znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 347/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   neverejnom   zasadnutí   senátu   10.   júna 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RELAX, s. r. o., Grunt 30, Medzev, zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou,   Advokátska   kancelária,   Štúrova   20, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 31. júla 2013 v konaní sp. zn. 2 Sžf 47/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   RELAX,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 4. novembra 2013   faxom   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   RELAX,   s. r. o., Grunt 30, Medzev (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 31. júla 2013 vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Sžf 47/2012. Sťažnosť sťažovateľka doplnila v písomnej forme podaním doručeným osobne ústavnému súdu 5. novembra 2013.Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej   aj   „OSP“)   doručenou   Krajskému   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) 4. augusta 2011 domáhala zrušenia rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej   len   „žalovaný“)   č.   I/223/10261-53805/2011/990057-r   zo   16.   mája   2011, ako aj prvostupňového   rozhodnutia   Daňového   úradu   Moldava   nad   Bodvou   (ďalej   len „daňový   úrad“)   č. 711/230/1797/11/Kov   z 1.   februára   2011,   ktorým   bola   zamietnutá sťažovateľkina žiadosť o obnovu daňového konania právoplatne ukončeného rozhodnutím daňového úradu č.   711/230/20562/10/Kov zo 7. októbra 2010 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2008 v sume 20 386,31 €.

Krajský súd rozsudkom č. k. 6 S 82/2011-247 z 24. mája 2012 sťažovateľkinu žalobu zamietol. Vo svojom rozsudku vo vzťahu k dôvodu obnovy konania podľa § 51 ods. 1 písm. b)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   511/1992   Zb.   o správe   daní   a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) uviedol, že „sa v konaní nemohol zaoberať otázkou, či bol daný dôvod na obnovu konania podľa § 51 ods. 1 písm. b) zákona č. 511/1992 Zb., pretože žalobca v návrhu na obnovu konania a ani v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa skutkovo tento dôvod obnovy nevymedzil, nekonkretizoval dôkazy, o ktoré   sa   opieralo   rozhodnutie   správneho   orgánu   prvého   stupňa,   ktoré   sa   ukázali ako nepravdivé.   V súvislosti   s týmto   dôvodom   obnovy   konania   žalobca   v podaní   zo   dňa 05. 01.2011   iba   upozornil   na   dôkazy,   ktoré   pripojil   k svojmu   odvolaniu   smerujúcemu proti dodatočnému platobnému výmeru... zo dňa 07. 10. 2010. Týmito listinnými dôkazmi sa Daňový úrad Moldava nad Bodvou nemohol zaoberať pred vydaním svojho rozhodnutia zo dňa   07.   10.   2010,   pretože   boli   pripojené   až   k odvolaniu   smerujúcemu   proti   tomuto rozhodnutiu. Nebola tu teda splnená základná podmienka v zmysle § 51 ods. 1 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb., t. j. aby rozhodnutie Daňového úradu Moldava nad Bodvou zo dňa 07. 10. 2010 bolo vydané na základe týchto dôkazov.“.

K dôvodu   obnovy   konania   podľa   §   51   ods.   1   písm.   a)   zákona   o správe   daní a poplatkov   krajský   súd   uviedol,   že „dôkazy   uvedené   žalobcom   v návrhu   na   obnovu konania, ktoré mali byť novými dôkazmi a mali odôvodňovať povolenie obnovy konania nevyšli   najavo   po   právoplatnom   ukončení   daňového   konania...   skutočnosti   vyplývajúce z obsahu potvrdení súdnych exekútorov JUDr. Ladislava Ágha a JUDr. Václava Kunu, boli známe daňovému subjektu už v čase výkonu daňovej kontroly, pretože žalobca v daňovom konaní tvrdil, že predmetné služby boli súdnym exekútorom poskytnuté dodávateľom TRIO SERVICE P. B. Košice (JUDr. P. B.). Nie je rozhodujúce, kedy potvrdenie o skutočnostiach známych žalobcovi bolo vyhotovené. Skutočnosti tvrdené žalobcom boli známe žalobcovi už pred vydaním rozhodnutia Daňového úradu Moldava nad Bodvou zo dňa 07. 10. 2010. Nové dôkazy musia mať takú kvalitu, že v prípade ich uplatnenia v pôvodnom konaní objektívne   mohli   zmeniť   názor   správneho   orgánu   na   rozhodnutie   vo   veci.   V prípade, ak by tieto potvrdenia súdnych exekútorov boli vydané pred vydaním rozhodnutia zo dňa 07. 10.   2010,   nemohli   myť   vplyv   na   vydanie   rozhodnutia   zo   dňa   07.   10.   2010, pretože správcovi dane tieto skutočnosti boli známe z tvrdení žalobcu.

Napokon   nebola   naplnená   ani   tretia   podmienka   pre   preukázanie   tohto   dôvodu obnovy   konania,   t.   j.   neuplatnenie   dôkazov   v konaní   bez   zavinenia   účastníka   konania. Žalobcovi   nič   nebránilo   v tom,   aby   potvrdenia   súdnych   exekútorov   o skutočnostiach uvedených v týchto potvrdeniach zabezpečil a predložil pred vydaním rozhodnutia zo dňa 07. 10. 2010.

Zápisnice o miestnych zisťovaniach vykonaných daňovými úradmi u už menovaných súdnych exekútorov nebolo možné hodnotiť ako skutočnosti alebo dôkazy v zmysle § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb., pretože zápisnice o miestnych zisťovaniach sa týkali výkonu daňových kontrol u súdnych exekútorov za rok 2009, t. j. nie za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2008.“.

Napokon krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uzavrel, že „žalobca vo vzťahu k predmetu konania – rozhodovanie o návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 51 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 511/1992 Zb. v žalobe svoje žalobné námietky nekonkretizoval. Iba všeobecne tvrdil, že nepovolením obnovy konania bol ukrátený na svojich právach. Všetky žalobcom uplatnené žalobné námietky sa netýkajú uvedeného predmetu konania, ale týkajú sa daňového konania ukončeného vydaním rozhodnutia Daňového úradu... zo dňa 07. 10. 2010. Týmito žalobnými námietkami sa súd v tomto konaní nemohol zaoberať. Uplatnené žalobné dôvody musia byť vymedzené predmetom konania, t. j. žalobné dôvody sa musia týkať rozhodnutia, ktoré žalobca napadol žalobou. Iba v takom prípade sa nimi musí súd zaoberať. Ak táto podmienka nie je splnená, súd sa žalobnými dôvodmi nezaoberá, pretože   zákonnosť   rozhodnutia   možno   skúmať   len   na   základe   žalobných   námietok, ktorých obsahom je tvrdenie o nezákonnosti napadnutého správneho rozhodnutia.“.

Prvostupňový   rozsudok   krajského   súdu   sťažovateľka   napadla   odvolaním,   ktoré doplnila troma ďalšími podaniami.

Najvyšší súd rozsudkom z 31. júla 2013 v konaní sp. zn. 2 Sžf 47/2012 odvolaním napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil.   Stotožnil   sa   so   záverom   krajského   súdu, že nebola naplnená ani jedna z troch podmienok dôvodu obnovy konania podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o správe daní a poplatkov. V tejto súvislosti najvyšší súd „hodnotiac záver krajského súdu o charaktere zápisníc z miestnych zisťovaní vykonaných daňovými úradmi a ich   nemožnosti   hodnotiť   ich   ako   skutočnosti   alebo   dôkazy,   pretože   sa   týkali   výkonu daňových kontrol u súdnych exekútorov za rok 2008 a nie za predmetné zdaňovacie obdobie v spojení s odvolacou námietkou žalobcu, ktorý poukazoval na pasivitu daňového úradu, keď v roku 2008 neurobil nič a v roku 2009 dožiadal Daňové úrady BA I, BA III. a Senica, čím sa cíti byť ukrátený na svojich právach a neexistencia dôkazov mala podľa jeho názoru podstatný   vplyv   na vydanie   rozhodnutia   žalovaného   –   vyhodnotil   žalobcovu   odvolaciu námietku ako právne bezvýznamnú. Vo vzťahu k samotnej daňovej kontrole nemajú totiž uvedené dôkazy relevanciu vzhľadom na to, že išlo o iné zdaňovacie obdobie iného roku. Okrem iného považuje odvolací súd za potrebné dať žalobcovi do pozornosti, že počas celého daňového konania mal možnosť využívať svoje procesné práva a v konaní vystupovať aktívne.

Odvolací súd sa taktiež stotožnil so záverom krajského súdu, že sa nemohol zaoberať predloženými   dôkazmi   z pohľadu,   či   bol   alebo   nebol   daný   dôvod   na   obnovu   konania podľa §   51   ods.   1   písm.   b/   zákona   č.   511/1992   Zb.,   keďže   žalobca   dôkazy,   ktoré by preukazovali uvedené, nevymedzil ani bližšie nekonkretizoval. V takom prípade nie je skutočne možné posúdiť, aké konkrétne dôkazy – ktoré sú nepravdivé resp. boli dosiahnuté trestným   činom   –   boli   základom   pre   právne   závery   správneho   orgánu   a podkladom pre vydanie rozhodnutia.“.

K odvolacím   námietkam   predloženým   v doplneniach   odvolania   najvyšší   súd neprihliadol „vzhľadom na koncentračnú zásadu vyjadrenú v § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku...   Uvedené doplnky   odvolania   boli   realizované až   po   uplynutí   lehoty na podanie odvolania.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   namieta   nedostatočnosť odôvodnenia   odvolacieho   rozsudku   najvyššieho   súdu,   pričom   v tejto   súvislosti   uvádza, že „z rozhodnutia prvostupňového súdu nie je možné ani len zistiť akým spôsobom posúdil tento súd argumenty sťažovateľky podporujúce jej návrh na obnovu konania“.

Ďalej   sťažovateľka   upozorňuje   na   pasáže   odôvodnenia   prvostupňového   rozsudku krajského súdu, v ktorých tento najprv uviedol, že sa nemohol zaoberať otázkou, či bol daný dôvod na obnovu konania podľa § 51 ods. 1 písm. b) zákona o správe daní a poplatkov, pretože   sťažovateľka   v návrhu   na   obnovu   konania   ani   v odvolaní   proti   dodatočnému platobnému výmeru tento dôvod skutkovo nevymedzila a nekonkretizovala dôvody, ktoré sa mali ukázať ako nepravdivé,   potom   však   krajský   súd uviedol,   že „žalobca v podaní zo dňa   05.   01.   2011   iba   upozornil   na   dôkazy,   ktoré   pripojil   k svojmu   odvolaniu smerujúcemu proti dodatočnému platobnému výmeru... zo dňa 07. 10. 2010“, ďalej krajský súd   dôvodil,   že dôkazy,   ktoré   mali   byť   novými   dôkazmi   zakladajúcimi   dôvod   obnovy konania, nevyšli najavo po právoplatnom ukončení daňového konania vedeného daňovým úradom,   a napokon   krajský   súd „vytkol   žalobcovi,   že   svoje   žalobné   námietky nekonkretizoval   a iba všeobecne   tvrdil,   že   bol   ukrátený   na   svojich   právach“.   Podľa sťažovateľky „argumenty súdu o tom, že... neuviedla konkrétne tvrdenia, na akých právach bola   ukrátená   je   dôvodom   na   zastavenie   konania   podľa   ustanovení   §   250d   O.   s.   p. Pre takýto výklad svedčí ust. § 250d ods. 3 O. s. p., podľa ktorého dôvodom na zastavenie konania je, že žaloba má vady, ktoré bránia jej vecnému vybaveniu, súd ich odstránenie nariadil a žalobca tieto vady neodstránil.

Napriek tomu, že sa s týmto záverom súdu prvého stupňa stotožnil aj najvyšší súd, rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré žalobu meritórne vybavilo, potvrdil.

... Z uvedeného   sťažovateľke   vyplýva   záver,   že   napriek   tomu,   že   správe   orgány považovali   jej   žiadosť   o obnovu   konania   za   takú,   ktorá   nemá   náležitosti   uvedené v ustanovení § 51 v spojení s ustanovením § 20 ods. 9 a 10 zákona o správe daní, napriek tomu nevediac čoho sa sťažovateľka domáha jej žiadosť vybavili meritórne zamietnutím a súd, či už prvostupňový alebo odvolací nemajúc zo žaloby jasno, aké práva sťažovateľky boli   porušené   zamietli   jej   žalobu   (čím   potvrdili   zamietavý   rozsudok)   zastávajúc   názor, že tieto   (sťažovateľkou   neidentifikované)   práva   porušené   neboli.   Takéto   rozporuplné, nezrozumiteľné a nepresvedčivé odôvodnenie nenapĺňa požiadavky spravodlivého súdneho konania, ktoré je v Ústave SR zaručené právom zakotveným v čl. 46 ods. 1...“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky

- domáhať sa svojho práva na súde Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, bolo   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   2Sžf/47/2012   zo   dňa   31.   7.   2013 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR sp. zn. 2Sžf/47/2012   zo   dňa   31.   7.   2013   a vracia   vec   Najvyššiemu   súdu   SR   na   ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení, resp. nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci, posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (m.   m.   IV.   ÚS   62/08, III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, III. ÚS 47/2013).

Zásadnou   námietkou,   ktorú   sťažovateľka   v sťažnosti   predniesla,   je   ňou   tvrdený vnútorný   rozpor   odôvodnenia   a výroku   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   bol   potvrdený aj najvyšším súdom. Sťažovateľka naznačila, že výčitky adresované jej krajským súdom mali viesť k zastaveniu konania o jej správnej žalobe, a nie k jej meritórnemu vybaveniu.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť skutočnosť zistenú z prvostupňového rozsudku   krajského súdu   i z napadnutého rozsudku   najvyššieho súdu, a to že všeobecné súdy   sa jednotlivo zaoberali dvoma dôvodmi   obnovy   konania aporobovanými zákonom o správe daní a poplatkov. Prvým dôvodom je zistenie, že vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť   bez zavinenia   účastníka   konania   [§   51   ods.   1   písm.   a)   zákona   o správe   daní a poplatkov], a druhým dôvodom je záver, že rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo sa rozhodnutie dosiahlo trestným činom [§ 51 ods. 1 písm. b) zákona o správe daní a poplatkov].

Prvým   popísaným   dôvodom   sa   konajúce   súdy   zaoberali   meritórne.   Oba   predsa konštatovali, že ani jedna z troch podmienok kumulatívne formulovaných v § 51 ods. 1 písm.   a)   naplnená   v sťažovateľkinom   prípade   nebola.   Krajský   súd   uviedol,   že   dôkazy predložené sťažovateľkou „nevyšli najavo po právoplatnom ukončení daňového konania“, že   tieto   dôkazy „nemohli   myť   vplyv   na   vydanie   rozhodnutia   zo   dňa   07.   10.   2010, pretože správcovi dane tieto skutočnosti boli známe z tvrdení žalobcu“, a že „žalobcovi nič nebránilo v tom, aby potvrdenia súdnych exekútorov o skutočnostiach uvedených v týchto potvrdeniach   zabezpečil   a predložil   pred   vydaním   rozhodnutia   zo   dňa   07.   10.   2010“. Najvyšší súd sa potom s týmto záverom stotožnil.

Iba   druhý   skúmaný   dôvod   obnovy   konania   všeobecné   súdy   konajúce v sťažovateľkinej   veci   vyhodnotili   tak,   že sa   ním   nemožno   zaoberať,   pretože „žalobca v návrhu na obnovu konania a ani v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa   skutkovo   tento   dôvod   obnovy   nevymedzil,   nekonkretizoval   dôkazy,   o ktoré sa opieralo   rozhodnutie   správneho   orgánu   prvého   stupňa,   ktoré   sa   ukázali ako nepravdivé“.

Krajský   súd   a následne   i najvyšší   súd   mali   rozhodnúť   jedným   výrokom   o dvoch dôvodoch nevyhovenia sťažovateľkinej správnej žalobe, ktoré v procesno-právnej rovine vyžadujú   rôzne   podoby   negatívneho   výroku.   Kým   prvý   dôvod   vyžaduje   meritórny zamietavý   výrok,   druhý   dôvod   zas   vedie   k procesnému   zastaveniu   konania   o správnej žalobe.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   ak   v popísaných   okolnostiach   krajský   súd   správnu žalobu   ako   celok   meritórne   zamietol   a najvyšší   súd   tento   postoj   potvrdil,   nemožno rozsudkom   oboch   súdov   z ústavného   hľadiska   nič   vytknúť.   Meritórne   zamietavý   výrok v danom prípade pokojne môže konzumovať procesný zastavovací výrok. Prípadný problém s prekážkou veci rozsúdenej je totiž iluzórny. Sťažovateľka už nemôže žiadať   žalobou podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného cez prizmu existencie dôvodu obnovy konania podľa § 51 ods. 1 písm. b) zákona o správe daní a poplatkov, a to pre uplynutie lehoty na podanie správnej žaloby.   Preto   za   žiadnych   okolností   neprichádza   do   úvahy   ďalšia   možnosť   prípadného meritórneho   súdneho   prieskumu   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného.   Ústavný   význam zásadnej sťažnostnej námietky sa tak stráca.

Sťažovateľka tiež naznačila vnútorný rozpor odôvodnenia prvostupňového rozsudku krajského   súdu   v časti,   v ktorej   sa   tento   zaoberal   práve   dôvodom   obnovy   konania podľa § 51   ods.   1   písm.   b)   zákona   o správe   daní   a poplatkov.   Sťažovateľka   kritizuje, že krajský   súd   na   jednej   strane   konštatoval,   že   sa   týmto   dôvodom   nemožno   zaoberať, „pretože žalobca v návrhu na obnovu konania a ani v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa skutkovo tento dôvod obnovy nevymedzil, nekonkretizoval dôkazy, o ktoré   sa   opieralo   rozhodnutie   správneho   orgánu   prvého   stupňa,   ktoré   sa   ukázali ako nepravdivé“,   no   vzápätí   uviedol,   že „v súvislosti   s týmto   dôvodom   obnovy   konania žalobca v podaní zo dňa 05. 01. 2011 iba upozornil na dôkazy, ktoré pripojil k svojmu odvolaniu smerujúcemu proti dodatočnému platobnému výmeru... zo dňa 07. 10. 2010“. Najvyšší súd potom tento sťažovateľkou tvrdený nedostatok nijako nenapravil.

Ústavný súd konštatuje, že rozpornosť oboch citovaných viet je iba zdanlivá. Kým v prvej   vete   krajský   súd   poukázal   na   absenciu   označenia   dôkazov   v sťažovateľkinom návrhu na obnovu konania a v jej odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu daňového úradu   o zamietnutí   jej   žiadosti   o povolenie   obnovy   konania,   v druhej   vete   hovorí o dôkazoch,   na   ktoré   sťažovateľka   upozornila   v oneskorene   podanom   odvolaní proti dodatočnému   platobnému   výmeru   daňového   úradu   zo   7.   októbra   2010   vydanému v konaní,   ktorého   obnovy   sa   domáhala.   Druhú   vetu   formuloval   krajský   súd   preto, aby podčiarkol   ustálené   hodnotenie,   podľa   ktorého   predmetné   dôkazy   nemohli   byť dôvodom na obnovu konania podľa § 51 ods. 1 písm. b) zákona o správe daní a poplatkov, lebo pri rozhodovaní dodatočným platobným výmerom zo 7. októbra 2010 neboli použité. Sťažovateľka   na   ne   upozornila   totiž   až   v oneskorene   podanom   odvolaní   proti   tomuto dodatočnému   platobnému   výmeru.   Z uvedených   dôvodov   aj   túto   námietku   ústavný   súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

Napokon sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta nedostatočné odôvodnenie oboch rozsudkov.   Pritom   však   len   veľmi   všeobecne   konštatovala,   že „z   rozhodnutia prvostupňového   súdu   nie   je   možné   ani   len   zistiť   akým   spôsobom   posúdil   tento   súd argumenty   sťažovateľky   podporujúce   jej   návrh   na   obnovu   konania“.   Podľa   názoru ústavného súdu aj z citovaných častí odôvodnenia rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu   tak,   ako   sú   uvedené   v naratívnej   časti   odôvodnenia   tohto   uznesenia,   jednoznačne a presvedčivým   spôsobom   plynú   dôvody,   ktoré   oba   súdy   viedli   k zamietnutiu sťažovateľkinej   správnej   žaloby.   Krajský   súd   a najvyšší   súd   zodpovedali všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany   (III.   ÚS   78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04), ktorej sa sťažovateľka svojím návrhom podaným podľa druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   domáhala.   Preto   aj   poslednú sťažnostnú námietku ústavný súd vyhodnotil ako irelevantnú.

Ústavný   súd   s poukazom   na   rozdelenie súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu len vtedy, ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti   ústavný   súd   v napadnutom odvolacom   rozsudku   najvyššieho   súdu   nezistil   žiadne   signály   ústavnej   vadnosti,   ktoré by po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   boli   spôsobilé   viesť   k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014