znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 348/05-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť 1. V., s. r. o., so sídlom P., a 2. V., s. r. o., so sídlom B., zastúpených advokátom JUDr. M. Š., B., pre namietané porušenie ich základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbs 2/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť 1. V., s. r. o., a 2. V., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2005   doručená   sťažnosť   (z   10.   októbra   2005)   obchodných   spoločností   1.   V.,   s.   r.   o., so sídlom P., a 2. V., s. r. o., so sídlom B. (ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M.   Š.,   B.,   ktorou   sa   domáhali,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil   porušenie   ich základného práva na spravodlivý proces a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbs 2/03 „... v právnej veci o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia...“. V tejto súvislosti sťažovatelia žiadali aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania proti krajskému súdu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali 29. januára 2003 na krajskom   súde   žalobu,   ktorou   sa   domáhali   určenia   neplatnosti   uznesení   valných zhromaždení obchodnej spoločnosti Y., spol. s r. o., so sídlom P. (ďalej len „žalovaný“), ktoré   sa   mali   uskutočniť   v priebehu   rokov   2000   až   2002.   Zároveň   navrhli   vydanie predbežného   opatrenia,   ktorým   by   krajský   súd   zakázal   vykonanie   zápisov   uznesení z napadnutých   valných   zhromaždení   žalovaného   v   obchodnom   registri.   Konanie   je   na krajskom súde vedené pod sp. zn. 7 Cbs 2/03.

Sťažovateľom bola 11. februára 2003 doručená výzva krajského súdu na zaplatenie súdneho poplatku 500 Sk vo veci vydania predbežného opatrenia. Sťažovatelia poplatok zaplatili ešte v ten istý deň. Uznesením krajského súdu č. k. 7 Cbs 2/2003-38 z 28. februára 2003   bol   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zamietnutý.   Rozhodnutie   bolo sťažovateľom doručené 10. marca 2003.

Dňa 10. marca 2003 bola sťažovateľom doručená aj výzva (z 5. marca 2003) na zaplatenie súdneho   poplatku   vo   výške   27   000   Sk   vo   veci   určenia   neplatnosti   uznesení valných zhromaždení   žalovaného.   Na „...   túto výzvu...“ sťažovatelia reagovali   podaním zo 17. marca 2003, v ktorom upravili svoju žalobu z 29. januára 2003 a súčasne v ňom požiadali   krajský   súd   (vzhľadom   na   zmenu   petitu   žaloby)   o doručenie   novej   výzvy   na úhradu súdneho poplatku. Podanie bolo krajskému súdu doručené 19. marca 2003.

Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že krajský súd výzvou z 23. februára 2004 uložil sťažovateľom, aby v lehote 10 dní upresnili, či podanie zo 17. marca 2003 obsahujúce okrem iného návrh na „vypustenie“ bodu č. 1 návrhu rozhodnutia v podaní doručenom krajskému   súdu   29.   januára   2003   (návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia)   má   byť považované za späťvzatie návrhu na vydanie predbežného opatrenia alebo za odvolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 7 Cbs 2/2003-38 z 28. februára 2003, ktorým bol návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý, s tým, že ak má ísť o odvolanie, je potrebné doplniť   jeho   náležitosti   podľa   §   205   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“). V závere tejto výzvy krajský súd uviedol: «... V prípade,   že sa v predmetnom podaní   ohľadne   bodu   č.   1   nejedná   ani   o späťvzatie   návrhu   ani   o odvolanie,   žiadam o upresnenie zamýšľaného obsahu Vášho úkonu vyjadreného slovami „z návrhu sa vypúšťa bod   č.   1“   nakoľko   takéto   vyjadrenie   je   právne   nekvalifikovateľné   a pre   súd nezrozumiteľné.»

Sťažovatelia reagovali na výzvu podaním z 10. apríla 2004, v ktorom sa uvádza: „V rámci stanovenej lehoty a po príslušnom písomnom poučení v liste zo dňa 23. 2. 2004, ktorý nám bol doručený dňa 7. 4. 2004 uvádzam:

1. body 2, 3, 4, 5, 7, 8, 9, 10 sú čiastočným späťvzatím návrhu v týchto bodoch

2. vo   veci   bodu   1,   vo   veci   bolo   rozhodnuté   uznesením   KS   v Trenčíne   spis.   zn. 7 Cbs 2/2003-38 zo dňa 28. 2. 2003, ktoré nám bolo doručené 10. 3. 2003, ale k dnešnému dňu nemáme vedomosť o tom, či toto uznesenie je právoplatné a to z toho dôvodu, že aj bez nášho upozornenia a podania Okresný súd v Trenčíne v obchodnom registri vykonal zápis (príloha č. 1).

3. Zotrvávame   na našom podaní,   ktoré   sme upravili písomným podaním   zo   dňa

17. 3. 2003 (...)“

Uznesením sp. zn. 6 Obo 145/04 z 30. júna 2004 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol o odmietnutí odvolania sťažovateľov proti uzneseniu krajského súdu č. k. 7 Cbs 2/2003-38 z 28. februára 2003 podľa § 218 ods. 1 písm. d) OSP s odôvodnením, že sťažovatelia ani na základe výzvy krajského súdu z 23. februára 2004 (ale ani na základe ďalších výziev krajského súdu zo 14. apríla 2004 a zo 17. mája 2004) nedoplnili svoje podanie zo 17. marca 2003 o zákonom ustanovené náležitosti odvolania podľa § 205 ods. 1 OSP.

Podaním z 23. augusta 2004 požiadali sťažovatelia opäť o doručenie „... novej výzvy na   úhradu   súdneho   poplatku...“ s prihliadnutím   na zmenu   petitu   žaloby   v zmysle   ich podania zo 17. marca 2003.

Listom z 9. septembra 2004 vyššia súdna úradníčka krajského súdu sťažovateľom oznámila: „Vzhľadom na právoplatné rozhodnutie NS SR Vám tunajší súd nemá dôvod doručovať výzvu na úhradu súdneho poplatku, pretože vec spisovej značky 7 Cbs 2/03 je skončená.“

Podaním z 1. októbra 2004 upozornil konateľ sťažovateľa V., s. r. o., so sídlom P., krajský súd na to, že jemu doručované uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 145/04 z 30. júna 2004 pošta doručila „... neoprávnenej osobe...“

Po opätovnom doručení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 145/04 z 30. júna 2004   krajským   súdom   (tentokrát   adresovaného   priamo   na   meno   a adresu   konateľa sťažovateľa   V.,   s.   r.   o.)   podali   sťažovatelia   (4.   januára   2005)   dovolanie   proti   tomuto uzneseniu   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   odmietnuté   ich   odvolanie   vo   veci   návrhu   na vydanie predbežného opatrenia.

Krajský súd predložil vec najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní, ktorý mu v prílohe listu č. k. 1 Obdo V 24/2005-112 z 31. marca 2005 spis vrátil (5. apríla 2005) uvedúc: „V   prílohe   Vám   vraciam   spis   zatiaľ   bez   rozhodnutia   o dovolaní.   Z dovolania vyplýva, že dovolatelia vidia pochybenia súdov predovšetkým v tom, že súd prvého stupňa rozhodol   naraz   o návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   i o neplatnosti   uznesení valného   zhromaždenia   a odvolací   súd   toto   pochybenie   nenapravil.   Dovolatelia   pritom zjavne vychádzajú z informácie, ktorú im poskytla vyššia súdna úradníčka v liste z 9. 9. 2004 (č. l. 78).

Informácia, že vec sp. zn. 7 Cbs 2/2003 je skončená, je však nesprávna. V návrhu z 29. 1. 2003 navrhovatelia žiadali vydanie predbežného opatrenia a určenie neplatnosti uznesenia   valných   zhromaždení   (v   závere   návrhu   bližšie   formulovaných   petitov   s tým súvisiacich).   Uznesením   z 28.   2.   2003   č.   k.   7   Cbs   2/2003-38   krajský   súd   rozhodol   len o návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Je to celkom jednoznačne vyjadrené v záhlaví uznesenia a vyplýva to aj z jeho odôvodnenia (uznesením bez pojednávania návrh vo veci samej ani nebolo možné zamietnuť). Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, uznesením z 30. 7. 2004 č. k. 6 Obo 145/04-74 rozhodoval o odvolaní proti uvedenému rozhodnutiu, teda tiež len o predbežnom opatrení. Právoplatne tak bolo rozhodnuté len o návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Vo veci samej rozhodnuté nebolo, takže vec sp. zn. 7 Cbs 2/2003 nie je skončená a súd musí o návrhu (žalobe) vo veci samej rozhodnúť. Navrhovateľom   treba   oznámiť,   že   informácia   bola   nesprávna   a súd   bude   o veci samej rozhodovať. Súčasne ich treba vyzvať, aby oznámili, či aj po tomto vysvetlení trvajú na dovolaní, alebo ho berú späť. Po vykonaní týchto úkonov a po vyjadrení dovolateľov spis znovu predložte dovolaciemu súdu. (...)“

Listom vyššej súdnej úradníčky z 15. apríla 2005 oznámil krajský súd sťažovateľom, že „... informácia, ktorú poskytla vyššia súdna úradníčka z čl. 78, že predmetná vec je právoplatne   skončená   bola   nesprávna   a súd   bude   o veci   rozhodovať“. Ďalším   listom z uvedeného dňa krajský súd sťažovateľov vyzval, aby oznámili „... či aj po oznámení, že v konaní sa bude o veci rozhodovať,“ trvajú na podanom dovolaní (z 29. decembra 2004 podanom 4. januára 2005).

Sťažovatelia   reagovali   podaním   z 2.   mája   2005,   v ktorom   okrem   iného   uviedli: „K výzve zo dňa 15. 4. 2005, vedenej pod číslom 7 Cbs 2/2003-117, ktorá bola doručená právnemu zástupcovi dňa 21. 4. 2005 oznamujeme, že trváme na podanom dovolaní zo dňa 29. 12. 2004, ktorého doručenie Krajský súd v Trenčíne podľa vratky vykazuje dňom 4. 1. 2005. (...)“

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľov   uznesením   č.   k.   1   Obdo   V 64/2005-126 z 19. júla 2005 odmietol podľa § 243b ods. 4 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. a) OSP ako podané oneskorene.

II.

2.1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, proti ktorým návrh rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia od ústavného súdu domáhajú, smeruje (čl.   2   ods.   2   ústavy).   S ohľadom   na   túto   skutočnosť   prerokoval   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľov   v rozsahu,   v akom   vymedzili   predmet   konania   petitom   svojej   sťažnosti. Argumentáciu presahujúcu tento rámec ústavný súd považoval iba za odôvodnenie sťažnosti v zmysle   §   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   napr.   III.   ÚS   228/04, III. ÚS 258/05).

2.2. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbs 2/03 „... v právnej veci o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia...“.   V tejto   súvislosti   sťažovatelia   žiadali   aj   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania proti krajskému súdu.

Vzhľadom na predmet konania vymedzený petitom posudzovanej sťažnosti vystihuje podstatu   argumentácie   sťažovateľov   nasledujúca   námietka: „Sťažovatelia   namietajú porušenie ich ústavného práva na riadny spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR tým, že Krajský súd v Trenčíne vo veci nekoná, pričom toto ústavné   právo   domáhať   sa   ochrany   na   nezávislom   súde   sťažovateľom   bolo   upierané nečinnosťou   súdu   a zároveň   im   bolo   upreté   právo   efektívne   vyjadrovať   sa   k návrhom, protinávrhom a k listinným dôkazom.

Podaním zo dňa 17. 3. 2003 doručeným súdu dňa 19. 3. 2003 sťažovatelia 1/ a 2/ upravili svoj žalobný návrh doručený súdu dňa 29. 1. 2003 a na základe úpravy petitu požiadali súd, aby im bola doručená nová výzva na zaplatenie súdneho poplatku.

Navrhovatelia podaním zo dňa 23. 8. 2004 opätovne žiadali súd na doručenie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku.

Od 17. 3. 2003 ku dňu tohto podania, Krajský súd v Trenčíne v predmetnej právnej veci ďalej meritórne nekonal.

Nebolo vytýčené žiadne pojednávanie a ani žiadnym iným spôsobom miestne a vecne príslušný súd nepreukázal sťažovateľom – účastníkom konania, že v predmetnej veci sa meritórne koná. (...)“

2.3. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu   (žalobe)   fyzickej   alebo   právnickej   osoby (I. ÚS 35/98, II. ÚS 8/01). Spôsobenie zbytočných prieťahov v konaní súdom môže založiť porušenie   základného   práva   účastníka   súdneho   konania   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy a čl. 38 ods. 2 prvej vety Listiny   základných   práv   a   slobôd,   ale   neznamená   spravidla   odmietnutie   spravodlivosti majúce   za   následok   porušenie   základného   práva   upraveného   v čl.   46   ods.   1   ústavy (II. ÚS 8/01).

K porušeniu tohto základného práva zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní by však mohlo   dôjsť   v prípade,   ak   by   postup   všeobecného   súdu   v takomto   konaní   v dôsledku zbytočných   prieťahov   viedol   v konečnom   dôsledku   k zmareniu   možnosti   poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha.

V   uvedených   súvislostiach   vyslovil   ústavný   súd   porušenie   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   napríklad v prípade,   v ktorom   vzhľadom   na predmet konania všeobecného súdu (namietaná neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru sťažovateľa) doba konania dosahujúca 12 rokov zasiahla samotnú podstatu a účel práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože poskytnutie reálnej súdnej ochrany účastníkovi konania nevyhnutne predpokladá jej poskytnutie v rozumnom čase zodpovedajúcom povahe práv, ktoré sú predmetom konania, a reálnym okolnostiam prejednávanej veci (III. ÚS 49/04).

V posudzovanom   konaní   však   sťažovateľmi   namietaná   nečinnosť   krajského   súdu (podľa   sťažovateľov   od   17.   marca   2003)   zjavne   nedosahuje   takú   intenzitu,   ktorá   by zakladala   možnosť,   aby   ústavný   súd   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie dospel   k záveru,   že   doba   konania vedeného   na krajskom   súde   pod   sp.   zn.   7   Cbs 2/03 (nepresahujúca   tri   roky)   zasiahla   z dôvodov,   za   ktoré   nesie   zodpovednosť   krajský   súd, samotnú podstatu a účel práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Tento záver vylučuje nielen samotná doterajšia dĺžka posudzovaného konania, ale aj skutočnosť,   že   doba   konania vedeného na krajskom   súde   pod   sp.   zn.   7 Cbs 2/03   bola v nezanedbateľnej miere ovplyvnená aj samotným postupom sťažovateľov ako účastníkov konania, ktorí nereagovali jednoznačným a zrozumiteľným spôsobom na výzvu krajského súdu z 23. februára 2004 ohľadne charakteru ich podania zo 17. marca 2003 vo vzťahu k návrhu na vydanie predbežného opatrenia a následne na základe ďalších výziev krajského súdu zo 14. apríla 2004 a zo 17. mája 2004 nedoplnili svoje podanie zo 17. marca 2003 tak, aby   v časti   týkajúcej   sa   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zodpovedalo náležitostiam odvolania. Následne bol spis predložený najvyššiemu súdu na konanie vo veci odvolania proti uzneseniu krajského súdu č. k. 7 Cbs 2/2003-38 z 28. februára 2003, ktorým bol   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zamietnutý,   a po   odmietnutí   odvolania najvyšším súdom a následnom podaní dovolania sťažovateľmi (4. januára 2005) bola vec opätovne predkladaná najvyššiemu súdu, ktorý dovolanie sťažovateľov odmietol uznesením z 19. júla 2005.

Dôvodom   pre   vyslovenie porušenia základného práva   podľa čl.   46   ods.   1   ústavy postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Cbs   2/03   na   základe posudzovanej sťažnosti sťažovateľov z 10. októbra 2005 (po jej prípadnom prijatí na ďalšie konanie)   nemôže   byť   ani   list   súdnej   tajomníčky   krajského   súdu   z 9. septembra   2004, v ktorom sťažovateľom na ich žiadosť z 23. augusta 2004 oznámila, že „... vec spisovej značky 7 Cbs 2/03 je skončená“.

Toto pochybenie krajský súd po upozornení zo strany najvyššieho súdu z 31. marca 2005 napravil listom z 15. apríla 2005, v ktorom sťažovateľom oznámil, že „... informácia, ktorú poskytla vyššia súdna úradníčka z čl. 78, že predmetná vec je právoplatne skončená bola nesprávna a súd bude o veci rozhodovať“. Pochybenie krajského súdu, pokiaľ ide o list z 9. septembra 2004, mohlo mať za následok vznik prieťahu v konaní, jeho dôsledkom však nie je trvalé odopretie súdnej ochrany sťažovateľom v predmetnej veci (denegatio iustitiae), keďže nápravu dosiahli sťažovatelia priamo v konaní pred všeobecnými súdmi.

Poskytnutie   ústavnej   ochrany   sťažovateľom   zo   strany   ústavného   súdu   vo   vzťahu k zásahu   do   ich   základného   práva   podľa čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktorý   by   mal   spočívať v oznámení súdnej tajomníčky krajského súdu z 9. septembra 2004, navyše vylučuje princíp subsidiarity limitujúci právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom v tom zmysle, že ústavný súd rozhoduje o namietanom porušení základných práv alebo slobôd sťažovateľov v prípadoch, ak ochranu týchto práv a slobôd sťažovatelia nemohli dosiahnuť pred všeobecnými súdmi.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľov ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2005