znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 349/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., B., zastúpenej advokátkou JUDr. J. P., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkami   Okresného   súdu Ružomberok   sp.   zn.   2 C 55/2010   z 28.   júna 2010   a Krajského súdu   v   Žiline sp.   zn. 6 Co/349/2010 z 23. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2011 doručená   sťažnosť   M.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“)   rozsudkami Okresného   súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 C 55/2010 z 28. júna 2010 a Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co/349/2010 z 23. marca 2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupovala   v   konaní   pred   všeobecnými súdmi ako odporkyňa. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 C 55/2010 z 28. júna 2010 vyhovel návrhu navrhovateľky a určil, že je „podielovou spoluvlastníčkou v podiele 1/2 rodinného domu...“. Proti rozsudku sa sťažovateľka odvolala a o jej odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co/349/2010 z 23. marca 2011 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti podrobne opisuje skutkový stav, čo bolo predmetom návrhu navrhovateľky,   a   tvrdí,   že „nárok   na   vrátenie   daru,   ktorý   považoval   súd   za   základ posúdenia predmetu sporu tu nebol. Moje konanie voči bratovi nebolo konaním v rozpore s dobrými   mravmi,   ale   následkom   konania   mojich   súrodencov   a   zároveň   legitímnym uplatňovaním a ochranou môjho vlastníckeho práva.“.

V   sťažnosti   predkladá   svoj   výklad   skutkového   deja   a   dospieva   k   názoru o   nesprávnosti   právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ktoré   skutkový   stav   vyhodnotili a posúdili odlišne od nej. Všeobecné súdy porušili jej právo na spravodlivé súdne konanie tým, že:

„- Nesprávne posúdili spôsobilosť navrhovateľky na právne úkony bez vyjadrenia znalca resp, lekára jednak pri splnomocnení advokáta na zastupovanie pri zaslaní výzvy na vrátenie daru. Ak by to tak nebolo právny úkon tejto výzvy by bol absolútne neplatným právnym úkonom a nemohol by byť základom pre posúdenie zániku darovacieho vzťahu a nároku na určenie spoluvlastníctva navrhovateľky

- V rozpore so skutočnosťou a bez akéhokoľvek dôkazu uznali tvrdenie svedkov, že som sa o matku nestarala

- Legitímne nároky vlastníka posúdili ako konanie v rozpore s dobrými mravmi

- súdy neuznali preukazovanú skutočnosť, že navrhovateľka nevyjadrila svoju vôľu o vrátenie daru inak ako prostredníctvom právneho zástupcu pri ktorom sme spochybnili jej podpis na splnomocnení

-   súdy nezobrali   do úvahy nepreukázanie   právneho záujmu na   určovacom   spore podľa § 80c Osp.“

Sťažovateľka   v   závere   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil,   že rozsudkami okresného súdu sp. zn. 2 C 55/2010 z 28. júna 2010 a krajského súdu sp. zn. 6 Co/349/2010 z 23. marca 2011 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uvedené rozsudky a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež žiadala priznať úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   rozsudkami   okresného   súdu   sp.   zn.   2   C   55/2010   z   28.   júna   2010 a krajského súdu sp. zn. 6 Co/349/2010 z 23. marca 2011 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

1. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo,   že   sťažovateľ má právo sa   domáhať ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods.   1   ústavy   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (mutatis mutandis IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

V danom prípade namietaný rozsudok okresného súdu podliehal revíznej právomoci krajského súdu v konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc. Preskúmanie napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   by   bolo   v   rozpore   s   princípom   subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí   do   právomoci   krajského   súdu.   V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označeného základného   práva   je   z   ústavného   hľadiska   podstatné   a   určujúce   preto   len   preskúmanie postupu krajského súdu   (obdobne III.   ÚS   135/04, IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05).   Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti citovanému rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľka   predovšetkým   namieta,   že   všeobecnými   súdmi   bola   nesprávne posúdená   spôsobilosť   navrhovateľky   na   právne   úkony   (bez   vyjadrenia   znalca),   a   teda všetky jej úkony v konaní mali byť považované od počiatku za neplatné a nemohli by byť ani   základom   na   posúdenie   zániku   darovacieho   vzťahu   a   jej   vlastníckeho   nároku, a domnieva sa, že boli jednostranne vyhodnotené svedecké výpovede v jej neprospech, čo sa   týka   jej   starostlivosti   o navrhovateľku,   a „súdy   nezobrali   do   úvahy   nepreukázanie právneho záujmu na určovacom spore podľa § 80c Osp“.

Ústavný súd preskúmal sťažnosť spolu s napadnutým rozsudkom v rozsahu svojej právomoci danej mu ústavou, t. j. z pozície nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, a ako taký nie   je   oprávnený   zasahovať   do   rozhodovacej   právomoci   všeobecných   súdov,   iba   za predpokladu,   že   by nepostupovali   v   súlade   s   ústavnoprávnymi   princípmi   spravodlivého procesu obsiahnutými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Vzhľadom na to ústavný súd posúdil namietaný rozsudok z toho hľadiska, či skutkové zistenia, ku ktorým krajský súd dospel, majú dostatočnú a racionálnu základňu a či prijaté právne závery nie sú s nimi v extrémnom nesúlade. Zaoberal sa aj tým, či podaný výklad je ústavne konformný, resp. naopak, či ho nemožno kvalifikovať ako svojvoľný.

V   namietanom   potvrdzujúcom   rozsudku   krajský   súd   najskôr   uviedol   obsah odvolaním   sťažovateľky   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   2   C   55/2010 z   28.   júna   2010,   opísal   doterajší   priebeh   konania   a   venoval   sa   obsahu   odvolania sťažovateľky. Následne ako súd odvolací v intenciách § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   postupom   bez   nariadenia   pojednávania   podľa   §   214   OSP rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil potom, ako dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, z výsledkov vykonaného   dokazovania   vyvodil   správny   záver   a   svoje   rozhodnutie   aj   náležitým   a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

Krajský súd na s. 5 primerane a logicky odpovedal na jej vznesené námietky, ktorými spochybňovala procesnú spôsobilosť navrhovateľky,   keďže   uviedol, že táto spôsobilosť navrhovateľky   nebola   sťažovateľkou   v   konaní   pred   prvostupňovým   súdom   nikdy spochybňovaná a v tomto smere neboli predložené žiadne dôkazy z príslušného lekárskeho odboru   a   dôkazy   tohto   charakteru   nepredložila   ani   v   odvolacom   konaní,   a   preto nepovažoval   za   dôvodný   odporkyňou   navrhovaný   postup,   a   to   ustanovenie   znalca   na prešetrenie procesnej spôsobilosti navrhovateľky.

Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd i námietku sťažovateľky, ktorou namietala nedostatok naliehavého právneho záujmu navrhovateľky na požadovanom určení tvrdiac, že navrhovateľka   v   predmetnom   prípade   mala   možnosť   domáhať   sa   priamo   plnenia,   a   to vrátenia daru, a v tomto smere sa stotožnil so závermi okresného súdu (strana 9, odsek 1 rozsudku)   a   pritom   dodal,   že „Ak   darca   v   prípade   splnenia   zákonných   predpokladov uvedených v § 630 OZ využije svoje právo na vrátenie daru (nie je smerodajné, či tak urobí priamo v žalobe alebo mimosúdne prejavenou vôľou), darovací vzťah zaniká okamžikom, kedy sa prejav vôle darcu dostal do dispozície obdarovaného. Týmto okamžikom sa ruší darovacia zmluva a obnovuje sa pôvodný právny vzťah, t. j. obnoví sa vlastníctvo darcu k veci   ex   nunc.   Ak   boli   splnené   predpoklady   na   vrátenie   veci,   ktorou   je   nehnuteľnosť (prípadne jej spoluvlastnícky podiel), môže darca podľa názoru odvolacieho súdu uplatniť svoje právo aj   žalobou na určenie vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva, nakoľko takto uplatnenému   nároku   zodpovedajúci   výrok   súdu   bude   najlepšie   vystihovať   obnovenie vlastníckeho práva darcu a zároveň bude listinou spôsobilou na zápis podľa § 34 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z... To platí zvlášť za situácie, keď oprávnený s nehnuteľnosťou fakticky nedisponuje, resp. ju neužíva (čo je aj prípad prejednávanej veci) a kedy by darca nemusel byť úspešný so žalobou na vydanie nehnuteľnosti resp. na jej vypratanie.“.

Takisto krajský súd na s. 6 reagoval jasne a zrozumiteľne na jej námietku, ktorou spochybňovala   podpisy   na   viacerých   dokumentoch   podpísaných   navrhovateľkou, stotožňujúc   sa   s   právnym   názorom   okresného   súdu,   pokiaľ   sa   týka   posúdenia   podania navrhovateľky z 15. februára 2010, ktoré nemožno podľa obsahu považovať za prejav vôle darkyne   (navrhovateľky)   na   vrátenie   daru   z   dôvodov   uvedených   v   ustanovení   §   630 Občianskeho zákonníka, a s tým, že podanie sťažovateľky z 3. marca 2010 možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov, keďže z jeho obsahu je „zrejmá priama výzva na úhradu bezdôvodného obohatenia a zároveň hrozba vyprataním voči osobe, ktorá je vo vzťahu k darkyni osobou blízkou a zároveň osobou, ktorá sa o navrhovateľku stará“.

V konečnom dôsledku krajský súd uviedol, že „Pokiaľ odporkyňa v tomto smere namietala,   že jej   brat   a   zároveň   syn   navrhovateľky   L.   sa   nestará   o   navrhovateľku   tak intenzívne, ako to bolo v konaní prezentované, túto jej námietku vyhodnotil odvolací súd ako   účelovú,   nakoľko   zo   spisového   materiálu   nezistil,   že   by   v   tomto   smere   i   napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O. s. p. predložila alebo ponúkla súdu nejaké dôkazy. To isté konštatovanie platí aj vo vzťahu k tvrdeniam odporkyne, že ju brat L. mal v minulosti verbálne a fyzicky napadnúť.“.

Podľa názoru ústavného súdu boli v konaní vykonané dôkazy riadne vyhodnotené z hľadiska   ich   závažnosti,   zákonnosti   a   vierohodnosti   a   v   takto   vykonanom   vyhodnotení nemožno zistiť logický rozpor, prípadne zjavné priklonenie sa v prospech iba jednej zo strán konania. Pokiaľ všeobecný súd postupoval v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ústavnému súdu neprislúcha, aby opätovne „prehodnocoval“ hodnotenie dôkazov všeobecným súdom. Úlohou ústavného súdu zásadne nie je posudzovať celkovú zákonnosť rozhodnutia,   proti   ktorému   bola   sťažnosť   podaná,   ale   jeho   úlohou   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   je   zistiť,   či   napadnutým   rozhodnutím   mohlo   byť   zasiahnuté   do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd sťažovateľky. V tomto zmysle sa ústavný súd nezaoberá právnou argumentáciou všeobecných súdov, ale iba ústavnoprávnymi aspektmi konkrétnej veci (IV. ÚS 370/04).

Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, porušenia ktorých   sa   sťažovateľka   dovoláva,   neznamená,   že   je   jednotlivcovi   zaručované   priamo a   bezprostredne   právo   na   také   rozhodnutie,   ktoré   zodpovedá   jeho   názoru,   ale   mu   je garantované právo na spravodlivé občianske súdne konanie, v ktorom sa uplatňujú zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonom a ústavnými princípmi. Sťažovateľka mala v konaní   nepochybne   možnosť   uplatniť   pred   súdmi   oboch   stupňov   všetky   procesné prostriedky na obhájenie svojich práv. Skutočnosť, že krajský súd (aj okresný súd) založil svoje rozhodnutie na právnom názore, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, neznamená, že je jej sťažnosť dôvodná (obdobne napr. m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Aj keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu   iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný, čo nie je prípad sťažovateľky.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a Občianskeho zákonníka podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia prvostupňového súdu za legitímny s ústavným kritériám zodpovedajúcou mierou interpretácie na vec aplikovaných zákonných ustanovení a vylučujúci možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením v sťažnosti označených práv, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľka nastolila.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011