znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 349/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   J.,   V.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   P.   S., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní Okresného súdu Liptovský Mikuláš vedenom pod sp. zn. 2 T 68/2007, v konaní Krajského súdu v Žiline vedenom pod sp.   zn.   2   To   13/2008   a v   konaní Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 31/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2009 doručená sťažnosť M. J., V. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   v   konaní   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   (ďalej   len   „okresný   súd“) vedenom pod sp. zn. 2 T 68/2007, v konaní Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp. zn. 2 To 13/2008 a konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 31/2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T/68/2007 z 31. októbra 2007 uznaný vinným zo spáchania trestného činu hrubého nátlaku „podľa § 20 k § 191 ods. 1 Tr. zákona“ a iných a na základe toho odsúdený k súhrnnému nepodmienečnému trestu odňatia slobody vo výmere 10 rokov.

Na   základe   odvolaní   podaných   sťažovateľom   a   spoluodsúdenými   krajský   súd napadnutý rozsudok okresného súdu svojím rozsudkom sp. zn. 2 To/13/2008 z 20. februára 2008 zrušil a rozhodol o uznaní sťažovateľa vinným z trestného činu „hrubého nátlaku podľa   §   191   ods.   1   Tr.   zák.“ a   iných,   na   základe   čoho   ho   odsúdil   k   súhrnnému nepodmienečnému trestu odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 6 mesiacov.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 5 Tdo 31/2008 z 11. decembra 2008 tak, že podané dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   v   konaniach   okresného   súdu,   krajského   súdu   aj najvyššieho súdu došlo k porušeniu ním označených základných práv «a to aj s poukazom na práva zaručené sťažovateľovi Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a slobôd s dôrazom na právo spravodlivého procesu a „rovnosti zbraní“» z toho dôvodu, že súdy neakceptovali zistené a nimi konštatované skutočnosti a neboli vykonané ďalšie dôkazy, ktoré by preukázali tvrdenia predostreté sťažovateľom.

V sťažnosti sťažovateľ podrobným spôsobom rozvádza argumentáciu týkajúcu sa skutkového   stavu   prejednávanej   trestnej   veci,   uvádza   argumenty   týkajúce   sa   okolností svedčiacich v jeho prospech, a snaží sa tak vyvrátiť skutkové a právne závery konajúcich súdov.

Sťažovateľ sa domnieva, že v konaní súdov „nebola rešpektovaná rovnosť zbraní a právo   na   spravodlivý   proces,   nebola   rešpektovaná   zásada   akceptovania   pochybnosti v prospech páchateľa a nebol riadne zistený skutočný skutkový stav...“.

Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo   31/2008   z   11.   decembra   2008   mu   bolo   doručené „takmer   po   7   mesiacoch“, čo považuje za porušenie svojho základného práva na prerokovania veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní 5 Tdo 31/2008,Krajský súd v Žiline v konaní 2To 13/2008 a Okresný súd v Liptovskom Mikuláši v konaní 2T 68/2007 porušili základné práva M. J. t.č.NVÚ B. zaručené v čl.47 ods.2,3 a čl.48 ods.2 Ústavy SR v spojení s Dohovorom o základných ľudských právach a slobodách.

2/ Rozhodnutie Krajského súd v Žiline sp.zn.2 To 13/2008 z 20.2.2008 sa zrušuje. 3/ Kancelárii Ústavného súd SR sa ukladá uhradiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 2000 Euro a trovy právneho zastúpenia 500 Euro.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   úvode   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť,   že   sťažnosť   sťažovateľa   sa vyznačuje značnou nekoncepčnosťou svojho obsahu, pričom petit sťažnosti nekorešponduje s jej odôvodnením a naopak. Sťažovateľ sa v odôvodnení odvoláva na porušenie takých ústavných garancií ako sú právo na spravodlivé súdne konanie a rovnosť zbraní, ktorých ochranu poskytuje predovšetkým čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), v petite však sťažovateľ navrhuje rozhodnúť   o   porušení   jeho   základných   práv   podľa   čl.   47   ods.   2   a   3   ústavy   a   články dohovoru neuvádza vôbec.

Obdobne   sťažovateľ   žiada   rozhodnúť   o   porušení   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   vo   vzťahu k postupu všetkých troch konajúcich súdov, ale z odôvodnenia vyplýva, že toto porušenie vidí iba v oneskorenom doručení rozhodnutia najvyššieho súdu okresným súdom.

Ústavný súd vzhľadom na to, že v prípade tejto sťažnosti boli už na prvý pohľad zjavné iné dôvody, ktoré zásadným spôsobom bránia jej prijatiu na ďalšie konanie (ako to vyplýva z ďalšieho textu odôvodnenia), nevyzval sťažovateľa na odstránenie uvedených nedostatkov sťažnosti, pričom bral do úvahy, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym   zástupcom.   Ústavný   súd   súc   viazaný   petitom   sťažnosti   (§   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde) tak pri určení predmetu predbežného prerokovania sťažnosti vychádzal z predloženého znenia petitu.

1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv v konaní okresného súdu ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru   (IV.   ÚS   65/02,   II.   ÚS   147/02, II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   128/04),   ktorou   vyvodzuje   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   dôsledné uplatňovanie princípu subsidiarity brániaceho ústavnému súdu poskytnúť ochranu právam uvedeným sťažovateľom, ak poskytovanie takej ochrany prináleží inému súdu.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   okresného   súdu   mal   sťažovateľ   možnosť   podať odvolanie, pričom túto možnosť aj využil. O podanom opravnom prostriedku rozhodoval krajský   súd,   a   teda   táto   okolnosť   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z   už citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie sťažovateľom označených práv v dotknutom konaní okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 2 To/13/2008 a konaní najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 31/2008 poukazuje ústavný súd na ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde),   pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04).

Pokiaľ ide o napadnuté konanie krajského súdu sp. zn. 2 To/13/2008, zo sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že toto konanie bolo právoplatne skončené najneskôr 4. júna 2008, keď sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 To/13/2008 z 20. februára 2008 dovolanie, pretože podľa § 368 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok dovolanie   možno   podať   (iba)   proti   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   bola   vec   právoplatne skončená.

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   pri   právoplatnom   rozhodnutí   vydanom v trestnom   konaní   je   pre   začiatok   plynutia   lehoty   dvoch   mesiacov   podľa   citovaného ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodujúci   moment   náležitého   oznámenia rozhodnutia   sťažovateľovi,   ktorým   je   buď   vyhlásenie   rozhodnutia   v   prítomnosti sťažovateľa, alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia (napr. III. ÚS 186/02, III. ÚS 90/03, III. ÚS 340/07).

Ústavný   súd   zistil,   že   odpis   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Tdo   31/2008 z 11. decembra 2008 bol sťažovateľovi doručený 1. júna 2009. Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému   súdu   doručená   6.   augusta   2009,   pričom   na   poštovú   prepravu   bola   podaná 4. augusta 2009.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   dvojmesačná   lehota   na   podanie   sťažnosti   vo   vzťahu ku konaniu   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To/13/2008   uplynula   najneskôr   4.   augusta   2008 a rovnaká   lehota   na   podanie   sťažnosti   vo   vzťahu   ku   konaniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Tdo 31/2008 uplynula najneskôr 3. augusta 2008 (1. a 2. augusta 2009 pripadlo na sobotu a nedeľu), a teda sťažnosť bola ústavnému súdu doručená po uplynutí ustanovenej lehoty.

Na   základe   toho   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v   časti namietajúcej porušenie sťažovateľom označených práv v konaní krajského súdu a konaní najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Ústavný súd k časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 2 To/13/2008 pre úplnosť poznamenáva, že proti rozsudku krajského súdu z 20. februára 2008 vydanému v tomto konaní mal sťažovateľ možnosť podať dovolanie, ktorú aj využil. O   podanom   opravnom   prostriedku   rozhodoval   najvyšší   súd,   ktorý   bol   v   tomto   prípade oprávnený aj povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho základným právam, pričom táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv. Z tohto dôvodu bolo možné sťažnosť v tejto   časti   odmietnuť   aj   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok právomoci.

3. Ústavný súd k návrhu sťažovateľa na vyslovenie porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „konaním súdov pri   doručovaní   rozhodnutia“ (uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Tdo   31/2008 z 11. decembra   2008   doručovaného   okresným   súdom)   analogicky   poukazuje   na   svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa ochrana základnému právu zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy   poskytuje v   konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak v   čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému súdu,   už nedochádza   k   porušovaniu   označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   142/03, I. ÚS 145/03).

Zo sťažnosti a z informácie poskytnutej okresným súdom ústavný súd zistil, že v čase podania sťažnosti (6. augusta 2009) ústavnému súdu uznesenie najvyššieho súdu bolo už sťažovateľovi   doručené   (1.   júna   2009),   a   teda   právna   istota   spočívajúca   v   náležitom oznámení bola už v tom   čase nastolená. Ústavný súd   preto podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009