znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 348/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. G., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 35 ods. 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv základných práv podľa čl. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 36 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo/264/2009 z 5. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ľ. G.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2011 doručená sťažnosť Mgr. Ľ. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv podľa   čl.   35   ods.   3,   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj obdobných práv podľa   čl.   1,   čl.   3   ods.   1   a   čl.   36   a   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžo/264/2009 z 5. apríla 2011.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že predmetom konania vedeného pred najvyšším súdom bolo rozhodovanie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 66/2007 zo 17. apríla 2009. Krajský súd označeným rozsudkom vyhovel žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia riaditeľa S. (ďalej len „S.“ alebo „žalovaná“) č. PK-9-11/2007 z 15. januára 2007, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie (personálny rozkaz) č. 315 z 31. júla 2006 o odvolaní sťažovateľa z funkcie vedúceho oddelenia a zástupcu odboru sekcie   S.   (ďalej   len   „funkcia   vedúceho“),   a   uvedené   rozhodnutia   zrušil.   Najvyšší   súd rozsudkom sp. zn. 1 Sžo 264/2009 z 5. apríla 2009 napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že jeho žalobu zamietol.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je skutočnosť,   že „v totožných veciach rozhodol odvolací súd už v dvoch prípadoch, ktoré tomuto prípadu predchádzali. Obe veci sa týkali preradenia v dôsledku zrušenia vyššie uvedeného odboru. V prvej veci bol vydaný rozsudok dňa 26. novembra 2008 v konaní vedenom pod číslom 6 Sžo/27/2008...

Záver v napádanom rozsudku je v rozpore aj s rozsudkom odvolacieho súdu, ktorý bol vydaný v konaní 6 Sžo/373/2009 vydaným dňa 22. 6. 2010...

Zhrnúc uvedené je zrejmé, že za tých istých skutkových okolností pri troch rôznych osobách   odvolací   súd   v   prípade   sťažovateľa   rozhodol   v   jeho   neprospech   v   rozpore s názorom toho istého súdu, deklarovaným v predošlých rozhodnutiach...

Jednou   zo   základných   zásad   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   garantovaným článkom 46 Ústavy je právo na predvídateľnosť súdneho rozhodnutia. Táto zásada zahŕňa v sebe právo, aby vo veci sťažovateľa bolo rozhodnuté rovnako, ako v prípade iných osôb. Je až zarážajúce, že v tej istej veci jeden súd dvom osobám vyhovie a v prípade sťažovateľa zaujme úplne opačný názor...

Podľa názoru sťažovateľa, odvolací súd v rozpore s hore uvedeným, vydal vo veci rozhodnutie, ktoré nie je dostatočne odôvodnené, a preto sa javí ako zjavne svojvoľné, arbitrárne, a v rozpore s významom ochrany základného právo na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku (1) Ústavy... a článku 6 odseku (1) Európskeho dohovoru...

Odvolací   súd   mal   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   presvedčivo   uviesť,   pokiaľ   sa odchýlil od   právneho názoru   vyjadreného   v totožných   veciach,   čo ho   viedlo   k vydaniu rozhodnutia, v ktorom zmenil svoju argumentáciu a nepriznal sťažovateľovi práva, ktoré dovtedy priznával...

Sťažovateľ poukazuje aj na tú skutočnosť, že druhostupňový súd vo veci nenariadil pojednávanie...   Navyše   sťažovateľ   vo   svojom   vyjadrení   k   odvolaniu   voči   rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave navrhoval vykonanie ďalších dôkazov...

Na   základe   uvedených   skutočností   má   sťažovateľ   za   to,   že   druhostupňový   súd napádaným rozhodnutím:

- tým, že v sťažovateľovej veci rozhodol v jeho neprospech v rozpore so svojím v predchádzajúcich   rozhodnutiach   deklarovaným   názorom,   porušil   zásadu   rovnosti garantovanú článkom 12 odsekmi (1) a (2) Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces garantovaný článkom 46 odsekom (1) Ústavy, článkom 1, článkom 3 odsekom (1), článkom 36 Listiny a článkom 6 odsekom (1), článkom 14 Dohovoru,

- tým, že neodôvodnil zmenu svojho rozhodnutia oproti predchádzajúcim prípadom, napriek   tomu,   že   na   to   bolo   poukazované,   porušil   právo   na   spravodlivý   súdny   proces garantovaný článkom 46 odsekom (1) Ústavy, článkom 1, článkom 36 Listiny a článkom 6 odsekom (1) Dohovoru,

-   tým,   že   nenariadil   vo   veci   pojednávanie   a   rozhodol   v   rozpore s názorom prvostupňového súdu, porušil právo verejného prerokovania veci garantovaného článkom 48 odsekom (2) Ústavy, článkom 38 odsekom (2) Listiny a článkom 6 odsekom (1) Dohovoru,

-   tým,   že   postup   riaditeľa   S.   uznal   ako   zákonný,   legalizoval   tak   možnosť diskriminácie v dôsledku politického alebo iného zmýšľania zakázanej článkom 12 odsekmi (1) a (2) Ústavy, článkom 3 Listiny a článkom 14 Dohovoru.“.

Na   tomto   základe   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o   jeho   sťažnosti   takto rozhodol:

„-   vyslovil,   že   rozsudkom   zo   dňa   5.   4.   2011   vydanom   v   konaní   1   Sžo/264/2009 Najvyšším súdom... sú porušené sťažovateľove práva na rovnosť, prácu a spravodlivý súdny proces garantované článkom 12 odsekmi (1) a (2), článkom 35 odsekom (3), Článkom 46 odsekom (1), článkom 48 odsekom (2) Ústavy, článkom 1, článkom 3 odsekom (1), článkom 36, článkom 38 odsekom (2) Listiny, článkom 6 odsekom (1), článkom 14 Dohovoru,

- zrušil rozsudok zo dňa 5.   4.   2011 vydaný v konaní 1 Sžo/264/2009 Najvyšším súdom...

- priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1000,- €,

- zaviazal Slovenskú republiku zaplatiť mi trovy konania...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to,   či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. IV. ÚS 101/2010, I. ÚS 290/2010 a IV. ÚS 342/2010).

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietaná   neústavnosť   a   nezákonnosť rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý rozhodol v jeho neprospech o odvolaní žalovanej tak, že zmenil rozhodnutie krajského súdu preskúmavajúceho postup riaditeľa S. (o odvolaní sťažovateľa   z   funkcie   vedúceho   oddelenia),   čím „legalizoval   možnosť   diskriminácie   v dôsledku politického alebo iného zmýšľania v zmysle čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy“ a porušil jeho základné právo na prácu podľa čl. 35 ods. 3 ústavy, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 listiny) a čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru. Obdobne v tejto súvislosti vyčíta   najvyššiemu   súdu   aj   to,   že   zmenu   svojho   rozhodnutia   oproti   predchádzajúcim rovnakým   prípadom   riadne   neodôvodnil   a „nenariadil   vo   veci   pojednávanie“,   hoci „negoval závery prvostupňového súdu“, čím v tejto súvislosti namieta porušenie aj svojho základného práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine,   majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy majú občania právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne   zabezpečuje   občanov,   ktorí   nie   z   vlastnej   viny   nemôžu   toto   právo   vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 3 ods. 1 listiny základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez rozdielu pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo etnickej menšine, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne...

Podľa   čl.   14   dohovoru   (Zákaz   diskriminácie)   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako   je   pohlavie,   rasa,   farba   pleti,   jazyk,   náboženstvo,   politické   alebo   iné   zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu zistil, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 S 66/2007 zo 17. apríla 2009 zrušil rozhodnutie žalovaného o odvolaní sťažovateľa z funkcie vedúceho oddelenia a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože v konaní správneho orgánu zistil takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, a bol toho názoru, že zistenie skutkového   stavu   je   nedostačujúce   na   posúdenie   veci   a   rozhodnutie   žalovanej   je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Podľa právneho názoru krajského súdu žalovaná bola povinná „skúmať možnosti služobného zaradenia žalobcu na výkon štátnej služby v inom odbore (odbore...) v tom istom mieste výkonu služby s prihliadnutím na predpoklady ustanovené v § 33 ods. 1 zákona č.   73/1998   Z.   z.,   lebo   táto   povinnosť   jej   vyplýva   priamo   z   citovaného   zákonného ustanovenia (§ 35 ods. 1 písm. a/). Skutočnosť, či žalobcu nebolo možné objektívne preložiť na inú funkciu v tom istom služobnom úrade nebola žalovanou preukázaná“.

Proti tomuto rozhodnutiu podala žalovaná 4. júna 2009 (č. l. 61 až 65) odvolanie. Sťažovateľ podal vyjadrenie k odvolaniu žalovanej 24. júna 2009 (č. l. 67 až 68), v ktorom navrhol   ako   dôkaz „doloženie   informácie   o   počte   novoprijatých   príslušníkov   S.“ v   rozhodnom   období,   pričom   žiadal   vzhľadom   na „zložitosť   veci   a   predmet   sporu“ o   nariadenie   pojednávania.   Najvyššiemu   súdu   bol   spis   predložený   na   rozhodnutie 30. júna 2009.

Dňa   23.   júla   2010   bolo   najvyššiemu   súdu   doručené   žalovanou „doplnenie odvolania“ (č. l. 72 a 73).

Dňa 28. marca 2011 bol daný pokyn na zverejnenie oznamu o vyhlásení rozhodnutia najvyššieho súdu na 5. apríl 2011 o 9.30 h na jeho internetovej stránke a úradnej tabuli (č. l. 74).

Najvyšší súd o odvolaní žalovanej rozhodol l5. apríla 2011 bez účasti sťažovateľa a žalovanej tak, že rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 1 S 66/2007 zo 17. apríla 2009 zmenil a žalobu sťažovateľa zamietol.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky (I. ÚS 44/03). Ústavný súd nemôže prikazovať všeobecnému súdu ako odvolaciemu súdu, ktoré skutkové okolnosti má pri rozhodovaní zohľadňovať, a jeho poslaním nie je ani nahrádzanie všeobecných súdov, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   poskytnutie   ochrany   len   vtedy,   ak porušenie   procesných   práv   účastníkov   konania chránených   zákonmi   (napr.   Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy (I. ÚS 24/00), ako aj na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Preto len   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno považovať za akt svojvôle, a nie je ani zjavne neodôvodnené, pretože poskytnutý výklad relevantných ustanovení právnych predpisov a prezentovanej judikatúry je logický, hoci nedal odpoveď na   jeden   podľa   sťažovateľa   z   podstatných   argumentov   v   jeho   vyjadrení   k   odvolaniu žalovanej, že v   obdobnej veci   (veciach) už najvyšší súd   rozhodol   inak a tiež procesne pochybil aj v tom, že nedal doplnenie odvolania žalovanej na vyjadrenie sťažovateľovi (to však v sťažnosti sťažovateľ osobitne ani nenamietal).

Odôvodnenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   však   dáva   odpoveď   na   všetky   iné podstatné prvky predmetu konania, ako aj nepriamo aj na námietky vznesené sťažovateľom v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Najvyšší súd ako odvolací súd preskúmal rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné, pričom rozhodol bez nariadenia pojednávania [§ 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] s tým, že rozsudok verejne vyhlásil 5. apríla 2011 po tom, keďdeň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli najvyššieho súdu a na jeho internetovej stránke www.usud.sk najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).

Rozhodnutie   o   tom,   či   o   podanej   žalobe   v   konaní   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy bude príslušný všeobecný súd rozhodovať s nariadením alebo bez nariadenia pojednávania, na ktoré predvolá účastníkov, je podľa názoru ústavného súdu   vecou   úvahy príslušného   všeobecného súdu,   v   rámci ktorej   zohľadňuje konkrétne okolnosti prípadu. Na druhej strane je však žiaduce, aby tento postup príslušný všeobecný súd účastníkom konania odôvodnil.

Keďže   už   v   konaní   na   krajskom   súde   ako   prvostupňovom   súde   bolo   nariadené pojednávanie,   na   ktoré   boli   riadne   predvolaní   účastníci   konania   a   na   ktorom   im   bol poskytnutý   priestor   na   zaujatie   jeho   stanoviska   k   žalobe   i   k   vyjadreniam   ostatných účastníkov, a tým v rámci správneho súdnictva zachované ich základné právo na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie a právo na prerokovanie veci v ich prítomnosti či právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom aspoň na jednom stupni, a najvyšší súd rozhodol v súlade s už   uvedenými   ustanoveniami   procesného   kódexu,   preto   postup   najvyššieho   súdu   pri nariaďovaní pojednávania a odôvodnení svojho rozhodnutia   neindikuje žiadnu   možnosť porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rozhodnutie najvyššieho súdu je naopak vyčerpávajúcim spôsobom na s. 6 až 11 riadne odôvodnené, aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákonnej úpravy služobného pomeru   príslušníkov   S.   je   zrozumiteľný   a   jasný   a   jeho   právny   názor   sa   opiera   aj   o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) (s. 11), a nie je v žiadnom prípade arbitrárny a svojvoľný, ako sa domnieva sťažovateľ. Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na uvedené neexistuje príčinná súvislosť medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namietal. Takúto príčinnú   súvislosť   nemôže   zakladať   nespokojnosť   sťažovateľa   s   právnym   názorom najvyššieho súdu a s tým, že najvyšší súd v iných podobných veciach rozhodol odlišne, keďže   vo   veci   sťažovateľa   uplatnená   súdna   ochrana   podľa   príslušných   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   nebola zo strany najvyššieho súdu žiadnym spôsobom obmedzená alebo znemožnená.

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz   Torija   proti   Španielsku   z   9.   decembra   1994,   séria   A,   č.   288).   Znamená   to,   že odôvodnenie rozhodnutia   nemusí dať odpoveď   na každú   poznámku, pripomienku   alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   podľa   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09).

Takisto právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú tiež charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach   zaväzoval   rozhodnúť   identicky,   hoci   iné   právne   závery   vyslovené   v   totožných prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Aj z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v okolnostiach daného prípadu dospel k záveru, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa podľa ústavy, listiny a dohovoru.

Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosť   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.  

Pokiaľ   ide   o   namietané porušenie   základného   práva   podľa   čl.   35   ods.   3   ústavy, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a týmto základným právom, pretože namietaným rozsudkom nebola priamo dotknutá podstata práva na prácu. Právo na prácu nemožno chápať ako právo na konkrétnu prácu, na ktorú má občan príslušnú kvalifikáciu; nie je to subjektívne právo na určité zamestnanie určitého typu alebo druhu, ktorému by zodpovedala povinnosť príslušného orgánu takéto zamestnanie sťažovateľovi   opatriť,   resp.   zachovať.   Právo   na   prácu   sa   právne   konštruuje   ako   právo občana voči štátu, ktoré zaväzuje štát k aktívnej politike zamestnanosti.

Ústavný súd rovnako konštatuje, že postup najvyššieho súdu v označenom konaní nemohol   žiadnym   spôsobom   zasiahnuť   do   práva   sťažovateľa   vyplývajúceho   z   čl.   14 dohovoru. Z argumentácie uvádzanej sťažovateľom síce vyplýva, že by sa s ním z dôvodov uvedených v čl. 14 dohovoru mohlo zaobchádzať v napadnutom konaní rozdielne oproti iným   osobám   v   rovnakých   situáciách,   ale   samotný   subjektívny   názor   sťažovateľa   na diskrimináciu jeho osoby nie je ešte dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu aj došlo zo strany najvyššieho súdu k diskriminačnému postupu, ak mu na druhej strane bola súdna ochrana riadne poskytnutá, ale nie však podľa jeho predstáv.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosť   i   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   nepovažoval   za   potrebné osobitne sa zaoberať otázkou porušenia čl. 1 a čl. 3 ods. 1 listiny a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, keďže tieto ustanovenia sú spravidla vždy porušené iba, ak je porušené niektoré základné právo alebo sloboda. Ide iba o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody (obdobne napr. IV. ÚS 66/03), čo však nie je prípad sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011