znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 347/04-45

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Eduarda   Báránya   vo   veci   sťažnosti   Jozefa   Zlatohlavého, bytom Ž., zastúpeného advokátom JUDr. A. Z., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 196/93 na neverejnom zasadnutí 30. marca 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Prešov   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 196/93   p o r u š i l základné   právo   Jozefa   Zlatohlavého   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   196/93 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Jozefovi Zlatohlavému   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15   000   Sk   (slovom   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Prešov   j e   p o v i n n ý   zaplatiť   náhradu   trov   konania   Jozefa Zlatohlavého v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) jeho právnemu   zástupcovi   JUDr.   A.   Z.,   Advokátska   kancelária,   P.,   do   pätnástich   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Jozefa Zlatohlavého vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 347/04-8   z   24.   novembra   2004   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   (z   23.   septembra   2004)   Jozefa Zlatohlavého,   bytom   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr. A.   Z., Advokátska   kancelária,   P.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 196/93.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že 21. júla 1993 podal na okresnom súde žalobu,   ktorou   sa   proti   žalovanej   H.   G.   (ďalej   aj   „žalovaná“)   domáhal   zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti. Okresný súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom č. k. 14 C 196/93-125 z 25. januára 1995 tak, že žalobu zamietol a sťažovateľa zaviazal zaplatiť trovy štátu. Sťažovateľ podal proti rozsudku z 25. januára 1995 odvolanie, o ktorom Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)   uznesením   č.   k.   17   Co 215/95-140   z 15.   marca   1996   rozhodol   tak,   že napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Uznesenie krajského súdu č. k. 17 Co 215/95-140 z 15. marca 1996 bolo okresnému súdu doručené v apríli 1996.

Okresný   súd   v predmetnej   veci   následne   viackrát   meritórne   rozhodol   (naposledy 3. apríla 2000), pričom novo vyhlásené rozsudky boli v dôsledku podaných odvolaní znovu ako   neúplné a nezákonné zrušené.   Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd   najneskôr   od konca mesiaca apríl 1996, keď mu bolo doručené zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, nepostupuje v konaní zákonným spôsobom a v jeho postupe je potrebné vidieť prieťahy v konaní. Listom z 30. septembra 2003 adresovaným predsedovi okresného súdu sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní.

Sťažovateľ   uviedol,   že   podľa   neho v predmetnom   konaní nejde   po právnej   alebo skutkovej   stránke   o náročnú   vec.   Na   jej   prerokovanie   a právoplatné   rozhodnutie   nie   je potrebný taký dlhý časový úsek (jedenásť rokov).

Pri   kritériu „správanie   účastníkov“ nemožno   podľa   sťažovateľa   konštatovať,   že v prebiehajúcom konaní došlo k zbytočným prieťahom v dôsledku jeho správania. Podľa neho zbytočné prieťahy v konaní sú zapríčinené aj správaním žalovanej, ktorá „svojimi obštrukciami   a vyjadreniami,   ktoré   postrádajú   dôkaznú   hodnotu   a   ktoré   súd   I.   stupňa akceptuje bez toho, aby postupoval razantnejšie aj za použitia poriadkových opatrení (§ 53 OSP)“, spôsobuje predlžovanie konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd v období od apríla 1996 do súčasnej doby nekonal dostatočne   aktívne   a sústredene   a svojou   neefektívnou   činnosťou   spôsobil   zbytočné prieťahy v namietanom konaní, čo má za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

O neefektívnej   činnosti   súdu   svedčí   podľa   sťažovateľa   aj   rozhodnutie   okresného súdu   č.   k.   14   C   196/93-284,   ktorým   dodatočne   rozhodoval   o trovách   konania,   ako   aj uznesenie   z 13.   februára   2001,   ktorým   došlo   k oprave   odôvodnenia   rozsudku.   Ďalším prejavom neefektívnosti je aj posledné znalecké dokazovanie znalcom Ing. J. V., ktorému pri   vypracovaní   posudku   okrem   stanovenia   všeobecnej   hodnoty   nehnuteľnosti   nebola určená aj úloha, tak ako predchádzajúcim znalcom, zohľadniť sťažovateľom vynaložené investície   do nehnuteľnosti.   Takýto   posudok   predložený   znalcom   je   neúplný   a znova nemôže byť podkladom pre meritórne rozhodnutie.

Sťažovateľ sa v rámci svojej sťažnosti domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 Sk, pretože postupom okresného   súdu   mu   bola   spôsobená   ujma   spočívajúca   v dlhoročných   pocitoch   neistoty a úzkosti spojených s neprimerane dlhotrvajúcim stavom právnej neistoty.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj na judikatúru ústavného súdu sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby nálezom rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 196/93 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, prikázal okresnému súdu, aby v predmetnej   veci   konal bez zbytočných   prieťahov,   a aby mu priznal náhradu   trov právneho zastúpenia vo výške 9 340 Sk.

V podaní   z 21.   decembra   2004   sťažovateľ   ústavnému   súdu   prostredníctvom splnomocneného   právneho   zástupcu   oznámil,   že   súhlasí   s tým,   aby   sťažnosť   bola prerokovaná bez ústneho pojednávania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti sťažovateľa prostredníctvom svojho predsedu podaním sp. zn. Spr 1401/04 z 28. januára 2005, v ktorom okrem podrobného popisu priebehu posudzovaného konania uviedol:

„Predmetom konania je zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, kde navrhovateľ, ale aj odporkyňa uplatnili investície do nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania, pričom bola sťažená komunikácia s nimi pri zabezpečení dôkazov na preukázanie týchto, ako to vyplýva aj z uvedeného prehľadu priebehu konania. Táto skutočnosť svedčí o tom, že ide o zložitú vec na skutkové preukázanie investícií. Svedčia o tom aj vykonané znalecké dokazovania, pri ktorých bolo len veľmi ťažko vychádzať zo zhodného tvrdenia účastníkov. Bez príslušného znaleckého dokazovania na cenu nehnuteľnosti a namietaných investícií nebolo možné vôbec vo veci rozhodnúť. Ide teda o skutkovo zložitú vec.

K predĺženiu konania prispelo samotné správanie sa účastníkov, vrátane správania sa   navrhovateľa,   ktorý   komplikoval   priebeh   vykonania   ohliadky   potrebnej   na   podanie znaleckého posudku, jeho oneskorené reakcie na výzvy súdu, ako aj námietky zaujatosti vznesené odporkyňou.

Do pozornosti Ústavného súdu dávam to, že ako minimálne nekorektné konanie je možné   označiť   svojvoľné   predĺženie   lehoty   na   podanie   odvolania   právnym   zástupcom navrhovateľa,   ako   to   vyplýva   zo   záznamu   z č.   l.   448a   a 448b   spisu.   Správanie   sa navrhovateľa je preto možné posúdiť ako správanie sa, ktoré prispelo k predĺženiu konania. Súd   v predmetnom   konaní   postupoval   v súlade   s Občianskym   súdnym   poriadkom a všetky jeho úkony boli účelné a smerovali k dosiahnutiu rozhodnutia v merite veci. S poukazom na uvedené navrhujem, aby Ústavný súd vyslovil, že: postupom Okresného súdu Prešov v konaní pod sp. zn. 14 C 196/93 nebolo porušené ústavné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Zároveň   súhlasím   s tým,   aby   vec   bola   prejednaná   bez   nariadenia   ústneho pojednávania.“

Spis okresného súdu týkajúci sa konania vedeného pod sp. zn. 14 C 196/93 bol ústavnému súdu predložený 4. februára 2005.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Žalobou   podanou   na okresnom   súde   22.   júla 1993   sa   sťažovateľ   domáhal proti žalovanej   (H.   G.,   bytom   Ž.)   zrušenia   a vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam - rodinnému domu a pozemkom č. p. 552 a 553 v katastrálnom území Ž.,   tak   aby   predmet   spoluvlastníctva   bol   prikázaný   do   jeho   výlučného   vlastníctva s povinnosťou zaplatiť žalovanej hodnotu zodpovedajúcu jej spoluvlastníckemu podielu.

Pokynom z 2. augusta 1993 uložil zákonný sudca súdnej kancelárii pripojiť spisy týkajúce sa súvisiacich vecí (dedičské spisy) a spis vo veci sp. zn. 10 C 1426/80 a vyzvať sťažovateľa prostredníctvom jeho právneho zástupcu na predloženie znaleckého posudku týkajúceho   sa   hodnoty   predmetu   podielového   spoluvlastníctva   a aktuálneho   listu vlastníctva.

Právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   11.   augusta   1993   okresnému   súdu   podanie, v ktorom oznámil, že nedisponuje znaleckým posudkom týkajúcim sa hodnoty predmetu podielového spoluvlastníctva účastníkov konania, že takýto posudok sa nachádza v súdnom spise sp. zn. 11 C 61/90, ktorý navrhol pripojiť.

Zákonný sudca uložil obratom vyzvať právneho zástupcu sťažovateľa na oznámenie údajov o znalcovi, ktorý mal vyhotoviť znalecký posudok, vzhľadom na skutočnosť, že spis okresného súdu sp. zn. 11 C 61/90 bol v tom čase odstúpený kvôli podanému dovolaniu dovolaciemu súdu.

Dňa 16. augusta 1993 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovanej k žalobe sťažovateľa.

Dňa 18. augusta 1993 oznámil právny zástupca   sťažovateľa okresnému súdu,   že „(...)   môj   klient   nemá   k dispozícii   znalecký   posudok,   pretože   tento   mu   ako   účastníkovi konania vo veci 11 C 61/90 súdom nebol doručený. Podľa nášho názoru ho môže mať k dispozícii odporkyňa pretože táto nadobudla svoje podiely zmluvou od matky A. Z., kde pre ocenenie predmetu prevodu musel byť vypracovaný znalecký posudok“.

Okresný súd vyzýval 24. augusta 1993 účastníkov konania na preukázanie osobných a majetkových pomerov. Požadované doklady predložili obaja 7. septembra 1993.

Uznesením č. k. 14 C 196/93-20 z 9. septembra 1993 ustanovil okresný súd vo veci znalca Ing. M. M., ktorému uložil vypracovať znalecký posudok o hodnote nehnuteľností, ktoré   boli   predmetom   podielového   spoluvlastníctva,   a sťažovateľovi   uložil   povinnosť zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 1 300 Sk.

Sťažovateľ   zaplatil   zálohu   na   trovy   dokazovania   15.   októbra   1993.   Znalecký posudok   bol   okresnému   súdu   predložený   27.   októbra   1993.   Okresný   súd   rozhodol 1. novembra 1993 o odmene znalca a o povinnosti sťažovateľa uhradiť ďalších 1 010 Sk ako náhradu znaleckého dokazovania. Následne doručoval znalecký posudok a rozhodnutie účastníkom konania.

Dňa   16.   novembra   1993   mu   bolo   doručené   vyjadrenie   právneho   zástupcu sťažovateľa   k znaleckému   posudku,   v ktorom   namietal   nesprávnu   výšku   vyčíslenia investícií   vynaložených   z jeho   strany   na   zhodnotenie   predmetu   podielového spoluvlastníctva.

Dňa   17.   novembra   1993   a 12.   januára   1994   okresný   súd   opakovane   vyzýval právneho zástupcu sťažovateľa na preukázanie úhrady nákladov na znalecké dokazovanie.

Po   preukázaní uvedenej   skutočnosti   právnym zástupcom   sťažovateľa   24.   januára 1994   uložil   okresný   súd   uznesením   č.   k.   14   C   196/93-54   z 25.   januára   1994   zaplatiť v lehote 90 dní súdny poplatok 20 790 Sk za návrh na začatie konania.

Dňa   23.   marca   1994   požiadal   sťažovateľ   prostredníctvom   právneho   zástupcu o oslobodenie   od   platenia   súdneho   poplatku.   Po   doplnení   podkladov   v predmetnej   veci 13. apríla 1994 rozhodol okresný súd uznesením č. k. 14 C 196/93-67 z 25. apríla 1994 o čiastočnom oslobodení sťažovateľa od platenia súdneho poplatku v rozsahu prevyšujúcom sumu 5 000 Sk. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 14. mája 1994. Dňa 17. mája 1994 zaplatil sťažovateľ súdny poplatok.

Uznesením č. k. 14 C 196/93-71 z 19. mája 1994 prerušil okresný súd konanie vo veci až do právoplatného skončenia ďalšieho konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 82/94, týkajúceho sa návrhu sťažovateľa na obnovu konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 61/90 o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva okrem iného aj k nehnuteľnostiam, ktoré boli aj predmetom posudzovaného konania.

Dňa 25. augusta 1994 oznámil právny zástupca sťažovateľa okresnému súdu, že vec vedená pod sp. zn. 14 C 82/94 (obnova konania) bola právoplatne skončená, čím odpadol dôvod prerušenia posudzovaného konania.

Okresný súd vyžiadal výzvou z 5. septembra 1994 od Správy katastra v Prešove aktuálny list vlastníctva týkajúci sa predmetu podielového spoluvlastníctva účastníkov.

Výzvou z 19. septembra 1994 uložil okresný súd právnemu zástupcovi sťažovateľa odstrániť   rozpory   v petite   žaloby   týkajúce   sa   označenia   nehnuteľností,   ku   ktorým sťažovateľ žiadal zrušiť a vyporiadať spoluvlastnícke právo so žalovanou.

Právny zástupca sťažovateľa 19. októbra 1994 okresnému súdu oznámil, že upresní petit žaloby na pojednávaní, ktoré žiada vo veci nariadiť.

Zákonný sudca nariadil pojednávanie 27. októbra 1994, a to na 30. november 1994. Na pojednávaní konanom 30. novembra 1994 okresný súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov a odročil pojednávanie na 11. január 1995 za účelom vypočutia súdneho znalca. Na pojednávaní konanom 11. januára 1995 okresný súd doplnil dokazovanie výsluchom svedka,   avšak   súdneho   znalca,   ktorý   sa   nedostavil   aj   napriek   doručeniu   predvolania, vypočuť nemohol, preto pojednávanie odročil na 25. január 1995.

Dňa   19.   januára   1995   zároveň   vykonal   okresný   súd   ohliadku   nehnuteľností tvoriacich predmet spoluvlastníctva spolu s účastníkmi konania a súdnym znalcom. V rámci ohliadky   uložil   okresný   súd   znalcovi „(...)   do   pojednávania   predložiť   odhadnú   cenu nákladov na rozdelenie tohto domu po jednotlivých častiach (...) ako aj samotný proces rozdelenia. Opísať z hľadiska stavebno – technického“.

V súlade s uloženou úlohou predložil súdny znalec dodatok k znaleckému posudku 24.   januára   1995.   Na   pojednávaní   konanom   25.   januára   1995   okresný   súd   vypočul účastníkov konania, doručil stranám dodatok k znaleckému posudku vypracovaný súdnym znalcom,   uznesením   vyhlásil   znalecké   dokazovanie   za   skončené   a vyhlásil   rozsudok, ktorým žalobu zamietol.

Písomné   vyhotovenie   rozsudku   č.   k.   14   C   196/93-125   z 25.   januára   1995   bolo stranám doručené 2. marca 1995 a 3. marca 1995. Dňa 14. marca 1995 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku z 25. januára 1995. Dňa 20. marca 1995 okresný súd zaslal odvolanie na vyjadrenie žalovanej.

Po doručení vyjadrenia žalovanej 28. marca 1995 bola vec predložená 5. apríla 1995 krajskému   súdu   ako   súdu   odvolaciemu,   ktorý   uznesením   č.   k.   17   Co   215/95-140 z 15. marca 1996 prvostupňový rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Rozhodnutie   a spis   boli   okresnému   súdu   doručené   25.   apríla   1996.   Okresný   súd obratom doručoval uznesenie odvolacieho súdu stranám v konaní. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo doručené 30. apríla 1996.

Na základe pokynu zákonného sudcu z 9. septembra 1996 vyzval okresný súd listom z 12.   septembra   1996   sťažovateľa   aj   žalovanú   na   predloženie   dokladov   preukazujúcich majetkové pomery a stanovisko k ochote financovať stavebné náklady na prípadnú deľbu nehnuteľnosti   –   rodinného   domu   v súvislosti   so   závermi   rozhodnutia   odvolacieho   súdu týkajúceho sa možnosti reálnej deľby predmetu spoluvlastníctva účastníkov.

Stanovisko žalovanej bolo okresnému súdu doručené 23. septembra 1996, v ktorom nesúhlasila   s možnosťou   reálnej   deľby   nehnuteľnosti   patriacej   do   spoluvlastníctva   so sťažovateľom.

Okresný súd obratom zaslal toto stanovisko právnemu zástupcovi sťažovateľa na vyjadrenie. Stanovisko sťažovateľa bolo okresnému súdu prostredníctvom jeho právneho zástupcu   doručené   27.   septembra   1996.   Taktiež   nesúhlasil   s možnosťou   reálnej   deľby nehnuteľností patriacich do spoluvlastníctva so žalovanou.

Dňa 1. októbra 1996 bolo okresnému súdu doručené písomné vyjadrenie žalovanej, v ktorom   uviedla,   že ako   väčšinový   spoluvlastník   (podiel   9/12)   sporných   nehnuteľností nedala nikdy súhlas na žiadnu ich stavebnú úpravu sťažovateľom.

Okresný   súd   listom   z 3.   októbra   1996   opätovne   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa   na   oznámenie,   či   by   v prípade   reálnej   deľby   nehnuteľnosti   bol   sťažovateľ ochotný financovať potrebné stavebné úpravy. Dňa 14. októbra 1996 bolo okresnému súdu doručené   stanovisko   sťažovateľa,   ktorý   uviedol,   že   nie   je   ochotný   financovať stavebnotechnické úpravy v súvislosti s prípadným rozdelením nehnuteľností patriacich do podielového spoluvlastníctva.

Výzvou z 12. novembra 1996 uložil okresný súd právnemu zástupcovi sťažovateľa podrobne   špecifikovať   charakter,   hodnotu   a   dátum   vynaloženia   investícií,   ktoré   žiadal sťažovateľ zohľadniť v rámci vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ako aj dôkazy o vynaložení   uvedených   investícií   a údaje   o tom,   či   mal   súhlas   spoluvlastníka   na ich vynaloženie.

Dňa 6. decembra 1996 právny zástupca sťažovateľa okresnému súdu na základe jeho výzvy oznámil: „Od roku 1974 do 1984 sme boli vlastníkmi nehnuteľností na základe kúpnopredajných zmlúv. Počas týchto rokov sme zaviedli ako vlastníci ústredné kúrenie, vybudovali   kotolňu,   izoláciu,   kúrenie   –   výmurovka   od   spodu,   vodovod,   kúpeľňu, kanalizáciu,   nové   podlahy   do   dvoch   miestností,   rekonštrukcia   kuchyne,   kuchynskej kachľovej pece, plynový sporák, motorický prúd, betónovanie príručného skladu, plechový sklad, skleník, murovaný chliev, zajačník, kurník, vonkajšie WC, panelová cesta, chodník – terasová dlažba,   vonkajší   cokel okolo domu,   oplotenie z nižnej   strany,   garážové   dvere, výsadba nových porastov, vonkajšie úpravy, sýpka, dreváreň pri sýpke.“ V prílohe tohto listu právny zástupca sťažovateľa nepredložil okresnému súdu žiadne doklady.

Okresný súd listom z 9. decembra 1996 vyzval žalovanú, aby oznámila výšku sumy, ktorú   by   uplatňovala   ako   náhradu   vyporiadaného   spoluvlastníckeho   podielu   v prípade prikázania nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalobcu.

Dňa 9. januára 1997 bola opatrením predsedu okresného súdu vec pridelená novej zákonnej sudkyni, ktorá 24. apríla 1997 a 23. júla 1997 opakovane uložila súdnej kancelárii vyzvať sporové strany, aby zaslali okresnému súdu svoje stanoviská k dosiaľ vykonanému dokazovaniu, prípadne návrhy na ich ďalšie doplnenie.

Vyjadrenie žalovanej bolo okresnému súdu doručené 4. augusta 1997. Stanovisko právneho zástupcu sťažovateľa bolo okresnému súdu doručené 27. augusta 1997.

Okresný   súd   nariadil   17. decembra   1997   v predmetnej   veci   pojednávanie   na 25. február 1998, ktoré bolo z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne odročené na 1. apríl 1998. Dňa 25. februára 1998 sťažovateľ predložil okresnému súdu zoznam opráv, ktoré mali byť realizované na rodinnom dome patriacom do podielového spoluvlastníctva v roku 1997, s uvedením ich hodnoty bez predloženia ďalších podkladov.

Na pojednávaní konanom 1. apríla 1998 okresný súd vypočul účastníkov konania a následne ho odročil na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania ohľadne zistenia   hodnoty   spoluvlastníckych podielov   účastníkov   konania,   doplnenia   dokazovania ohľadne   možnosti   reálnej   deľby   nehnuteľností   tvoriacich   predmet   spoluvlastníctva účastníkov a za účelom doplnenia dokazovania ohľadne osobných a majetkových pomerov účastníkov   konania,   ako   aj   vzájomných   vzťahov   medzi   nimi   a ich   matkou   žijúcou v rodinnom dome patriacom do spoluvlastníctva s právom doživotného užívania.

Dňa 3. apríla 1998 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovanej, v ktorom poukazuje na skutočnosť, že narušené medziľudské vzťahy medzi sťažovateľom a ich matkou A. Z. by v prípade vyporiadania podielového spoluvlastníctva účastníkov ohrozili pokojný výkon práva doživotného užívania uvedeného rodinného domu A. Z.

Výzvami   zo   6.   apríla   1998   zabezpečoval   okresný   súd   podklady   pre   doplnenie dokazovania v zmysle odročujúceho uznesenia na pojednávaní konanom 1. apríla 1998. Vyjadrenie   obce   Župčany   bolo   okresnému   súdu   doručené   30.   apríla   1998,   stanovisko Okresného úradu v Prešove, odboru životného prostredia, bolo okresnému súdu doručené 5. mája   1998.   Stanovisko   Okresného   úradu   v Prešove,   odboru   životného   prostredia, k možnosti   reálnej   deľby   nehnuteľnosti   (rodinného   domu)   patriacej   do   spoluvlastníctva účastníkov bolo negatívne.

Uznesením č. k. 14 C 196/93-183 z 25. mája 1998 ustanovil okresný súd vo veci súdneho znalca Ing. M. O., ktorému uložil vypracovať znalecký posudok týkajúci sa ceny spoluvlastníckych   podielov   na   nehnuteľnostiach   tvoriacich   predmet   spoluvlastníckeho práva   účastníkov   a vyjadriť   sa   k možnosti   reálnej   deľby   uvedených   nehnuteľností navrhovanej   už   v predchádzajúcom   konaní.   Sťažovateľovi   uložil   zaplatiť   1 500   Sk   ako preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania,   znalec   bol   zaviazaný   predložiť   znalecký posudok v lehote 30 dní.

Znalec Ing. M. O. listom doručeným okresnému súdu 3. júla 1998 požiadal okresný súd „aby zabezpečil možnosť vykonania ohliadky za primeraných pomerov“, pretože pri vykonávaní ohliadky na mieste samom 1. júla 1998 došlo k incidentu medzi sťažovateľom a jeho synom na jednej strane a manželom žalovanej na strane druhej, ktorého priebeh vo svojom liste podrobne popísal.

Pokynom z 29. júla 1998 nechala vo veci konajúca sudkyňa predvolať účastníkov konania   na   31.   august   1998   za   účelom   informatívneho   výsluchu   pod   hrozbou   uloženia poriadkovej pokuty.

Žalovaná vo svojom podaní zo 7. júla 1998 doručenom v ten istý deň popísala svoj pohľad na priebeh ohliadky konanej 1. júla 1998, ďalej v ňom vzniesla námietku zaujatosti proti ustanovenému znalcovi a požiadala okresný súd, aby „znalecký posudok vykonal iný znalec za asistencie polície“.

Dňa   31.   augusta   1998   okresný   súd   uskutočnil   informatívny   výsluch   účastníkov konania k priebehu ohliadky konanej 1. júla 1998.

Okresný súd vyzval listom z 31. augusta 1998 znalca Ing. M. O., aby sa v lehote 15 dní vyjadril k podaniu žalovanej zo 7. júla 1998. Dňa 8. septembra 1998 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie znalca Ing. M. O. k obsahu podania žalovanej.

Okresný súd uznesením č. k. 14 C 196/93-196 z 23. septembra 1998 rozhodol, že znalec   Ing.   M.   O.   nie   je vylúčený   z podávania   znaleckých   posudkov v predmetnej   veci. Stranám v spore bolo predmetné uznesenie doručené 30. septembra 1998.

Vo veci konajúca sudkyňa pokynom zo 4. novembra 1998 nechala vyzvať znalca, aby si   vyzdvihol   spis   v predmetnej   veci   za   účelom   vypracovania   znaleckého   posudku. Na základe   pokynu   z 18.   decembra   1998   bol   predmetný   spis   následne   znalcovi   zaslaný (listom z 28. decembra 1998).

Úpravou   z 18.   mája   1999   nechal   okresný   súd   urgovať   znalca   Ing.   M.   O.,   aby okresnému súdu predložil vypracovaný znalecký posudok v predmetnej veci v lehote 15 dní, príp. aby mu oznámil, kedy predpokladá ukončenie prác na znaleckom posudku.

Znalec Ing. M. O. v prílohe svojho listu z 23. júna 1999, v ktorom vyúčtoval trovy znaleckého dokazovania, okresnému súdu zaslal znalecký posudok č. 81/99 z 23. júna 1999. Okresný   súd   22.   júla   1999   následne   zaslal   predložený   znalecký   posudok   účastníkom konania, resp. stranám v spore, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadrili.

Žalovaná i sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu sa k znaleckému posudku   č.   81/99   vyjadrili   v podaniach   doručených   okresnému   súdu   5.   augusta   1999 a 9. septembra 1999. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení uviedol, že so znaleckým posudkom súhlasí,   avšak   z celkovej   zistenej   ceny   nehnuteľnosti   k 31.   máju   1999   je   podľa   neho potrebné odpočítať náklady na vonkajšie úpravy vo výške 107 350, 60 Sk, ktoré predstavujú výlučne ním vynaložené investície.

Listom z 28. novembra 1999 (doručeným 29. novembra 1999) reagovala žalovaná na stanovisko sťažovateľa obsiahnuté v jeho liste doručenom okresnému súdu 9. septembra 1999.

Zákonná sudkyňa pokynom z 1. októbra 1999 nariadila pojednávanie v predmetnej veci na 1. december 1999 a nechala naň predvolať účastníkov konania, ako aj právneho zástupcu sťažovateľa. Žalovanej okresný súd súčasne s predvolaním na pojednávanie zaslal vyjadrenie sťažovateľa z 8. septembra 1999 (doručené okresnému súdu 9. septembra 1999).

Okresný súd pojednávanie konané 1. decembra 1999 odročil na 20. január 2000, ktoré sa malo uskutočniť na mieste samom v mieste bydliska sťažovateľa a mali naň byť prizvaní svedkovia.

V súlade s uznesením z 1. decembra 1999 okresný súd vyzval Obvodné oddelenie Policajného zboru Veľký Šariš (ďalej len „OO PZ Veľký Šariš“), aby mu v lehote 15 dní oznámilo,   či   eviduje   záznamy   ohľadom   porušovania   práv   občianskeho   spolunažívania medzi matkou sťažovateľa a ním samým.

OO PZ Veľký Šariš odpovedalo na výzvu okresného súdu listom zo 14. decembra 1999 doručeným okresnému súdu 20. decembra 1999.

Podľa zápisnice z ohliadky na mieste samom z 20. januára 2000 okresný súd počas ohliadky vypočul svedkyňu A. Z. (matku sťažovateľa), J. B. a J. Z., ako aj žalovanú.

Svedok J. Z., ktorý bol nútený v priebehu výsluchu na mieste samom 20. januára 2000 opustiť dom sťažovateľa, svoju výpoveď doplnil písomne podaním z 21. januára 2000 (doručeným okresnému súdu 25. januára 2000).

Pokynom   z 1.   februára   2000   vo   veci   konajúca   sudkyňa   nariadila   pojednávanie v predmetnej veci na 22. marec 2000, nechala naň predvolať účastníkov konania a právneho zástupcu   sťažovateľa.   Žalovanej súčasne   nechala   zaslať   kópiu   listu   sťažovateľa   (nutné opravy v roku 1997) spolu s výzvou, aby sa k tomuto podaniu v lehote 15 dní vyjadrila.

Žalovaná   reagovala   na   výzvu   okresného   súdu   podaním   zo   14.   februára   2000 doručeným okresnému súdu v ten istý deň.

Pojednávanie konané 22. marca 2000 okresný súd po vypočutí právneho zástupcu sťažovateľa,   ako   aj   účastníkov   konania   uznesením   odročil   na   3.   apríl   2000   za   účelom vykonania ďalšieho dokazovania a rozhodnutia vo veci samej.

Okresný súd na pojednávaní 3. apríla 2000 uznesením č. k. 14 C 196/93-250 priznal znalcovi Ing. M. O. odmenu za podaný znalecký posudok a rozsudkom č. k. 14 C 196/93-252   zrušil   a vyporiadal   podielové   spoluvlastníctvo   k nehnuteľnostiam   tak, že predmetné nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva sťažovateľa s tým, že ho súčasne zaviazal vyplatiť žalovanej finančnú náhradu v celkovej výške 256 509 Sk. Ďalším výrokom okresný súd vyslovil, že o trovách predmetného konania rozhodne samostatným rozhodnutím. Predmetný rozsudok bol stranám doručený 29. mája 2000 na základe pokynu vo veci konajúcej sudkyne z 3. mája 2000.

Žalovaná podaním zo 4. júna 2000 (doručeným 5. júna 2000) podala odvolanie proti rozsudku z 3. apríla 2000.

Uznesením č. k. 14 C 196/93-262 zo 6. júna 2000 okresný súd opravil odôvodnenie rozsudku z 3. apríla 2000.

Zákonná sudkyňa pokynom zo 6. júna 2000 nechala doručiť odvolanie žalovanej sťažovateľovi, aby sa k nemu vyjadril.

Sťažovateľ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu k odvolaniu vyjadril listom z 30. júna 2000 (doručeným okresnému súdu v ten istý deň). Uvedené podanie bolo na základe pokynu zákonnej sudkyne z 13. júla 2000 zaslané na vyjadrenie žalovanej.

Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) bol spis v predmetnej veci doručený 18. júla 2000. Predseda senátu krajského súdu JUDr. P. S. listom   z 24.   júla   2000   predložil   predmetný   spis   na   rozhodnutie   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), pretože v predmetnej veci rozhodoval na súde prvého stupňa.

Najvyšší   súd uznesením   č.   k.   Nc 124/2000-270   z 30.   augusta   2000   rozhodol,   že sudca   krajského   súdu   JUDr.   P.   S.   je   vylúčený   z prejednávania   a rozhodovania   veci krajského súdu o odvolaní. Krajský súd uznesením č. k. 2 Co 315/00-273 z 28. septembra 2000 vrátil vec okresnému súdu na postup podľa § 166 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) (na doplnenie rozhodnutia o trovách konania, na čo určil okresnému súdu lehotu 30 dní od doručenia spisu). Spis bol okresnému súdu doručený 19. októbra 2000.

Okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   vyjadrenie,   či   uplatňuje náhradu   trov   konania   a v akej   výške,   listom   z 5.   decembra   2000.   Právny   zástupca sťažovateľa doručil okresnému súdu vyčíslenie uplatňovaných trov konania 21. decembra 2000.

Uznesením č. k. 14 C 196/93-282 z 13. februára 2001 okresný súd rozhodol o oprave odôvodnenia   rozsudku   z 3.   apríla   2000.   Dňa   13.   februára   2001   rozhodol   okresný   súd doplňujúcim rozsudkom č. k. 14 C 196/93-284 o trovách konania.

Dňa 5. marca 2001 podala žalovaná proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie. Spis bol vrátený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 20. apríla 2001.

Krajský súd uznesením č. k. 1 Co 157/01-296 z 13. februára 2002 zrušil rozsudok prvostupňového   súdu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Okresnému   súdu   bol   spis v predmetnej veci vrátený 15. marca 2002.

Okresný   súd   uznesením   z 18.   marca   2002   ustanovil   vo   veci   súdneho   znalca Ing. D. K.   a uložil   mu   vypracovať   znalecký   posudok   v lehote   70   dní   ohľadne   ceny spoluvlastníckych podielov účastníkov konania na nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom ich   spoluvlastníctva,   ako   aj   vyjadriť   sa   k prípadnej   možnosti   reálnej   deľby   uvedených nehnuteľností.

Dňa   22.   marca   2002   boli   okresnému   súdu   doručené   námietky   sťažovateľa   proti ustanoveniu znalca a nariadeniu znaleckého dokazovania vo veci.

Dňa   3.   apríla   2002   bola okresnému   súdu   doručená   námietka   zaujatosti   zákonnej sudkyne zo strany žalovanej. Okresný súd predložil 23. apríla 2002 vec na rozhodnutie krajskému súdu spolu s vyjadrením zákonnej sudkyne k námietke zaujatosti.

Krajský súd uznesením č. k. 2 Nc 31/02-307 z 31. mája 2002 rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania predmetnej veci. Spis bol okresnému súdu vrátený 11. júna 2002.

Dňa   28.   júna   2002   bol   spis   v predmetnej   veci   zaslaný   ustanovenému   súdnemu znalcovi, ktorý okresnému súdu znalecký posudok č. 196/2002 predložil 2. októbra 2002.

Uznesením č. k. 14 C 196/93-335 zo 4. októbra 2002 rozhodol okresný súd o odmene ustanoveného súdneho znalca. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 8. novembra 2002.

Dňa   4.   októbra   2002   nariadila   zákonná   sudkyňa   vo   veci   pojednávanie   na 11. november 2002.

Dňa 28. októbra 2002 bolo okresnému súdu doručené písomné vyjadrenie žalovanej k znaleckému posudku.

Pojednávanie nariadené na 11. november 2002 bolo pre prekážku na strane zákonnej sudkyne (ošetrovanie člena rodiny) odročené na 14. november 2002.

Dňa   13.   novembra   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľa k znaleckému posudku.

Na   pojednávaní   konanom   14.   novembra   2002   vypočul   okresný   súd   účastníkov konania a následne pojednávanie odročil na 17. február 2003 za účelom vypočutia súdneho znalca. Žalovanej uložil okresný súd do termínu pojednávania konkretizovať námietky voči znaleckému   posudku   a   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   upresniť   petit   ohľadne príslušenstva nehnuteľností, ktoré boli predmetom konania.

Dňa   25.   novembra   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   žalovanej. Dňa 2. januára 2003 vyzval okresný súd žalovanú na doplnenie jej   vyjadrenia ohľadne možnosti deľby nehnuteľností a právnemu zástupcovi sťažovateľa zaslal písomné stanovisko žalovanej z 25. novembra 2002 na vyjadrenie.

Vyjadrenie   právneho   zástupcu   sťažovateľa   bolo   okresnému   súdu   doručené 6. februára   2003.   Doplňujúce   vyjadrenie   sťažovateľa   bolo   okresnému   súdu   doručené 10. februára 2003.

Na pojednávaní konanom 17. februára 2003, na ktorom sa žalovaná nezúčastnila, okresný súd vypočul súdneho znalca a uznesením odročil pojednávanie na 28. apríl 2003. Okresný súd zaslal 20. februára 2003 kópiu zápisnice o pojednávaní žalovanej s výzvou, aby sa k výpovedi znalca vyjadrila.

Vyjadrenie žalovanej k výpovedi znalca bolo okresnému súdu doručené 6. marca 2003.   Okresný   súd   zaslal   20.   marca   2003   vyjadrenie   žalovanej   na   vedomie   právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Pojednávanie   konané   28.   apríla   2003   okresný   súd   po   vypočutí   sťažovateľa a žalovanej odročil na neurčito za účelom vypracovania kontrolného znaleckého posudku.

Uznesením č. k. 14 C 196/93-378 z 12. mája 2003 ustanovil okresný súd vo veci súdneho znalca Ing. J. V., ktorému uložil vypracovať znalecký posudok v lehote 60 dní ohľadne   trhovej   ceny   nehnuteľností (rodinného   domu   a príslušenstva) s prihliadnutím na predchádzajúci   znalecký   posudok   súdneho   znalca   Ing.   D.   K.   a   určenia   ceny spoluvlastníckych podielov účastníkov konania.

Dňa 12. mája 2003 vyzval okresný súd žalovanú na upresnenie, či trvá na nároku na zaplatenie nájmu za užívanie rodinného domu vznesenom v priebehu konania.

Dňa   21.   mája   2003   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   žalovanej   na   vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala uloženia povinnosti sťažovateľovi zdržať sa výsadby   stromov   a okrasných   drevín,   ako   aj   stavebných   a terénnych   úprav   na nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom spoluvlastníctva.

Ďalším podaním doručeným okresnému súdu v ten istý deň oznámila žalovaná, že trvá   na   uplatnenom   nároku   na   nájomné   proti   sťažovateľovi   a zotrváva   na   svojich procesných   stanoviskách   vo   veci   ohľadom   prikázania   veci   do   výlučného   vlastníctva sťažovateľa   v rámci   zrušenia   a vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva   účastníkov v konaní.

Dňa   26.   mája   2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   žalovanej,   ktorým vzniesla   námietku   zaujatosti   proti   zákonnej   sudkyni   konajúcej   vo   veci.   Okresný   súd predložil 24. júna 2003 vec na rozhodnutie krajskému súdu o vznesenej námietke zaujatosti spolu s vyjadrením zákonnej sudkyne.

Krajský súd uznesením č. k. 1 NcC 29/03-389 z 30. júla 2003 rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci. Rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené spolu so spisom 14. augusta 2003. Dňa 19. augusta 2003 zaslal okresný súd uvedené rozhodnutie krajského súdu sporovým stranám. Rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti bolo doručené sporovým stranám 21. a 23. augusta 2003.

Dňa   25.   septembra   2003   bol   ustanovenému   súdnemu   znalcovi   zaslaný   spisový materiál na vypracovanie znaleckého posudku. Znalecký posudok č. 25/2004 bol okresnému súdu doručený 13. februára 2004.

Uznesením   č.   k.   14   C   196/93-419   z 20.   februára   2004   rozhodol   okresný   súd o odmene súdneho znalca. Rozhodnutie a znalecký posudok boli stranám doručené v dňoch 25. až 26. februára 2004. Dňa 1. marca 2004 boli okresnému súdu doručené vyjadrenia žalovanej aj sťažovateľa k podanému znaleckému posudku.

Okresný súd vyzval 28. mája 2004 sťažovateľa, aby v lehote 10 dní predložil alebo označil   na   podporu   svojich   tvrdení   (podanie   z 1.   marca   2004)   ohľadne   investícií   do predmetu podielového spoluvlastníctva dôkazy.

Zákonná sudkyňa nariadila 30. júla 2004 vo veci pojednávanie na 20. október 2004. Sťažovateľ reagoval na výzvu okresného súdu podaním doručeným okresnému súdu 23. augusta 2004, v ktorom navrhol ako dôkaz výsluch svedkyne A. Z. (svojej matky).

Na pojednávaní konanom 20. októbra 2004 okresný súd vypočul súdneho znalca, účastníkov   konania,   ďalej   vyhlásil   dokazovanie   za   skončené   a pojednávanie   odročil   na 25. október 2004 za účelom vyhlásenia rozhodnutia.

Na   pojednávaní   konanom   25.   októbra   2004   okresný   súd   vyhlásil   uznesenie o predbežnom opatrení, ktorým zakázal sťažovateľovi vykonávať stavebné úpravy vedúce k zhodnoteniu nehnuteľností „KN 553 a KN 552 zapísanej na LV č. 211“, vo zvyšnej časti návrh žalovanej zamietol. Následne bol vyhlásený rozsudok č. k. 14 C 196/93-439, ktorým okresný súd zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. 211 v kat. území Ž. ako parc. č. 553 záhrada o výmere 209 m2 a parcela č. 552 zastavaná plocha o výmere 963 m2, ako aj k na nej stojacemu rodinnému domu č. súpisné 77 s príslušenstvom.   Podielové   spoluvlastníctvo   vyporiadal   tak,   že   uvedené   nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu. Žalobcovi uložil povinnosť vyplatiť žalovanej náhradu za jej spoluvlastnícky podiel vo výške 502 499 Sk do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.   Návrh   žalovanej   na   zaplatenie   nájomného   za   užívanie   jej   podielu sťažovateľom od roku 1988 vylúčil na samostatné konanie.

Dňa 4. novembra 2004 bolo okresnému súdu doručené podanie, v ktorom právny zástupca   sťažovateľa   vyčíslil   trovy   konania.   Písomné   vyhotovenie   rozsudku,   ako   aj uznesenia o predbežnom opatrení bolo žalovanej doručené 15. decembra 2004 a právnemu zástupcovi sťažovateľa 29. decembra 2004.

Dňa 27. decembra 2004 bolo okresnému súdu doručené odvolanie žalovanej proti rozsudku z 25. októbra 2004.

Listom z 31. decembra 2004 vyzval okresný súd žalovanú na predloženie potvrdenia o osobných a majetkových pomerov v súvislosti s rozhodnutím o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov za podané odvolanie.

Dňa   3.   januára   2005   bola   kópia   odvolania   doručená   právnemu   zástupcovi sťažovateľa na vyjadrenie.

Žalovaná   predložila   okresnému   súdu   potvrdenie   o osobných   a majetkových pomeroch 5. januára 2005.

Sťažovateľ sa vyjadril k odvolaniu podaním doručeným okresnému súdu 7. januára 2005.

Podaním doručeným okresnému súdu 19. januára 2005 sťažovateľ prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu   podal   odvolanie   proti   rozsudku   z 25.   októbra   2004.   Dôvody odvolania   doplnil   právny   zástupca   sťažovateľa   v podaní   doručenom   okresnému   súdu 24. januára 2005.

Dňa   26.   januára   2005   zaslal   okresný   súd   odvolanie   sťažovateľa   na   vyjadrenie žalovanej.

Uznesením   č.   k.   14   C   196/93-510   z 26.   januára   2005   rozhodol   okresný   súd o oslobodení   žalovanej   od   súdnych   poplatkov.   V ten   istý   deň   vyzval   sťažovateľa   na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie.

III.

3. 1. Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou vyslovil, že nie je iba jeho povinnosťou (ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti) zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Povinnosť   poskytovať   ochranu   základným   právam   a slobodám   zaručeným   ústavou v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich okrem iného aj z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (primerane napr. III. ÚS 79/02).Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, pričom   k naplneniu   tohto   práva   dochádza   až právoplatným   súdnym   rozhodnutím (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97). Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).“

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej   republiky   garantovať   právo   vyplývajúce   z čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   teda nepochybne   zabezpečiť   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej dobe (obdobne napr. III. ÚS 111/04).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (III. ÚS 175/04).

3. 2. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.

Ústavný   súd   sa   po   oboznámení   s obsahom   príslušného   súdneho   spisu a s argumentáciou účastníkov konania vo veci ústavnej sťažnosti nestotožnil so stanoviskom právneho zástupcu sťažovateľa, podľa ktorého nejde v posudzovanom prípade „o náročnú vec“.Sťažovateľ   sa   domáhal   zrušenia   a vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam - rodinnému domu a pozemkom tak, aby predmet spoluvlastníctva bol prikázaný   do   jeho   výlučného   vlastníctva   s povinnosťou   zaplatiť   žalovanej   (väčšinovej spoluvlastníčke)   hodnotu   zodpovedajúcu   jej   spoluvlastníckemu   podielu.   Zároveň   však uplatnil nárok na náhradu investícií vynaložených z jeho strany na predmet spoluvlastníctva (čím   malo   dôjsť   k jeho   podstatnému   zhodnoteniu),   ktorých   výšku   a rozsah   žalovaná spochybňovala žiadajúc od sťažovateľa náhradu za užívanie predmetu spoluvlastníctva nad rozsah   jeho   spoluvlastníckeho   podielu   (žalovaná   predmet   spoluvlastníctva   neužívala), poukazujúc   taktiež   na   závažné   narušenie   vzájomných   vzťahov   medzi   sťažovateľom a matkou   oboch   účastníkov   konania   bývajúcou   v rodinnom   dome   (predmete spoluvlastníctva) na základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu ako na dôvod hodný osobitného   zreteľa   pre   zamietnutie   návrhu   na   zrušenie   a vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva.

Z relevantnej   právnej   úpravy   (§   142   Občianskeho   zákonníka),   ako   aj   z ustálenej judikatúry   všeobecných   súdov   (napr.   Rc   40/70)   vyplýva,   že   so   zrušením   podielového spoluvlastníctva   rozhodnutím   súdu   je   nerozlučne   spojené   vyporiadanie   spoluvlastníkov, ktorých práva sú zrušením spoluvlastníctva dotknuté. Zmyslom tohto vyporiadania, najmä ak   ide   o zrušenie   spoluvlastníctva   prikázaním   veci   jednému   alebo   viacerým spoluvlastníkom   za   primeranú   náhradu,   nie   je   iba   poskytnutie   uvedenej   náhrady   za spoluvlastnícky   podiel,   ale   aj   vyriešenie   všetkých   vzťahov,   ktoré   sa   vytvorili   medzi podielovými   spoluvlastníkmi   v   súvislosti   s   existenciou   podielového   spoluvlastníctva, prípadne   ktoré   vznikajú medzi   niekdajšími   podielovými spoluvlastníkmi   v   súvislosti   so zrušením podielového spoluvlastníctva. Vzhľadom na uvedené sa vyporiadanie vykonáva ako „vyporiadanie v širšom slova zmysle“, v rámci ktorého sa prihliada napr. aj na to, či a do akej miery niektorý zo spoluvlastníkov zhodnotil spoločnú nehnuteľnosť investíciami a pod.

Ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka uvádza nielen jednotlivé spôsoby zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ale zároveň záväzne určuje poradie, v ktorom   môžu   byť   tieto   spôsoby   vyporiadania   použité.   Pretože   rozdelenie   veci   medzi spoluvlastníkov podľa výšky podielov je ako spôsob likvidácie spoluvlastníckych vzťahov uvedené na prvom mieste, musí sa súd vždy v prvom rade zaoberať posúdením možnosti použitia tohto spôsobu vyporiadania, najmä z toho hľadiska, či je reálne rozdelenie veci „dobre možné“, prihliadajúc na „veľkosť podielov a účelné využitie veci“ (napr. funkčnosť a praktickosť,   ale   aj   uspokojenie   bytovej   potreby   jednotlivých   spoluvlastníkov   a   pod.). Návrhom   na spôsob   vyporiadania   podielového spoluvlastníctva   nie je teda   súd viazaný a môže napr. vec svojím rozhodnutím rozdeliť aj napriek tomu, že navrhovateľ sa domáhal zrušenia   podielového   spoluvlastníctva   prikázaním   veci   do   svojho   výlučného   vlastníctva (pozri napr. rozhodnutie Rc 45/91).

Vzhľadom   na   rozsah   dokazovania   vyplývajúci   zo   samotnej   povahy   veci,   ako   aj z konkrétnych   skutkových   okolností   daného   prípadu   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že predmetnú vec je potrebné kvalifikovať ako skutkovo zložitú.

Aj   napriek   uvedeným   skutočnostiam   však   celkovú   dobu   posudzovaného   konania priamo pred okresným súdom, proti ktorému sťažnosť smeruje (takmer deväť a pol roka), nemožno vo vzťahu k povahe a zložitosti veci považovať za primeranú.

Ústavný   súd   preto   skúmal,   akou   mierou   prispelo   k zjavne   neprimeranej   dobe prerokovania predmetnej veci správanie sťažovateľa ako účastníka posudzovaného konania a v akej miere je táto doba dôsledkom postupu okresného súdu.

3. 3. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania, resp. jeho právneho zástupcu prispelo de facto k predĺženiu doby prerokovania uvedenej veci.

Vychádzajúc zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (napr.   IV. ÚS 22/03,   IV.   ÚS   381/04) ústavný súd pripomína, že v sporovom konaní, akým je aj posudzované konanie, nesie procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej, postup vo veci samej, predkladanie dôkazov a iných úkonov potrebných na dosiahnutie účelu takého konania vo výraznej miere účastník (najmä § 6, § 101 a § 120 ods. 1 OSP).

Žaloba sťažovateľa podaná na okresnom súde 22. júla 1993 mala nedostatky, pokiaľ ide o zákonom ustanovené náležitosti návrhu na začatie konania. Na ich odstránenie vyzval okresný súd právneho zástupcu sťažovateľa v posudzovanom konaní 19. septembra 1994. Právny zástupca sťažovateľa listom z 19. októbra 1994 okresnému súdu oznámil, že upresní petit   žaloby   na   pojednávaní (konanom   30.   novembra   1994),   čo   sa   však   opäť   nestalo. Upresniť petit ohľadne príslušenstva nehnuteľností, ktoré boli predmetom konania, uložil okresný súd právnemu zástupcovi sťažovateľa v posudzovanom konaní aj na pojednávaní konanom 14. novembra 2002.

Spôsob predkladania dôkazov, na ktorých boli založené skutkové tvrdenia žaloby o investíciách   vynaložených   na   predmet   podielového   spoluvlastníctva,   taktiež   nemožno označiť za aktívny a efektívny postup sťažovateľa ako žalobcu v sporovom konaní (napr. podania doručené okresnému súdu 6. decembra 1996 a 25. februára 1998).

Z ustanovenia § 101 OSP vyplýva pre účastníka konania procesná povinnosť prispieť k tomu,   aby   sa   dosiahol   účel   konania   poskytnutím   náležitej   súčinnosti   súdu   v záujme zabezpečenia plynulého postupu v konaní. Sťažovateľ neposkytoval okresnému súdu vždy dostatočnú súčinnosť. Svedčí o tom odpoveď Okresného úradu v Prešove, odboru životného prostredia, z 28. apríla 1998 na výzvu okresného súdu zo 6. apríla 1998: „Na základe Vašej žiadosti o zaslanie správy ohľadom možnosti reálnej deľby nehnuteľností, zapísaných na LV 376 kat. územie Ž. Vám tunajší stavebný úrad, dáva nasledovné stanovisko:

Vzhľadom k tomu, že p. Zlatohlavý Jozef bol v čase obhliadky nehnuteľnosti doma, avšak   nesúhlasil   s obhliadkou   rodinného   domu   s vyhrážaním   sa,   že   v prípade   dlhšieho zotrvania na ich pozemku vypustí na nás psa, ktorého mal vo voliére pri rodinnom dome, úsudok sme si urobili sami a to od oplotenia na obecnej komunikácii nasledovný: (...).“Za prejav nesúčinnostného správania v rozpore s § 101 OSP považoval ústavný súd aj   uvedenie   neskoršieho   dátumu   na   doručenke   pri   potvrdzovaní   prevzatia   rozsudku z 25. októbra 2004 právnym zástupcom sťažovateľa v konaní pred okresným súdom (pozri doručenku a úradný záznam na č. l. 448a a na č. l. 448b spisu okresného súdu v predmetnej veci).

3.   4.   Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní   v období   od podania   žaloby   (22.   júla   1993)   do   vynesenia   prvého   rozsudku   (25.   januára   1995) a následného   predloženia   veci   odvolaciemu   súdu   v súvislosti   s odvolaním   sťažovateľa (5. apríla 1995), konštatoval ústavný súd jeho plynulosť, takže nemožno dospieť k záveru o existencii   zbytočných   prieťahov   v uvedenom   období   aj   napriek   zrušeniu   rozsudku z 25. januára 1995 odvolacím súdom, ktorý sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa.

Odvolací   súd   uznesením   z 15.   marca   1996   zrušil   rozsudok   okresného   súdu z 25. januára 1995 s tým, že: „Pokiaľ ide o dôvody hodné osobitného zreteľa uvádzané v ust. § 142 ods. 2 O. z. (dôvod pre nezrušenie a nevyporiadanie spoluvlastníctva súdom prikázaním   veci   za   náhradu   alebo   predajom   veci   a   rozdelením   výťažku,   pozn.), z doterajšieho obsahu spisu vyplýva, že nie sú dané.“ Odvolací súd uložil okresnému súdu doplniť   dokazovanie   ohľadne   možnosti   reálnej   deľby   nehnuteľností   a v prípade   jej nemožnosti   zaoberať   sa   možnosťou   prikázania   veci   niektorému   zo   spoluvlastníkov   za náhradu. Spis bol okresnému súdu vrátený 25. apríla 1996. V nasledujúcom období však procesná aktivita okresného súdu spočívala iba vo výzvach účastníkom konania (výzvy z 12.   septembra   1996,   z 3.   októbra   1996,   z 12.   novembra   1996,   z 9.   decembra   1996, z 24. apríla 1997 a z 23. júla 1997). Obsah uvedených výziev nasvedčuje, že podklady, ktoré   nimi   mienil   okresný   súd   zabezpečiť,   bolo   možné   pri   sústredenom   a efektívnom postupe žiadať v rámci jedného procesného úkonu, prípadne v podstatne kratšom časovom odstupe od vrátenia spisu odvolacím súdom. Postup okresného súdu v predmetnej veci sa zintenzívnil až v apríli 1998 a v máji 1998 (pojednávanie konané 1. apríla 1998, dožiadanie obci   a stavebnému   úradu   ohľadne   možnosti   reálnej   deľby   nehnuteľností   6.   apríla   1998 a ustanovenie súdneho znalca 25. mája 1998). Ústavný súd dospel k záveru, že obdobie od 25. apríla 1996 do 1. apríla 1998 (takmer dva roky) je potrebné kvalifikovať ako obdobie neefektívnej činnosti okresného súdu. Podľa názoru ústavného súdu za adekvátnu dobu zodpovedajúcu časovej náročnosti uvedených úkonov možno v danom prípade považovať dobu maximálne pol roka od vrátenia spisu odvolacím súdom. Zostávajúcu časť označeného obdobia (jeden a pol roka) posúdil preto ústavný súd ako obdobie, v ktorom dochádzalo k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní.

Uznesením z 25. mája 1998 ustanovil okresný súd vo veci súdneho znalca, ktorému uložil predložiť znalecký posudok v lehote 30 dní. Znalecký posudok však bol predložený až v júni 1999. Predĺženie doby znaleckého dokazovania v období júla 1998 až septembra 1998   však nemožno   pričítať na ťarchu   okresného súdu,   keďže bolo zapríčinené   jednak nesúčinnosťou účastníkov konania (incident medzi sťažovateľom a jeho synom na jednej strane a žalovanou a jej manželom na strane druhej pri ohliadke nehnuteľností 1. júla 1998), ako aj vznesením námietky zaujatosti proti súdnemu znalcovi žalovanou.

Postup okresného súdu po predložení znaleckého posudku (v júni 1999) v zásade smeroval (bez významnejšieho obdobia nečinnosti) k rozhodnutiu v merite veci (rozsudok z 3.   apríla   2000).   V období   od   decembra   1999   do   začiatku   apríla   2000   (približne   štyri mesiace)   však   bol   taktiež   poznačený   neefektívnosťou,   keď   okresný   súd   ťažisko dokazovania zameral na zistenie okolností, ktoré v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v rozhodnutí z 15. marca 1996 neboli v danom prípade právne relevantné (pozri str. 5 ods. 1 uznesenia krajského súdu č. k. 17 Co 215/95-140). O nesústredenom postupe okresného súdu svedčí aj opomenutie rozhodnutia o trovách konania. V dôsledku uvedeného bol spis predložený odvolaciemu súdu 18. júla 2000 v súvislosti s odvolaním žalovanej zo   4.   júna 2000 odvolacím   súdom   vrátený   okresnému   súdu   späť (uznesením z 28. septembra 2000) na doplnenie rozhodnutia o trovách konania (§ 166 OSP) v lehote 30 dní. Spis bol okresnému súdu fyzicky vrátený 19. októbra 2000. Okresný súd však začal vo veci konať až po uplynutí lehoty stanovenej odvolacím súdom (5. decembra 2000). Dobu od   uplynutia   uvedenej   lehoty   (18.   novembra   2000)   do   opätovného   predloženia   spisu odvolaciemu súdu (20. apríla 2001), t. j. približne piatich mesiacov, posúdil ústavný súd taktiež ako obdobie zbytočných prieťahov v konaní.

Odvolací   súd   uznesením   z 13.   februára   2002   zrušil   rozsudok   okresného   súdu z 3. apríla   2000   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Spis   bol   okresnému   súdu   vrátený 15. marca   2002.   V nasledujúcom   období   do   opätovného   rozhodnutia   v merite   veci rozsudkom z 25. októbra 2004 bola doba posudzovaného konania ovplyvnená opakovaným vznesením   námietky   zaujatosti   proti   sudkyni   konajúcej   vo   veci   zo   strany   žalovanej, v dôsledku   čoho   bol   spis   dvakrát   predkladaný   nadriadenému   súdu   na   rozhodnutie (predĺženie konania v tejto súvislosti nemožno pričítať na ťarchu okresného súdu, keďže bolo dôsledkom uplatnenia procesných práv účastníka konania).

Doba   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   v danom   období,   ale   aj z hľadiska   celkového,   však   bola   podstatne   ovplyvnená   dĺžkou   a   spôsobom   realizácie znaleckého   dokazovania.   Okresný   súd   ustanovil   vo   veci   postupne   štyroch   znalcov (v podstate k tomu istému predmetu dokazovania) a celková doba znaleckého dokazovania (odhliadnuc od obdobia od júla 1998 až do septembra 1998, v ktorom predĺženie znaleckého dokazovania nemožno pričítať na ťarchu okresného súdu) presahuje jeden a pol roka.

Ústavný   súd   už   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   vyslovil,   že všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak,   aby sa   čo   najskôr   odstránil   ten   stav právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje, a to aj v rámci znaleckého dokazovania, pokiaľ   ide   o vytvorenie   predpokladov   pre   jeho   úspešný   priebeh   (vrátane   objasnenia a ustálenia   skutkového   stavu,   z ktorého   má   znalec   vychádzať,   správneho,   vecného a zrozumiteľného   vymedzenia   úlohy   znalca,   ako   aj   efektívneho   využitia   poriadkových opatrení podľa § 53 OSP, ak nerešpektovanie povinností uložených súdom zo strany znalca alebo účastníkov konania sťažuje postup konania). V tejto súvislosti ústavný súd taktiež uviedol, že doba jedného roka (pokiaľ nejde o okolnosti hodné osobitného zreteľa) značne presahuje   dobu   potrebnú   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   pri   riadnom   plnení   si povinností súdom a tiež znalcom (III. ÚS 111/01).

V danom prípade zastáva ústavný súd názor, že pri sústredenom postupe okresného súdu   vo   veci   a   správnom   vymedzení   úlohy   znalca   bolo   možné   znalecké   dokazovanie vykonať   do   troch   až   šiestich   mesiacov.   Zostávajúcu   časť   celkovej   doby   znaleckého dokazovania   (jeden   rok)   posúdil   preto   ústavný   súd   ako   obdobie,   v ktorom   dochádzalo k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní.

Ústavný súd dospel k záveru, že v dôsledku uvedených období neefektívnej činnosti okresného súdu, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výrokovej časti nálezu).

3. 5. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal podľa čl. 127 ods. 2 ústavy taktiež výroku, ktorým by ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v predmetnej veci konal bez zbytočných prieťahov.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zo strany okresného súdu, prikázal   okresnému   súdu,   aby   v ďalšom   priebehu   posudzovaného   konania   (pokiaľ   ide o úkony patriace do pôsobnosti okresného súdu v súvislosti s postupom po podaní odvolania niektorým z účastníkov) konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokovej časti nálezu).

3. 6. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo   výške   100   000   Sk   z dôvodu   nemajetkovej   ujmy   spočívajúcej   v dlhoročných pocitoch úzkosti spojených s neprimerane dlhotrvajúcim stavom právnej neistoty.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 15 000   Sk   (bod   3   výrokovej   časti   nálezu)   zohľadňujúc   nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na finančné zadosťučinenie nevyhovel (bod 5 výrokovej časti nálezu).

Pri   posúdení   intenzity   nemajetkovej   ujmy   sťažovateľa   prihliadal   ústavný   súd predovšetkým na dĺžku posudzovaného konania a zistených zbytočných prieťahov (tri roky a tri   mesiace)   a   na predmet   posudzovaného   konania   a jeho   významu   pre   sťažovateľa. Na druhej   strane zohľadnil   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o výške   priznaného finančného zadosťučinenia   (vychádzajúc   zo   zásad   spravodlivosti)   aj   skutočnosť,   že   sťažovateľ jednoznačne   prispel   k predĺženiu   doby   prerokovania   uvedenej   veci,   a to   dokonca   aj aktívnym   pôsobením   proti   zmyslu   a účelu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   porušenie   ktorého   namieta   (pozri   odpoveď   Okresného   úradu v Prešove,   odboru   životného   prostredia,   z 28.   apríla   1998   na   výzvu   okresného   súdu zo 6. apríla 1998).

3. 7. Sťažovateľ žiadal prostredníctvom svojho právneho zástupcu priznať náhradu trov   konania   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca   sťažovateľa   vyčíslil   výšku uplatnených trov za dva úkony právnej služby realizované v roku 2004 (prevzatie a prípravu zastúpenia a písomné podanie sťažnosti) sumou 9 340 Sk.

Podľa § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“)   účinnej   od   1.   januára   2005   patrí   advokátovi   za   úkony právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky odmena podľa doterajších predpisov.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   preto   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 15 písm. a), § 16 ods. 3 a § 20 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v spojení s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvou vetou, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný   s   primeraným   finančným   zadosťučinením,   ktoré   predstavuje   náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu 136 Sk. Ústavný súd preto v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov právneho   zastúpenia   vo   výške   uplatnenej   právnym   zástupcom   sťažovateľa,   ktorý   bol v konaní úspešný, teda 9 340 Sk (bod 4 výroku tohto nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2005