znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 348/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou F., s.   r.   o.,   B.,   v mene   ktorej   koná   advokát   a   konateľ   JUDr.   B.   F.,   PhD.,   vedené   pod sp. zn. Rvp 5266/2012,   sp. zn.   Rvp   5267/2012,   sp. zn.   Rvp   5268/2012, sp. zn. Rvp 5269/2012 a sp. zn. Rvp 5534/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 4 Er/215/2002 z 11.   apríla   2012,   sp. zn.   4   Er/20/2010   z 20. apríla   2012,   sp. zn.   4 Er/99/2010 z 20. apríla 2012,   sp. zn.   4 Er/1132/2009   z 23.   apríla   2012   a sp. zn.   6   Er   463/2002 z 24. mája 2012 a jeho postupom v týchto konaniach a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 5266/2012, sp. zn. Rvp 5267/2012, sp. zn.   Rvp   5268/2012,   sp. zn.   Rvp   5269/2012   a sp. zn. Rvp 5534/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 348/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. mája 2012 a 12. júna 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vedené pod sp. zn.   Rvp   5266/2012,   sp. zn.   Rvp   5267/2012,   sp. zn. Rvp 5268/2012,   sp. zn. Rvp 5269/2012 a sp. zn. Rvp 5534/2012, ktorými namietal porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Er/215/2002 z 11. apríla 2012, sp. zn. 4 Er/20/2010 z 20. apríla 2012, sp. zn. 4 Er/99/2010 z 20. apríla 2012,   sp. zn.   4 Er/1132/2009   z 23. apríla 2012   a sp. zn.   6 Er 463/2002   z 24.   mája   2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“) a jeho postupom v týchto konaniach.

Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   aj   pre   obchodnú   spoločnosť   P.,   s. r. o.,   B., s ktorou   bol   v pracovnom   pomere   do   5.   júna   2007.   Okresný   súd   napadnutými rozhodnutiami rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcií z dôvodu jeho zaujatosti voči   uvedenej   spoločnosti   ako   oprávnenému,   čím   mal   zasiahnuť   do ním   označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, práva podľa dodatkového protokolu a mal porušiť aj označený článok ústavy; sťažovateľ preto navrhol napadnuté rozhodnutia okresného súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania pred ústavným   súdom.   Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   tvrdil,   že   k porušeniu   jeho   označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, práva podľa dodatkového protokolu a označeného článku ústavy došlo aj napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha   veci   to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 5266/2012,   sp. zn.   Rvp   5267/2012,   sp. zn.   Rvp   5268/2012, sp. zn. Rvp 5269/2012   a sp. zn.   Rvp   5534/2012   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe sťažovateľa a okresného súdu rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K veci samej

Ústavný súd sa najskôr pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal otázkou, či sú naplnené   predpoklady   meritórneho   prerokovania   ústavnej   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   3 zákona   o ústavnom   súde,   a   dospel   opätovne   k záveru,   že   ju   podala   osoba   zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme racionality   a efektivity   konania   pred   ústavným   súdom   dáva   tomuto   súdu   kompetenciu posúdiť   „prijateľnosť“   návrhu   predtým,   ako   dospeje   k záveru,   že   o návrhu   rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá ešte nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej sťažnosti.

Súdny exekútor   má pri výkone exekučnej   činnosti   postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa Exekučného poriadku. Podľa § 2 ods. 1 Exekučného poriadku je exekútor   štátom   určenou   a splnomocnenou   osobou   na vykonávanie núteného výkonu súdnych   a iných   rozhodnutí.   Podľa   ustanovenia   §   5   Exekučného   poriadku   má exekútor pri výkone   exekučnej   činnosti   ako   výkonu   verejnej   moci   postavenie   verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj exekučné konanie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne-technicky či organizačne-inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto ak exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva   tých   osôb,   vo   vzťahu   ku   ktorým   prenesenú   štátnu   moc   vykonáva;   rovnako   tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   súdny   exekútor   nemá   aktívnu   legitimáciu na podanie   sťažnosti   proti   rozhodnutiu,   ktorým   ho   súd   vylúčil   z vykonávania   exekúcie v daných   veciach   pre   jeho   pomer   k účastníkovi   konania   (oprávnenému)   v zmysle ustanovenia   §   30   Exekučného   poriadku.   V takomto   prípade   je   objektom   rozhodovania o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného), preto ústavný súd jeho sťažnosť odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou bez toho, aby sa pritom bližšie zaoberal   jeho   obšírnou   právnou   argumentáciou,   obdobne   ako   to   bolo   v prípade   jeho sťažností   vedených   na   ústavnom   súde   napr.   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   478/2011, sp. zn. III. ÚS 151/2012 a sp. zn. III. ÚS 211/2012 (bod 2 výroku uznesenia).

Ústavný súd zároveň poznamenáva, že nesúhlas sťažovateľa s jeho rozhodnutiami (s uznesením   sp.   zn.   I.   ÚS   478/2011   zo   7.   decembra   2011   a   uznesením sp. zn. III. ÚS 322/2010 z 13. apríla 2011) by mohol byť dôvodom odmietnutia sťažnosti v časti aj pre jej neprípustnosť podľa § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012