudkyňa   dňa   27.   4.   2007 o zapožičanie spisu sp. zn. 29 CbPv 2/2007 z Okresného súdu Košice I.

Dňa   22.   5.   2007   bolo   vydané   uznesenie   o   prerušení   konania   do   právoplatného skončenia konania   vedeného   na Okresnom súde   Košice I   pod   sp.   zn.   29 CbPv/2/2007. Uznesenie sa doručuje účastníkom konania“.

Právny zástupca sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu nevyjadril.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov...,   a   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

„Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (i práva na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote)   je   podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“ (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci. Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, spor o trvanie pracovného pomeru a mzdové   nároky   z neho   vyplývajúce   je   po   právnej   stránke   štandardnou   agendou všeobecných súdov. Aj   skutkovú stránku veci možno zaradiť medzi štandardnú agendu v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ani okresný súd nenamietal, že ide o právne a skutkovo zložitú vec. Na druhej strane na doterajší priebeh konania malo určitý vplyv to, že konanie bolo prerušené do právoplatného skončenia iného konania vedeného Krajským súdom   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“).   Doterajšia   dĺžka   konania   však   nie   je akceptovateľná preto, že ide o spor, v ktorom sa pre sťažovateľa rieši existenčná otázka, či bol jeho pracovný pomer ukončený dôvodne a v súlade so zákonom. V prípade trvania pracovného pomeru sťažovateľovi vzniká nárok na mzdu, ktorá tvorí základ jeho živobytia, prípadne je zdrojom pre financovanie jeho potrieb. V týchto sporoch by mal súd postupovať čo   najrýchlejšie   a   efektívne.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   tejto   veci   všeobecný   súd nevenoval   dostatočnú   pozornosť   uvedenej   povahe   sporu   a   ani   tomu,   o   čo   v   ňom sťažovateľovi ide.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní   pred   súdom   došlo   k porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   k   porušeniu   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľa v danom prípade nemalo vplyv na predĺženie konania, bolo aktívne a súčinnostné. Ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti neuviedol, že by správanie sťažovateľa prispelo k predĺženiu konania v danej veci.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo k neodôvodneným   prieťahom,   vzal   ústavný   súd   do   úvahy   okolnosti   prípadu   a   zistil, že i keď okresný   súd   vykonával   úkony   priebežne   a   s   obdobiami   nečinnosti,   maximálne 5 mesiacov (napr. od 9. decembra 2003, keď opätovne žiadal odporcu o vyjadrenie k žalobe, až   do   27.   apríla   2004,   keď   rozhodol   o   vrátení   súdneho   poplatku   sťažovateľovi, a od 12. mája 2004, keď bol sťažovateľ vyzvaný na špecifikáciu petitu žalobného návrhu, až do 30. augusta 2004, keď určil termín pojednávania na 28. október 2004), efektívnosť jeho   úkonov   však   nesmerovala   k včasnému   rozhodnutiu.   Okresný   súd   síce   trikrát pojednával, vykonal aj dokazovanie vo veci, ale dosiaľ vo veci právoplatne nerozhodol, aj keď   od   29. marca   2004   sťažovateľ   viackrát   žiadal   okresný   súd   o urýchlenie   konania, na ktoré mohol skôr a primerane reagovať.

V okolnostiach   prípadu   teda   konanie   okresného   súdu   bolo   neefektívne,   čo   malo za následok zbytočné prieťahy v konaní, a tým aj porušenie označených práv sťažovateľa. V období od 5. augusta 2005, keď konanie prerušil, až dosiaľ okresný súd vo veci nekonal,   iba   sledoval,   či   súvisiace   konanie   vedené   krajským   súdom   bolo   právoplatne skončené. Dňa 22. mája 2007 konanie opätovne prerušil do právoplatného skončenia iného sporu vedeného Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 29 Cb Pv/2/2007.

V zmysle ustanovení § 109 ods. 2 písm. c), § 167, § 169 ods. 3 a § 202 ods. 3 OSP súd fakultatívne preruší konanie, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. O prerušení konania rozhoduje súd uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie.

Čo sa týka prerušenia konania, ústavný súd zastáva názor, že ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený, a je potrebné ho posudzovať podľa situácie, ktorá existovala v čase, keď sa realizoval, a k posúdeniu ktorej majú zásadne lepšie predpoklady než ústavný súd   všeobecné   súdy,   odhliadnuc   od   princípu   subsidiarity,   ktorým   sa   riadi   jeho   vzťah k všeobecným súdom a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný súd, ak je to nevyhnutné, sám neposudzoval   vhodnosť   a   účelnosť   zvoleného   procesného   postupu.   To   však   ešte neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a že je ústavným súdom nekontrolovateľná. Aj ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP, tak ako napokon každé zákonné ustanovenie, sa totiž   musí   vykladať   a   uplatňovať   v   súlade   s ústavou   (čl. 152   ods. 4   ústavy).   Pretože zo žiadneho ustanovenia ústavy nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 21/00).

V   prerušenom   konaní   sa   nemohli   vykonávať   žiadne   procesné   úkony   smerujúce k odstráneniu   právnej   neistoty   jeho účastníkov, a tým nemohlo dôjsť   k naplneniu účelu označených   práv.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nečinnosť   súdu   v dôsledku existencie   prekážky   jeho   postupu   vytvorenej   zákonom   ustanoveným   postupom (napr. právoplatným   uznesením   o prerušení   konania),   tak   ako   to   je   v danom   prípade, neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (m. m.   II. ÚS 3/00,   I. ÚS 78/02, III. ÚS 42/02).

Vzhľadom   však   na iné zistené skutočnosti   pred   prerušením   konania ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 27 C 133/03, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   §   111   ods.   1   OSP   vyplýva,   že   ak   je   konanie   prerušené,   nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona. V súlade s uvedeným ústavný súd nevyhovel tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal vyslovenia príkazu, aby okresný súd konal v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 200 000 Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 27 C 133/03 a berúc do úvahy najmä povahu veci (predmetom sporu je neplatnosť skončenia   pracovného   pomeru   a mzdové   nároky   z toho   vyplývajúce),   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   30 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, preto vo zvyšnej časti žiadosti nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. T.   G. Keďže   ústavný   súd   na   základe   žiadosti   sťažovateľa   a   po   splnení   podmienok   ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii   ústavného   súdu   uhradiť   ustanovenému   právnemu   zástupcovi   trovy   konania v sume   9   444   Sk.   Sťažovateľ   požadoval   úhradu   za   tri   úkony   právnej   služby   v   sume 9 444 Sk.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   §   148   ods.   1   OSP   štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   zároveň   uložil   okresnému   súdu   povinnosť uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   Kancelárie   ústavného   súdu   do   dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti, ako aj vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a   § 14 ods. 1 písm.   a) a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 3 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada trov konania predstavuje celkovú sumu 9 444 Sk.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.