SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 349/2015-21
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátska kancelária, Rožňavská 2,Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava IVsp. zn. 37 Er 1536/2006 z 5. marca 2015 v časti o zamietnutí námietok a v časti návrhuna odklad exekúcie, ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 37 Er 1536/2006a jeho uznesením z 5. marca 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nesplnenie zákonompredpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 37 Er 1536/2006 z 5. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)v časti o zamietnutí námietok a v časti návrhu na odklad exekúcie, ako aj porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom okresnéhosúdu sp. zn. 37 Er 1536/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 5. marca2015.
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je v procesnompostavení povinnej v napadnutom exekučnom konaní, ktorého predmetom je zaplateniesumy 11,18 € s príslušenstvom a trovy exekúcie. Sťažovateľka v prebiehajúcom exekučnomkonaní po doručení upovedomenia o začatí exekúcie podala námietky proti exekúciia trovám exekúcie s odôvodnením, že podpis na doručenke o prevzatí exekučného titulu nieje jej, predmetný exekučný titul jej nikdy nebol doručený, preto nikdy nenadobudolprávoplatnosť ani vykonateľnosť. Ďalej tiež v rámci námietok namietala premlčanie právasprávcu dane vyrubiť daň, keďže exekučným titulom bol platobný výmer obce, ktorým bolavyrubená daň za nehnuteľnosť.
Okresný súd napadnutým uznesením jej námietky proti exekúcii a návrh na odklada zastavenie exekúcie zamietol. Exekučný súd zároveň napadnutým uznesením vyhovelnámietkam proti predbežným trovám exekúcie.
Sťažovateľka v sťažnosti rozsiahlo skutkovo opisuje genézu celého prípadu vrátanenesúvisiacich informácií, pričom dochádza k záveru, že exekučný súd nesprávne vyhodnotiljej námietky proti exekúcii. Sťažovateľka tiež chronologicky uvádza svoje jednotlivépodania v napadnutom konaní a poukazuje na celkovú dobu konania, opakovanú nečinnosťsúdu, jeho nezákonné postupy, v dôsledku čoho dochádza aj k záveru o neprimeranej dĺžkenapadnutého konania, a preto zároveň tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutomkonaní dochádza k zbytočným prieťahom.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Bratislava IV svojím postupom a uznesením zo dňa 05.03.2015, sp. zn. 37 Er 1536/2006 (prešlo zo sp. zn. 15E 4948/02) v časti o zamietnutí námietok a v časti návrhu na odklad exekúcie porušil základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy SR.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 05.03.2015, sp. zn. 37 Er 1536/2006 (prešlo zo sp. zn. 15E 4948/02) sa v časti zamietnutia námietok sťažovateľky a v časti zamietnutia návrhu na odklad exekúcie zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava IV svojím postupom a uznesením zo dňa 05.03.2015, sp. zn. 37 Er 1536/2006 (prešlo zo sp. zn. 15E 4948/02) porušil základné práva ⬛⬛⬛⬛ zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
4. Okresnému súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 1536/2006 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
5. ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €, ktoré jej je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia k rukám jej advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka svojou sťažnosťou namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods.1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupomokresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 5. marca 2015.
Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnychaj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49a nasledujúcich zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti už ústavný súd opakovaneuviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitostitýkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhomna začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha vpetite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojichpráv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v posudzovanom prípade je obsah sťažnostineurčitý a neúplný. Závažným obsahovým nedostatkom sťažnosti je skutočnosť, že v celomjej odôvodnení (približne14 strán podrobne opisujúcich priebeh konaní, ich hodnoteniea vecnú argumentáciu) sa nenachádza čo i len jediná dostatočne konkrétna a určitáústavnoprávne relevantná námietka, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušeníniektorého z označených základných práv alebo slobôd podľa ústavy okresným súdom,ktorého ako porušovateľa sťažovateľka v petite svojej sťažnosti označila. Ústavný súd v tejtosúvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnýmiustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] vyplýva, žesťažovateľka musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sadomáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich konkretizovať ajskutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsťk ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti vo vzťahu k namietanýmporušeniam jej základných práv podľa ústavy významné procesné dôsledky. Ústavný súdtotiž nie je skutkovým súdom ani ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, takžebez splnenia uvedenej podmienky ústavný súd o návrhoch sťažovateľky uvedených v petiteani nemôže rozhodovať.
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 5. marca 2015v petite sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že predmetný článok ústavy obsahuje niekoľkozákladných práv, pričom formulácia petitu, ktorým sťažovateľka navrhuje vyslovenieporušenia základného práva podľa uvedeného článku ústavy aj označeným uznesením (tedanielen postupom) okresného súdu, pôsobí mätúco a skôr indikuje, že sťažovateľka nemala namysli základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresnéhosúdu, ale skôr iné základné právo upravené predmetným článkom ústavy. Naproti tomu saústavný súd vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti domnieva, že sťažovateľka mala namysli paradoxne základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Aj tátoneurčitosť petitu vo vzťahu k ostatnému obsahu sťažnosti vytvára priestor pre dohadya dedukcie.
Ústavný súd v konštatuje, že sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu,neobsahuje kvalifikované odôvodnenie a je neúplná a nepresná, čo sa týka základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, teda nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosťustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobínedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnenínámietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje(m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísanýchnáležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnejpovinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní predústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súdposudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právneprostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokátavylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonaťadvokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale ajprijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoréna uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a sícerelevantné odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúces návrhom na rozhodnutie vo veci samej, konkretizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky jejsťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Nad rámec odôvodnenia ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľka mala v úmysledomáhať sa vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní,povinnosťou sťažovateľky bolo preukázať vyčerpanie do úvahy prichádzajúcich právnychprostriedkov ochrany v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, konkrétne vyčerpaniesťažnosti na prieťahy v napadnutom konaní adresovanej predsedovi okresného súdu podľa§ 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov, ktorú ústavný súd štandardne (napr. IV. ÚS 153/03,IV. ÚS 278/04, III. ÚS 401/2008) považuje za dostupný a účinný prostriedok ochrany jejzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.Z celého obsahu sťažnosti nie je možné zistiť, či tak sťažovateľka urobila, alebo nie. Tentonedostatok sťažnosti neumožňuje ústavnému súdu posúdiť, či je sťažnosť v tejto častiprípustná, teda či sú splnené podmienky na uplatnenie svojej právomoci.
Zároveň ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade sťažovateľky neboli anitvrdené, ani preukázané také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mohli viesťk odpusteniu požiadavky na využitie účinného prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1zákona o ústavnom súde.
Navyše, sťažovateľka namietala porušenie svojho označeného základného právapodľa ústavy nielen postupom okresného súdu v exekučnom konaní, ale paradoxne aj jehonapadnutým uznesením. Ústavný súd konštatuje, že práve napadnutým uznesenímokresného súdu bola odstránená jej právna neistota, čo sa týka ňou vznesených námietokproti exekúcii, ako aj jej návrhu na odklad exekúcie. V tejto súvislosti ústavný súdpripomína, že k porušovaniu označeného základného práva v exekučnom konaní môžedochádzať len v istých štádiách či fázach exekučného konania, keď príslušný exekučný súdrozhoduje o kvalifikovaných návrhoch účastníkov. V prípade, že exekučný súd rozhodneo tom-ktorom návrhu účastníka, nemožno už hovoriť o pretrvávajúcej právnej neistoteúčastníka, v danom prípade sťažovateľky už aj vzhľadom na skutočnosť, že ideo vykonávacie konanie, a nie nachádzacie konanie. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súdkonštatuje, že existoval aj ďalší dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v časti, ktorounamietala porušenie svojho označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavypostupom okresného súdu v napadnutom konaní, a to zjavná neopodstatnenosť.
Z predloženej sťažnosti a k nej priloženej dokumentácie tiež vyplýva, že spor,v súvislosti s ktorým sa sťažovateľka uchádza o ústavnú ochranu v konaní pred ústavnýmsúdom, sa týka exekučného konania smerujúceho na vymoženie pohľadávky v sume 11,18 €(exekučný titul platobný výmer – daň za nehnuteľnosť). V nadväznosti na túto skutočnosťústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadnyopravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatnérozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť predstavujevo sfére všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvoduneprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 aleboIV. ÚS 717/2013).
Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadokvylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, boloby proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavnéhosúdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje protirozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytujeústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosťsignalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnomrozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Vo vecisťažovateľky o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde.Okresný súd sa v pomerne rozsiahlom odôvodnení svojho napadnutého uznesenia primafacie zaoberal námietkami sťažovateľky a reagoval na ne.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenostisťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzitanamietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,m. m. IV. ÚS 62/08).
Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala ústavnejochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, ústavný súd konštatuje, že vo vecisťažovateľky by podľa jeho doterajšej judikatúry neboli splnené podmienky na poskytnutieústnej ochrany, a preto sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojichoznačených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a výrokomnapadnutého uznesenia o zamietnutí jej námietok, ako aj výrokom, ktorým okresný súdzamietol návrh na odklad exekúcie, bolo možné tiež odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľky, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia právaalebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015