znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 348/07-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka,   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť J. K., B., a F. V., B., zastúpených advokátkou Mgr. N. S., B., vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 30 C 165/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. K. a F. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 165/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Pezinok ako právnemu nástupcovi Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 613/08 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   70 000 Sk   (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. F.   V. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   70 000 Sk   (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť J. K. a F. V. trovy konania spolu   v   sume 10 216 Sk   (slovom   desaťtisícdvestošestnásť   slovenských   korún) do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právnej zástupkyne advokátky Mgr. N. S., B.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti J. K. a F. V. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 348/07-11 z 11. decembra 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. K. a F. V. (ďalej len „sťažovatelia“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“),   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 165/00.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   k sťažnosti   vyjadril   podaním sp. zn. Spr 3815/07 zo 7. februára 2008, v ktorom okrem iného uviedol:

„Vec   napadla   pôvodne   na   Okresný   súd   Pezinok   dňa   26.   07.   2000   o   určenie vlastníckeho práva vydržaním. Dňa 09. 11. 2000 sudkyňa Okresného súdu Pezinok vec postúpila Okresnému súdu Bratislava III. Dňa 23. 11. 2000 bol spis doručený Okresnému súdu Bratislava III. Dňa 23. 03. 2001 bol zaplatený súdny poplatok. Dňa 04. 11. 2004 bol navrhovateľ uznesením vyzvaný na odstránenie vád návrhu a zaslanie ocenenia predmetu konania. Dňa 08. 06. 2006 doručené uznesenie zo dňa 04. 11. 2004 právnemu zástupcovi navrhovateľa. Dňa 21. 09. 2006 - rozhodnuté uznesením - návrh odmietnutý. Dňa 17. 10. 2006 súdu doručené odvolanie voči uzneseniu o odmietnutí návrhu zo dňa 21. 09. 2006. Dňa 09. 11. 2006   bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní.   Dňa   12.   01.   2007   bol   spis   Krajským   súdom   v   Bratislave   vrátený   s   tým,   že uznesenie o odmietnutí   návrhu bolo zrušené.   Dňa   16.   03.   2007   uznesením   pripustená zmena   návrhu.   Dňa   05.   04.   2007   súdu   doručené   vyjadrenie   Obvodného   pozemkového úradu, doručené vyjadrenie odporkyne v I. rade a návrh odporkyne na oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 04. 05. 2007 zasielaná výzva súdu na zdokladovanie osobných a majetkových pomerov.

Predmetný spis bol pridelený od 26. 07. 2000 do 22. 03. 2001 zákonnej sudkyni Okresného súdu Pezinok JUDr. A. K. Od 22. 03. 2001 do 01. 08. 2007 vec vybavoval ako zákonný sudca Okresného súdu Bratislava III JUDr. Ľ. S. Po preložení sudcu JUDr. Ľ. S. na Krajský súd v Bratislave predmetnú vec prevzal spolu so 180-timi nevybavenými vecami sudca JUDr. T. M. v septembri 2007. V októbri 2007 bola predmetná vec daná na lehotu 10. 01. 2008 z dôvodu reoptimalizácie súdnej sústavy a vec bola odstúpená Okresnému súdu Pezinok, kde je vedená pod sp. zn 5 C 613/08 a bola pridelená do oddelenia sudkyne JUDr. M. U.

Podľa vyjadrenia zákonného sudcu ide o komplikovanú vlastnícku vec a do jeho prevzatia nebol vo veci vytýčený termín pojednávania Do konca roku 2007 vo veci nevytýčil pojednávanie z časových dôvodov ako i z praktického dôvodu, nakoľko od 01. 01. 2008 je na vybavenie veci príslušný Okresný súd Pezinok.“

Rovnaké   skutočnosti   zistil   aj   ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a predmetného súdneho spisu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 30 C 165/00 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva na spravodlivé a verejné prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (napr.   IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Ústavný   súd   pripomína,   že základné   právo na   prerokovanie veci   bez   zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci   (1),   správanie   účastníka   (2)   a   postup súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05).

Pri   uplatnení   týchto   kritérií   však   ústavný   súd   berie   do   úvahy,   že   ich   aplikácia je oveľa   jednoduchšia   v   prípadoch,   v   ktorých   zistil,   že   „súd   bol   celkovo   nečinný a od podania   žalobného   návrhu   neuskutočnil   vo   veci   žiadne   úkony“   (II. ÚS 4/03, II. ÚS 177/03, II. ÚS 244/03, III. ÚS 99/07).

Ako   zo   sťažnosti,   tak   aj   z   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   vyplýva, že od 23. novembra 2000,   keď   bol   spis   doručený   okresnému   súdu   a   vec   pridelená zákonnému   sudcovi,   doteraz   nebolo   nariadené   ani   jedno   pojednávanie.   Okrem jednoduchého   úkonu   (výzvy   na   odstránenie   nedostatkov   žaloby   v novembri   2004) a neefektívnych úkonov (napr. jeho rozhodnutia z 21. septembra 2006 o odmietnutí žaloby, ktoré bolo odvolacím súdom zrušené 30. novembra 2006, o pripustení zmeny petitu žaloby zo 16. marca 2007) a tiež aj výzvy na zdokladovanie osobných a majetkových pomerov žalovanej v máji 2007, až do prijatia sťažnosti ústavným súdom bol okresný súd vo veci úplne nečinný.

Ústavný súd tiež konštatuje, že sťažovatelia neprispeli k predĺženiu doterajšej doby konania, viackrát počas konania žiadali, aby okresný súd určil termín pojednávania, a podali aj   sťažnosti   na   zbytočné   prieťahy.   Ani   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   nemal   k ich správaniu výhrady.

Vyjadrenie okresného súdu, že „ide o komplikovanú vlastnícku vec“, ústavný súd vzhľadom   na   to,   že   k   dokazovaniu   okresný   súd   dosiaľ   vôbec   nepristúpil,   nemohol v žiadnom prípade akceptovať.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd preto na základe uvedeného konštatoval, že nečinnosťou a neefektívnou činnosťou okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 165/00 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy „Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal“ [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Vzhľadom na to, že podľa zákona č. 511/2007 Z. z. z 23. októbra 2007, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, okresný súd vec vedenú pod sp. zn. 30 C 165/00 už v čase rozhodovania ústavného súdu odstúpil Okresnému súdu Pezinok, kde je v súčasnosti vedená pod sp. zn. 5 C 613/08, ústavný súd prikázal konať vo veci už tomuto   všeobecnému   súdu,   a nie   Okresnému   súdu   Bratislava   III,   ako   to   požadovali sťažovatelia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali priznať finančné zadosťučinenie každému v sume 100 000 Sk poukazujúc na to, že „sú osoby vysokého veku. ktoré vedú usporiadaný a nekonfliktný život a každý kontakt so súdom vnímajú citlivo a zodpovedne. Postupom Okresného súdu Bratislava III však nutne nadobudli pocit krivdy, neistoty a beznádeje, keď Okresný súd Bratislava III už aj vedomý si svojho pochybenia po uznaní protiprávneho stavu neuskutočnil žiaden úkon, aby prieťahy v konaní odstránil. Presvedčenie sťažovateľov o nevymožiteľnosti práva sa teda netýka len nároku voči konkrétnym fyzickým osobám, ale najmä voči samotnému súdu, ktorého základným poslaním by pritom mala byť ochrana zákonnosti“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   jeho   určení   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania a zistenú dobu nečinnosti okresného súdu dospel ústavný súd k záveru, že finančné zadosťučinenie každému sťažovateľovi v sume 70 000   Sk,   ktoré   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   v súlade   s výrokom   tohto   nálezu, je náležitou   satisfakciou   spojenou   s porušením   ich   základného   práva.   Preto   ich   žiadosti v požadovanom rozsahu nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou Mgr. N. S.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd pri rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk.

Odmena   vypočítaná   ústavným   súdom   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   v   prípade   dvoch   sťažovateľov   predstavuje   sumu 10 216 Sk.   Za   jeden   úkon   patrí   odmena   pre   každého   sťažovateľa   v   sume   po   2 970 Sk a ku každému úkonu režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) v sume 178 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb (§ 13 ods. 3 vyhlášky).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008