znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 347/08-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   februára   2009 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika v konaní   o   sťažnosti   Ing.   P.   H.,   S.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. R.   P.,   Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   č.   k.   5   NcC   65/07-273 z 27. septembra 2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. P. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 NcC 65/07-273 z 27. septembra 2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 5 NcC 65/07-273 z 27. septembra 2007 z r u š u j e   a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Žiline j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   P.   H.   trovy   právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jeho   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   R.   P.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 347/08-20 zo 4. novembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. H., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 NcC 65/07-273 z 27. septembra 2007. Zároveň ústavný súd odložil vykonateľnosť   označeného   uznesenia   krajského   súdu   a uložil   sudkyni   Okresného   súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) JUDr. B. S., aby sa zdržala oprávnenia konať a rozhodnúť ako zákonný sudca vo veci   vedenej okresným súdom pod sp. zn. 13 C 96/05, ktoré jej vyplýva z označeného uznesenia krajského súdu, a to až do rozhodnutia ústavného súdu o prijatej sťažnosti sťažovateľa.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   napadnutým   uznesením   č.   k. 5 NcC 65/07-273 z 27. septembra 2007 krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti, ktorú uplatnil sťažovateľ prípisom 28. júna 2007, adresovaným okresnému súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 96/05 proti zákonnej sudkyni okresného súdu (JUDr. B. S.) konajúcej v predmetnej veci. Predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 C 96/05 bola žaloba proti sťažovateľovi a jeho manželke ako odporcom o náhradu škody v sume 3 350 000 Sk.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni okresného súdu   uplatnil z dôvodu,   že zákonná sudkyňa rozhodujúca vo veci   a advokát žalobcu vo vecne súvisiacom spore medzi žalobcom a sťažovateľom sídlili dlhší čas ako komerční právnici v rovnakom sídle, pričom používali aj rovnaké telefónne číslo. Podľa sťažovateľa z uvedeného vyplýva, že zákonnú sudkyňu a advokáta spája dlhší čas blízkej známosti.

Krajský   súd   vo   svojom   uznesení   č.   k.   5   NcC   65/07-273   z 27.   septembra   2007 rozhodol,   že   zákonná   sudkyňa   okresného   súdu   nie   je   vylúčená   z   prerokovania a rozhodovania   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   13   C   96/05,   avšak   podľa sťažovateľa   tieto   svoje   závery   krajský   súd   patrične   nezdôvodnil.   Podľa   sťažovateľa odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je založené len na vyjadrení zákonnej sudkyne, ktorá sa k námietke zaujatosti vyjadrila 9. augusta 2007 tak, že je síce pravda, že s advokátom   žalobcu   vo   vecne   súvisiacom   spore   mala   spoločné   sídlo,   avšak   spoločnú činnosť   spolu   nevykonávali.   Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   nezaujal   stanovisko   k   ním namietaným   skutočnostiam,   čím   porušil   jeho   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   je   súčasťou   práva   na   súdnu   ochranu,   a v konečnom   dôsledku   bolo porušené aj jeho právo na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že:   «Z   hľadiska   nedostatkov napadnutého   rozhodnutia   má   však   osobitný   význam   najmä   skutočnosť,   že   ako   jediné argumenty pre svoj záver, že „nevznikli pochybnosti o nezaujatosti sudkyne“, predkladá krajský súd výlučne citáciu príslušných ustanovení zákona a ich   popisné vysvetlenie, bez akéhokoľvek   úsilia   o aplikáciu   týchto   zákonných   východísk   na   konkrétny   skutkový   stav. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, aké skutočnosti má krajský súd na mysli, keď uvádza, že „vzhľadom na uvedené skutočnosti“ dospel k záveru o absencii akýchkoľvek pochybnosti o nestrannosti sudkyne. Jedinou takouto skutočnosťou, ktorá sa v napadnutom rozhodnutí nachádza, je vyjadrenie namietnutej sudkyne. Fakt, že krajský súd sa obmedzil na   posúdenie   subjektívneho   presvedčenia   namietnutého   sudcu,   odporuje   požiadavkám, ktoré vo vzťahu k testu nestrannosti konštantne aplikuje ústavný súd i ESĽP.»

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo Ing. P. H. na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Žiline z27. septembra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 NcC/65/2007 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 NcC/65/2007-273 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu, a to do desať dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti. Predseda krajského súdu sa vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 793/2008 z   15. decembra 2008   doručeným   ústavnému   súdu   17. decembra 2008, v ktorom   okrem   iného   uviedol: „V   predmetnej   veci   krajský   súd   ako   súd   nadriadený, preskúmal námietku zaujatosti vznesenú odporcom 1/ Ing. P. H., prípisom zo dňa 28. 6. 2007, voči sudkyni JUDr. B. S. Vznesenú námietku zaujatosti nadriadený súd považoval za neprimeranú   a nepreukazujúcu   vzťah   sudkyne   JUDr.   B.   S.   k prejednávanej   veci, k účastníkom konania a právnym zástupcom účastníkov konania.

Skutočnosť, že sudkyňa JUDr. B. S. v rokoch 1996 až 2003, kedy vykonávala funkciu komerčnej   právničky,   mala   spoločné   sídlo   kancelárie   so   sídlom   JUDr. Ľ.   J.   B.,   ale neprichádzala   v rámci   plnenia   pracovných   povinnosti   do   styku   s JUDr.   Ľ.   J.   B., neodôvodňuje   jej   vylúčenie   z vykonávania   úkonov   predmetnej   veci.   Vylúčenie   sudkyne z dôvodu pomeru k veci, resp. k osobám, môže dôjsť len vtedy, ak jeho vzťah k veci, resp. k týmto osobám, je takej vnútornej kvality a intenzity, že sudca nie je spôsobilý rozhodovať nestranne a nezávisle, alebo by sa taký mohol javiť navonok.

Krajský súd,   ako   súd   nadriadený,   v danej   veci   nevzhliadol dôvody pre   vylúčenie sudkyne   JUDr.   B.   S.   z prejednávania   a rozhodovania   veci,   z ktorého   dôvodu   svoje rozhodnutie považuje za ústavné, v súlade s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Predseda krajského súdu zároveň vyslovil súhlas, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v tejto veci.

Právny zástupca sťažovateľa svojím podaním, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 14. januára 2009, k stanovisku predsedu krajského súdu uviedol, že vzhľadom na absenciu relevantných argumentov sťažovateľ necíti   potrebu zaujať k tomuto vyjadreniu   osobitné stanovisko   a   zotrváva   na   dôvodoch   uvedených   v jeho   sťažnosti.   Súčasne   sťažovateľ oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   konania   verejného   ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a   práva   na prejednanie jeho záležitosti   nezávislým a nestranným   súdom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 5 NcC 65/07-273 z 27. septembra 2007, ktorým krajský súd nevyhovel námietke zaujatosti a návrhu sťažovateľa na vylúčenie zákonnej sudkyne konajúcej v jeho veci na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 96/05.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (m.   m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak   by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Jedným z aspektov práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania,   súčasťou   ktorého   je   aj   právo   účastníka   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia, ktorého nedostatočnosť v danom prípade sťažovateľ namietal.

Podľa sťažovateľa uznesenie krajského súdu č. k. 5 NcC 65/07-273 z 27. septembra 2007, ktorým krajský súd nevyhovel námietke zaujatosti a návrhu sťažovateľa na vylúčenie zákonnej sudkyne konajúcej v jeho veci na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 96/05, je nedostatočné odôvodnené, odôvodnenie je založené len na vyjadrení zákonnej sudkyne, pričom krajský súd sa v odôvodnení nevysporiadal s ďalšími objektívnymi skutočnosťami, ktoré   podľa   sťažovateľa   nasvedčujú   možnej   zaujatosti   zákonnej   sudkyne   a na   ktoré sťažovateľ v predmetnom konaní viackrát poukazoval.

Podľa   §   167   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   ak   nie   je   ďalej   ustanovené   inak,   použijú   sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v   konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania nestranného súdu,   čo   znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutia   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97).

Základné   právo   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   je v občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť   buď   na   návrh   účastníka   súdneho   konania,   alebo   na   základe   návrhu   samotného sudcu. Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   a   vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z   ďalšieho prerokovávania   a   rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z   ďalšieho   prerokovávania   a   rozhodnutia   veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97).

Nestrannosť sudcu treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti,   t.   j.   v   danom   prípade   treba   zistiť   osobné   presvedčenie   sudcu prerokovávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba   zistiť,   či   sú   poskytnuté   dostatočné   záruky   na   vylúčenie   akejkoľvek   pochybnosti v danom   smere.   V   prípade   subjektívneho   hľadiska   nestrannosti   sa   nestrannosť   sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku [Piersack v. Belgicko – rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 1. októbra 1982].

Nemožno   sa   uspokojiť   len   so   subjektívnym   hľadiskom   nestrannosti,   ale   treba skúmať,   či   sudca   poskytuje záruky   nestrannosti   aj z objektívneho   hľadiska.   Objektívna nestrannosť   sa   neposudzuje   podľa   subjektívneho   hľadiska   sudcu,   ale   podľa   vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná (Delcourt v. Belgicko – rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970). Sudca sa má objektívne javiť v   očiach   strán,   že   je   nestranný,   a   zároveň   musí   byť   vylúčená   akákoľvek   vonkajšia oprávnená   pochybnosť   o   jeho   nestrannosti.   Preto   nestrannosť   sudcu   nespočíva   len v hodnotení   subjektívneho   pocitu   sudcu,   či   sa   cíti,   resp.   necíti   byť   zaujatý,   ale   aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom   v otázke   rozhodovania   o   zaujatosti   zákonného sudcu   je to,   či   obava účastníka konania   je   objektívne   oprávnená.   Treba   rozhodnúť   v   každom   jednotlivom   prípade,   či povaha   a   stupeň   vzťahu   sú   také,   že   prezrádzajú   nedostatok   nestrannosti   súdu   (Pullar v. Spojené kráľovstvo – rozsudok ESĽP z 10. júna 1996).

Judikatúra   ESĽP   vyžaduje,   aby   sa   obava   z   nedostatku   nestrannosti   zakladala na objektívnych,   konkrétnych   a   dostatočne   závažných   skutočnostiach.   Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na   nestrannosť   sudcu,   ho   automaticky   vylučuje   ako   sudcu   nestranného.   Existencia oprávnených   pochybností   závisí   od   posúdenia   konkrétnych   okolností   prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa   objektívnych   symptómov.   Sudca   môže   byť   subjektívne   absolútne   nestranný,   ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti.

Z   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   je   zrejmé,   že   krajský   súd   z   hľadiska skúmania subjektívneho aspektu zaujatosti zákonnej sudkyne okresného súdu vychádzal z vyjadrenia   tejto   zákonnej   sudkyne,   ktorá   sa   necítila   byť   zaujatá   vo   veci   sťažovateľa vedenej okresným súdom pod sp. zn. 13 C 96/05. Podľa názoru ústavného súdu pri skúmaní objektívneho   hľadiska   zaujatosti   zákonnej   sudkyne   okresného   súdu   bolo   rozhodujúcim predpokladom na rozhodnutie o jej nevylúčení z prerokovania a rozhodovania veci, aby sa krajský   súd   zaoberal   námietkami   sťažovateľa,   ktorými   odôvodňoval   zaujatosť   zákonnej sudkyne okresného súdu, a posúdil ich ako neopodstatnené.

Z uznesenia krajského súdu nevyplýva, že by sa bol zaoberal vecou z už uvedených hľadísk, hoci pri právnom názore, ktorý zaujal, bol takýto postup nevyhnutný. Ústavný súd zistil nedostatočnosť odôvodnenia tohto uznesenia spočívajúcu v tom, že krajský súd sa iba všeobecne vysporiadal s dôvodmi svojho rozhodnutia, pričom nedal odpovede na otázky namietané sťažovateľom, ktoré podľa jeho názoru objektívne spochybňovali nezaujatosť zákonnej sudkyne v očiach verejnosti. Tento nedostatok považuje ústavný súd za prejav arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti uznesenia krajského súdu, čo zároveň znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal   so   všetkými   rozhodujúcimi   skutočnosťami   tvoriacimi   základ   pre   toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K   naplneniu   práva   sťažovateľa   na   odôvodnenie   rozhodnutia,   ktoré   je   súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, by preto v tomto   v   prípade   došlo,   ak   by   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   (reagujúc na argumentáciu sťažovateľa v námietke zaujatosti) zodpovedalo náležitostiam § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP, t. j. obsahovalo by dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých bolo vynesené.

Odôvodnenie rozhodnutia o nevylúčení zákonnej sudkyne okresného súdu v uznesení krajského súdu č. k. 5 NcC 65/07-273 z 27. septembra 2007 je však z hľadiska týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nepreskúmateľné. Je to tak najmä preto, lebo neobsahuje   podrobnejšie   úvahy,   ktoré   by   odôvodňovali   akceptovanie   alebo   vyvrátenie tvrdení sťažovateľa spochybňujúce nezaujatosť zákonnej sudkyne okresného súdu.

Keďže krajský súd vo svojom uznesení č. k. 5 NcC 65/07-273 z 27. septembra 2007 prakticky   neodpovedal   na   námietky   sťažovateľa   spochybňujúce   nezaujatosť   zákonnej sudkyne okresného súdu, ústavný súd považuje absenciu argumentácie v tomto smere za prejav arbitrárnosti a v konečnom dôsledku   za porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach, zrušil namietané uznesenie krajského súdu č. k. 5 NcC 65/07-273 z 27. septembra 2007 a prikázal mu vo veci znovu konať.

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou krajského súdu opäť vec prerokovať a rozhodnúť o vylúčení, resp. nevylúčení zákonnej sudkyne, náležite zistiť a posúdiť všetky relevantné   objektívne   okolnosti,   o ktoré   opiera   sťažovateľ   svoje   tvrdenia   o zaujatosti zákonnej   sudkyne,   a   v   uznesení   o   vylúčení,   resp.   nevylúčení   zákonnej   sudkyne   jasne a podrobne uviesť dôvody na vylúčenie, resp. jej nevylúčenie.

III.

Podľa   § 36   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným súdom   advokátom JUDr. R.   P., ktorý ich požadoval, ale nevyčíslil.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola   19   056   Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2008 (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) v spojení s § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 3 176 Sk (105,42 €) za jeden úkon právnej služby a k tomu 2 x 190 Sk (6,31 €) režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 223,46 € (6 732 Sk).

Podanie právneho zástupcu sťažovateľa doručené ústavnému súdu 14. januára 2009 (odpoveď na výzvu ústavného súdu) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa v lehote dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto   nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2009