znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 348/09-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   septembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka v konaní o sťažnosti J. R., D., a J. R., D., zastúpených advokátom JUDr. R. C., Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/1998 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. R. a J. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12 C 232/1998 p o r u š e n é b o l i.

2. J. R. a J. R.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume   1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Trnava p o v i n n ý   zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť J. R. a J. R. trovy konania v sume 398,68 € (slovom tristodeväťdesiatosem eur a šesťdesiatosem centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. R. C., Advokátska kancelária, T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 348/09-9   z   11.   novembra   2009   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť J.   R.,   D.,   a J.   R.,   D. (ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 232/1998.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľov a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril   k   sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľov   a   podpredseda   okresného   súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   a   v súlade   s §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   keďže   dospel   k záveru,   že   od   neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril prípisom sp. zn. 1 SprV 583/2009 zo 17. mája 2010, v ktorom uviedol podrobný chronologický prehľad úkonov okresného súdu od momentu pribratia sťažovateľov do konania uznesením č. k. 12 C 232/98-103 z 5. februára 2003. Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku poukázal na skutočnosť, že prerokovaná vec je zložitá po stránke právnej, ako aj stránke skutkovej, keďže okresný súd musel „v tomto konaní aplikovať jednak obyčajové právo, ako aj ustanovenia stredného občianskeho zákonníka, ktorý obsahoval inštitút vydržania, a tiež Občianskeho zákonníka v znení   zák.   č.   131/1982   Zb.,   prostredníctvom   ktorého   bol   opäť   zavedený   do nášho právneho   poriadku   inštitút   vydržania   a skúmať   aj   splnenie   podmienok   samotného vydržania. Po stránke skutkovej je potrebné uviesť, že v predmetnej veci je momentálne 17 navrhovateľov a 2 odporcovia, v čase začatia konania to bola 1 navrhovateľka a 1 odporca, teda sa menil okruh účastníkov ako na strane navrhovateľov, tak i na strane odporcov, na majetok pôvodného odporcu bol vyhlásený konkurz, v dôsledku čoho je konanie voči nemu prerušené, počas konania zomrel pôvodný navrhovateľ v 6. rade J. T.“.

Podľa názoru predsedu okresného súdu sa na vzniku prieťahov v konaní podieľali aj sťažovatelia,   pričom   poukázal   na   nedostatočné   vymedzenie   okruhu   účastníkov   konania pôvodnou   navrhovateľkou   a   na   neoznámenie   úmrtia   pôvodného   navrhovateľa   v 6.   rade ostatnými   navrhovateľmi.   K správaniu   sťažovateľov   ďalej   predseda   okresného   súdu uviedol,   že   na   prieťahoch   v konaní   sa   podieľal   aj   ich   právny   zástupca,   ktorý „sa bez ospravedlnenia   nedostavil   na   pojednávania   dňa   29.4.2003,   10.6.2003,   prevzatie zastúpenia   sťažovateľmi   zo   dňa   2.9.2005   oznámil   súdu   až   dňa   21.3.2006,   až   po   troch rokoch   oznámil   súdu   zmenu   vlastníka   k časti   nehnuteľností   –   časti   predmetu   konania a navrhol pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu; ďalej podal dňa 24.5.2006 návrh na zmenu návrhu len za navrhovateľov v 1. až 5. rade bez predloženia súhlasu ostatných účastníkov vystupujúcich na tej istej strane sporu, súd ich vyzval na vyjadrenie výzvou zo dňa 7.11.2006, na ktorú ani jeden z nich nereagoval; ďalší návrh na zmenu návrhu a zámenu účastníka podal za navrhovateľov v 1. až 5. rade dňa 29.11.2007 opätovne   bez predloženia   súhlasu   ostatných   navrhovateľov   (nerozlučné   spoločenstvo), prvostupňový súd rozhodol uznesením zo dňa 29.5.2009 č. k. 12 C 232/1998-264 tak, že nepripustil zámenu účastníkov ani zmenu návrhu, odvolací súd uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa s tým, aby súd zistil, či navrhovatelia v 6. až 17. rade súhlasia s procesnými úkonmi navrhovateľov v 1. až 5. rade.“.

Predseda   okresného   súdu   poukázal   aj   na   pretrvávajúce   problémy   s doručovaním súdnych zásielok navrhovateľom.

Právny   zástupca   sťažovateľov   vo   svojom   vyjadrení   z 15.   júla   2010   uviedol,   že sťažovatelia   nesúhlasia   s názorom   predsedu   okresného   súdu,   podľa   ktorého   prieťahy v konaní   boli   spôsobené   aj   opakovaným   nedostavením   sa   ich   právneho   zástupcu na pojednávania,   keďže   dôvodom   odročenia   týchto   pojednávaní   nebola   neprítomnosť právneho   zástupcu   sťažovateľov,   ale „skutočnosť,   že   súd   pojednávanie   vytyčoval,   hoci nemal vykázané doručenia od účastníkov konania a teda nemohol vo veci konať bez toho, aby mu nebolo vytknuté porušenie ústavných práv tých účastníkov,   ktorí o pojednávaní nevedeli a nemohli sa teda na ne dostaviť“. Právny zástupca sťažovateľov v ďalšom obsahu svojho podania poukázal na skutočnosť, že na vzniku zbytočných prieťahov v konaní mala v prvom   rade   podiel „neefektívna   činnosť   súdu“,   pričom   v podrobnostiach   odkázal na odôvodnenie sťažnosti.

Ústavný   súd   zistil,   že   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   120/09   už   bol posudzovaný   postup   okresného   súdu   v namietanom   konaní   z hľadiska   existencie zbytočných   prieťahov   (skúmané   bolo   obdobie   do   mája   2009),   preto   skutkové   zistenia týkajúce sa priebehu konania v prekrývajúcom sa období využil aj v tomto predmetnom konaní.

V ďalšom období ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu zistil tieto pre posúdenie veci podstatné skutočnosti:

- 29.   mája   2009   uznesením   č.   k.   12   C   232/1998-264   okresný   súd   rozhodol o nepripustení   vystúpenia   odporkyne   v 1.   rade   z konania   a nepripustil   tiež   návrh na zmenu pôvodného návrhu z 23. novembra 2007, ktorý podali navrhovatelia v 1. až

5. rade,

- 9. júna 2009 bolo okresnému súdu doručené odvolanie navrhovateľov v 1. až 5. rade proti uzneseniu okresného súdu č. k. 12 C 232/1998-264 z 29. mája 2009,

- 25. novembra 2009 bol spis predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľov v 1. až 5. rade proti uzneseniu č. k. 12 C 232/1998-264 z 29. mája 2009,.

- 13. apríla 2010 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu č. k. 9 CoD 118/2009-321 z 30. marca 2010, ktorým krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 12 C 232/1998-264 z 29. mája 2009,

- prípisom   zo   16.   apríla   2010   okresný   súd   v súlade   s pokynom   krajského   súdu obsiahnutým v jeho zrušujúcom uznesení požiadal účastníkov konania, aby písomne v 15 rovnopisoch oznámili, či súhlasia s procesnými úkonmi navrhovateľov v 1. až

5. rade.

Ku dňu rozhodovania ústavného súdu konanie nie je právoplatne skončené.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/1998. Sťažovatelia sa účastníkmi napadnutého súdneho konania stali na základe uznesenia okresného súdu č. k. 12 C   232/98-103   z 5.   februára   2003.   Ústavný   súd   sa   preto   pri   posudzovaní   existencie zbytočných prieťahov v konaní zameral na obdobie po uvedenom dátume.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje   pri   rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vo vzťahu k posudzovanému súdnemu konaniu už v náleze sp. zn. IV. ÚS 120/09 z 28. mája 2009 konštatoval skutkovú aj právnu zložitosť konania   spočívajúcu   v nutnosti   aplikácie   obyčajového   práva,   Stredného   občianskeho zákonníka,   ako   aj   Občianskeho   zákonníka   v znení   zákona   č.   131/1982   Zb.   Skutkovú zložitosť ústavný súd vyvodil jednak z okolnosti, že na majetok žalovaného v 1. rade bol vyhlásený konkurz, čo viedlo k rozšíreniu okruhu žalovaných, ako aj zo skutočnosti, že v konaní vystupuje okrem sťažovateľov pomerne veľký počet ďalších účastníkov (celkovo 16), ktorým je potrebné doručovať všetky písomnosti týkajúce sa konania.

2.   Vo   vzťahu   k   správaniu   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   ústavný   súd konštatuje,   že   doterajšiu   dĺžku   konania čiastočne   ovplyvnilo   aj   správanie   sťažovateľov. Sťažovateľom možno pričítať čiastočný podiel na doterajšej dĺžke konania, a to z dôvodu nedostatkov podania ich právneho zástupcu (z 29. novembra 2007), ktoré bolo potrebné následne v konaní odstraňovať.

Na   druhej   strane   argumentácia   predsedu   okresného   súdu   týkajúca   sa neospravedlnenej neúčasti právneho zástupcu sťažovateľov na pojednávaniach 29. apríla 2003   a   10.   júna   2003   nezodpovedá   skutočnosti,   keďže   v tom   čase   ešte   sťažovateľov nezastupoval (zastúpenie vzniklo až na základe plnej moci z 2. septembra 2005). Taktiež skutočnosť, že prevzatie právneho zastúpenia sťažovateľov oznámil ich právny zástupca okresnému súdu až podaním z 21. marca 2006, nemá z hľadiska posudzovania prieťahov v konaní zásadný význam, keďže v období od prevzatia právneho zastúpenia po oznámenie tejto skutočnosti okresnému súdu okresný súd nevykonával voči sťažovateľom prakticky žiadne   procesné   úkony,   s výnimkou   doručovania   predvolania   na   pojednávanie   určené na 5. máj 2006, ktoré si sťažovatelia riadne prevzali.

3. Pokiaľ ide o skutkové zistenia relevantné z hľadiska tretieho kritéria na posúdenie porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd čerpal z inej svojej rozhodovacej činnosti (konanie vedené pod sp. zn. IV. ÚS 120/09) týkajúcej sa iného sťažovateľa,   ale   toho   istého   konania   okresného   súdu,   ktoré   svojou   sťažnosťou   napadli sťažovatelia. Ústavný súd teda poukazujúc na skutkové závery obsiahnuté v náleze sp. zn. IV. ÚS 120/09 z 28. mája 2009 v už uvedenom súvisiacom konaní konštatuje, že okresný súd bol v období po vstupe sťažovateľov do konania (5. februára 2003) v konaní nečinný od 11. júna 2003 do 14. septembra 2004 (15 mesiacov), ako aj v období od 6. septembra 2005 do 8. marca 2006 (6 mesiacov).

Postup okresného súdu vykazuje tiež znaky nesústredenosti a neefektívnej činnosti, ktorá v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu môže tiež byť príčinou prieťahov v konaní (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na uznesenie okresného súdu č. k. 12 C   232/1998-264   z 29.   mája   2009,   ktoré   bolo   na základe   odvolania   podaného navrhovateľmi v 1. až 5. rade zrušené krajským súdom uznesením č. k. 9 CoD 118/2009-321 z 30. marca 2010. Krajský súd ako dôvod zrušenia uviedol skutočnosť, že okresný súd predčasne rozhodol o tom, že úkon navrhovateľov v 1. až 5. rade je v rozpore s vôľou navrhovateľov v 6. až 17. rade, pričom si pre takýto záver nezadovážil žiadne skutkové podklady.   Takýmto   konaním   podľa   názoru   krajského   súdu   okresný   súd   odňal   týmto účastníkom možnosť konať, a preto bolo potrebné toto uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Názor krajského súdu vyslovený v odôvodnení zrušovacieho uznesenia dostatočne odôvodňuje záver o neefektívnom a nesústredenom postupe okresného súdu, ktorý nevedie k meritórnemu rozhodnutiu a nastoleniu právnej istoty účastníkov konania v čo najkratšom čase.   V konečnom   dôsledku   neefektívny   postup   okresného   súdu   viedol   k   predĺženiu doterajšej doby konania o ďalších takmer 11 mesiacov, čo predstavuje dobu od vydania zrušeného uznesenia do jeho zrušenia krajským súdom.

Ústavný súd berúc do úvahy doterajšiu dĺžku namietaného konania konštatuje, že z ústavnoprávneho   hľadiska   je   neakceptovateľné,   aby   sťažovatelia   museli   čakať na právoplatné   meritórne   rozhodnutie   všeobecného   súdu   viac   ako   7   rokov   (m.   m. IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 19/04, IV. ÚS 261/07).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   nečinnosťou okresného súdu v namietanom konaní, ako aj jeho nesústredenou a neefektívnou činnosťou došlo   v tomto   konaní   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (sp. zn. IV. ÚS 120/09 z 28. mája 2009) prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, preto v tejto veci už o rovnakom príkaze nerozhodoval.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o   porušení   základného   práva   sťažovateľov garantovaného im čl. 48 ods. 2 ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä   právnu   a   faktickú   zložitosť   predmetu   konania,   obdobie   právnej   neistoty sťažovateľov,   ich   správanie   počas   predmetného   konania,   podiel   obdobia   nečinnosti okresného súdu na doterajšej dĺžke konania a v neposlednom rade aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie základného práva.

Sťažovatelia   žiadali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   každý   v   sume 2 000 €. Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu považuje za primerané priznať im sumu 1 500 € (bod 2 výroku nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

IV.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s ich   právnym zastupovaním   advokátom   (bod   3   výroku   tohto   nálezu). Za   jeden   úkon   právnej   služby vykonaný   v   roku   2009   patrí   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) odmena 115,90 €, v danom prípade znížená   v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“,   t.   j.   na   sumu   92,72   €.   Spolu   s   režijným paušálom 6,95   €   je odmena za   jeden   úkon   99,67   €.   Ústavný   súd   priznal náhradu   trov konania   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a   prevzatie   veci,   písomné   vyhotovenie sťažnosti).   Odmena   za   právne   služby   poskytnuté   jednému   sťažovateľovi   je   199,34   € (2 x 99,67 €). Sťažovatelia si v konaní uplatnili nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 457,88 €. Keďže táto suma presahuje sumu prislúchajúcu sťažovateľom podľa vyhlášky, ústavný súd priznal dvom sťažovateľom náhradu trov konania v sume 398,68 € (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd vyslovil povinnosť okresného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľov.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010