znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 348/2015-34

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu   Ľubomíra   Dobríka   na   neverejnom   zasadnutí 20. októbra 2015 o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného JUDr. Jánom Chmelom, advokátska kancelária, Royova 9, Piešťany, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 95/2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 95/2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 95/2008 konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 5 000 €,   ktoré j e   mu   Okresný   súd   Piešťany p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Piešťany j e   p o v i n n ý ⬛⬛⬛⬛ uhradiť trovy konania v sume 533,59   €   (slovom   päťstotridsaťtri   eur   a päťdesiatdeväť   centov)   na   účet   jeho právneho zástupcu   JUDr.   Jána   Chmelu,   advokátska   kancelária,   Royova   9,   Piešťany,   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 348/2015-15 z 30. júna 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   JUDr.   Jánom   Chmelom,   advokátska kancelária,   Royova   9,   Piešťany,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   95/2008   (v   období   od   roku   2005   do   roku   2007   vedeného Okresným súdom Trnava).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 C 95/2008, a to na strane žalovaného, kde súdne konanie bolo začaté na základe žaloby o uplatnenie práv zo zodpovednosti za vady podanej žalobcami v roku 2001.

Sťažovateľ formuluje vo svojej sťažnosti podrobný chronologický prehľad úkonov súdneho konania a zdôrazňuje, že nečinnosť okresného súdu v namietanom konaní spôsobila neprimeranú dĺžku tohto konania, ktorá ku dňu podania sťažnosti predstavuje takmer štrnásť rokov.V označenom postupe okresného súdu vidí sťažovateľ zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ v závere sťažnosti žiada ústavný súd, aby rozhodol o jeho veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 95/2008, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 21 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojej predsedníčky. Stanovisko okresného súdu doručené ústavnému súdu 2.   septembra   2015   obsahovalo   podrobný   chronologický   prehľad   procesných   úkonov konania a argumentáciu, v ktorej predsedníčka okresného súdu poukázala na objektívne okolnosti majúce negatívny vplyv na postup súdu vo veci sťažovateľa, a síce na dlhodobé nedostatočné personálne obsadenie okresného súdu.

V liste okresného súdu vyjadrila jeho predsedníčka súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

Vo   svojom   vyjadrení   k stanovisku   okresného   súdu   doručenom   ústavnému   súdu 16. septembra   2015   sťažovateľ   v podstate   zotrval   na   dôvodoch   ním   podanej   sťažnosti a zdôraznil,   že   zbytočné   prieťahy   v konaní   v jeho   veci   boli   podľa   neho   zapríčinené nečinnosťou súdu a jeho neefektívnym postupom.

Vo vyjadrení prezentoval sťažovateľ súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu, ako aj vyjadrenia   účastníkov   konania   a dospel   k   týmto   pre posúdenie   sťažnosti   relevantným zisteniam:

Žalobcovia   v 1.   a 2.   rade   podali   26.   júla   2001   okresnému   súdu „Žalobu   na uplatnenie práv zo zodpovednosti za vady a náhradu bezdôvodného obohatenia vo výške 62.324,- Sk s prísl.“.

Okresný súd reagoval 27. augusta 2002, keď vyzval právneho zástupcu žalobcov na doplnenie žaloby.

Okresnému súdu boli 8. decembra 2003 zo strany žalobcov predložené relevantné listiny, ako aj ich vyjadrenie. Pojednávanie určené na 23. júl 2004 však bolo odročené na neurčito pre „momentálnu indispozíciu zákonného sudcu“.

Okresný   súd   Trnava   potom   2.   mája   2006   vyzval právneho   zástupcu   sťažovateľa na oznámenie súvisiacich informácií, pričom tento reagoval až na opakovanú výzvu súdu z 25. januára 2007, a to 6. februára 2007.

Po   oznámení   predmetných   informácií   okresný   súd   21.   novembra   2008   vyzval účastníkov   konania   na predloženie   stanoviska   týkajúceho   sa   znaleckého   dokazovania. Právny zástupca sťažovateľa reagoval na výzvu 19. marca 2009. Následne okresný súd 12. januára   2010   vyzval   žalobcov,   aby predložili   stanovisko   k vyjadreniu   sťažovateľa. Žalobcovia ho predložili 25. februára 2010.

Okresný súd po získaní uvedeného stanoviska žalobcov 24. októbra 2012 vyzval kompetentné orgány na poskytnutie súčinnosti – zaslanie podkladov, ktoré boli okresnému súdu doručené 8. novembra 2012. Na to okresný súd uznesením z 31. júla 2013 rozhodol o nepripustení   zámeny   účastníkov   na   strane   žalobcov.   O   podanom odvolaní   žalobcu v 2. rade   rozhodol   nadriadený   súd   uznesením   z 10.   marca   2015,   ktorým   napadnuté uznesenie zrušil.

Ústavný súd zistil, že v čase rozhodovania o sťažnosti konanie ukončené nebolo.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd skúma vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   a   preto   aj   v   prípade   sťažovateľa   preskúmal z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup okresného súdu vrátane postupu Okresného súdu Trnava (3).

1. Predmetom konania v posudzovanej veci je uplatnenie práv zo zodpovednosti za vady   diela.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   predmetné   konanie   sa   síce vyznačuje určitým stupňom skutkovej zložitosti veci, ktorá je daná predovšetkým potrebou vykonania znaleckého dokazovania, avšak táto okolnosť sa v doterajšom štádiu konania nemohla nijako podpísať na plynulosti postupu konania, keďže k nemu konajúce súdy do času posudzovania veci ústavným súdom nepristúpili.

2. V   rámci   posúdenia   druhého   kritéria   používaného   pre   hodnotenie   prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd zistil určité okolnosti signalizujúce nedostatočnú   aktivitu   zo   strany   sťažovateľa   ako   účastníka   konania.   Išlo   o pasivitu sťažovateľa v súvislosti s výzvami konajúceho súdu, na ktoré sťažovateľ nereagoval pružne, v primeraných   lehotách (výzva   súdu   z   2.   mája   2006   spojená   s opakovanou   výzvou z 25. januára 2007 a tiež výzva súdu z 21. novembra 2008). Zároveň však ústavný súd dodáva,   že   uvedené   negatívne   momenty   na   strane   sťažovateľa   majú   neporovnateľný charakter so   závažnými nedostatkami   v postupe   konajúcich   súdov   popísanými   v bode   3 uvedenej časti nálezu ústavného súdu.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup konajúcich súdov.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   postupu   konajúcich   súdov   v posudzovanom   konaní dospel k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, boli obdobia nečinnosti (v celkovom rozsahu takmer siedmych rokov), v ktorých súdy nekonali bez toho, aby im v tom bránila zákonná prekážka.

V prvotnej fáze konania zaznamenal ústavný súd rozsiahle obdobie nečinnosti súdov kvantifikovateľné   dobou   až   dvoch   rokov   a štyroch   mesiacov,   keď   súdy   nekonali   bez existencie zákonnej prekážky. Ide o obdobie od 8. decembra 2003, keď boli okresnému súdu zo strany žalobcov predložené relevantné listiny a vyjadrenie žalobcov, do 2. mája 2006, keď Okresný súd Trnava vyzval sťažovateľa, aby mu oznámil potrebné informácie.

Aj   v ďalšom období   konania   ostali   súdy   pasívne   po   dobu   približne   jedného roka a ôsmich mesiacov, a to v konaní od 6. februára 2007, keď právny zástupca sťažovateľa požadovaným spôsobom reagoval na výzvu Okresného súdu Trnava, až do 21. novembra 2008, keď vyzval okresný súd účastníkov konania na predloženie stanoviska.

Ďalším   krátkodobejším   obdobím   nečinnosti   okresného   súdu   v   rozsahu   deviatich mesiacov je poznačený úsek konania od 19. marca 2009, keď bolo zo strany sťažovateľa predložené okresnému súdu jeho stanovisko k znaleckému dokazovaniu, do 12. januára 2010, keď okresný súd adresoval svoju výzvu žalobcom.

Aj v nasledujúcej etape konania ostal okresný súd pasívny a nekonal po dobu asi jedného   roka   a siedmich   mesiacov,   a to   od   25.   februára   2010,   keď   mu   bolo   doručené vyjadrenie žalobcov, do 24. októbra 2012, keď žiadal o poskytnutie súčinnosti kompetentné orgány.

Obdobie ničím neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu v trvaní zhruba siedmich mesiacov potom nasledovalo od 8. novembra 2012, keď kompetentné orgány predložili okresnému súdu súvisiace podklady, až do 31. júla 2013, keď okresný súd vydal uznesenie o nepripustení zámeny účastníkov konania.

K obrane   okresného   súdu   o nedostatočnom   personálnom   obsadení   súdu   a s   tým súvisiacou   jeho   neprimeranou   zaťaženosťou   predstavujúcou   podľa   okresného súdu objektívne okolnosti majúce negatívny dopad na plynulosť konania vo veci sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v súlade s medzinárodným štandardom   uplatňovania   dohovoru   platí,   že   personálne   problémy   justičného   systému nezbavujú   štát   zodpovednosti   za zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   (III.   ÚS   17/02). Námietka personálnych komplikácií nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodujúcim   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopad na súvislý   priebeh   posudzovaného   konania,   bol   postup   konajúcich   súdov   a   zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustili v dôsledku zistených období nečinnosti.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).

Ústavný súd tak dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný   súd   v   závere   dodáva,   že   pri   posudzovaní   postupu   konajúcich   súdov vychádzal z toho, že k 1. januáru 2008 prešiel na základe zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za   výpis   z registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov,   výkon   súdnictva   vo   veci sťažovateľa z Okresného súdu Trnava na okresný súd (u ktorého bola pôvodne aj žaloba podaná). Z uvedeného dôvodu v zmysle ustanovení § 18a ods. 1 v spojení s § 18b ods. 1 zákona   č.   371/2004   Z.   z.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   v znení neskorších   predpisov   nesie   okresný   súd   zodpovednosť   za   porušenie   označených   práv sťažovateľa aj za obdobie, v ktorom vo veci konal Okresný súd Trnava.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vychádzajúc   z   toho,   že   ústavný   súd   konštatoval   porušenie   základného   práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj zo   skutočnosti,   že   posudzované   konanie   nebolo   v čase   rozhodovania   ústavného súdu ukončené,   bolo   potrebné   prikázať   okresnému   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C 95/2008 konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnil   sťažovateľ neprimeranou   dĺžkou   posudzovaného   konania   a tiež   osobnou   frustráciou   prameniacou z pocitov právnej neistoty a nespravodlivosti. Vychádzajúc z týchto skutočností považoval sťažovateľ za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu 21 000 €.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku posudzovaného konania, ako aj na neodôvodnenú nečinnosť konajúcich súdov v celkovom trvaní takmer siedmich rokov, berúc do úvahy správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania,   ako   aj   všetky   okolnosti   daného   prípadu, považoval ústavný súd za primerané priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku nálezu.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorú vyčíslil sumou 533,59 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   roku   2014,   ktorá predstavovala sumu 839 €.

Úhradu   priznal   ústavný   súd   za   tri   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2015 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov.   Vychádzajúc   z   toho za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 patrí odmena v sume 139,83 €, k tomu tiež režijný paušál v sume 8,39 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania za tri   úkony   právnych   služieb   vykonaných   v roku   2015.   Keďže   je   právny   zástupca sťažovateľa platiteľom DPH, za tieto tri úkony právnej služby predstavuje celková priznaná odmena vrátane režijného paušálu sumu 533,59 €.

Ústavný   súd   tak   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   v celkovej   sume 533,59 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015