znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 346/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 44/2011 z 3. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. M.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2011 doručená sťažnosť JUDr. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 44/2011 z 3. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 C 38/1999 z 26. novembra 2008 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa, ktorou sa domáhal proti odporcom náhrady škody s prísl. z toho dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal už prvý „zákonný predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu, a to porušenie   právnej   povinnosti   odporcom...,   a   naopak   odporca   sa   úspešne   ubránil   jeho tvrdeniu,   že si odmietol   splniť   svoju   zákonnú   povinnosť   a sporný   byt   mu podľa   §   29a zákona č. 182/1993 Z. z. odpredať“.

Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie, o ktorom Krajský súd v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   rozhodol   4.   marca   2010   rozsudkom   sp.   zn.   9   Co   76/2009   tak,   že rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Dospel pritom k zhodnému právnemu záveru, že „v danom prípade neboli splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu, ktorú mal spôsobiť“ sťažovateľovi.

Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 44/2011 z 3. mája 2011 odmietol.

Podľa   sťažovateľa   sa   všeobecné   súdy   nevysporiadali „zo   základným   právnym aspektom, či mal alebo nemal právo nadobudnúť vlastnícke právo k bytu a (spolu)vlastnícke právo   k   nebytovým   priestorom,   k   spoločných   častiach   bytového   domu,   k   spoločným zariadeniam bytového domu, k príslušenstvu bytového domu a k pozemku na ktorom je postavený bytový dom... s právnymi následkami porušenia tohto práva konaním mestskej časti B.   proti   kogentným   ustanoveniam   zákona č.   182/1993 Z.   z.   o vlastníctve   bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov...“, a tiež sa nezaoberali „vznikom a existenciou vecného (zákonného) práva“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej podrobne opisuje skutkový stav veci, ktorý predchádzal súdnemu   sporu   s   odporcom,   ktorý   ako   užívateľ   bytu   písomne   požiadal   o   prevod vlastníckeho práva k bytu, ale do dnešného dňa tento byt a jeho podiely na nebytových priestoroch, spoločných častiach bytového domu, spoločných zariadeniach bytového domu, príslušenstve bytového domu a pozemku nie sú v jeho vlastníctve.

Poukazuje tiež na to, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní o dovolaní proti rozsudku krajského súdu   sp.   zn. 9 Co 76/2009 zo 4. marca   2010   dopustil   viacerých   procesných pochybení,   ktoré   sú   dokonca   v   rozpore   s   ústavou,   pričom   ako   navrhovateľ   sa „nemal možnosť   obhajovať“ pred   krajským   súdom   a   ani   pred   najvyšším   súdom,   pretože pojednávania jednoducho neboli.

Najvyšší súd porušil aj jeho právo vyjadriť sa k stanovisku odporcu k podanému dovolaniu   sťažovateľa,   pretože   mu jeho stanovisko   nezaslal,   čím   porušil   jeho   základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti komentuje právne závery najvyššieho súdu k aplikácii čl.   20   ústavy,   čl.   1   dodatkového   protokolu   a   čl.   11   listiny   a   tvrdí,   že   sú   zmätočné   a neprijateľné v danej veci.

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že:„a) bolo porušené základné právo sťažovateľa

aa) vlastniť majetok podľa či. 20 Ústavy..., čl. 11 Listiny... a čl. 1 Dodatkového protokolu...,

ab) na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy... a čl. 36 Listiny... a na spravodlivé prerokovanie veci súdom podľa čl. 6 Dohovoru...;

b) prikázal Krajskému súdu v Bratislave, aby opäť konal v kauze náhrady škody

c) priznal sťažovateľovi v súlade

ca)   s čl.   127 ods.   3 Ústavy...   a   §   56   ods.   4   zákona   č.   38/1993 Z.   z...   finančné zadosťučinenie 1.500,- euro;

cb)   s   §   38   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z...   úplnú   náhradu   trov   konania   pred Ústavným súdom...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých   nemá ústavný súd právomoc,   návrhy, ktoré   nemajú náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   považuje   najprv   za   nevyhnutné   poukázať   na   viaceré   nedostatky sťažnosti, konkrétne to, že k sťažnosti bolo pripojené iba nekvalifikované splnomocnenie na právne zastúpenie sťažovateľa, v ktorom sťažovateľ osvedčuje, že jeho právnym zástupcom je advokát JUDr. M. A., B., bez toho, aby na splnomocnení bol uvedený výslovný súhlas advokáta s jeho zastupovaním v konaní pred ústavným súdom. V petite sťažnosti nie je uvedená ani identifikácia porušovateľa a špecifikácia konania (spisová značka), v ktorom mali   byť   porušené   jeho   základné   práva,   a   hoci   z   odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva,   že sťažnosť smeruje najmä proti najvyššiemu súdu a jeho uzneseniu, v návrhu na rozhodnutie sťažovateľ   už   nenamietal   (z   hľadiska   porušenia   jeho   práv)   postup   najvyššieho   súdu   v napadnutom konaní, ale iba žiadal ústavný súd prikázať krajskému súdu, aby vo veci opäť konal,   bez   toho,   aby   požadoval   zrušenie   konkrétnych   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   a krajského súdu.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Ústavný súd preto mohol jeho sťažnosť odmietnuť už pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   druhej   strane   tieto   nedostatky   však   nemohli   výrazným   spôsobom   ovplyvniť prípadný názor ústavného súdu po preskúmaní postupov a rozhodnutí najvyššieho súdu a krajského   súdu   a   vyžiadaní   spisu   okresného   súdu,   že   sťažnosť   sťažovateľa   je   v   celom rozsahu aj zjavne neopodstatnená.

Dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ namieta najmä zmätočnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, čím mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, pričom najvyššiemu súdu vyčíta, že sa nevysporiadal s viacerými jeho námietkami v dovolaní.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   poukazuje hlavne   na   to,   že   ide   o   procesné   rozhodnutie,   ktorým   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie sťažovateľa   pre   jeho   neprípustnosť.   Z   tohto   pohľadu   ústavný   súd   konštatuje,   že odôvodnenie tohto uznesenia je dostatočné, zrozumiteľné a presvedčivé. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   zmätočnosti   jeho   uznesenia,   keď   navyše   sťažovateľ odôvodnil dovolanie (a podobne aj sťažnosť) prevažne svojimi polemickými názormi na právne   posúdenie   niektorých   otázok   v   konaní   o   jeho   veci.   Najvyšší   súd   okrem   jasne a   zrozumiteľne   prezentovaných   dôvodov,   pre   ktoré   považoval   dovolanie   za   procesne neprípustné, primerane reagoval na námietky sťažovateľa predostreté v podanom dovolaní týkajúce sa odopretia súdnej ochrany jeho základnému právu vlastniť majetok, vysporiadal sa s nimi spôsobom súladným s požiadavkami na kvalitu odôvodnenia súdnych rozhodnutí vyplývajúcich   z   čl.   46   ods.   1   ústavy   i   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   takže   odôvodnenie   jeho uznesenia poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok.

Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne relevantnej súvislosti   medzi   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdu   v   napadnutom   konaní a sťažovateľovým základným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny)   a   jeho   právom   na   spravodlivé   súdne   konanie   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   a   tiež základným právom na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (čl. 11 ods. 1 listiny) a právom   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ktorá   by   naznačovala   možnosť   vysloviť porušenie práva sťažovateľa v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd preto   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. III. ÚS 151/05, IV. ÚS 170/08).

Čo sa týka namietaného porušenia práv postupom krajského súdu a najvyššieho súdu spočívajúcim v tom, že sa neuskutočnili pojednávania na krajskom súde, resp. dovolacom súde   a   sťažovateľ   sa   nemohol   obhajovať   alebo   vecne   vyjadriť   k veci,   ústavný   súd konštatuje, že je to síce čiastočne pravdivé tvrdenie, ale na druhej strane sa sťažovateľ k veci vecne vyjadril v písomnom odvolaní z 12. januára 2009 proti rozhodnutiu okresného súdu,   ktoré   bolo   doručené   krajskému   súdu   13.   januára   2009,   a   tiež   krajský   súd   pri vyhlasovaní   rozsudku   využil   inú   zákonnú   možnosť   postupu   upravenú   v   §   156   ods.   3 Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   vo   veciach,   v   ktorých   súd   rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku   na   úradnej   tabuli   súdu   v   lehote   najmenej   päť   dní   pred   jeho   vyhlásením, a 2. februára 2010 vydal oznámenie, že bude 4. marca 2010 verejne vyhlásený rozsudok, zverejnil ho na úradnej tabuli súdu a obdobne tak urobil aj najvyšší súd, ktorý oznámenie o pojednávaní 3. mája 2011 zverejnil aj na svojej internetovej stránke.

Ústavný   súd   k   tomu   tiež   poznamenáva,   že   túto   námietku   sťažovateľ   vzniesol prvýkrát až v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ústavnom súde, a nie už v dovolaní proti rozhodnutiu krajského súdu, preto ju ústavný súd považoval vo vzťahu ku krajskému súdu za neprípustnú.

Takisto v okolnostiach   danej veci ústavný súd odmietol aj námietku sťažovateľa (ktorou poukazoval na to, že sa nemal možnosť vyjadriť k stanovisku odporcu k dovolaniu) preto, že po preskúmaní spisu a vyjadrenia odporcu z 25. augusta 2010 (č. l. 296 súdneho spisu) nezistil na strane najvyššieho súdu také závažné pochybenia, ktorým by bolo možné pripísať   ústavnoprávny   rozmer.   Jeho   procesný   postup   síce   nebol   celkom   v   súlade   s procesným kódexom (Občianskym súdnym poriadkom), ale táto okolnosť nemala zásadný vplyv na výsledok konania, pretože dovolanie bolo odmietnuté z procesných dôvodov pre neprípustnosť a dôvody neprípustnosti dovolania odôvodnil z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľným spôsobom; túto skutočnosť už ústavný súd hodnotil (pozri s. 6 uznesenia).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05). Preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľa ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011