znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 35/02-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2002 prerokoval žiadosť M. T., bytom D. S., o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a sťažnosť pre porušenie základných práv postupom posudkovej   komisie   sociálneho   zabezpečenia   Okresného   národného   výboru   v   Trenčíne v konaní   o invalidite   podľa   §   158   ods.   1   vyhlášky   Federálneho   ministerstva   práce a sociálnych   vecí   č.   149/1988   Zb.,   ktorou   sa   vykonáva   zákon   o sociálnom   zabezpečení v znení neskorších predpisov v spojení s § 3 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva, Ústrednej rady   odborov   a   Štátneho   úradu   sociálneho   zabezpečenia   č. 76/1957 Ú.   l.   o   prechode z pracovnej neschopnosti do invalidity (čiastočnej invalidity) a takto

r o z h o d o l :

1. Žiadosti M. T. o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

2.   Sťažnosť   M.   T.   o d   m   i e   t   a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 22. januára 2002   doručené   podanie   M.   T.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   v ktorom   namietal   porušenie svojich základných práv postupom posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia Okresného národného   výboru   v   Trenčíne   v konaní   o invalidite   podľa   §   158   ods.   1   vyhlášky Federálneho ministerstva   práce a sociálnych   vecí   č.   149/1988 Zb.,   ktorou   sa   vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov z podnetu lekárskej poradnej komisie Okresného ústavu národného zdravia v Trenčíne z 3. mája 1989 podľa § 3 vyhlášky Ministerstva   zdravotníctva,   Ústrednej   rady   odborov   a   Štátneho   úradu   sociálneho zabezpečenia   č.   76/1957   Ú.   l.   o   prechode   z pracovnej   neschopnosti   do   invalidity (čiastočnej invalidity).

Sťažnosť   navrhovateľa   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie konania pred ústavným súdom ustanovené najmä v § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

K sťažnosti navrhovateľa taktiež nebolo pripojené splnomocnenie pre advokáta alebo komerčného   právnika   na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom,   tak   ako to ustanovuje § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, navrhovateľ však požiadal o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd.

Ústavný   súd   listom   z 21.   februára   2002   upozornil   navrhovateľa   na   zákonom vyžadované náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, upozornil ho, že jeho sťažnosť tieto zákonné náležitosti nespĺňa, a zároveň ho vyzval, aby v lehote 14 dní od doručenia uvedenej výzvy nedostatky svojej sťažnosti odstránil, pokiaľ nemá byť odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Navrhovateľ   na   výzvu   ústavného   súdu   reagoval   podaním   z   25.   februára   2002, v ktorom   okrem   iného   upresnil,   že   porušenia   jeho   základných   práv   a slobôd   sa   mala dopustiť   posudková   komisia   sociálneho   zabezpečenia   Okresného   národného   výboru v Trenčíne,   ktorá   mu   11.   decembra   1989   „zobrala   invalidný   dôchodok   na   základe anonymného   listu“. Zdôraznil   tiež,   že   podľa   jeho   názoru   spĺňa   zákonom   stanovené predpoklady pre ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom (čo ústavný súd kvalifikoval ako žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu).

II.

Podľa § 31a ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 ods. 1 a 2 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku môže ústavný súd ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe   právneho   zástupcu,   advokáta,   ak   taká   osoba   o to   požiada,   ak   to   odôvodňujú   jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Tieto tri predpoklady na ustanovenie zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Navrhovateľ namietal, že porušenia jeho základných práv a slobôd sa mala dopustiť posudková   komisia   sociálneho   zabezpečenia   Okresného   národného   výboru   v   Trenčíne, ktorá po prejednaní jeho zdravotného stavu 15. mája 1989 dospela k záveru, že je invalidný.

Na   základe   žiadosti   z Výboru   ľudovej   kontroly   Okresného   národného   výboru v Trenčíne   bola   následne   u navrhovateľa   vykonaná   kontrolná   lekárska   prehliadka a posudková komisia Okresného národného výboru v Trenčíne 11. decembra 1989 zmenila po   opätovnom   prerokovaní   stupeň   invalidity   navrhovateľa   na   čiastočnú   invaliditu,   na základe čoho mu bol následne priznaný len čiastočný invalidný dôchodok.

Posudková   komisia   sociálneho   zabezpečenia   Okresného   národného   výboru v Trenčíne porušila podľa navrhovateľa jeho základné práva (ktoré však bližšie neoznačil, a to ani po doplnení svojej sťažnosti podaním z 25. februára 2002) tým, že k prehodnoteniu jeho   zdravotného   stavu   pristúpila   na   základe   anonymného   listu,   ktorý   bol   doručený spomenutému Výboru ľudovej kontroly Okresného národného výboru v Trenčíne. Takýto postup považuje navrhovateľ za šikanovanie, ktoré malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a uvrhlo jeho rodinu do sociálnej núdze.

Navrhovateľ teda namieta porušenie svojich základných práv, ku ktorému malo dôjsť v roku 1989. Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou vyslovil, že je oprávnený chrániť ústavnosť spôsobom upraveným Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a zákonom o ústavnom súde, ktorý nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje (ani na základe neskorších zmien a doplnkov) ustanovenie o spätnej účinnosti. Ústavný súd preto nemá oprávnenie konať o porušení základných práv a slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993 (mutatis mutandis I. ÚS 49/93).

Takéto   oprávnenie   nevyplýva   pre   ústavný   súd   ani   z ústavy.   Ani   ústavný   zákon č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení   neskorších   predpisov   neumožňuje   ústavnému   súdu   rozhodovať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak k ich porušeniu došlo pred 15. februárom 1993.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že u navrhovateľa ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a preto nemožno jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom vyhovieť.

III.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, na základe argumentácie uvedenej v predošlej časti odôvodnenia tohto uznesenia   dospel   k   záveru,   že   nemá právomoc na prerokovanie   sťažnosti navrhovateľa, rozhodol o jej odmietnutí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2002