znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 347/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. Š., K., zastúpeného advokátom JUDr. D. B., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupmi   a opatreniami Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo 7. februára 2011 v konaniach vedených pod sp. zn. IV/3 Gpt 33/08 a sp. zn. XV/2 Pz 24/2011, ako aj uzneseniami Úradu špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   z 3.   januára   2011   v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 44/08 a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Úradu boja   proti   korupcii   Prezídia   Policajného   zboru   Východ   z 31.   augusta   2010   v   konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-46/BPK-V-2008, ako aj základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v týchto konaniach a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2011 doručená sťažnosť JUDr. J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 a čl. 2 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   a práva   na spravodlivý   súdny   proces podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a opatreniami Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) zo 7. februára 2011 v konaniach vedených pod sp. zn. IV/3 Gpt 33/08   a sp.   zn.   XV/2   Pz   24/2011,   ako   aj   uzneseniami   Úradu   špeciálnej   prokuratúry Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „úrad   špeciálnej   prokuratúry“) z 3. januára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 44/08 a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru Východ (ďalej len „úrad prezídia Policajného zboru“ alebo „vyšetrovateľ“) z 31. augusta 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-46/BPK-V-2008, ako aj základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 22 ods. 2 ústavy v týchto konaniach.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uvádza,   že   13.   septembra   2010   prevzal   uznesenie   úradu prezídia Policajného zboru sp. zn. PPZ-46/BPK-V-2008 z 31. augusta 2010, ktorým proti nemu vzniesol vyšetrovateľ obvinenie z podozrenia zo spáchania trestného činu podvodu, a to iba na základe nepodložených výpovedí „dvoch notorických kverulantov a vlastných špekulácií napriek okolnosti, že výsledky znaleckého skúmania vykonaného Kriminalisticko

- expertíznym ústavom Policajného zboru... svedčili jednoznačne v prospech sťažovateľa a vyvracali obvinenia údajných poškodených“.

Dozor nad zákonnosťou trestného stíhania bol podľa sťažovateľa neobvykle zverený úradu špeciálnej prokuratúry a vyšetrovanie prezídiu Policajného zboru.

Proti   uzneseniu   prezídia   Policajného   zboru   preto   podal   sťažovateľ   sťažnosť 16.   septembra   2010,   ktorú   doplnil   1.   a   12.   októbra   2010.   Dňa   29.   januára   2011   bolo sťažovateľovi doručené uznesenie špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/1 Gv 44/08 z 3. januára 2011, ktorým bola jeho sťažnosť zamietnutá ako nedôvodná, pričom špeciálna prokuratúra sa   v ňom   oprela   aj   o   oznámenie   generálnej   prokuratúry   sp.   zn.   VI1/1   Gv   44/08 z 27. decembra 2010.

Proti uzneseniu špeciálnej prokuratúry sťažovateľ v zmysle § 363 Trestného poriadku podal 21. februára 2011 návrh na zrušenie uznesenia vyšetrovateľa z 31. augusta 2010, ako aj   uznesenia   špeciálnej   prokuratúry   z   3.   mája   2011   z dôvodu   porušenia „zásad spravodlivého procesu“, pretože   špeciálna   prokuratúra „namiesto   zrušenia zmätočného skutku...   doplnila   modifikáciu   skutku   o   označenie   osôb   uvedených   do   omylu,   čím sťažovateľovi   odňala   možnosť   sa   proti   správnosti   takéhoto   záveru   orgánu   činného v trestnom konaní riadnym opravným prostriedkom sťažovať...“.

Prípisom generálnej prokuratúry sp. zn. XV/2 Pz 24/11 z 29. marca 2011, ktorý bol sťažovateľovi doručený 9. mája 2011, «sa s rozsiahlymi právnymi námietkami sťažovateľa vysporiadala   arbitrárne   jednou   vetou,   ktorá   znela:   „Oznamujem   Vám,   že   som   nezistil dôvody na zrušenie Vami označených uznesení postupom podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku“».

Sťažovateľ tvrdí, že právoplatnými rozhodnutiami a opatrením „... a spôsobom, akým Generálna prokuratúra SR vybavila návrh sťažovateľa na postup podľa § 363 Trestného poriadku zo dňa 21. 02. 2011, bolí porušené jeho základné práva a slobody“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne poukazuje na nezákonnosť postupu generálnej prokuratúry, ktorá udelila „s poukazom na § 51 zák. č. 153/2001 Z. z. udelila výnimku z ustanovení § 46 až 50 cit. zák.   a dokonca aj z § 16 Trestného poriadku“ a „pridelila prípad“ úradu špeciálnej prokuratúry vo februári 2008.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich základných práv aj v tom, že vyšetrovateľ vzniesol proti   nemu   obvinenie   oneskorene,   čo   je   v rozpore   s   judikatúrou   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky a porušuje zásady spravodlivého procesu (napr. uznesenie sp. zn. 5 Tz 27/2004, rozsudok sp. zn. 4 Tz 9/2006) a špeciálna prokuratúra a najmä vyšetrovateľ „zasahoval do súkromia sťažovateľa bez mála počas celého vyšetrovania po dobu viac ako tri a pol roka formou odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 Trestného   poriadku   na   základe   návrhov   neoprávnenej   špeciálnej   prokuratúry,   ktorá vykonávala dozor nad zákonnosťou v trestnom konaní v rozpore s takým spôsobom stíhania, ktoré upravujú príslušné právne predpisy“.

Sťažovateľ v závere tiež uvádza, že „Ust. § 363 Trestného poriadku umožňovalo sťažovateľovi v procesnej pozícii obvineného podať účinný prostriedok obrany, a to návrh na   zrušenie   právoplatných   rozhodnutí   v   prípravnom   konaní.   List   GP   SR   sp.   zn. XV/2   Pz   24/11-8   zo   dňa   29.   03.   2011   bol   sťažovateľovi   doručený   dňa   09.   05.   2011. Vzhľadom na to je táto ústavná sťažnosť, ak sa ustanovenie § 53 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z. bude vykladať v súvislosti s ust. § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z., podaná včas, pretože je podaná v lehote dvoch mesiacov od doručenia takého právneho aktu, ktorý rozhodol v danej   fáze   trestného   konania   o   poslednom   účinnom   právnom   prostriedku,   ktorý   mohol sťažovateľ ako obvinený využiť.“.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že „Opatrenie   generálneho   prokurátora   SR   sp.   zn. IV/3 Gpt 33/08-4 zo dňa 07. 02. 2008, ktorým bola dokonca udelená výnimka z § 16 TP, bolo   vydané   nad   rámec   právomoci   priznanej   generálnemu   prokurátorovi   príslušným zákonom a preto vykazuje všetky znaky nulitného právneho aktu. Dôsledkom je nezákonný zásah   do   radu   ústavne   chránených   práv   obvineného   a   absolútna   neúčinnosť   všetkých vyšetrovacích úkonov počnúc 07. 02. 2008 až po súčasnosť...

Z   uvedeného   vyplýva,   že   jediným   orgánom   verejnej   moci   za   súčasnej   skutkovej situácie, ktorý má právomoc o ústavnej sťažnosti v rozsahu časti I. tejto ústavnej sťažnosti rozhodnúť,   je   Ústavný   súd...   Odmietnutie   ústavnej   sťažnosti   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu s poukazom na možnú budúcu a neistú právomoc všeobecného súdu by nemalo   byť   na   mieste,   pretože   §   208   ods.   1   Trestného   poriadku   umožňuje   ukončiť vyšetrovanie aj iným rozhodnutím ako len podaním obžaloby,   teda k súdnemu konaniu nemusí v okolnostiach prípadu vôbec neskôr dôjsť.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po preskúmaní veci takto rozhodol:„1. Právo sťažovateľa na stíhanie iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 a v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy... ako aj ľudské právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... v konaní pred Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky sp. zn. IV/3 Gpt 33/08, Úradom špeciálnej prokuratúry... sp. zn. VII/1 Gv 44/08, Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky Prezídiom Policajného zboru sp. zn. PPZ-46/BPK-V-2008 a Generálnou prokuratúrou... sp. zn. XV/2 Pz 24/11 porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života   podľa   čl.   19   ods.   1   Ústavy...   v   spojení   s   právom   sťažovateľa   na   ochranu   pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o jeho osobe podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy... a v spojení s právom sťažovateľa na tajomstvo správ podávaných telefónom podľa čl. 22 ods. 2 Ústavy... v postupe Úradu špeciálnej prokuratúry... sp. zn. Vll/1 Gv 44/08 a v postupe... Prezídia Policajného zboru sp. zn. PPZ-46/BPK-V-2008 porušené bolo.

3. Opatrenie Generálnej prokuratúry... sp. zn. 1V/3 Gpt 33/08-4 zo dňa 07. februára 2008,   Uznesenie   Prezídia   Policajného   zboru...   sp.   zn.   PPZ-46/BPK-V-2008   zo   dňa 31. augusta 2010 a Uznesenie Špeciálnej prokuratúry... sp. zn. VII/1 Gv 44/08-118 zo dňa 3. januára 2011 sa rušia.

4.   Ústavný   súd...   priznáva   sťažovateľovi   za   porušenie   jeho   základných   práv primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.500,- eur.

5. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18.- eur.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je tvrdené porušenie jeho základných práv podľa čl. 17   ods. 2   v spojení   s   čl. 46   ods. 1,   čl.   50   ods.   3   a čl.   2   ods.   2   ústavy   a práva   na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupmi a opatreniami generálnej prokuratúry zo 7. februára 2011 v konaniach vedených pod sp. zn. IV/3 Gpt 33/08 a sp. zn. XV/2   Pz   24/2011,   ako   aj   uzneseniami   úradu   špeciálnej   prokuratúry   z 3.   januára   2011 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   VII/1   Gv   44/08   a   úradu   prezídia   Policajného   zboru z 31. augusta 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-46/BPK-V-2008, ako aj základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 22 ods. 2 ústavy v týchto konaniach.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ namieta   porušenie   svojich   označených   práv podľa   ústavy   a dohovoru   uznesením   vyšetrovateľa,   ktorý   31.   augusta   2010   v   konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-46/BPK-V-2008 začal proti nemu trestné stíhanie „za obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona... vo forme spolupáchateľstva...“.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   úrad   špeciálnej prokuratúry uznesením č. k. VII/1 Gv 44/08-118 z 3. januára 2011 zamietol.

Podaním z 21. februára 2011 podal sťažovateľ na generálnej prokuratúre „návrh na zrušenie   právoplatného   rozhodnutia   v prípravnom   konaní   k sp.   zn.   VII/I   Gv   44/08“ z dôvodu nezákonnosti uznesenia obvinenia proti jeho osobe, v ktorej namieta aj vecnú nepríslušnosť dozorujúceho prokurátora.

Generálna prokuratúra (v zastúpení zástupcu riaditeľky organizačného a kontrolného odboru) mu podaním sp. zn. XI/Pz 24/11 z 29. marca 2011 oznámila, že nezistila dôvody na zrušenie   uznesení   vyšetrovateľa   a úradu   špeciálnej   prokuratúry   v zmysle   §   363   ods.   1 Trestného poriadku. Podanie bolo sťažovateľovi doručené 9. mája 2011.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta nezákonný postup vyšetrovateľa, úradu   špeciálnej   prokuratúry   a   generálneho   prokurátora   v prípravnom   trestnom   konaní, v ktorom bolo proti nemu vznesené obvinenie z podozrenia zo spáchania trestného činu podvodu. Tiež tvrdí, že uznesenia týchto orgánov nie sú riadne odôvodnené.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Nadväzne   na   citovaný   článok   ústavy   dopĺňa   právnu   úpravu   prípustnosti   konania o sťažnosti fyzických osôb a právnických osôb § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Zmyslom   a účelom   uvedeného   princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I. ÚS 6/04,   IV.   ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   proti postupu a rozhodnutiu orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného (trestného) konania, keď o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľa meritórne zatiaľ príslušný všeobecný súd nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému, a príp. aj v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanému, právne účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou, resp. práv garantovaných dohovorom, ku ktorým malo dôjsť v dôsledku údajného nezákonného postupu vyšetrovateľa a úradu   špeciálnej prokuratúry v predmetnej trestnej veci.   Je nutné skonštatovať, že vyšetrovanie v predmetnej   trestnej veci   nie je skončené a postavenie sťažovateľa ako strany trestného konania mu už v rámci prípravného konania dáva postavenie a tomu korešpondujúcu plnú potenciu aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných okolností a skutočností kladených mu za vinu. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa po skončení prípravného konania, aj odvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v právomoci ktorých   je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného   konania   v trestnej   veci   sťažovateľa   v tomto   štádiu   trestného   stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05 alebo III. ÚS 109/05).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že trestné konanie predstavuje od svojho začiatku   až   po   koniec   organický   celok,   v ktorom   sa   v rámci   vykonávania   jednotlivých úkonov   a realizáciou   garancií   na   ochranu   práv   a slobôd   zo   strany   orgánov   činných v trestnom   konaní   môžu   a majú   naprávať,   resp.   korigovať   prípadné   predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno sťažnosťou podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   namietať   porušenia   ústavou   chránených   základných   práv a slobôd, ku ktorým došlo v priebehu trestného konania a neboli v jeho priebehu odstránené.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal a má v systéme všeobecného súdnictva, ako aj v rámci prípravného trestného konania k dispozícii účinné prostriedky na ochranu v sťažnosti označených práv, ktoré mali byť porušené namietanými uzneseniami,   a preto   ústavný   súd   odmietol   jeho   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci (obdobne napr. I. ÚS 47/2010).

Čo   sa   týka   námietky   sťažovateľa,   že   je   nespokojný   s vybavením   jeho   podania z 21. februára 2011 zástupcom generálnej prokuratúry, ktorým žiadal preskúmať zrušenie postupu   prokurátora   vyšetrovateľa   a úradu   špeciálnej   prokuratúry,   k nej   ústavný   súd   na okraj poznamenáva, že v zmysle § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Uvedené oprávnenie sťažovateľ nevyužil a proti oznámeniu generálnej prokuratúry sp. zn. XI/Pz 24/11 z 29. marca 2011, ktoré podpísal zástupca riaditeľky organizačného a kontrolného   odboru,   opakovaný   podnet   nepodal,   resp.   zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   táto skutočnosť nevyplýva, preto jeho sťažnosť ústavný súd v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 v   spojení s § 53 ods.   1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú z dôvodu, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd poskytuje.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011