znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 348/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Vladimírom Zeleňákom, Advokátska kancelária, Letná 47, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 358/2010, pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 Nc 219/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. februára 2014   doručená   sťažnosť   I.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Pezinok   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 358/2010, pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 Nc 219/2000 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „bývalému Okresnému súdu Pezinok“ doručil svoj návrh na náhradu škody, kde bol zaregistrovaný a „vedený pod sp. zn. 15 Nc 219/2000 a následne zapísaný do registra C pod spisovou značkou 9 C 358/2010 po tom, čo spis bol odovzdaný Okresným súdom Bratislava III novozriadenému Okresnému súdu v Pezinku, v zmysle inštrukcie MS SR č. 12460/2007, zo dňa 6. 12. 2007“.

Sťažovateľ uvádza „dodnes vo veci, ako takej, podľa vedomostí sťažovateľa, nie je právoplatne rozhodnuté“, preto sa sťažovateľ domnieva, že dochádza k porušovaniu jeho označených práv postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Z príloh sťažností je zrejmé, že v napadnutom konaní okresný súd vydal uznesenie sp. zn. 9 C 358/2010 z 1. júna 2011, ktorým návrh sťažovateľa odmietol, pretože sťažovateľ na   výzvu   súdu   nedostatky   svojho   podania   neodstránil.   Proti   uvedenému   uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   uznesením sp. zn. 11 Co 109/2011 z 15. decembra 2011 tak, že prvým výrokom uznesenie okresného súdu (ktorým odmietol návrh sťažovateľa) zrušil a druhým   výrokom   odvolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn. 15 Nc 219/2000   z 28. decembra   2002   (ktorým   zamietol   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia) odmietol.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že sťažovateľ sa návrhom doručeným okresnému súdu   26.   augusta   2000   domáhal   nariadenia   predbežného   opatrenia   (zloženia   peňažnej čiastky do úschovy súdu na úhradu škody spôsobenej nevydaním pozemku v reštitúcii). Okresný súd vec zaregistroval pod sp. zn. 15 Nc 219/2000. V rámci uvedeného konania okresný súd návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia zamietol uznesením z 28.   decembra   2002.   Vec   pôvodne   vedená   pod   sp.   zn.   15   Nc   219/2000   v rámci reorganizácie súdnictva následne dostala novú spisovú značku, a to sp. zn. 9 C 358/2010. Okresný   súd   uznesením   vo   veci   samej   (sp.   zn.   9   C   358/2010   z 1.   júna   2011)   návrh sťažovateľa z už uvedených dôvodov odmietol.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co   109/2011 z 15. decembra   2011,   ktorým   zrušil   výrok   okresného   súdu   o odmietnutí   návrhu,   sa   vec vrátila späť do štádia konania na súde prvého stupňa a vzhľadom na skutočnosť, že od toho času bol okresný súd vo veci nečinný, je sťažovateľ toho názoru, že v napadnutom konaní dochádza k porušovaniu jeho označených práv.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo I. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 odsek 2/ Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 odsek 1/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní č. 9 C 358/2010 pôvodne vedenom pod č. k. 15 Nc 219/2000/, napadnutom žalobou zo dňa 26. 08. 2000, doručenou bývalému Okresnému súdu Pezinok porušené bolo. I. P. priznáva finančné zadosťučinenie 12.000 eur /slovom: Dvanásť tisíc eur/, ktoré mu Okresný súd Bratislava   III   a   Okresný   súd   Pezinok   je   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. I. P. priznáva úhradu trov konania vo výške 337,68 eur, ktorú sumu Okresný súd Bratislava III a Okresný súd Pezinok je povinný uhradiť na účet advokáta JUDr. Vladimíra Zeleňáka, do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

3. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z dvoch úkonov á 134,00 eur, t. j. 268,00 eur + 20% DPH z 268,00 eur, t. j. 53,60 eur + 2 x režijný paušál á 8,04, t.j. 16,08 eur, t. j. celkom 337,68 eur.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práva postupom okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti s výrokom uznesenia krajského súdu, ktorým krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu o odmietnutí návrhu.

Ústavný   súd   po   zistení   relevantných   okolností   prípadu   konštatuje,   že   námietky sťažovateľa   sú   nedôvodné.   Evidentne   zo   strany   sťažovateľa   došlo   k nepochopeniu procesného rozhodnutia krajského súdu,   ktorým síce   zrušil   rozhodnutie okresného súdu vo veci   samej,   konkrétne   uznesenie   o odmietnutí   návrhu   sťažovateľa,   ale   z dôvodov uvedených v uznesení krajského súdu vyplýva, že ho bolo potrebné zrušiť, pretože podanie sťažovateľa   ktorým   inicioval   konanie   samotné,   hodnotiac   ho   podľa   svojho   obsahu, nespĺňalo ani len náležitosti návrhu na začatie konania, a preto nebolo návrhom na začatie konania. Krajský súd preto uznesenie okresného súdu o odmietnutí návrhu zrušil, pretože bolo   namieste   aplikovať   procesný   postup   podľa   §   43   ods.   3   zákona   č.   99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a na podanie sťažovateľa neprihliadať bez potreby vydania uznesenia o odmietnutí podania, pretože len podanie, ktoré má náležitosti návrhu na začatie konania, možno uznesením odmietnuť.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola ústavnému súdu doručená v čase, keď k prieťahom zo strany okresného súdu v napadnutom konaní už nemohlo dochádzať, keďže napadnuté konanie bolo už právoplatne skončené 17. januára 2012.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je požiadavka smerovania   sťažnosti   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných   práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   z princípu,   podľa   ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a   v   prípade,   že   už   k   zásahu   došlo, aby sa v porušovaní   základných   práv   ďalej   nepokračovalo   (napr.   IV.   ÚS   104/03, IV. ÚS 73/05).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne neopodstatnenú   vtedy,   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia všeobecného   súdu   v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, II. ÚS 104/04).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd sťažnosť sťažovateľa posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   po jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014