znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 347/07-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 11. decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť prof. J. P., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 druhej vety Listiny základných práv a slobôd postupmi Slovenskej republiky, Národnej rady Slovenskej republiky, vlády Slovenskej republiky prijatím zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť prof. J. P., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2007 doručená sťažnosť prof. J. P., (ďalej len „sťažovateľka) v súlade s čl. 130 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy a čl. 11 ods. 1 druhej vety Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupmi Slovenskej republiky, Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky prijatím zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, ktorých označila za porušovateľov svojich práv.

Sťažovateľka je vlastníčkou trojizbového bytu na 3. poschodí bytového domu v B. a v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Po prijatí zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sa sťažovateľka domáhala prevodu bytu do vlastníctva. Na svoje žiadosti dostala odpoveď, že to nie je možné vzhľadom na skutočnosť, že časť domu bola vydaná na základe reštitučného nároku súkromným osobám. Neboli jej však sprístupnené žiadne dokumenty, ktoré by jej umožnili preveriť oprávnenosť uvedenej reštitúcie. Následne, ako vyplýva z katastrálneho výpisu, reštituentky, ktoré neboli ešte ani zapísané v katastri, svoj podiel predali firme S., s r. o. Tento prevod majetku bol zrealizovaný tak rýchlo, že je tu dôvodné podozrenie, že pomoc pri jeho realizácii poskytli samotní predstavitelia obce(...).

Podľa ust. § 16 ods. 1 cit. zákona má každý nájomca bytu, t. j. ten, kto byt užíval v súlade   so   zákonom   na   základe   platnej   nájomnej   zmluvy,   prednostné   právo   tento   byt nadobudnúť do svojho vlastníctva. Toto právo malo patriť všetkým nájomcom bez rozdielu (s výnimkou nájomcov, ktorých právo nájmu je časovo obmedzené).

Tomuto   právu nájomcov zodpovedá povinnosť   vlastníkov previesť byt prednostne do vlastníctva nájomcu, ktorý o prevod prejaví záujem. Táto povinnosť mala zaväzovať všetkých vlastníkov bez rozdielu (s výnimkami uvedenými v zákone). Až do tohto momentu sú práva a povinnosti nájomcov a vlastníkov bytov v bytových domoch vyvážené.

Problém   nastáva   až   pri   vymedzovaní   okruhu   povinných   osôb,   ktorých   zmluvná sloboda je obmedzená nielen tým, že byt musia previesť do vlastníctva prednostne jeho nájomcovi,   ak   o   nadobudnutie   bytu   do   vlastníctva   prejavil   záujem,   ale   aj   stanovením maximálnej   výšky   ceny,   za   ktorú   sa   mohol   prevod   realizovať.   Pozitívnym   vymedzením okruhu osôb, ktoré boli pri tvorbe cien limitované, však zákonodarca umožnil realizovanie špekulatívnych prevodov celých bytových domov alebo spoluvlastníckych podielov k nim, ktoré boli vydané fyzickým osobám napr. na základe zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách   alebo,   ktoré   nadobudli   fyzické   osoby   do   svojho   výlučného   vlastníctva po pochybnom   a často   až   so zákonom   hraničiacim spôsobom   zrušenia   a vysporiadania spoluvlastníctva. Už na prvý pohľad je aj laikovi zrejmé, že v mnohých prípadoch bolo vysporiadanie   spoluvlastníctva   k   bytovým   domom,   ktoré   boli   v   spoluvlastníctve   obcí a fyzických osôb, kde fyzické osoby mali menšinový podiel, prinajmenšom nehospodárne a pre väčšinového vlastníka preukázateľne nevýhodné. Takýto svojvoľný výpredaj obecného majetku však nebol sankcionovaný, ani znemožnený zákonom. Ak by zákon obci ukladal povinnosť poskytnúť nájomcom náhradný byt rovnakých kvalít alebo im vyplatiť finančné odškodnenie v prípade, ak svoj spoluvlastnícky podiel odpredá tretej osobe, ktorá nebude obmedzovaná ustanoveniami zákona o vlastníctve bytov, tak by nepochybne nedochádzalo k rozpredávaniu obecného majetku a nehospodárnemu nakladaniu s prostriedkami takýmto predajom získaných. Obce tak mohli bez následkov obchádzať práva a oprávnené záujmy nájomcov zaručené zákonom o vlastníctve bytov.

Fyzické a právnické osoby, ktoré od pôvodných vlastníkov - obce - nadobudli bytové domy do svojho výlučného vlastníctva, už nie sú viazané žiadnou povinnosťou previesť byt do   vlastníctva   nájomcovi   za   podmienok   stanovených   v   zákone   o   vlastníctve   bytov a nebytových   priestorov   a   ich   vzťahy   do   budúcnosti   medzi   sa   riadia   Občianskym zákonníkom. Obec tým, že svoje podiely predala fyzickým osobám, zmenila status nájomcov v obecných domoch na nájomníkov v súkromných obytných domoch. Žiaden zákon predaj obecného majetku tretím osobám nezakazoval. Zákon ani neprikazoval žiadne povinnosti obce voči nájomníkom. Obec aj noví vlastníci bytových domov využili evidentnú medzeru v zákone a dohodli sa za chrbtom nájomníkov. Je potrebné zdôrazniť, že drvivá väčšina nájomníkov sú starší ľudia, ktorí nemajú šancu získať potrebné peňažné prostriedky na kúpu   bytu,   napr.   vo   forme   úveru.   Zákon   žiadnym   spôsobom   neriešil   ani   situácie,   kedy k vysporiadaniu   spoluvlastníctva   nedôjde,   t.   j.   bytový   dom   zostane   v   spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.

Neriešením   a   tolerovaním   tohto   stavu   štát   jednoznačne   diskriminuje   tých nájomníkov, ktorí obývajú byty v bytových domoch vo vlastníctve príp. spoluvlastníctve osôb, ktoré nie sú viazané zákonom č. 182/1993 Z. z. Máme samozrejme na mysli tie bytové domy, ktoré prešli z vlastníctva alebo spoluvlastníctva štátu, resp. obce do vlastníctva alebo spoluvlastníctva tretích osôb predtým, ako si obce splnili svoju povinnosť previesť nájomné byty   do vlastníctva   ich   nájomcom   za   podmienok   stanovených   zákonom.   Diskriminácia spočíva   v tom,   že   títo   nájomcovia   potom,   ako   bytové   domy   za   často   nejasných, nepochopiteľných   a nehospodárnych   okolností   prešli   do   vlastníctva   súkromných   osôb, stratili rovnaké postavenie pred zákonom ako nájomcovia ostatných komunálnych alebo družstevných bytov. Nielenže nemajú možnosť nadobudnúť byt, ktorého sú nájomcami, do svojho vlastníctva za rovnakých podmienok ako ostatní nájomcovia, ale hrozí im, že vďaka deregulácii nájomného sa budú musieť z neho vysťahovať bez nároku a možnosti získať náhradný byt. Hrozí im doslova strata strechy nad hlavou, keďže ich možnosť nadobudnúť iný byt do osobného vlastníctva za trhovú cenu je de facto vylúčená. Zákonodarca tieto prípady neriešil a neošetril, neprijal opatrenia, aby vzniknutú diskrimináciu odstránil. Tým nezabezpečil   všetkým   nájomcom   rovnaké   práva.   Naopak,   pripravovanými   právnymi úpravami deregulácie nájomného a zákona o vlastníctve bytov vyvoláva u týchto nájomcov dôvodné   obavy,   že   napriek   tomu,   že   sú   riadnymi   a   bezúhonnými   občanmi   tohto   štátu, nebudú mať zabezpečené jedno z najzákladnejších práv zabezpečovaných a chránených vo všetkých civilizovaných a vyspelých štátoch Európy, a to právo na bývanie.“

Sťažovateľka v závere navrhuje, aby ústavný súd vydal nález nasledovného znenia: „Sťažovateľka   žiada,   aby   Ústavný   súd   SR   vyslovil,   že   bolo   porušené   jej   právo rovnosti   pri   nadobúdaní   bytu   do   vlastníctva   na   základe   a   za   podmienok   ustanovených v zákone   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov   a   že   bola diskriminovaná   tým,   že jej   bolo   odopreté   právo   nadobudnúť   do   svojho   vlastníctva   byt, ktorého je nájomcom, za rovnakých podmienok stanovených citovaným zákonom ako ostatní nájomcovia.

Sťažovateľka   žiada,   aby   jej   bolo   priznané   aj   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 5 000 000 Sk, čo považuje za primerané obsahu a rozsahu jej porušovaného práva ako aj úmerné zníženej kvalite jej života v dôsledku dlhodobého stresu z neistoty v jej základnej potrebe - v bývaní“.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má podľa § 20 a § 50 citovaného zákona predpísané náležitosti, či nie je neprípustná, podaná oneskorene alebo niekým zjavne neoprávneným, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka sa (v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy)   domáha   ochrany   pred   údajným   porušením   jej   práv   porušovateľmi,   ktorí   vydali podľa nej diskriminačný zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, čiže niečoho, o čom ústavný súd nemôže v tomto type konania konať a rozhodnúť.

Ústavný súd na to poznamenáva, že je v konaní o sťažnosti sťažovateľky viazaný prezumpciou správnosti normatívnych právnych aktov. O všeobecne záväznom právnom predpise, resp. v danom prípade zákone prijatom Národnou radou Slovenskej republiky platí prezumpcia   ústavnosti,   kým   ústavný   súd   v   konaní   o   súlade   právnych   predpisov   podľa čl. 125   ústavy   nevysloví   nesúlad   posudzovaného   zákona   s   ústavou   (III.   ÚS   65/00, III. ÚS 179/07).

Preto je sťažnosť sťažovateľky zjavne neopodstatnená. Jej zjavná neopodstatnenosť spočíva v rozpore medzi typom konania pred ústavným súdom, ktorý sťažovateľka zvolila, a obsahom sťažnosti.

Na ochranu pred porušením práv priamo zákonom, resp. iným normatívnym právnym aktom je konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy a podľa § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde. Sťažovateľka ako fyzická osoba v danom prípade nepatrí medzi subjekty oprávnené podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov uvedené v čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy, resp. § 18 ods. 1 písm. a) až f) v spojení s § 37 zákona o ústavnom súde. V tomto konaní by bola zjavne neoprávnenou osobou.

Zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti nemožno odstrániť, a preto ústavný súd ani neskúmal, či ústavná sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007