znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 347/05-32

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti A. M., bytom V., a M. K., bytom   V.,   zastúpených   advokátkou   JUDr.   K.   H.,   K.,   pre   namietané   porušenie   ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 549/00 na neverejnom zasadnutí 1. marca 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 549/00   p o r u š i l základné právo A. M. a M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. A. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice   II   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania A. M. a M. K. v sume 8 304 Sk (slovom osemtisíctristoštyri slovenských korún) na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. K. H., K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti A. M. a M. K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 347/05-9 zo 7. decembra 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť A. M., bytom V., a M. K., bytom V. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. K. H., K., v ktorej namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 549/00.

Sťažovatelia prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne uviedli, že sťažnosť podávajú   ako   žalobcovia   v spore   o zrušenie   a vyporiadanie   spoluvlastníctva   začatom   na základe   žaloby podanej   14.   júla 2000.   Vec nie   je dosiaľ   právoplatne skončená. Postup okresného súdu je zdĺhavý, do podania sťažnosti ústavnému súdu sa vo veci neuskutočnilo pojednávanie v konaní, ktoré inak nemožno považovať za osobitne právne zložité.Sťažovatelia   podali   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní, nesúhlasia však s jeho stanoviskom, v ktorom im podľa nich pripisuje zodpovednosť za „päť rokov trvajúcu prípravu pojednávania“. Pripúšťajú predĺženie označeného konania kvôli ich žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku namietajúc však, že ide o uplatnenie ich procesných práv a „... samo rozhodovanie o ňom bolo zdĺhavé...“.

Na   základe   uvedených   tvrdení   sťažovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   nálezom rozhodol, že okresný súd v predmetnom konaní porušil ich základné právo na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov v zmysle čl.   48   ods.   2 ústavy, aby im   priznal finančné zadosťučinenie   vo   výške   50   000   Sk   pre   každého   z nich   a aby   uložil   okresnému   súdu povinnosť nahradiť im trovy v konaní pred ústavným súdom.

V prílohe   ústavnej   sťažnosti   predložili   sťažovatelia   ústavnému   súdu   fotokópie odpovedí predsedu okresného súdu (sp. zn. Spr. 23100/03 z 10. júna 2003 a sp. zn. 2381/05 z 24.   mája   2005)   na   sťažnosti   na   prieťahy   v označenom   konaní   a na   základe   výzvy ústavného súdu z 8. novembra 2005 aj fotokópie spoločných podaní oboch sťažovateľov zo 7.   decembra   2004   a   z 11.   mája   2005   preukazujúce   podanie   sťažnosti   na   prieťahy v označenom konaní predsedovi okresného súdu oboma sťažovateľmi podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, resp. podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Okresný   súd   sa   k sťažnosti   sťažovateľov   vyjadril   podaním   č.   Spr.   1523/05 z 2. januára 2006 prostredníctvom svojho predsedu. Vo svojom vyjadrení podrobne opísal priebeh   uvedeného   konania   a následne   poukázal   na   skutočnosť,   že   dĺžka   predmetného konania bola podľa neho ovplyvnená predovšetkým správaním samotných sťažovateľov, ktorí pri podaní žaloby nezaplatili súdny poplatok, nepožiadali o oslobodenie od povinnosti zaplatiť ho a v podanom návrhu na začatie konania neuviedli ani cenu nehnuteľností, ktorá je   pre   určenie   súdneho   poplatku   nevyhnutá,   hoci   boli   už   pri   podaní   žaloby   zastúpení právnou zástupkyňou. Okresný súd vo svojom vyjadrení poukázal tiež na procesné prekážky vzniknuté v danom konaní, spočívajúce v prekážkach doručenia písomností vzniknutých na strane žalovaných, ktorých aktuálny pobyt, resp. dátum úmrtí musel následne okresný súd zisťovať.

Predseda okresného súdu poukázal aj na skutočnosť, že samotní sťažovatelia podali žalobu proti účastníčke konania (žalovanej v 2. rade), ktorá zomrela pred podaním žaloby, a aj na to, že označenie žalovanej v 3. rade nebolo správne už pri podaní žaloby.

Dĺžku   predmetného   konania   podľa   predsedu   okresného   súdu   teda „ovplyvnili predovšetkým vyššie uvedené skutočnosti, ktoré nevznikli nekonaním súdu, ale správaním sťažovateľov“.

S poukazom na obsah záveru ústavnej sťažnosti, v ktorom sťažovatelia uviedli, že sa nedomáhajú uloženia povinnosti okresnému súdu konať, ako aj s poukazom na skutočnosť, že sťažovatelia v čase podania ústavnej sťažnosti už niekoľko týždňov vlastnili predvolanie na   nariadené   pojednávanie   v tejto   veci,   predseda   okresného   súdu   uviedol,   že   podanie sťažovateľov   považuje „za   výlučne   účelové,   sledujúce   len   získanie   finančného zadosťučinenie, nie zabezpečenie v danej veci rýchlejšieho konania“.

V závere svojho vyjadrenia predseda okresného súdu napokon uviedol: „Vzhľadom na   všetky   mnou   uvedené   skutočnosti   i s prihliadnutím   na   predmet   sporu,   navrhujem nepriznať   sťažovateľom   finančné   zadosťučinenie,   a to   ani   v prípade,   ak   by   ústavný   súd dospel k záveru, že k určitým prieťahom i zo strany súdu došlo. V prípade takto učineného záveru navrhujem len tunajšiemu súdu uložiť povinnosť konať v danej veci bez prieťahov. Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   ústavnému   súdu   na   základe   jeho   výzvy   listom z 9. januára   2006   oznámila,   že   súhlasí   s upustením   od   konania   ústneho   pojednávania v predmetnej   veci,   a súčasne   v tomto   podaní   vyčíslila   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľov.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovatelia   podali   14.   júla   2000   na   okresnom   súde   žalobu,   ktorou   sa   proti žalovaným: A. K., bytom K. (ďalej aj „žalovaný v 1. rade“), E. K., rodenej S., bytom K. (ďalej aj „žalovaná v 2. rade“), M. S., rodenej M., bytom K. (ďalej aj „žalovaná v 3. rade“), L.   B.,   bytom K.   (ďalej   aj „žalovaná v 4.   rade“),   M. S.,   bytom   K.   (ďalej aj „žalovaný v 5. rade“), I. Š., bytom K. (ďalej aj „žalovaný v 6. rade“), a A. Š., rodenej K., bytom K. (ďalej   aj   „žalovaná   v 7.   rade“),   domáhali   zrušenia   a vyporiadania   podielového spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam   (pozemkom   -   ďalej   aj   „sporné   nehnuteľnosti“) nachádzajúcim sa v K. v katastrálnom území V.

Predseda okresného súdu opatrením z 2. októbra 2000 podľa § 2 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších predpisov rozhodol o presune predmetnej veci do súdneho oddelenia „JUDr. G.“.

Na   základe   pokynu   zákonnej   sudkyne   z 13.   novembra   2000 vyzval   okresný   súd právnu   zástupkyňu   sťažovateľov   22.   novembra   2000,   aby   oznámila   cenu   sporných nehnuteľností pre účely vyrubenia súdneho poplatku. Výzva bola doručená 27. novembra 2000.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   oznámila   okresnému   súdu   hodnotu   sporných nehnuteľností 12. decembra 2000.

Výzvou   z 30.   augusta   2001   vypravenou   30.   októbra   2001 a doručenou   právnej zástupkyni sťažovateľov 5. novembra 2001 vyzval okresný súd sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku (jeho výšku stanovil okresný súd na podklade podania doručeného mu právnou zástupkyňou sťažovateľov 12. decembra 2000).

Podaním   z 12.   novembra   2001   doručeným   okresnému   súdu 13.   novembra   2001 požiadali sťažovatelia prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne o oslobodenie od súdnych poplatkov. V prílohe žiadosti boli okresnému súdu predložené doklady o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch sťažovateľov.

Uznesením č. k. 27 C 549/00-21 z 3. apríla 2002 priznal okresný súd sťažovateľom čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov (sťažovateľke vo výške 1/2 a sťažovateľovi vo výške 3/4). Toto uznesene (spolu s novými výzvami na zaplatenie súdneho poplatku) bolo vypravené   3.   mája   2002   a doručené   16.   mája   2002.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu z 3. apríla 2002 podali sťažovatelia 27. mája 2002 odvolanie, predložiac ďalšie podklady o svojich osobných, majetkových a zárobkových pomeroch.

Spis   bol   predložený   Krajskému   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na rozhodnutie o odvolaní 1. augusta 2002. Krajský súd uznesením č. k. 15 Co 424/02-34 z 30. augusta 2002 uznesenie okresného súdu č. k. 27 C 549/00-21 z 3. apríla 2002 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 17. októbra 2002.

Na základe pokynu zákonnej sudkyne z 10. decembra 2002 bolo uznesenie krajského súdu   o odvolaní   5.   februára   2003   zaslané   právnej   zástupkyni   sťažovateľov,   ktorá   ho prevzala 10. februára 2003.

Podaním zo 17. marca 2003 oznámila právna zástupkyňa sťažovateľov okresnému súdu zmenu priezviska a adresy žalovanej v 4. rade.

Na základe pokynu nového zákonného sudcu zo 17. júna 2003 vyzval okresný súd sťažovateľov   na   doplnenie   podkladov   pre   rozhodnutie   vo veci   oslobodenia   od   súdnych poplatkov   (predloženie   čestných   prehlásení,   že   sťažovatelia   nevlastnia   majetok   väčšej hodnoty,   nemajú   iný   príjem   a nedisponujú   finančnými   prostriedkami   uloženými v peňažnom   ústave).   Výzva   bola   sťažovateľom   doručená   20.   júna   2003.   Sťažovatelia doručili okresnému súdu čestné prehlásenia v dňoch 26. júna 2003 a 27. júna 2003.Uznesením č. k. 27 C 549/00-40 z 11. augusta 2003, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10. septembra 2003, priznal okresný súd sťažovateľom oslobodenie od súdnych poplatkov v plnom rozsahu.

Na   základe   pokynu   zákonného   sudcu   z 19.   septembra   2003   bola   vec   predložená vyššiemu   súdnemu   úradníkovi   na   vykonanie   ďalších   procesných   úkonov.   Na   základe pokynu vyššieho súdneho úradníka z 21. októbra 2003 zaslal okresný súd 10. decembra 2003 žalovaným výzvu, aby sa k žalobe v lehote 15 dní vyjadrili.

Zásielky   adresované   žalovaným   v 2.   rade,   v 3.   rade   a v 6.   rade   vrátila   pošta okresnému súdu ako neprevzaté s tým, že žalovaná v 2. rade zomrela.

Okresnému súdu bolo 29. decembra 2003 doručené vyjadrenie žalovanej v 7. rade k žalobe, v ktorom zároveň okresnému súdu oznámila, že žalovaný v 6. rade (jej manžel) zomrel, uvedúc taktiež mená jeho právnych nástupcov (dedičov).

Výzvami   z 13.   januára   2004   žiadal   okresný   súd   register   obyvateľov   a orgány Policajného zboru o oznámenie adresy pobytu žalovanej v 3. rade. Z odpovedí doručených okresnému súdu 20. januára 2004 a 2. februára 2004 vyplynula potreba doplnenia údajov nevyhnutých na identifikáciu žalovanej v 3. rade.

Výzvami   z 27.   februára   2004   a z 3.   marca   2004   žiadal   okresný   súd   register obyvateľov o oznámenie dátumu úmrtí žalovaných v 2. rade a v 6. rade a právnu zástupkyňu sťažovateľov   vyzval,   aby   upresnila   údaje   označujúce   žalovanú   v 3.   rade   a oznámila,   či sťažovatelia trvajú na žalobe proti žalovaným v 2. rade a v 6. rade. Odpovede na uvedené výzvy boli okresnému súdu doručené 12. marca 2004.

Okresný súd uznesením č. k. 27 C 549/00-56 z 24. marca 2004 zastavil konanie proti žalovanej v 2. rade s odôvodnením, že žalovaná v 2. rade zomrela 19. decembra 1999, teda stratila spôsobilosť byť účastníkom   konania ešte pred podaním   žaloby. V uvedený deň okresný súd taktiež preveroval stav dedičského konania po žalovanom v 6. rade. Výzvami z 31. marca 2004 zisťoval okresný súd miesto pobytu žalovanej v 3. rade. Odpovede boli okresnému súdu doručené 6. apríla 2004, 8. apríla 2004 a 13. apríla 2004.

Výzvami z 21. apríla 2004 zisťoval okresný súd miesto pobytu žalovanej v 4. rade, keďže sa jej nepodarilo doručiť uznesenie okresného súdu z 24. marca 2004. Odpovede boli okresnému súdu doručené 29. apríla 2004, 6. mája 2004 a 12. mája 2004.

Na základe pokynu zákonného sudcu z 13. mája 2004 bola vec predložená vyššiemu súdnemu   úradníkovi   na   vykonanie   ďalších   procesných   úkonov.   Na   základe   pokynu vyššieho   súdneho   úradníka   z 18.   mája 2004   zaslal okresný   súd   19.   mája 2004   právnej zástupkyni sťažovateľov výzvu na doplnenie žaloby, pokiaľ ide o označenie žalovaných v 1. rade   a v 4. rade.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   reagovala   podaním   z 26.   mája   2004 doručeným okresnému súdu 28. mája 2004.

Opravným uznesením č. k. 27 C 549/00-71 z 9. augusta 2004 opravil okresný súd svoje   uznesenie   č.   k.   27   C   549/00-56   z 24.   marca   2004   v záhlaví   v časti   týkajúcej   sa označenia   žalovanej   v 4.   rade.   Dňa   26.   augusta   2004   požiadal   okresný   súd   o zaslanie právoplatného   rozhodnutia   v dedičskom   konaní   po   žalovanom   v 6.   rade   Okresný   súd Košice I.

Na základe pokynu vyššieho súdneho úradníka súdnej kancelárii z 8. decembra 2004 zaslal okresný súd 17. decembra 2004 žalovanej v 3. rade výzvu na vyjadrenie k žalobe, kópiu žaloby, ako aj uznesenie z 24. marca 2004. Žalovaná v 3. rade zásielku okresného súdu prevzala 23. decembra 2004.

Na základe pokynu vyššieho súdneho úradníka súdnej kancelárii z 2. februára 2005 zaslal okresný súd 4. februára 2005 výzvu na vyjadrenie k žalobe vrátane kópie žaloby právnym nástupcom (dedičom) žalovaného v 6. rade. Ich vyjadrenia boli okresnému súdu doručené 22. februára 2005.

Zákonný sudca nariadil 22. marca 2005 pojednávanie vo veci na 7. október 2005. Predvolanie na pojednávanie bolo účastníkom konania zasielané 12. augusta 2005.

Na   pojednávaní   konanom   7.   októbra   2005   zistil   zákonný   sudca   stanoviská prítomných účastníkov konania k žalobe a po poučení účastníkov konania o ich procesných právach v zmysle § 30 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) vzhľadom na žiadosť žalovaných prítomných na pojednávaní o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pojednávanie   odročil   za   účelom   zistenia   ich   osobných,   majetkových   a zárobkových pomerov.

Okresný   súd   vyzval   žalovaných,   ktorí   na   pojednávaní konanom 7.   októbra   2005 požiadali o ustanovenie právneho zástupcu, na oznámenie a dokladovanie svojich osobných, majetkových a zárobkových pomerov v lehote 15 dní listom z 11. októbra 2005 (doručeným 17. októbra 2005).

Žalovaná v 3. rade reagovala na výzvu okresného súdu 19. októbra 2005. Ďalší dvaja žalovaní na výzvu okresného súdu z 11. októbra 2005 v stanovenej lehote nereagovali, v dôsledku čoho okresný súd ich žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu uznesením č. k. 27   C   549/00-96   z 21.   decembra   2005   nevyhovel.   Toto   rozhodnutie   bolo   písomne vyhotovené a vypravené 4. januára 2006. V uvedený deň bol spis zaslaný ústavnému súdu.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   relevantnú   pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na vyporiadanie podielového   spoluvlastníctva   nehnuteľností.   Keďže   v   konaní o tejto   veci   podľa   zistenia ústavného súdu okresný súd dosiaľ nepristúpil k prerokovaniu merita veci, prípadná právna zložitosť veci nemohla mať vplyv na predĺženie tohto konania. Na skutkovú zložitosť tejto veci   má   v doterajšom   priebehu   konania   podľa   ústavného   súdu   vplyv   aj   vysoký   počet účastníkov tohto konania (dvaja na strane žalobcov a sedem na strane žalovaných, ktorých počet   bol   v priebehu   konania   zvýšený   o právnych   nástupcov   po   zomrelom   žalovanom v 6. rade). Okresný súd bol v priebehu konania nútený zisťovať miesta pobytu viacerých žalovaných a taktiež za účelom ustálenie okruhu účastníkov konania si vyžiadať dedičský spis po zomrelom žalovanom v 6. rade. Spomínaná skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť   nečinnosť   okresného   súdu   v konaní   o žalobe   sťažovateľov   a   ani   jeho neefektívny postup.

B) Pri hodnotení správania sťažovateľov ako účastníkov konania ústavný súd zistil, že sťažovatelia boli v konaní zastúpení kvalifikovanou právnou zástupkyňou a v priebehu konania včas reagovali na pokyny, resp. výzvy okresného súdu, čím prispeli k odstráneniu nedostatkov   ich   podaní.   Napriek   tejto   skutočnosti   možno   podľa   ústavného   súdu   na ich ťarchu započítať predovšetkým to, že nesplnili jednu zo základných podmienok konania

-nezaplatili súdny poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania a o oslobodenie od tejto   povinnosti   požiadali   až   vo   svojej   reakcii   na   výzvu   okresného   súdu   na   zaplatenie súdneho poplatku, t. j. viac ako šestnásť mesiacov od začatia konania v uvedenej veci.

Sťažovatelia v priebehu doterajšieho konania využili svoje procesné práva (podali žiadosť   o oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   a   aj   odvolanie   proti   uzneseniu okresného súdu z 3. apríla 2002), v dôsledku čoho došlo k predĺženiu konania v predmetnej veci na okresnom súde, čo však v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu nemožno započítať na jeho ťarchu (mutatis mutandis III. ÚS 192/02, III. ÚS 82/05).

Z vyššie uvedených skutočností teda vyplýva, že k spomaľovaniu postupu okresného súdu   v preskúmavanom   konaní   prispelo   aj   správanie   sťažovateľov   predovšetkým v počiatočných fázach konania (v súvislosti s podaním žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov), a ústavný súd túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní zohľadnil.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   v preskúmavanom   konaní   zistil   dlhé   obdobia   nečinnosti   v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé desaťmesačné obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   začalo   12.   decembra   2000,   keď   mu   bola   doručená odpoveď právnej zástupkyne sťažovateľov na výzvu súdu, a trvalo až do 30. októbra 2001, keď bola okresným súdom vypravená výzva sťažovateľom na zaplatenie súdneho poplatku. Okresný súd nevykonával v predmetnej veci žiadne procesné úkony aj v období trvajúcom takmer päť mesiacov od 13. novembra 2001, keď mu bola doručená žiadosť sťažovateľov o oslobodenie od súdnych poplatkov, až do 3. apríla 2002, keď okresný súd uznesením priznal   sťažovateľom   čiastočné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   (uznesenie   bolo vypravené sťažovateľom až 3. mája 2002). Na ťarchu okresného súdu ústavný súd započítal aj ďalšie sedemmesačné obdobie, v ktorom neboli zo strany okresného súdu vykonávané žiadne   procesné   úkony,   trvajúce   od   22.   marca   2005,   keď   bolo   pokynom   nariadené pojednávanie   v uvedenej   veci,   až   do   7.   októbra   2005,   keď   okresný   súd   uskutočnil pojednávanie. Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označených obdobiach bez toho, aby jeho   postupu   bránila   zákonná   prekážka,   je   potrebné   považovať   za   zbytočné   prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa zistenia ústavného súdu bolo predmetné konanie poznačené aj neefektívnou a nesústredenou   činnosťou   okresného   súdu.   O neefektívnej   činnosti   okresného   súdu v predmetnom   konaní   svedčí   tiež   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   15   Co   424/02-34 z 30. augusta   2002,   ktorým   bolo   zrušené   uznesenie   okresného   súdu   z 3.   apríla   2002 z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.

Okresný súd v predmetnom konaní musí zabezpečiť súčinnosť všetkých účastníkov konania, čo v tomto prípade vzhľadom na ich vysoký počet nie je jednoduché. Napriek tejto skutočnosti vzhľadom na dĺžku konania, ktoré ku dňu podania ústavnej sťažnosti trvalo už viac ako päť rokov a dva mesiace, ako aj s ohľadom na rozsah vykonaného dokazovania v predmetnej   veci   (okresný   súd   nemá   stále   zabezpečené   základné   dôkazné   prostriedky potrebné pre rozhodnutie) možno podľa ústavného súdu v tejto veci konštatovať, že okresný súd   mohol   svojím   sústredenejším   postupom   v konaní   predovšetkým   súbežným vykonávaním procesných   úkonov (napr.   súbežným zisťovaním   miesta   pobytu   viacerých účastníkov   konania   i zabezpečovaním   rozhodnutia   v dedičskom   konaní   po   zomrelom účastníkovi   konania),   ako   aj   odstránením   neprimeraných   časových   intervalov   medzi vykonávaním   jednotlivých   jednoduchých   procesných   úkonov   v priebehu   konania   [napr. obdobie štyroch mesiacov trvajúce od 17. októbra 2002 (doručenie spisu z krajského súdu) do 5. februára 2003 (zaslanie uznesenia krajského súdu právnej zástupkyni sťažovateľov); obdobie štyroch mesiacov trvajúce od 11. augusta 2003 (okresný súd vydal uznesenie č. k. 27 C 549/00-40) až do 10. decembra 2003 (zaslanie výzvy žalovaným, aby sa vyjadrili k podanej žalobe)] zabezpečiť rýchlejší postup v konaní smerujúci k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako päť rokov a dva mesiace a do dňa podania ústavnej sťažnosti v ňom nedošlo k zabezpečeniu základných   dôkazných   prostriedkov   potrebných   pre   rozhodnutie,   ba   ani   k začatiu prejednávania merita veci. Z uvedenej doby dvadsaťdva mesiacov, teda jeden rok a desať mesiacov,   tvoria   obdobia,   v ktorých   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľov bolo nečinnosťou, ako aj neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu porušené.

3. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk pre každého z nich, ktoré odôvodnili tým, že postup okresného súdu v predmetnom konaní nesmeruje k odstráneniu ich právnej neistoty, ďalej poukázaním   na   skutočnosť,   že „viacerí“ účastníci   konania   sa   skončenia   tohto   sporu týkajúceho sa majetkových záležitostí nedožili, ako aj tým, že je pre nich „traumatizujúce“, že pri takomto postupe okresného súdu v konaní sa skončenia sporu ani oni nedožijú.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   každému   zo sťažovateľov sumu 20 000 Sk (spolu vo výške 40 000 Sk). Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku   predmetného   konania   s prihliadnutím   na   predmet   konania   okresného   súdu,   dĺžku zbytočných prieťahov (jeden rok a dva mesiace), ako aj nesústredený a neefektívny postup okresného súdu v tomto konaní.

4. Sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 13 726 Sk, ktoré bližšie špecifikovala ako odmenu za dva úkony právnej služby pre dvoch sťažovateľov vrátane režijného paušálu.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14 ods.   1 a § 16 ods.   3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk (za spoločný úkon vykonávaný pri zastupovaní dvoch alebo viacerých   osôb   sa   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   zníži   o 20   %,   t.   j.   na   2   001   Sk) a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

Ústavný   súd   právnej   zástupkyni   sťažovateľov   za   dva   úkony   právnej   služby uskutočnené   v roku   2005   pre   dvoch   sťažovateľov   (príprava   a prevzatie   veci   a   písomné podanie na súd) priznal odmenu vo výške 8 004 Sk (4 x 2 001 Sk) vrátane úhrady režijného paušálu vo výške 300 Sk (2 x 150 Sk), spolu teda vo výške 8 304 Sk, a vo zvyšnej časti uplatnenému nároku na priznanie náhrady trov konania v návrhu sťažovateľov nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2006