znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 349/2015-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátska kancelária, Rožňavská 2,Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   a uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   IVsp. zn. 37 Er 1536/2006 z 5. marca 2015 v časti o zamietnutí námietok a v časti návrhuna odklad exekúcie, ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 37 Er 1536/2006a jeho uznesením z 5. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonompredpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľačl. 46   ods.   1   ústavy   postupom   a uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len„okresný súd“) sp. zn. 37 Er 1536/2006 z 5. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)v časti o zamietnutí námietok a v časti návrhu na odklad exekúcie, ako aj porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom okresnéhosúdu sp. zn. 37 Er 1536/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 5. marca2015.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je v procesnompostavení   povinnej   v napadnutom   exekučnom   konaní,   ktorého   predmetom   je   zaplateniesumy 11,18 € s príslušenstvom a trovy exekúcie. Sťažovateľka v prebiehajúcom exekučnomkonaní   po   doručení   upovedomenia   o začatí   exekúcie   podala   námietky   proti   exekúciia trovám exekúcie s odôvodnením, že podpis na doručenke o prevzatí exekučného titulu nieje   jej,   predmetný   exekučný   titul   jej   nikdy   nebol   doručený,   preto   nikdy   nenadobudolprávoplatnosť ani vykonateľnosť. Ďalej tiež v rámci námietok namietala premlčanie právasprávcu dane vyrubiť daň, keďže exekučným titulom bol platobný výmer obce, ktorým bolavyrubená daň za nehnuteľnosť.

Okresný súd napadnutým uznesením jej námietky proti exekúcii a návrh na odklada zastavenie exekúcie zamietol. Exekučný súd zároveň napadnutým uznesením vyhovelnámietkam proti predbežným trovám exekúcie.

Sťažovateľka v sťažnosti rozsiahlo skutkovo opisuje genézu celého prípadu vrátanenesúvisiacich informácií, pričom dochádza k záveru, že exekučný súd nesprávne vyhodnotiljej   námietky   proti   exekúcii.   Sťažovateľka   tiež   chronologicky   uvádza   svoje   jednotlivépodania v napadnutom konaní a poukazuje na celkovú dobu konania, opakovanú nečinnosťsúdu, jeho nezákonné postupy, v dôsledku čoho dochádza aj k záveru o neprimeranej dĺžkenapadnutého konania, a preto zároveň tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutomkonaní dochádza k zbytočným prieťahom.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava IV svojím postupom a uznesením zo dňa 05.03.2015, sp. zn. 37 Er 1536/2006 (prešlo zo sp. zn. 15E 4948/02) v časti o zamietnutí námietok a v časti   návrhu   na   odklad   exekúcie   porušil   základné   práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy SR.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   IV   zo   dňa   05.03.2015,   sp.   zn.   37   Er 1536/2006 (prešlo zo sp. zn. 15E 4948/02) sa v časti zamietnutia námietok sťažovateľky a v časti zamietnutia návrhu na odklad exekúcie zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava IV svojím postupom a uznesením zo dňa 05.03.2015, sp. zn. 37 Er 1536/2006 (prešlo zo sp. zn. 15E 4948/02) porušil základné práva ⬛⬛⬛⬛ zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

4. Okresnému súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 1536/2006 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

5. ⬛⬛⬛⬛ priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 5.000,- €,   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   IV   povinný   vyplatiť   do   30   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia k rukám jej advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka svojou sťažnosťou namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods.1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupomokresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 5. marca 2015.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnychaj vecných náležitostí   návrhu na začatie   konania (čl. 127   ods. 1   ústavy, §   20 a   § 49a nasledujúcich zákona o   ústavnom súde). V tejto   súvislosti už ústavný súd opakovaneuviedol,   že   všeobecné   náležitosti   návrhu   musí   spĺňať   každý   návrh,   a to   tak   náležitostitýkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhomna začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha vpetite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojichpráv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v posudzovanom prípade je obsah sťažnostineurčitý a neúplný. Závažným obsahovým nedostatkom sťažnosti je skutočnosť, že v celomjej odôvodnení (približne14 strán   podrobne opisujúcich priebeh   konaní, ich   hodnoteniea vecnú   argumentáciu)   sa   nenachádza   čo   i   len   jediná   dostatočne   konkrétna   a   určitáústavnoprávne relevantná námietka, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušeníniektorého z označených základných práv alebo slobôd podľa   ústavy okresným súdom,ktorého ako porušovateľa sťažovateľka v petite svojej sťažnosti označila. Ústavný súd v tejtosúvislosti   už   opakovane   konštatoval,   že   zo   vzájomnej   väzby   medzi   relevantnýmiustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] vyplýva, žesťažovateľka   musí   označiť   základné   práva   a   slobody,   vyslovenia   porušenia   ktorých   sadomáha,   nielen   označením   príslušných   článkov   ústavy,   ale   musí   ich   konkretizovať   ajskutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsťk ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti vo vzťahu k namietanýmporušeniam jej základných práv podľa ústavy významné procesné dôsledky. Ústavný súdtotiž nie je skutkovým súdom ani ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, takžebez splnenia uvedenej podmienky ústavný súd o návrhoch sťažovateľky uvedených v petiteani nemôže rozhodovať.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 5. marca 2015v petite sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že predmetný článok ústavy obsahuje niekoľkozákladných   práv,   pričom   formulácia   petitu,   ktorým   sťažovateľka   navrhuje   vyslovenieporušenia základného práva podľa uvedeného článku ústavy aj označeným uznesením (tedanielen postupom) okresného súdu, pôsobí mätúco a skôr indikuje, že sťažovateľka nemala namysli základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresnéhosúdu, ale skôr iné základné právo upravené predmetným článkom ústavy. Naproti tomu saústavný súd vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti domnieva, že sťažovateľka mala namysli paradoxne základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Aj tátoneurčitosť   petitu   vo   vzťahu   k ostatnému   obsahu   sťažnosti   vytvára   priestor   pre dohadya dedukcie.

Ústavný   súd   v   konštatuje,   že   sťažnosť,   ktorá   bola   doručená   ústavnému   súdu,neobsahuje kvalifikované odôvodnenie a je neúplná a nepresná, čo sa týka základného právapodľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   teda   nespĺňa   ani   podstatnú   zákonom   predpísanú   náležitosťustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobínedostatočne   a   neurčito,   vytvára   priestor   pre   dohady   a   dedukcie,   čo   sa   pri   uplatnenínámietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje(m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   nedostatky   zákonom   predpísanýchnáležitostí   vyplývajúce   z   podania   sťažovateľky   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnejpovinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní predústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súdposudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskoršíchpredpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právneprostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokátavylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonaťadvokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale ajprijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Pretože   predmetná   sťažnosť   v   predloženej   podobe   neobsahuje   náležitosti,   ktoréna uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a sícerelevantné   odôvodnenie   ako   východiskový   rámec   sťažnosti   obsahovo   korešpondujúces návrhom na rozhodnutie vo veci samej, konkretizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky jejsťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľka mala v úmysledomáhať sa vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní,povinnosťou sťažovateľky bolo preukázať vyčerpanie do úvahy prichádzajúcich právnychprostriedkov ochrany v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, konkrétne vyčerpaniesťažnosti na prieťahy v napadnutom konaní adresovanej predsedovi okresného súdu podľa§ 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení   neskorších   predpisov,   ktorú   ústavný   súd   štandardne   (napr.   IV.   ÚS   153/03,IV. ÚS 278/04, III. ÚS 401/2008) považuje za dostupný a účinný prostriedok ochrany jejzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.Z celého obsahu sťažnosti nie je možné zistiť, či tak sťažovateľka urobila, alebo nie. Tentonedostatok   sťažnosti   neumožňuje   ústavnému   súdu   posúdiť,   či   je   sťažnosť   v tejto   častiprípustná, teda či sú splnené podmienky na uplatnenie svojej právomoci.

Zároveň ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade sťažovateľky neboli anitvrdené,   ani   preukázané   také   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   ktoré   by   mohli   viesťk odpusteniu   požiadavky   na   využitie   účinného   prostriedku   nápravy   podľa   §   53   ods.   1zákona o ústavnom súde.

Navyše,   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   označeného   základného   právapodľa ústavy nielen postupom okresného súdu v exekučnom konaní, ale paradoxne aj jehonapadnutým   uznesením.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   práve   napadnutým   uznesenímokresného súdu bola odstránená jej právna neistota, čo sa týka ňou vznesených námietokproti   exekúcii,   ako   aj   jej   návrhu   na   odklad   exekúcie.   V tejto   súvislosti   ústavný   súdpripomína,   že   k   porušovaniu   označeného   základného   práva   v exekučnom   konaní   môžedochádzať len v istých štádiách či fázach exekučného konania, keď príslušný exekučný súdrozhoduje o kvalifikovaných návrhoch účastníkov. V prípade, že exekučný súd rozhodneo tom-ktorom   návrhu   účastníka,   nemožno   už   hovoriť   o pretrvávajúcej   právnej   neistoteúčastníka,   v danom   prípade   sťažovateľky   už   aj   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ideo vykonávacie konanie, a nie nachádzacie konanie. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súdkonštatuje, že existoval aj ďalší dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v časti, ktorounamietala   porušenie   svojho   označeného   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavypostupom okresného súdu v napadnutom konaní, a to zjavná neopodstatnenosť.

Z   predloženej   sťažnosti   a k nej   priloženej   dokumentácie   tiež   vyplýva,   že   spor,v súvislosti s ktorým sa sťažovateľka uchádza o ústavnú ochranu v konaní pred ústavnýmsúdom, sa týka exekučného konania smerujúceho na vymoženie pohľadávky v sume 11,18 €(exekučný titul platobný výmer – daň za nehnuteľnosť). V nadväznosti na túto skutočnosťústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadnyopravný   prostriedok   nie   je   prípustné   vo   veciach,   v ktorých   je   napadnuté   právoplatnérozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť predstavujevo   sfére   všeobecného   súdnictva   zákonný   dôvod   na   odmietnutie   dovolania   z dôvoduneprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 aleboIV. ÚS 717/2013).

Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadokvylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, boloby proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavnéhosúdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje protirozhodnutiu   orgánu   verejnej   moci,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytujeústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosťsignalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnomrozsahu   [intenzite   (IV. ÚS 414/2010,   IV.   ÚS   79/2011,   IV.   ÚS   251/2011)].   Vo   vecisťažovateľky o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde.Okresný súd sa v pomerne rozsiahlom odôvodnení svojho napadnutého uznesenia primafacie zaoberal námietkami sťažovateľky a reagoval na ne.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenostisťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzitanamietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,m. m. IV. ÚS 62/08).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala ústavnejochrany   v spore   o sumu,   ktorá   je   zjavne   bagateľná,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vo vecisťažovateľky by podľa jeho doterajšej judikatúry neboli splnené podmienky na poskytnutieústnej ochrany, a preto sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojichoznačených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a výrokomnapadnutého uznesenia o zamietnutí jej námietok, ako aj výrokom, ktorým okresný súdzamietol návrh na odklad exekúcie, bolo možné tiež odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   stratilo   opodstatnenie   zaoberať   sa   ďalšíminávrhmi sťažovateľky, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia právaalebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015