znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 346/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   EP   –   TRADE,   spol.   s r.   o.,   Markušovská cesta 1, Spišská Nová Ves, zastúpenej advokátkou JUDr. Silviou Kollárovou, Advokátska kancelária,   Štúrova 29,   Levoča,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 0 Tp 543/2013 z 12. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti EP – TRADE, spol. s r. o., Spišská Nová Ves,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. októbra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti EP – TRADE, spol. s r. o., Markušovská cesta 1, Spišská Nová Ves   (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   uznesením Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   0   Tp   543/2013 z 12. augusta 2013.

Z predloženej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupuje   v pozícii poškodeného v trestnom konaní vedenom pod ČVS: ORP – 949/OEK-SN-2011 pre trestný čin   podvodu   podľa   §   221   ods.   1   a 2   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení neskorších   predpisov,   kde   bolo   obvinenie   obvineným   vznesené   uznesením z 31. decembra 2012.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že   písomným   podaním   z 20.   januára   2013 predložila Okresnej prokuratúre Spišská Nová Ves (ďalej len „okresná prokuratúra“) návrh na zaistenie majetku a majetkových práv obvinených podľa § 50 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Prokurátor okresnej prokuratúry návrh sťažovateľky uznesením sp. zn. 1 Pv 66/12 z 11. júla 2013 zamietol ako nedôvodný.

Sťažovateľka   argumentuje,   že   sa   nestotožnila „s   vyložene   všeobecným   tvrdením prokurátora, že zistená hodnota majetku obvinených viacnásobne prevyšuje výšku škody objektívne stanovenú pre účely trestného konania“, a preto uznesenie okresnej prokuratúry napadla   sťažnosťou,   o ktorej   rozhodol   okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 0   Tp   543/2013 z 12. augusta   2013   (ďalej   aj   „namietané   uznesenie“),   ktorým   sťažnosť   ako   nedôvodnú zamietol podľa § 193 ods. 1 Trestného poriadku.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   odôvodnenie   namietaného   uznesenia   je nedostatočné, a na tomto mieste argumentuje, že „odôvodnenie predmetného uznesenia trpí nedostatkom jasnej, zrozumiteľnej, určitej skutkovo a právne preskúmateľnej argumentácie, nakoľko   je   bezpochyby   preukázané,   že   v odôvodnení   svojho   uznesenia   samosudca pre prípravné   konanie   nijako   nevyhodnotil   nami   uvádzané   argumenty,   nijako   sa   nimi nezaoberal,   čím   bezpochyby   porušil   základné   právo   poškodenej   obchodnej   spoločnosti na spravodlivé   súdne   konanie   vo   vzťahu   k odôvodneniu   súdneho   rozhodnutia“. Podľa sťažovateľky „Okolnosť, že sudca pre prípravné konanie nezistil z obsahu spisu účelovosť konania   obvinených   z ktorej   možno   vyvodiť   existenciu   dôvodnej   obavy   z marenia alebo sťažovania uspokojenia nároku poškodeného na náhradu škody – možno vyhodnotiť ako   arbitrárne,   nedôsledne   a bezprecedentné   konštatovanie   vo   vzťahu   nielen   k obsahu spisu,   ale   aj   vo   vzťahu   ku argumentom   a dôkazom,   ktoré   sme   v sťažnosti   uvádzali a aj dokladovali.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru namietaným   uznesením   okresného   súdu,   toto   uznesenie   zrušil,   priznal   sťažovateľke primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   5 000   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v podanej sťažnosti   namieta, že uznesením okresného súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu okresnej prokuratúry o zamietnutí návrhu sťažovateľky na postup podľa § 50 ods. 1 Trestného poriadku, došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Porušenie   označených   práv   vidí   sťažovateľka v absencii   zrozumiteľnej   a právne   preskúmateľnej   argumentácie   rozhodnutia, ako aj v arbitrárnosti skutkových záverov konajúceho súdu.

V   zmysle   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   ústavná   ochrana   základných   práv   a   slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy rozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd.   Systém   tejto   ochrany   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Ústavný   súd   pri   posúdení   námietky   sťažovateľky   sústredil   svoju   pozornosť na relevantnú právnu úpravu, teda na zodpovedanie otázky, či rozhodnutie okresného súdu, ako aj rozhodnutie okresnej prokuratúry (na   ktorej odôvodnenie rozhodnutia okresný súd odkázal)   malo   dostatočnú   oporu   v relevantnej   právnej   úprave   a   či   v intenciách prezentovanej   judikatúry   bol   sťažovateľke   poskytnutý   náležitý   a zároveň   ústavne konformný   výklad   aplikovanej   právnej   úpravy,   ako   aj na   to   nadväzujúce   dostatočné zdôvodnenie prijatých záverov.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného poriadku ak je dôvodná obava, že uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom bude marené alebo sťažované, možno   nárok   až   do   pravdepodobnej   výšky   škody   zaistiť:   a)   na   majetku   obvineného, b) na majetkových   právach   obvineného   v   právnickej   osobe,   v   ktorej   má   obvinený majetkovú   účasť,   c)   na   majetkových   právach   právnickej   osoby,   v   ktorej   obvinený: 1. má majetkovú   účasť,   alebo   2.   je   štatutárnym   orgánom,   členom   štatutárneho   orgánu, členom iného orgánu, prokuristom, vedúcim organizačnej zložky podniku, ktorý je zapísaný do   obchodného   registra,   alebo   vedúcim   podniku   zahraničnej   osoby,   ktorý   je   zapísaný do obchodného registra, ak je na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin, za ktorý je trestne stíhaný obvinený, bol spáchaný v mene alebo v prospech tejto právnickej osoby, d) na majetkových právach právnickej osoby, v ktorej má priamu   alebo   nepriamu   majetkovú   účasť   právnická   osoba,   v   ktorej   obvinený: 1. má majetkovú   účasť,   alebo   2.   je   štatutárnym   orgánom,   členom   štatutárneho   orgánu, členom iného orgánu, prokuristom, vedúcim organizačnej zložky podniku, ktorý je zapísaný do   obchodného   registra,   alebo   vedúcim   podniku   zahraničnej   osoby,   ktorý   je   zapísaný do obchodného registra, ak je na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin, za ktorý je trestne stíhaný obvinený, bol spáchaný v mene alebo v prospech tejto právnickej osoby, e) na ostatných majetkových právach obvineného.

Podľa § 50 ods. 4 Trestného poriadku o zaistení rozhoduje súd na návrh prokurátora alebo poškodeného, v prípravnom konaní prokurátor na návrh poškodeného; v prípravnom konaní môže prokurátor nárok zaistiť aj bez návrhu poškodeného, ak si to vyžaduje ochrana jeho záujmov, najmä ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania.

Podľa   §   50   ods.   5   Trestného   poriadku   súd   a   v   prípravnom   konaní   prokurátor zamietne návrh poškodeného, ak zistí, že návrh nie je dôvodný.

Okresná   prokuratúra   uznesením   sp.   zn.   1   Pv   66/12   z 11.   júla   2013   návrh sťažovateľky na zaistenie majetku a majetkových práv obvinených ako nedôvodný zamietla. V odôvodnení   uznesenia   okresná   prokuratúra   uviedla,   že   Trestný   poriadok   aplikáciu inštitútu zaistenia majetku a majetkových práv obvineného podmieňuje nielen existenciou potenciálneho nároku poškodeného na náhradu škody, ale aj preukázaním dôvodnej obavy z marenia   alebo   sťažovania   uspokojenia   tohto   nároku   poškodeného.   Na   tomto   mieste okresná prokuratúra zdôraznila, že zaistenie majetku obvineného bez naplnenia striktných zákonných   požiadaviek   by   predstavovalo   neodôvodnený   a neprimeraný   zásah do vlastníckeho práva obvineného pred právoplatným rozhodnutím o jeho vine. Okresná prokuratúra poukázala na to, že zákonom predpokladaná obava musí byť v trestnom konaní nepochybne zistená, pričom   nemožno vychádzať len z nepodložených   domnienok, preto pre účely postupu podľa § 50 ods. 1 Trestného poriadku treba preukázať a zdokumentovať také   konanie   obvineného,   z ktorého   možno   vyvodiť   konanie   s negatívnymi   dôsledkami k prípadnému   budúcemu   nároku   poškodeného   na   náhradu   škody   spôsobenej   trestným činom.   V nadväznosti   na   uvedené   okresná   prokuratúra   prezentovala   skutkové   zistenia týkajúce sa zistenej hodnoty majetku a majetkových práv obvinených, ktorá podľa týchto zistení   okresnej   prokuratúry   presahuje   viacnásobne   výšku   škody   objektívne   vyčíslenú pre účely trestného konania. Predovšetkým však okresná prokuratúra dôvodila, že nebol zistený   žiaden   účelový   prevod   označeného   majetku   (a   to   ani   pokus   oň)   zo   strany obvinených,   kde   prezentovala   podklady   pre   tieto   závery,   a konštatovala,   že   skutočnosti popísané   sťažovateľkou   v jej   návrhu „nepreukazujú   prítomnosť   dôvodnej   obavy predpokladanej Trestným poriadkom“, kde takýmto dôvodom podľa vyjadrenia okresnej prokuratúry   nie   je   ani   sťažovateľkou   zmienená   okolnosť   prevodu   motorového   vozidla (ktorého sa týka vyšetrovaná trestná činnosť), pretože k označenému prevodu došlo takmer rok a pol pred vznesením obvinenia obvineným. Okresná prokuratúra dodala, že „V záujme predídenia prípadným účelovým prevodom, boli príslušná správa katastra, ako aj príslušný registrový   súd,   ešte   dňa   28.01.2013   vyšetrovateľom   PZ   požiadané   o signalizovanie akýchkoľvek zmien, ktoré by vo vzťahu k nehnuteľnému majetku, resp. obchodnému podielu boli   obvinenými   navrhované.   Tým   bol   vytvorený   priestor   na   prípadné   zamedzenie neželaného konania zo strany obvinených.“.

Okresný   súd   v namietanom   uznesení   odvolávajúc   sa   na   odôvodnenie   uznesenia okresnej prokuratúry konštatoval, že existencia dôvodnej obavy zo zmarenia uspokojenia nároku   poškodeného   na   náhradu   škody   nebola   preukázaná,   pretože   nebolo   preukázané účelové („neželané“) konanie obvinených (účelové prevody majetku obvinených, prípadne pokus o takýto prevod) predvídané Trestným poriadkom.

Okresný   súd,   ktorý   rozhodol   v namietanom   uznesení   o zamietnutí   sťažnosti sťažovateľky, svoje právne závery podporil odkazom na odôvodnenie uznesenia okresnej prokuratúry. Uvedený spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia   považuje ústavný súd z hľadiska jeho preskúmateľnosti za akceptovateľný (keďže obsah predchádzajúceho rozhodnutia okresnej prokuratúry bol sťažovateľke dostupný).

Pokiaľ ide o zmienené odôvodnenie, ktoré bolo podkladom pre zamietnutie návrhu sťažovateľky na zaistenie majetku a majetkových práv obvinených, je ústavný súd toho názoru, že poskytuje sťažovateľke v prvom rade náležitú interpretáciu relevantnej právnej úpravy, v rámci ktorej sú podrobne vysvetlené obligátorne zákonné podmienky, splnenie ktorých je vyžadované pre   realizáciu inštitútu zaistenia podľa § 50 Trestného poriadku. Rovnako   náležite   objasňuje   odôvodnenie   rozhodnutia   podklady   prijatých   skutkových záverov   o   absencii   účelového   konania   obvinených   (a to   aj   v kontexte   argumentácie sťažovateľky), ktoré viedli k zodpovedajúcemu právnemu záveru o neexistencia dôvodnej obavy z marenia alebo sťažovania uspokojenia nároku poškodeného na náhradu škody.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   toto   odôvodnenie   zrozumiteľne   a bez   zjavných logických protirečení vysvetľuje svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, nijako nepopiera   zmysel   aplikovaných   právnych   noriem,   a teda   nenesie   znaky   svojvoľnosti ani arbitrárnosti.

Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a namietaným uznesením okresného súdu, pretože je zrejmé, že okresný súd a tiež okresná prokuratúra aplikovali platnú a účinnú právnu úpravu (zamietnutie návrhu podľa § 50 ods. 5 Trestného poriadku), aplikácii ktorej predchádzal jej náležitý a ústavne konformný výklad a skutkové a právne závery rozhodnutia boli náležite a zároveň logicky odôvodnené.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak,   ako   to   je   uvedené   vo výroku   tohto   uznesenia,   a   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014