znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 346/2010-58

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. H., F., Česká republika, zastúpeného advokátom Mgr. V. L., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupmi a rozsudkami Krajského súdu   v   Trenčíne   z   30.   augusta   2005   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co   135/2004   a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. decembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 84/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2010 doručená sťažnosť R. H. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaniami doručenými 1. apríla, 2. júna, 21. júna a 26. júla 2010, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 2 ods. 2 listiny rozsudkami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) z 30. augusta 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 135/2004   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   z   21. decembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 84/2009.

Zo sťažnosti a z jej doplnení vyplýva, že sťažovateľ je právnym nástupcom E. H. (ďalej   aj   „navrhovateľka“),   ktorá   podala   v   januári   2001   na   Okresnom   súde   Považská Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu   o   určenie   absolútnej   neplatnosti   zmluvy   o dočasnom   užívaní   pozemku   medzi   Jednotným   roľníckym   družstvom   „Mier“   Mestečko a Československým ovocinárskym a záhradkárskym zväzom (ďalej len „žalovaní“).

Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 56/01-213 zo 16. februára 2004 určil neplatnosť zmluvy o dočasnom užívaní pozemku zo 16. mája 1977, ale následne krajský súd jeho rozsudok zmenil rozsudkom sp. zn. 4 Co 135/04 z 30. augusta 2005 tak, že jej žalobu zamietol.

Navrhovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd rozsudkom č. k. 4 Cdo 269/2005 z 30. apríla 2007 zamietol.

Proti   predmetnému   rozsudku   najvyššieho   súdu   podala   navrhovateľka   sťažnosť ústavnému súdu, ktorý nálezom sp. zn. II. ÚS 137/08 z 1. júla 2008 vyslovil, že najvyšší súd porušil základné právo E. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 269/2005 z 30. apríla 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd opätovne rozhodol o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku krajského súdu rozsudkom č. k. 4 Cdo 84/2009-370 z 21. decembra 2009 tak, že dovolanie zamietol.Podľa   sťažovateľa   dovolací   súd   nerešpektoval   právny   názor   ústavného   súdu vyslovený v náleze sp. zn. II. ÚS 137/08, že „Ďalej bude povinnosťou najvyššieho súdu vyhodnotiť všetky vecné námietky uvedené v dovolaní“, a tým vo svojej podstate porušenie jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru „odvolacím súdom nielenže neodstránil, ale svojím postupom a rozhodnutím aj sám porušil uvedené základné ľudské práva navrhovateľky“.

Ďalej sťažovateľ podrobne v sťažnosti opisuje dôvody, v čom vidí porušenie svojich označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru. Tie spočívajú najmä v tom, že najvyšší súd „sa stotožnil s právnymi, ale i skutkovými závermi odvolacieho súdu, uvedenými v napadnutom   rozsudku   odvolacieho   súdu,   pričom   skutkovou   a   právnou   argumentáciou navrhovateľky uvedenej v dovolaní, sa vôbec nezaoberal, k žiadnej konkrétnej námietke a argumentácii   navrhovateľky   dovolací   súd   nezaujal   stanovisko,   jeho   rozhodnutie   je   len formálne a arbitrárne“ a predkladá niektoré dôkazy, ktoré podľa neho svedčia o tom, že všeobecné súdy mali žalobe navrhovateľky vyhovieť. Cituje aj právne predpisy, ktorými právne argumentovala v namietanom konaní, ale všeobecné súdy sa týmito dôkazmi a jej tvrdeniami vôbec nezaoberali, a tým podľa neho nedostatočne zistili skutkový stav veci. Je preto toho názoru, že „skutkové i právne závery odvolacieho súdu sú v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom, čo porušuje vyššie označené   základné   ľudské   práva   navrhovateľky“.   Konaním   všeobecných   súdov   bola navrhovateľke a tiež sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že „navrhovateľka sa určenia neplatnosti zmluvy domáhala   preto,   lebo   zmluva   bola   uzatvorená   v   rozpore   so   zákonom,   resp.   právnymi predpismi platnými v dobe uzatvorenia zmluvy“.

Najvyšší súd pochybil tiež preto, že konal v dovolacom konaní s jeho bratom „D. H.“ ako účastníkom konania „bez toho, aby bol zastúpený advokátom, ako aj bez toho, aby zistil, či sa chce tohto konania zúčastniť na strane navrhovateľov, došlo k porušeniu mojich vyššie označených základných ľudských práv...“.

Podľa sťažovateľa „konanie pred dovolacím súdom trpí závažnou procesnou vadou, a preto sú celý postup a rozhodnutie dovolacieho súdu nezákonné, v rozpore s § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., ako aj ústavne neakceptovateľné...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 84/2009 a rozsudkom č. k. 4 Cdo 84/2009-370 zo dňa 21. 12. 2009 a Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 135/04 a rozsudkom č. k. 4 Co 135/04-300 zo dňa 30. 8. 2005 porušili právo navrhovateľky E. H. a sťažovateľa R. H. na to, aby ich záležitosť záležitosť bola   spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde Slovenskej republiky, zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo domáhať   sa   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo vlastniť majetok, zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo pokojne užívať svoj majetok a právo na to, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady   medzinárodného práva,   zaručené v čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   4   Cdo   84/2009-370   zo   dňa 21. 12. 2009 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 135/04-300 zo dňa 30. 8. 2005 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trenčíne sú povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu všetkých trov konania na účet jeho právneho zástupcu, advokáta Mgr. V. L., do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

Predmetom časti sťažnosti je namietané porušenie práv sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 36 ods. 1 listiny rozsudkami   krajského   súdu   z   30.   augusta   2005   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Co 135/2004 a najvyššieho súdu z 21. decembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 84/2009.

1.   Ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľ predmetnou   sťažnosťou   najprv napadol rozsudok krajského súdu z 30. augusta 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 135/2004.

Vychádzajúc   z   predchádzajúcich   rozhodnutí   ústavného   súdu   o   sťažnostiach sťažovateľky proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 135/2004 túto časť sťažnosti považuje ústavný súd opätovne za neprípustnú.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Z   uznesenia   ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   113/06-20   z   29.   marca   2006   vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky pre porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru proti rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 135/04-300 z 30. augusta 2005 bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu a následne v uznesení o prijatí sp. zn. II. ÚS 137/08 z 18. marca 2008 bola v časti odmietnutá pre neprípustnosť. Keďže sťažovateľ teraz opätovne namieta porušenie rovnakých základných práv v tom istom konaní a tým istým rozsudkom krajského súdu, treba túto časť sťažnosti považovať za neprípustnú.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu z 21. decembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 84/2009, ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   označených   práv   tým,   že   bolo   zamietnuté dovolanie navrhovateľky, keďže sa stotožnil so skutkovými a právnymi názormi a závermi krajského súdu, pričom nedal odpoveď ani na právne závery ústavného súdu, ktorý v konaní sp. zn. II. ÚS 137/08 nálezom z 1. júla 2008 zrušil rozhodnutie najvyššieho (dovolacieho) súdu v predchádzajúcom súvisiacom konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 56/2001 a uložil povinnosť dovolaciemu súdu „vyhodnotiť všetky vecné námietky uvedené v dovolaní“.

Ústavný súd zistil, že v dovolaní podanom proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu odvolacieho navrhovateľka prípustnosť dovolania odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom, inými vadami konania a odňatím možnosti konať pred súdom. Vyčítala odvolaciemu súdu, že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že po doplnení dokazovania skutkový stav nebol zistený tak, aby o veci bolo možné rozhodnúť. Poukazovala   na   to,   že   právny   predchodca   žalovaného   nemal   k   pozemku,   ktorý   bol predmetom zmluvy o dočasnom užívaní, žiadne právo, že pozemok, ktorý bol predmetom zmluvy, právne neexistoval, zmluva bola v tejto časti neurčitá a nebola riadne podpísaná. Namietala   tiež,   že   pokiaľ   odvolací   súd   dospel   k   inému   právnemu   názoru,   i   k   iným skutkovým zisteniam, mal rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, aby mala možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a k právnej stránke veci.

Odňatie možnosti konať pred súdom videla v tom, že „krajský súd nepostupoval v súlade s Občianskym poriadkom, porušil najmä svoje povinnosti stanovené v § 242 ods. 1, § 243b ods. 1 veta za bodkočiarkou, ods. 2, veta prvá, § 243 c, § 132 O. s. p. a postupoval v rozpore s § 2, § 3, § 121, § 134, § 157 ods. 2 O. s. p.“.

O podanom dovolaní najprv najvyšší súd o dovolaní rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 269/2005 z 30. apríla 2007, ale jeho rozhodnutie bolo zrušené ústavným súdom najmä   preto,   že   rozhodnutie   bolo   arbitrárne   (odôvodnenie   o   tom,   že   navrhovateľka nepreukázala naliehavý právny záujem na určení absolútnej neplatnosti zmluvy o dočasnom užívaní pozemku, bolo nepreskúmateľné).

V druhom prípade najvyšší súd však v reakcii na dovolacie námietky navrhovateľky, podľa názoru ústavného súdu nepochybil, keď dostatočne preskúmal existenciu vád tohto konania,   najmä   to,   že   postupom   krajského   súdu   došlo   k   odňatiu   možnosti   konať   pred súdom.

Dovolací   dôvod   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov daný vtedy, ak súd svojím postupom znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu zákon priznáva. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide len vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi).

Najvyšší   súd   vychádzal   z   toho,   že „Odvolací   súd   svoj   rozsudok   aj   náležité   a presvedčivo   odôvodnil,   pričom   sa   vysporiadal   so   všetkými   podstatnými   odvolacími námietkami... Pokiaľ právna predchodkyňa žalobcov v dovolaní vyčítala odvolaciemu súdu nesprávne   hodnotenie   dôkazov   a   nesprávne   skutkové   závery   vyplývajúce   z   vykonaného dokazovania, dovolací súd sa týmito dovolacími námietkami nezaoberal, pretože nesprávne hodnotenie dôkazov ani prípadné nesprávne skutkové zistenia nie sú v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. samostatným dovolacím dôvodom...“.

Najvyšší súd tiež nezistil, že by právny názor odvolacieho súdu v otázke platnosti či neplatnosti zmluvy bol nesprávny, resp. aby právne normy, ktoré aplikoval na daný prípad, boli zle interpretované.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo   na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I.   ÚS   26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Pôvodná navrhovateľka označila v žalobe tri podstatné dôvody neplatnosti zmluvy, a to nedostatok žiadneho užívacieho práva právneho predchodcu žalovaného v prvom rade k pozemku v kat. úz. D., neurčitosť zmluvy v dôsledku neexistencie uvedeného pozemku ako veci v právnom zmysle a nepodpísanie zmluvy zákonným spôsobom, s ktorými sa však odvolací súd a následne dovolací súd nestotožnili, a preto jej žalobu „pre neexistenciu tvrdených dôvodov neplatnosti zmluvy“ zamietli.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   odôvodnenia   rozhodnutia   najvyššieho   súdu z 21. decembra 2009 nezistil, že by napadnutý postup a jeho rozhodnutie v konaní vedenom pod   sp.   zn.   4   Cdo   84/2009   bolo   svojvoľné   a   že   by   zasahovalo   do   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods.   1 ústavy (čl. 36 ods.   1 listiny) a právo podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   nemôže byť porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého   rozsudku   ústavný   súd   konštatuje,   že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho   poriadku   vzťahujúce   sa   na   dovolacie   konanie   i   ďalšie   namietané   ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval správne, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné, vylučujúce možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vyplýva   to   aj   zo   záverov   predmetného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   z   ktorého okrem   iného   vyplýva,   že: „V   konaní   pred   prvostupňovým   i   odvolacím   súdom   boli rešpektované   procesné   práva   pôvodnej   žalobkyne,   najmä   právo   skutkovo   a   právne argumentovať, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci. Nebola jej odňatá možnosť konať pred súdom ani zmeňujúcim rozsudkom odvolacieho súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa. Nešlo totiž o prekvapivý   rozsudok   odvolacieho   súdu,   pretože   otázka   existencie   práva   právneho predchodcu   žalovaného   1/   k   pozemku,   ktorý   bol   predmetom   zmluvy,   bola   od   začiatku konania   základnou   spornou   otázkou   medzi   účastníkmi   a   ako   taká   bola   predmetom dokazovania i právneho posudzovania. Možnosť zmeny rozsudku súdu prvého stupňa či už pri nezmenenom   skutkovom stave alebo po doplnení   dokazovania   výslovne umožňovalo ustanovenie § 220 ods. 1 a 2 O. s. p. v znení platnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu.   Odvolací   súd   svoj   rozsudok   aj   náležité   a   presvedčivo   odôvodnil,   pričom   sa vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími námietkami. Z odôvodnenia jeho rozsudku je   zrejmé,   z   akých   skutkových   zistení   (vyplývajúcich   nielen   z   dokazovania   vykonaného súdom prvého stupňa, ale i ním doplneného dokazovania) vychádzal a aké právne závery z nich vyvodil...

Z hľadiska skutkového vychádzal odvolací súd zo zistenia, že pôvodný pozemok - pozemnoknižná parcela č. 930 - roľa bez výmery - bol zapísaný v pozemkovej knihe vo vložke č... kat. úz. D. ako podielové spoluvlastníctvo Z. K. rod. B., Š. B., E. U., rod. B. (právnej predchodkyne - matky E. H.), O. B. a J. B., že tento pozemok bol neskôr rozdelený na pozemok parcela č... - roľa vo výmere... a parcela č... - roľa vo výmere..., že pozemok parcela   č....   vo   výmere...,   ktorý   bol   predmetom   zmluvy,   bol   vytvorený   aj   z   pôvodného pozemku parcela č..., že spoluvlastníci tohto pozemku J. B. a Z. K. v roku 1958 podpísali členskú prihlášku o vstupe do jednotného roľníckeho družstva, že zmluvu podpísal v mene právneho predchodcu žalovaného 1/ ako zástupca Ing. J. B. - hlavný agronóm, ktorý bol v zápisnici   zo   zasadnutia   predstavenstva   zo   16.   9.   1976   splnomocnený   predstavenstvom družstva k zastupovaniu družstva vo veciach zmluvného odovzdávania nevhodnej pôdy pre účely záhradkárov, a že na základe zmluvy sa aj konalo.

Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd z uvedených skutkových zistení vyvodil správne   právne   závery   o   existencii   práva   družstevného   užívania   právneho   predchodcu žalovaného 1/ k pozemku, ktorý bol predmetom zmluvy, o dostatočnej špecifikácii tohto pozemku a o podpísaní zmluvy zákonným spôsobom a tým aj jej záväznosti pre obe strany. V súvislosti   s   týmito   právnymi   závermi   sa   dovolací   súd   stotožňuje   s dôvodmi   rozsudku odvolacieho súdu a v podrobnostiach na ne poukazuje. Len na doplnenie uvádza, že pokiaľ zákon   č.   122/1975   Zb.   o   poľnohospodárskom   družstevníctve   v   §   36   ods.   1   písm.   a) stanovoval povinnosť členov družstva združiť do spoločného družstevného hospodárenia všetky   pozemky   (včítane   lesných   pozemkov   a   vodných   plôch),   ktoré   vlastnia   alebo   na ktorých hospodária v čase vstupu do družstva, pojem vlastniť, použitý v tomto ustanovení, zahŕňal v sebe nielen výlučné vlastníctvo, ale aj spoločné vlastníctvo, t. j. spoluvlastníctvo. Právne následky vzniku práva družstevného užívania družstva k takýmto pozemkom podľa § 37 ods. 1 zákona č. 122/1975 Zb. sa v zmysle prechodného ustanovenia § 109 tohto predpisu uplatnili aj na poľnohospodársko-družstevné právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou, t. j. pred 1. januárom 1976.

Pokiaľ ide o otázku neexistencie pozemku ako veci v právnom zmysle, dovolací súd poznamenáva, že z hľadiska určitosti zmluvy nebolo rozhodujúce, či pozemok označený ako parcela č. 930/2 vo výmere 3,1289 ha je zapísaný v evidencii nehnuteľností a teda či je vecou v právnom zmysle, alebo či je časťou (súčasťou) iného pozemku (resp. pozemkov). Rozhodujúca bola možnosť jeho identifikácie. Pre splnenie tejto požiadavky bol postačujúci overený geometrický plán z 29. 5. 1975 č..., určený na rozdelenie - oddelenie (vytvorenie) pozemku parcela č... v kat. úz. D., najmä jeho grafická časť.

K podpísaniu zmluvy zákonným spôsobom dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že   vzhľadom   na   okolnosť   jej   podpísania   zástupcom   družstva,   odvolací   súd   správne posudzoval túto otázku podľa ustanovenia § 22 zákona č. 109/1964 Zb. - Hospodárskeho zákonníka v znení platnom do 31. 12. 1982, a nie podľa § 104 ods. 1 tohto predpisu. Zároveň správne dospel k záveru, že aj keby zástupca podpísaný na zmluve nemal také splnomocnenie, aké sa vyžadovalo, okolnosť, že sa podľa tohto právneho úkonu (zmluvy) konalo, mala za následok jeho záväznosť a teda aj platnosť.

So   zreteľom   na   uvedené   bol   dovolaním   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu, ktorým   bola   žaloba zamietnutá   pre neexistenciu tvrdených   dôvodov   neplatnosti   zmluvy, správny. Dovolací súd preto dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p.).“

Vychádzajúc z napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu ústavný súd zastáva iný právny   názor   ako   sťažovateľ,   a   nie   je   pravdou,   že   jeho   rozhodnutie   je   len   formálne a arbitrárne a že najvyšší súd nerešpektoval právny názor ústavného súdu „uvedený v náleze č. k. II. ÚS 137/08-59 zo dňa 18. 3. 2008...“.

Po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu a námietok sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že nezistil   žiadny   relevantný dôvod   na prípadné prijatie sťažnosti   na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru najvyšší súd primeraným a dostatočným spôsobom reagoval na dovolacie námietky navrhovateľky (sťažovateľa) a rešpektoval pritom aj nález ústavného súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   137/08,   ktorý   mu   vytkol   najmä   arbitrárnosť   odôvodnenia   „otázky naliehavého právneho záujmu“, preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. I. ÚS 64/2010).

Námietky sťažovateľa, že najvyšší súd nemal konať s jeho bratom ako účastníkom konania   (keďže   ten   nebol   právne   zastúpený   advokátom),   sú   v   danom   prípade   tiež irelevantné,   pretože   brat   sťažovateľa „D.   H.   už   niekoľko   rokov   býva   a   pracuje   v Španielsku“, sa   ani   k   sťažnosti   sťažovateľa   nepripojil.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd nemohol konať ani o sťažnosti navrhovateľky, ktorá v čase podania sťažnosti už nebola aktívne legitimovaná na jej podanie, pretože medzičasom došlo k jej úmrtiu.

3. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namietal porušenie svojich práv namietaným rozsudkom najvyššieho súdu podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj podľa čl. 1   dodatkového   protokolu   v   spojení   s   čl.   2   ods.   2   listiny   z   dôvodu   svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil príčinnú súvislosť medzi   napadnutým   postupom   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   možným   porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako ani jeho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutých   rozhodnutí),   keďže rozhodovanie o nich je viazané iba na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010