znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 348/06-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2008 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť Ing. Bc. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   221/2005 z 28. novembra 2005, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Bc. K. M. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 221/2005 z 28. novembra 2005 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   221/2005 z 28. novembra 2005 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. Bc. K. M. trovy právneho   zastúpenia   v sume   6 887,72   Sk   (slovom   šesťtisícosemstoosemdesiatsedem slovenských korún a sedemdesiatdva halierov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2006 doručená   sťažnosť   súdneho   exekútora   Ing.   Bc.   K.   M.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci nestranným a nezávislým súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 221/2005 z 28. novembra 2005.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa a z pripojených príloh vyplýva, že 20. februára 2002 bolo na základe návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného M., spol. s r. o., B., začaté sťažovateľom ako súdnym exekútorom exekučné konanie proti povinnému H., spol. s r. o., M.   V priebehu   exekúcie   navrhol   oprávnený   z dôvodu   nemajetnosti   povinného   konanie zastaviť.

Sťažovateľ ako súdny exekútor predložil spis Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný   súd“)   s návrhom   na   rozhodnutie   o zastavení   exekúcie   a súčasne   vyčíslil   trovy exekúcie v sume 4 718 Sk. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Er 407/2002, Ex 159/2002 z 28. februára 2005 exekúciu zastavil, rozhodol o povinnosti oprávneného uhradiť súdnemu exekútorovi   trovy   exekučného   konania   v sume   4   004   Sk   a o povinnosti   oprávneného uhradiť na účet okresného súdu súdny poplatok v sume 500 Sk. Okresný súd v poučení uvedeného uznesenia uviedol:

„Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na Okresný súd Bratislava I. v 3 vyhotoveniach.

Proti tomuto uzneseniu v časti súdneho poplatku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia v 3 vyhotoveniach na Okresný súd Bratislava I. V časti týkajúcej sa trov exekúcie odvolanie nie je prípustné.“

Uvedené uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 4. marca 2005, pričom sťažovateľ podal proti nemu (v časti týkajúcej sa výroku o trovách exekúcie) 14. apríla 2005 odvolanie.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 3 CoE 51/2005 z 30. júna 2005 odvolanie sťažovateľa odmietol ako oneskorene podané. Sťažovateľ podal proti predmetnému uzneseniu dovolanie. Podľa jeho názoru bolo odvolanie podané v rámci trojmesačnej   lehoty   podľa   ustanovenia   §   204   ods.   2   druhej   vety   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej aj „OSP“) vzhľadom   na to,   že   uznesenie okresného   súdu   bolo vydané vyšším   súdnym   úradníkom,   proti   rozhodnutiam   ktorého   je   vždy   prípustný   opravný prostriedok,   a teda   uznesenie   okresného   súdu   obsahovalo   nesprávne   poučenie   v časti týkajúcej sa trov exekúcie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 221/2005 z 28. novembra 2005 dovolanie sťažovateľa odmietol.

Najvyšší súd v odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že podľa jeho názoru nedošlo postupom odvolacieho súdu k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom tým, že jeho odvolanie   odmietol   ako   podané   oneskorene.   Sťažovateľ   sa   napriek   argumentácii najvyššieho súdu domnieva, že „dovolací súd úplne obišiel skutočnosť, že rozhodnutie súdu I.   stupňa   vydal   poverený   zamestnanec   súdu   a že   proti   takémuto   rozhodnutiu   je   vždy prípustné odvolanie podľa článku 142 ods. 2 ústavy“. Sťažovateľ zastáva názor, že najvyšší súd odmietnutím prerokovania jeho dovolania sám mu uvedeným uznesením odňal právo konať pred súdom.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   v návrhu   rozhodnutia   (petite) svojej   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným   súdom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 221/2005   z   28.   novembra   2005,   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 221/2005 z 28. novembra 2005 a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, zakázal   najvyššiemu   súdu   pokračovať   v namietanom   porušovaní   jeho   práv,   priznal   mu finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a trovy konania.

Ústavný   súd   10.   novembra   2006   sťažnosť   sťažovateľa   prijal   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. III. ÚS 348/06-22.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda najvyššieho súdu na základe výzvy ústavného súdu v prípise doručenom ústavnému súdu 27. augusta 2007 uviedol:

„Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vytýka Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, že svojím uznesením sp. zn. 3 Cdo 221/2005 z 28. novembra 2005 zasiahol do jeho práv garantovaných v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Navrhol, aby Ústavný súd Slovenskej republiky toto rozhodnutie zrušil, vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   a priznal   mu   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 50 000 Sk.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   odmietol dovolanie Ing. Bc. K. M., súdneho exekútora proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30.   júna   2005   sp.   zn.   3   CoE   51/2005,   ktorým   bolo   jeho   odvolanie   proti   uzneseniu Okresného súdu Bratislava I z 28. februára 2005 č. k. 1 Er 407/2002-22 odmietnuté. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   skúmal   prípustnosť   dovolania   v danej   veci. Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p. Najvyšší súd sa sústredil na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska   vád   uvedených   §   237   O.   s.   p.   Z hľadiska   dovolateľom   namietanej   vady   sa detailne   zaoberal   vadou   konania,   podľa   ktorej   účastníkovi   konania   sa   odňala   možnosť konať   pred   súdom   (§   237   písm.   f)   O.   s.   p.)   a dospel   k záveru,   že   dovolateľ   namieta predmetnú vadu konania odvolacieho súdu bezdôvodne. Svoj záver dovolací súd náležite v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia právne vyargumentoval.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   proti   rozhodnutiu   vydaného   vyšším   súdnym   úradníkom,   mal právo podať odvolanie, o tomto odvolaní mal rozhodovať sudca s poukazom na čl. 142 ods. 2 ústavy. Namieta, že rozhodnutie okresného súdu, ktoré vydal vyšší súdny úradník obsahovalo nesprávne poučenie, a preto jeho odvolanie podané v lehote troch mesiacov odo dňa jeho doručenia bolo podané včas (§ 204 ods.   2 druhá veta O.   s.   p.).   O jeho odvolaní   nebolo   rozhodnuté   s odôvodnením,   že   bolo   oneskorene   podané,   hoci   pre   taký postup neboli splnené zákonné podmienky,   a preto bolo zasiahnuté do jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a do   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   konajúc   ako   súd   dovolací   uskutočnil   výklad ustanovení   zákona   o prípustnosti   dovolania   ústavne   konformným   spôsobom   a v súlade s doterajšou   praxou.   Dovolací   súd   vychádzal   z rozhodovacej   praxe   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, ktorý bol jednotný v otázke neprípustnosti odvolania proti uzneseniu, ktorým súd rozhodol o trovách exekučného konania (§ 202 ods. 2 O. s. p.).

Pri   skúmaní   opodstatnenosti   ústavnej   sťažnosti   nemožno   opomenúť   ustanovenie § 374 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého každé rozhodnutie vydané súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom síce možno napadnúť odvolaním, teda každé rozhodnutie podlieha súdnemu prieskumu, avšak spôsob tohto prieskumu zákon upravuje len úplným vyhovením odvolaniu,   teda   vydaním   rozhodnutia,   ktoré   nahradzuje   rozhodnutie   súdneho   úradníka alebo nevyhovením odvolaniu a vtedy bez rozhodnutia sudca vec predkladá odvolaciemu súdu.   V danom   prípade   bol   súdny   prieskum   rozhodnutia   vyššieho   súdneho   úradníka uskutočnený, pretože sudca po preskúmaní veci predložil vec odvolaciemu súdu, s tým, že odvolaniu nemieni vyhovieť, pretože rozhodnutie považuje za správne. Do práv sťažovateľa na prejednanie veci súdom teda nebolo zasiahnuté.

Z uvedených dôvodov navrhujem sťažnosť sťažovateľa posúdiť ako nedôvodnú.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu 6. septembra   2007 okrem   iného   uviedla, že „sťažovateľ   považuje   tú časť argumentácie najvyššieho   súdu,   v ktorej   poukazuje   na   to,   že   súdny   prieskum   rozhodnutia   vyššieho súdneho   úradníka   bol   uskutočnený,   pretože   sudca   po   preskúmaní   veci   predložil   vec odvolaciemu súdu s tým, že odvolaniu nemieni vyhovieť, pretože rozhodnutie považuje za správne, za absurdnú“. Sťažnosť podanú ústavnému súdu v celom rozsahu považuje za dôvodnú   zotrvávajúc   na   skutočnostiach,   ktoré   sú   jej   obsahom.   Na   podporu   svojej argumentácie   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   11. septembra   2007   predložila   ústavnému   súdu   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo 275/2005 z 26. januára 2006 v obdobnej právnej veci sťažovateľa.

Sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a prijal   na   ďalšie   konanie   III.   senát ústavného súdu. Na základe Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007   bola   vec   pridelená   sudcovi   Ladislavovi   Oroszovi   ako   sudcovi   spravodajcovi. Vzhľadom na to vo veci samej o sťažnosti sťažovateľa rozhodoval senát v zložení ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo   takých   medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   v namietanom   prípade   okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 1 Er 407/2002, Ex 159/2002 z 28. februára 2005 na návrh sťažovateľa zastavil exekúciu podľa   ustanovenia   §   57   ods.   1   písm.   c)   Exekučného   poriadku.   Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, pričom v časti týkajúcej sa trov exekúcie obsahovalo poučenie, že proti nemu nie je prípustné odvolanie. Proti uzneseniu okresného súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov exekučného konania podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 CoE 51/2005 z 30. júna 2005 tak, že ho odmietol ako oneskorene podané.

Sťažovateľ následne podal proti uzneseniu krajského súdu z 30. júna 2005 dovolanie, v rámci odôvodnenia ktorého argumentoval tým, že mu postupom tohto súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázal pritom na skutočnosť, že podľa neho s prihliadnutím na   znenie   čl.   142   ods.   2   ústavy   (podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca) bol v uvedenej veci okresným súdom ako súdom prvého stupňa nesprávne poučený, že proti jeho rozhodnutiu v tejto veci nie je prípustný opravný prostriedok,   a krajský súd podľa sťažovateľa následne jeho odvolanie taktiež nesprávne ako oneskorene podané odmietol, hoci toto odvolanie podal podľa ustanovenia § 204 ods. 2 druhej vety OSP v lehote troch mesiacov od doručenia rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   221/2005 z 28. novembra 2005 odmietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa najvyšší súd zaoberal predovšetkým zákonnou prípustnosťou   podaného   dovolania   v tejto   veci   v súvislosti   s argumentáciou   sťažovateľa obsiahnutou v podanom dovolaní.

Vo   vzťahu   k sťažovateľom   uvádzaným   argumentom   vzťahujúcim   sa „k nesprávnemu poučeniu súdu prvého stupňa o neprípustnosti opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiu v predmetnej veci“ najvyšší súd okrem iného uviedol:

„Podľa § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu   v konaní   o vymáhanie   súdnych   pohľadávok   podľa   osobitného   zákona. Z citovaného   zákonného   ustanovenia   vyplýva   zásada,   podľa   ktorej   proti   uzneseniam vydaným   v exekučnom   konaní   podľa   Exekučného   poriadku   odvolanie   nie   je   prípustné, pokiaľ nie je výslovne ustanovené, že odvolanie prípustné je. Rozhodovanie súdu o trovách exekúcie   v súvislosti   so   zastavením exekúcie   upravuje   §   203   Exekučného   poriadku. Rozhodnutie súdu o trovách exekúcie v týchto prípadoch je preto rozhodnutím v exekučnom konaní   vydaným   podľa   Exekučného   poriadku.   V ustanovení   §   203   ani   v žiadnom   inom ustanovení Exekučného poriadku v znení platnom v čase rozhodovania súdu prvého stupňa (a   tiež   aj   odvolacieho   súdu)   sa   výslovne   neuvádzala   prípustnosť   odvolania   proti rozhodnutiu súdu o trovách exekučného konania pri zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm.   c)   Exekučného   poriadku.   Z uvedeného   vyplýva,   že   poučenie   súdu   prvého   stupňa, v zmysle   ktorého   proti   jeho   uzneseniu   (ktorým   exekúciu   zastavil   a rozhodol   o trovách exekúcie) odvolanie nie je prípustné, je správne a použitie ustanovenia § 204 ods. 2 OSP neprichádzalo do úvahy. Rozhodnutie súdu prvého stupňa potom nadobudlo právoplatnosť dňom jeho doručenia. K tomuto dňu už preto nebolo možné pripočítavať 15 dní (pretože táto lehota je lehotou na odvolanie a ak odvolanie nie je prípustné, nemôže prichádzať do úvahy). Odvolací súd preto, aj keď z iného dôvodu, správne odvolanie odmietol. Možno potom   uzavrieť,   že   rozhodnutím   súdu   nebola   súdnemu   exekútorovi   ako   účastníkovi i exekučného   konania   v časti,   v ktorej   sa   rozhodovalo   o trovách   exekučného   konania, odňatá možnosť konať pred súdom.“

Podľa sťažovateľa namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či argumentácia, o ktorú najvyšší   súd   oprel   svoje   uznesenie   sp.   zn.   3   Cdo   221/2005   z 28.   novembra   2005,   je z ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a udržateľná,   a či   v tejto   súvislosti   nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľa.

V tomto   prípade   mal   najvyšší   súd   nepochybne   možnosť   reparovať   prípadný nesprávny   postup   a uznesenie   odvolacieho   súdu,   a tým   sprostredkovane   aj   postup prvostupňového   súdu   súvisiaci   s   tvrdením   sťažovateľa,   že   bol   prvostupňovým   súdom nesprávne poučený o možnosti podať odvolanie proti uzneseniu v časti týkajúcej sa trov konania.

V danej situácii bolo nesporné, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Er 407/2002, Ex 159/2002 z 28. februára 2005 vydal vyšší súdny úradník. Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych úradníkoch“) štátnym zamestnancom, t. j. vyššieho súdneho úradníka treba považovať za zamestnanca súdu v zmysle čl. 142 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy.

V okolnostiach prípadu kľúčovú úlohu zohráva otázka, či najvyšší súd (a predtým odvolací súd a prvostupňový súd) vo veci sťažovateľa ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval a uplatnil predovšetkým ustanovenie § 374 ods. 3 OSP (v znení platnom do 30. júna 2007), ktoré upravuje postup pri podaní odvolania proti rozhodnutiu vydaného vyšším súdnym úradníkom v nadväznosti na čl. 142 ods. 2 ústavy.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o súdnych úradníkoch vyšší súdny úradník je oprávnený vykonávať úkony súdu, okrem iného v občianskom súdnom konaní v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Podľa odseku 2 písm. a) citovaného ustanovenia úkonmi vyššieho súdneho úradníka sú okrem iného konanie a rozhodovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia sudca môže písomne poveriť vyššieho súdneho úradníka konaním a rozhodovaním a) vo vymedzenom okruhu veci podľa rozvrhu práce, b) v určitej veci.

Podľa § 5 písm. g) zákona o súdnych úradníkoch v občianskom súdnom konaní vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu (okrem iného) aj v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu okrem schválenia príklepu súdom.

Podľa   ustanovenia   § 201 ods.   1 OSP účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa ustanovenia § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.

Exekučný   poriadok   je   vo   vzťahu   k Občianskemu   súdnemu   poriadku   špeciálnym právnym   predpisom,   pričom   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   sa   aplikujú v prípade, ak chýba špeciálna právna úprava. V danom prípade všeobecné súdy aplikovali ustanovenia Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2005 (podľa ktorých odvolanie   proti   uzneseniu   o trovách   exekučného   konania   nebolo   prípustné),   pretože exekučné konanie bolo začaté pred 1. septembrom 2005, o trovách exekúcie prvostupňový súd rozhodol 28. februára 2005, a preto v súlade s ustanovením § 238 ods. 1 Exekučného poriadku sa konanie malo dokončiť podľa skôr účinného zákonného znenia.

Podľa   ustanovenia   § 374 ods.   3 OSP (v   znení platnom   do   30. júna 2007)   proti rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom možno podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže úplne vyhovieť sudca.   Ak   sudca   odvolaniu   podanému proti   rozhodnutiu   súdneho úradníka alebo justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Podľa čl. 142 ods. 2 ústavy súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu   poverený   sudcom.   Proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu   povereného   sudcom   je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Ústava   obsahuje   celý   rad   (ústavných)   právnych   noriem,   ktoré   sú   bezprostredne aplikovateľné v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. K takým ústavným normám nesporne patrí aj ústavná norma vyjadrená v   čl. 142 ods. 2 poslednej vete ústavy, podľa ktorej   proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu   povereného   sudcom   je   prípustný   opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   štandardne   uplatňuje   zásadu   prednosti   ústavne konformného výkladu (napr. PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06 alebo IV. ÚS 96/07). V konaní o súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril nasledovným právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s Ústavu SR a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 Ústavy SR a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy Ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s Ústavou   SR“   (PL.   ÚS   15/98).   Zo   zásady   ústavne   konformného   výkladu   vyplýva   tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej   moci   sú   povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).

Ústava   je   právny   predpis   najvyššej   právnej   sily.   Z tohto   vyplýva,   že   ju   tvoria (ústavné) právne normy najvyššej právnej sily, s ktorými musia byť (mali by byť) v súlade všetky   ostatné   právne   normy   obsiahnuté v právnych   predpisoch   nižšej   právnej   sily.   Ak právna   norma   obsiahnutá   v právnom   predpise   nižšej   právnej   sily   vyvoláva   pochybnosti o svojom   súlade   s ústavnou   normou,   ktorá   je   bezprostredne   aplikovateľná,   musí   orgán verejnej   moci,   ktorý   ich   má   aplikovať,   uplatniť   (ústavnú)   právnu   normu   obsiahnutú v ústave, t. j. uplatnenie ústavnej normy má v danom prípade prednosť pred uplatnením právnej   normy   obsiahnutej   v právnom   predpise   nižšej   právnej   sily.   Zásada   prezumpcie ústavnosti dotknutej právnej normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily je v danom prípade irelevantná, pretože v danom prípade dotknutý orgán verejnej moci uplatní zásadu ústavne konformného výkladu a uplatňovania dotknutých právnych noriem, a preto musí priamo aplikovať ústavnú normu, alebo aplikovať dotknutú právnu normu obsiahnutú v právnom predpise nižšej právnej sily tak, aby jej uplatnenie bolo v súlade s dotknutou ústavnou normou.

Ako už bolo uvedené z obsahu sťažnosti a z priloženej spisovej dokumentácie je zrejmé, že uznesenie okresného súdu vydal poverený zamestnanec okresného súdu - vyšší súdny úradník, ktorý je podľa § 2 zákona o súdnych úradníkoch štátnym zamestnancom. Nespĺňa teda kritéria nezávislosti, ktoré sú priamo ustanovené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V prípade, že vyšší súdny úradník vydal rozhodnutie vo veci v súlade so znením čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy, proti takému rozhodnutiu je vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť v súlade s účelom sledovaným čl. 142 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy nikdy konečným rozhodnutím vo veci. Je to tak preto, že zverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí mať v zmysle ústavy   minimálne   také   obmedzenie,   pri   ktorom   účastníkovi   súdneho   konania   ostane zachovaná možnosť domáhať sa prejednania jeho veci nestranným a nezávislým sudcom uplatnením opravného prostriedku (a to bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník skutočne využije). Túto požiadavku vyplývajúcu z ústavy treba uplatniť aj pri výklade a aplikácii zákonnej   úpravy   ustanovujúcej   oprávnenie   poverených   zamestnancov   súdu   (vyšších súdnych   úradníkov)   rozhodovať   v občianskom   súdnom   konaní   (vrátane   konania exekučného)   a tiež   pri   výklade   a aplikácii   zákonnej   úpravy   postupu   pri   prieskume rozhodnutí zamestnancov poverených sudcami (vyšších súdnych úradníkov).

S rešpektovaním   uvedeného   treba   uplatňovať   i   zákonnú   úpravu   oprávnenia poverených   zamestnancov   rozhodovať   v občianskom   súdnom   konaní   (vrátane   konania exekučného)   a tiež   zákonnú   úpravu   postupu   pri   prieskume   rozhodnutí   poverených zamestnancov   sudcami.   Za   týchto   okolností   je   vylúčené,   aby   sa   aplikáciou   dotknutej zákonnej   normy   obišla   ústavná   úprava   umožňujúca   prieskum   rozhodnutí   poverených zamestnancov sudcami napríklad tak, že sudca poverenému zamestnancovi zverí oprávnenie rozhodovať   aj   v takej   veci,   v ktorej   zákon   proti   rozhodnutiu   sudcu   nepripúšťa   opravný prostriedok. Ak sa tak napriek tomu stane, je sudca povinný uplatniť priamo ustanovenie čl. 142   ods.   3   tretej   vety   ústavy   a rozhodnúť   o opravnom   prostriedku   podanom   proti rozhodnutiu zamestnanca súdu (vyššieho súdneho úradníka).

Ustanovenie § 374 ods.   3 prvej vety OSP (v znení platnom do   30. júna 2007) zakotvujúce   možnosť   podania   odvolania   proti   rozhodnutiu   vydanému   vyšším   súdnym úradníkom   alebo   justičným   čakateľom   za   rovnakých   podmienok   ako   proti   rozhodnutiu sudcu totiž nemožno (práve so zreteľom na ústavnú úpravu) vykladať tak široko, že by z neho mala byť odvodená   aj neprípustnosť odvolania. Zmysel   uvedenej   úpravy   pri   jej ústavne   konformnom   výklade   totiž   treba   vidieť   len   v ustanovení   zásadne   rovnakých požiadaviek   na   odvolania   proti   rozhodnutiam   poverených   zamestnancov   v porovnaní s požiadavkami   kladenými   na   odvolania   proti   rozhodnutiam   sudcov   (najmä   vo   vzťahu k lehotám na odvolania, k ich náležitostiam, resp. k spôsobom rozhodnutí o odvolaniach). Vzhľadom na uvedené je preto potrebné prísne rozlišovať, či v prípade rozhodnutia inak nenapadnuteľného   riadnym   opravným   prostriedkom   (odvolaním)   príslušné   rozhodnutie vydal   sudca,   alebo   tak   urobil   poverený   zamestnanec   súdu,   a podľa   toho   urobiť   i záver o prípustnosti   odvolania.   Kým   totiž   v prípade   rozhodnutí   sudcov   nenapadnuteľnosť niektorých rozhodnutí odvolaniami zákonná úprava priamo predpokladá a ani ústava také rozhodovanie   v jedinom   stupni   nevylučuje,   pri   rozhodnutiach   vydávaných   poverenými zamestnancami   je   to   naopak.   Napadnuteľnosť   všetkých   rozhodnutí   poverených zamestnancov odvolaním je totiž bezvýnimočným pravidlom majúcim oporu v základnom zákone štátu.

Ústavne   konformným   výkladom   už   citovanej   úpravy   tak   treba   podľa   názoru ústavného súdu dospieť k záveru, podľa ktorého odvolanie je prípustné aj proti takému rozhodnutiu,   proti   ktorému   zákon   inak   odvolanie   nepripúšťa,   ak   vo   veci   nerozhodoval sudca, ale zamestnanec súdu (novelizované znenie § 374 ods. 3 OSP vykonané s účinnosťou od 1. júla 2007 zákonom č. 273/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov tento právny záver už jasne deklarovalo).

V okolnostiach   daného   prípadu   je   nesporné,   že   uznesenie   súdu   prvého   stupňa obsahovalo poučenie, podľa ktorého v časti týkajúcej sa trov exekúcie odvolanie nie je prípustné. Na takéto prípady sa vzťahuje ustanovenie § 204 ods. 2 druhej vety OSP, podľa ktorého ak rozhodnutie obsahuje nesprávne poučenie, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia.

Z argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v jeho sťažnosti je bezpochyby zrejmé, že si bol vedomý tohto, že v predmetnej veci rozhodol vyšší súdny úradník, a tak mal právo podať proti takémuto rozhodnutiu odvolanie, o ktorom mal rozhodnúť sudca, čo vyplýva z toho, že súdy ako orgány verejnej moci sú pri výkone svojich právomocí povinné priamo aplikovať ústavu ako prameň práva vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom (čl. 152 ods. 4 ústavy). Preto poučenie okresného súdu o neprípustnosti odvolania v časti výroku o náhrade trov exekúcie nie je správne, čo má za následok, že sťažovateľ, ktorý je nepochybne účastníkom konania, lebo bolo rozhodnuté o trovách konania, mohol podať odvolanie do troch mesiacov, čo sa aj stalo, lebo uznesenie okresného súdu mu bolo doručené 4. marca 2005 a odvolanie na súde prvého stupňa podal 14. apríla 2005, t. j. 41. deň po doručení uznesenia.

Ústavný súd na základe toho dospel k záveru, že tak odvolací súd, ako aj dovolací súd sa mali pri posudzovaní otázky zachovania lehoty na podanie odvolania v súvislosti s otázkou prípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu v časti týkajúcej sa trov exekúcie riadiť uvedenými právnymi závermi.

Sťažovateľ   preto   mohol   podľa   názoru   ústavného   súdu   požiadať o súdnu   ochranu v odvolacom konaní do troch mesiacov od doručenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Er 407/2002, Ex 159/2002 z 28. februára 2005, a nie ako rozhodol krajský súd, ktorý odvolanie   sťažovateľa   podané   v trojmesačnej   lehote   odmietol   ako   podané   oneskorene. Z tohto   záveru   vyplýva   aj   to,   že   odvolací   súd   vo   veci   riadneho   opravného   prostriedku použitého proti uzneseniu okresného súdu z 28. februára 2005 odmietnutím odvolania odňal sťažovateľovi možnosť konať pred opravným súdom, ktorú mu garantoval čl. 46 ods. 4 a čl. 51   ods.   1   ústavy   v spojení   s   §   204   ods.   2   OSP.   Takýto   postup   a rozhodnutie odvolacieho   súdu   zakladali   dôvod   na   prístup   k súdnej   ochrane   poskytovanej v mimoriadnom opravnom konaní pre zmätočnosť konania pred riadnym opravným súdom, t. j. odvolacím súdom.

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   argumentujúc   pritom   správnosťou poučenia   súdu   prvého   stupňa   o neprípustnosti   odvolania   proti   jeho   uzneseniu   v časti o trovách   exekúcie   s tým,   že   použitie   §   204   ods.   2   OSP   v okolnostiach   prípadu neprichádzalo do úvahy, pričom sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vydal poverený zamestnanec súdu a že proti takémuto rozhodnutiu je vždy prípustné odvolanie podľa čl. 142 ods. 2 ústavy. Z tohto záveru najvyššieho súdu vyplýva, že dovolací súd vo veci mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) podaného proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 CoE 51/2005 z 30. júna 2005 odmietnutím dovolania odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.

Vychádzajúc z uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 221/2005 z 28. novembra   2005   je   dôvodná   a že   najvyšší   súd   odmietnutím   dovolania   sťažovateľa porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Nad rámec uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že uvedené právne závery sa opierajú aj o stanovisko pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/08-3 zo 16. januára 2008 prijaté podľa § 6 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého:

„Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov štátnym zamestnancom. Proti každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle čl. 142 ods. 2 poslednej vety Ústavy Slovenskej republiky vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom vždy rozhoduje sudca,   a   to   aj   vtedy,   ak   osobitný   zákon   odvolanie   alebo   iný   opravný   prostriedok nepripúšťa.“

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľa bolo potrebné nielen rozhodnutie o odmietnutí dovolania zrušiť, ale aj vrátiť vec   na   ďalšie   konanie   (bod   2   výroku   tohto   rozhodnutia),   v ktorom   najvyšší   súd   bude pokračovať v konaní v štádiu, v ktorom mu bolo dovolanie doručené. V ďalšom postupe bude najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vysloveným v II. časti tohto rozhodnutia   (§   56   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde).   Najvyšší   súd   bude   tiež   viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 50 000 Sk z dôvodov uvedených a vysvetlených vo svojej sťažnosti.

Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že toto zadosťučinenie sa   môže   ale   nemusí   priznať.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   priznanie   finančného zadosťučinenia je namieste predovšetkým   vtedy, keď nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu   porušeného   základného   práva   iným   ústavou   a zákonom   upraveným   spôsobom, a tiež vtedy, ak bola sťažovateľovi neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená reálna ujma. Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade ochrana práv sťažovateľa, ktorej   sa   touto   sťažnosťou   domáhal, účinne poskytnutá   tým, že ústavný súd   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a na jej dovŕšenie postačujú v tomto konaní vyslovené a pre najvyšší súd záväzné právne názory ústavného súdu. Preto ústavný súd sťažovateľovi požadované finančné zadosťučinenie nepriznal.Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   úspešného   sťažovateľa, ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou JUDr. I.   R.,   ktoré   si   vyčíslila   v podaní   doručenom   ústavnému   súdu   6. septembra   2007 v sume 10 634 Sk.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005 (vychádzajúc z toho, že úkony boli vykonané v roku 2006), ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk a dvakrát režijný   paušál   po   164   Sk,   spolu   5   788   Sk.   Keďže   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   je platiteľom   dane   z pridanej   hodnoty,   podľa   §   18   ods.   4   vyhlášky   ústavný   súd   rozhodol o zvýšení uvedenej odmeny o daň z pridanej hodnoty 19 % v sume 1 099,72 Sk, t. j. priznal úhradu trov konania v celkovej sume 6 887,72 Sk.

Podanie   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   doručené   ústavnému   súdu   6.   septembra 2007 (stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho   obsah   (sumarizácia   dosiaľ   známych   skutočností)   ako   podanie   relevantné   na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   najvyšší   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2008