znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 349/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Realitná a prekladateľská spoločnosť Drs.   Rudolf   Kooijman,   s.   r.   o.,   Begova   27/11,   Lučenec,   zastúpenej   advokátkou JUDr. Helenou Čerešňovou, Advokátska kancelária, Horné predmestie 216/16, Svätý Jur, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Lučenec   v exekučnom   konaní   o vydanie   poverenia   súdnemu   exekútorovi   vedenom pod sp. zn. 17 Er/791/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej   spoločnosti   Realitná a prekladateľská   spoločnosť   Drs. Rudolf Kooijman, s. r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Realitná a prekladateľská spoločnosť Drs. Rudolf Kooijman, s. r. o., Begova 27/11, Lučenec (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v exekučnom   konaní   o vydanie   poverenia   súdnemu exekútorovi vedenom pod sp. zn. 17 Er/791/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka prostredníctvom súdneho exekútora   požiadala   o vydanie   poverenia   na   vymoženie   uloženej   povinnosti   súdnym rozhodnutím. Návrhu doručenému okresnému súdu 22. októbra 2013 bola na okresnom súde   pridelená   sp.   zn.   17 Er/791/2013.   Sťažovateľka   sa   elektronickými   prostriedkami (mailom) 4. marca 2014 informovala o stave konania. V ten istý deň jej súdna tajomníčka okresného súdu oznámila, že poverenie zatiaľ vydané nebolo. Sťažovateľka je preto toho názoru, že v napadnutom konaní dochádza k zbytočným prieťahom.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol vo   veci   nálezom, ktorým   by vyslovil   porušenie jej   základného práva   zaručeného čl.   48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er/791/2013, priznal   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   3   000   €,   ako   aj   trovy   právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd štandardne (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04, III. ÚS 401/2008) považuje za účinný prostriedok nápravy slúžiaci ochrane základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sťažnosť na postup súdu podanú podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)   podanú   predsedovi   príslušného   súdu.   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“),   ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o súdoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.

Účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   predsedovi príslušného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní je podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05, III. ÚS 401/2008). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou   je   namietané   porušenie   základného   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý mal k dispozícii podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je teda jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Sťažovateľka   nepreukázala   ani   netvrdila,   že   by   podala   sťažnosť   na   postup   súdu adresovanú predsedovi príslušného súdu podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch v namietanom konaní, teda nevyčerpala účinný právny prostriedok poskytnutý príslušnými ustanoveniami zákona o súdoch na ochranu jej základného práva. K takémuto zisteniu dospel aj ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom, ktorý takúto sťažnosť sťažovateľky vo svojej agende (v období rokov 2013 – 2014) neeviduje.

Zároveň ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade sťažovateľky neboli ani tvrdené, ani preukázané také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mohli viesť k odpusteniu   požiadavky   na   využitie   účinného   prostriedku   nápravy   podľa   §   53   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   v tomto   smere   dodáva,   že   žiadosť   o informáciu o stave   konania   nemožno zamieňať so   sťažnosťou   podľa   §   62 ods.   1 zákona   o súdoch a samotná   žiadosť   o informáciu   o   stave   konania   sama   osebe   nie   je   dôvodom   hodným osobitného zreteľa.

Vzhľadom   na   existenciu   procesnej   prekážky   pre   meritórne   rozhodovanie   o   tom, či v sťažovateľkou označenom konaní okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu neprípustnosti ako predčasne podanú.

Ústavný   súd   v súčinnosti   s okresným   súdom   ďalej   tiež   zistil,   že   poverenie v napadnutom konaní bolo okresným súdom vydané 28. februára 2014 a bolo doručené súdnemu   exekútorovi   18.   marca   2014.   Sťažnosť   sťažovateľky   bola   ústavnému   súdu doručená 11. marca 2014. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v prípade, ak by aj neexistovali dôvody na odmietnutie sťažnosti pre jej neprípustnosť, ústavný súd by bol nútený konštatovať jej zjavnú neopodstatnenosť, keďže k náprave vo forme vydania poverenia   súdnemu   exekútorovi   došlo   ešte   pred   doručením   sťažnosti   ústavnému   súdu a sedem dní od doručenia tejto sťažnosti bolo poverenie doučené aj súdnemu exekútorovi, čím bola odstránená právna neistota sťažovateľky v tejto fáze exekučného konania.

Nad   rámec   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   ústavný   súd   pripomína,   že   toto rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci   rozhodnutej   v   zmysle   §   24   písm.   a)   zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí   sťažovateľka   v   tejto   veci   v   prípade   zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom všeobecného   súdu   v   označenom   konaní   dochádza   k   zbytočným   prieťahom,   predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014