znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 346/09-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. apríla 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   W.   F.   K.,   W.,   U.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   Š.,   CSc., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   spojení   s   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 129/2008 a jeho rozsudkom zo 17. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   W.   F.   K.   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky zo 17. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 129/2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 129/2008 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Základné právo W. F. K. na prerokovanie veci v jeho prítomnosti zaručené čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky zo 17. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 129/2008 p o r u š e n é   n e b o l o.

4.   W.   F.   K. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   245,70   € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov), ktoré j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokátovi   JUDr. M.   Š.,   CSc.,   Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 346/09-15 z 11. novembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť W. F. K., W., U. (ďalej len „sťažovateľ“), v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 129/2008   a jeho rozsudkom zo 17. marca 2009. Vo zvyšnej   časti   ústavný   súd   predloženú   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Sťažovateľ žiadosťou doručenou 30. decembra 1992 Pozemkovému úradu v Prešove (ďalej len „pozemkový úrad“) požiadal o schválenie dohody o vydaní nehnuteľností podľa § 9   zákona   č.   229/1991   Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému poľnohospodárskemu   majetku   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o pôde“). Dohoda   bola uzatvorená 11.   decembra 1992 s Obcou   H. (ďalej len „obec“) a týkala sa nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území H.

Pozemkový úrad rozhodnutím č. 1685/92-Sa/43 z 19. apríla 1993 dohodu o vydaní nehnuteľností schválil. Na základe odvolania obce (odvolacím dôvodom bolo tvrdenie, že „obecný úrad v H. zrušil W. F. K. záznam o hlásení k trvalému pobytu v dôsledku čoho sa hľadí   na   p.   K.   akoby   nemal   trvalý   pobyt   v   obci   H.“)   Ministerstvo   pôdohospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo pôdohospodárstva“) rozhodnutím č. 5229/93-430   z   23.   novembra   1993   prvostupňové   rozhodnutie   potvrdilo „s   odôvodnením,   že povoľovanie   alebo   rušenie   trvalého   pobytu   nie   je   činnosťou,   ktorú   by   podľa   zákona č. 369/1990 Zb. v z. n. p. o obecnom zriadení bol oprávnený vykonávať obecný úrad“.

Na   základe   návrhu   obce   nariadilo   ministerstvo   pôdohospodárstva   rozhodnutím č. 5880/94-430-K zo 17. októbra 1994 obnovu konania o reštitučnom nároku sťažovateľa, pričom na základe rozkladu podaného sťažovateľom bolo uvedené rozhodnutie ministerstva pôdohospodárstva rozhodnutím č. 5880/94-430-K zo 17. júla 1995 zrušené. Zároveň však došlo   i   k   zrušeniu   potvrdzujúceho   rozhodnutia   ministerstva   pôdohospodárstva z 23. novembra 1993, preto o odvolaní obce proti pôvodnému prvostupňovému rozhodnutiu pozemkového úradu bolo potrebné opätovne rozhodnúť.

Ministerstvo pôdohospodárstva rozhodnutím č. 5229/93-430-Ši z 11. septembra 1995 zrušilo rozhodnutie pozemkového úradu z 19. apríla 1993 s odôvodnením, že „W. F. K. nespĺňa základnú zákonnú podmienku obsiahnutú v ust. § 4 ods. 1 zákona o pôde“. Okresný úrad   v   Prešove   (právny   nástupca   pozemkového   úradu;   ďalej   len   „okresný   úrad“) po doplnení dokazovania rozhodnutím č. OPPaLH 98/944-9/Šp zo 16. júna 1998 rozhodol, že „žiadateľ reštitučného nároku W. F. K. nespĺňa podmienky § 4 ods. 1 a ods. 2 zákona o pôde a preto nemá nárok na vydanie nehnuteľností obsiahnuté vo výroku rozhodnutia.“. Následne bol 24. júna 1998 okresnému úradu doručený list Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), sekcie verejnej správy, podľa ktorého „V. K. nie   je   štátnym   občanom   Slovenskej   republiky,   pretože   dňom   10.8.1945   stratil československé   štátne   občianstvo   podľa   §   1   Ústavného   dekrétu   prezidenta   republiky   č. 33/1945 Zb.. Na prihlásenie menovaného k trvalému pobytu v obci H. v roku 1992 bola rozhodujúca skutočnosť, či je občanom Slovenskej republiky. V čase hlásenia sa na trvalý pobyt v obci H., t. j. v r. 1992, nebol menovaný občanom Slovenskej republiky. Keďže na prihlásenie na trvalý pobyt v obci H. nebol splnený zákonný dôvod, bol tento pobyt 3.5.1993 zrušený“.

Rozhodnutie   okresného   úradu   zo   16.   júna   1998   napadol   sťažovateľ   návrhom   na preskúmanie rozhodnutia podľa tretej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), na základe ktorého Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2 S 52/1998-8 z 28. septembra 1999 napadnuté rozhodnutie okresného úradu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd bol toho názoru, že „správny orgán bude môcť v konaní pokračovať až po doplnení výroku rozhodnutia MP SR č. 5880/94-430-K zo dňa 17.7.1995 a po opätovnom rozhodnutí Ministerstva pôdohospodárstva SR o návrhu na nariadenie obnovy konania“.

Okresný úrad rozhodnutím č. OPPaLH 2000/121-20/Šp z 24. marca 2000 opätovne neschválil dohodu o vydaní nehnuteľností z decembra 1992 konštatujúc, že „uzatvorená dohoda nespĺňa podmienky reštitučného nároku je uzatvorená v rozpore s § 9 ods. 2 písm. a/ zákona č. 138/91 Zb. o majetku obcí... a § 11 ods. 3 písm. a/ zákona SNR č. 369/90 Zb. o obecnom   zriadení...“.   Toto   rozhodnutie   sťažovateľ   znovu   napadol   návrhom na preskúmanie   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku,   na   základe   ktorého   krajský   súd rozsudkom č. k. 2 S 34/2000-44 zo 7. októbra 2004 zrušil napadnuté rozhodnutie.

Obvodný pozemkový úrad v Prešove (právny nástupca okresného úradu; ďalej len „obvodný   pozemkový   úrad“)   na   základe   stanovísk   Krajského   úradu   v   Prešove,   odboru všeobecnej vnútornej správy z 25. apríla 2005, Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorátu, Skupiny vydávania dokladov Prešov z 22. júna 2006, ako aj ministerstva vnútra, sekcie verejnej správy zo 7. apríla 2006 napokon rozhodnutím č. OPÚ 2006/21-100/Fe z 2. júna 2006 rozhodol, že sťažovateľ „nespĺňa podmienky § 4 ods. 1 zákona 229/1991 Zb. v z. n. p.“, a preto sa mu „nevydávajú nehnuteľnosti v k. ú. H.“. Podľa   názoru   obvodného   pozemkového   úradu   sťažovateľ „stratil   československé   štátne občianstvo   podľa   § 1 Ústavného dekrétu   prezidenta republiky č.   33/1945 Zb.   odo dňa

10.8.1945. Túto skutočnosť podporuje aj fakt, že p. K., trvale žijúci v U. nie je držiteľom žiadneho   cestovného   dokladu   evidovaného   v   evidenciách   Okresného   riaditeľstva   PZ, Okresného dopravného inšpektorátu, Skupiny vydávania dokladov Prešov v rokoch 1945- 2005.“.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu návrh na jeho preskúmanie   podľa   tretej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   ňom argumentoval tvrdením, že mu štátne občianstvo nikdy nezaniklo, „čo vyplýva z § 1 ods. 2 a § 4 Dekrétu prezidenta č. 33/1945 Zb.“. Podľa jeho názoru sa obvodný pozemkový úrad nevysporiadal   s   viacerými   dôkazmi   svedčiacimi   v   prospech   štátneho   občianstva sťažovateľa. K podmienke trvalého pobytu uviedol, že „bol prihlásený k trvalému pobytu a rozhodujúcou   skutočnosťou   bolo,   že   je   občanom   Slovenskej   republiky.   Podľa   názoru správneho orgánu nebolo preukázané, že trvale žije na území Slovenskej republiky, čo však nie je podmienkou pre vydanie nehnuteľnosti. Za trvalý pobyt oprávnenej osoby je potrebné považovať miesto, kde sa táto osoba zdržuje s úmyslom trvale sa tu zdržiavať. Spravidla je to   miesto,   kde   je   prihlásená   k   trvalému   pobytu.   Existencia   úmyslu   trvale   sa   zdržiavať na určitom   mieste   (mať   tam   trvalý   pobyt)   je   daná   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu. Pri riešení tejto otázky nie je možné vychádzať výlučne z predpisov upravujúcich policajné hlásenie a evidenciu pobytu občanov. Pri posudzovaní trvalého pobytu je treba skúmať, či osoba uplatňujúca nárok mala v úmysle mať trvalý pobyt na území Slovenskej republiky s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.“.

Krajský   súd   o   návrhu   sťažovateľa   konal   7.   februára   2008   bez   prítomnosti   jeho právneho zástupcu, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil z dôvodu ochorenia, pričom žiadal o odročenie pojednávania a vyjadril nesúhlas, aby sa konalo v jeho neprítomnosti. Krajský súd totiž predloženú lekársku správu „nepovažoval za hodnoverný doklad o tom, že by ochorenie zástupcu navrhovateľa nedovoľovalo účasť na pojednávaní, a za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Navyše, aj keby sa uvedený postup považoval za vadu konania, krajský   súd   ju   odstránil   tým,   že   pojednávanie   odročil   za   účelom   verejného   vyhlásenia rozhodnutia s upovedomením na úradnej tabuli súdu, ktoré zástupca navrhovateľa osobne prevzal dňa 13.2.2008 a vyhlásenia rozhodnutia sa zúčastnil. Volil ho tiež s poukazom na skutočnosť, že ide o preskúmavacie konanie, kde ako to vyplýva z ust. § 250i ods. 1 O. s. p.,   §   250l   ods.   2   O.   s.   p.   pri   preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia   je   pre   súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.“.

Krajský súd o návrhu sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 4 Sp 28/2007-43 z 18. februára   2008   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie   obvodného   pozemkového   úradu   potvrdil. Podľa názoru krajského súdu sa obvodný pozemkový úrad „otázkou štátneho občianstva zaoberal v potrebnom rozsahu a šetrením zistil, že odo dňa 10.8.1945 navrhovateľ stratil československé   štátne   občianstvo,   a   od   tej   doby   nebol   a   nie   je   Československým   resp. Slovenským   štátnym   občanom.   Z   uvedených   dôvodov   navrhovateľ   nespĺňa   podmienku štátneho občianstva. So skutkovými a právnymi závermi sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje. Pri hodnotení výsledkov správny orgán vychádzal zo všetkého, čo v konaní vyšlo najavo a v odôvodnení rozhodnutia uviedol všetky podstatné výsledky vykonaných dôkazov vo   vzájomných   súvislostiach,   ktoré   preukázateľne   odôvodňujú   výsledok   obsiahnutý vo výrokovej časti rozhodnutia.“.

Sťažovateľ v odvolaní z 30. apríla 2008, ktorým napadol rozsudok krajského súdu, namietal   nezákonnosť   prvostupňového   rozsudku.   Posúdenie   otázky   jeho   štátneho občianstva sa podľa jeho názoru nezakladá na existujúcich dôkazoch. V tejto súvislosti poukázal na návrhy na zachovanie štátneho občianstva jemu i jeho matke z 11. apríla 1947 adresované   bývalým   okresným   národným   výborom   vtedajšiemu   Povereníctvu   vnútra   v Bratislave, ktorých fotokópie zároveň priložil k podanému odvolaniu. Tie podľa jeho názoru dokazujú, že sa naňho vzťahoval § 2 ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Zb. o   úprave   československého   štátneho   občianstva   osôb   národnosti   nemeckej   a maďarskej v znení neskorších predpisov (ďalej len „dekrét prezidenta“), a teda že sa považoval za štátneho   občana   vtedajšej   Československej   republiky   až   do   rozhodnutia   o   žiadosti   o zachovanie štátneho občianstva, pričom o jeho žiadosti rozhodnuté nebolo.

Sťažovateľ v podanom odvolaní taktiež vytkol krajskému súdu pojednávanie vo veci bez   jeho   prítomnosti   napriek   ospravedlneniu   jeho   právneho   zástupcu   spojeného s výslovným nesúhlasom, aby sa pojednávalo v jeho neprítomnosti.

Najvyšší   súd   rozsudkom   zo   17.   marca   2009   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Sžo 129/2008 potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu.

Podľa názoru najvyššieho súdu jednou z požiadaviek kladených na oprávnenú osobu podľa   zákona   o   pôde   je   aj   predloženie   alebo   navrhnutie   vykonania   takých   dôkazov v správnom   konaní   o   reštitučnom   nároku, „ktoré   by   spôsobom   vylučujúcim   akékoľvek pochybnosti preukazovali splnenie zákonných podmienok ustanovených v § 4 (oprávnenosť osoby) a v § 6 (reštitučný titul), pričom správny orgán“ je „povinný z úradnej povinnosti za účelom zistenia skutočného stavu veci v zmysle § 32 Správneho poriadku vykonať aj iné dôkazy, o ktorých mal vedomosť a potreba ktorých v priebehu správneho konania vyšla najavo“.

Najvyšší   súd   s   poukazom   na   list   Slovenského   národného   archívu   v   Bratislave zo 14. decembra   1993   (ďalej   len „list   slovenského národného archívu“)   zaujal k otázke štátneho občianstva sťažovateľa rovnaký názor ako obvodný pozemkový úrad a krajský súd. Súčasne uviedol, že „neboli preukázané skutočnosti, ktoré by potvrdzovali, že by v prípade navrhovateľa alebo jeho rodičov bola možnosť zachovania ich štátneho občianstva podľa § 2 ods. 1, 2 tohto dekrétu, pretože navrhovateľ žiadnym dokladom nepreukázal, že by sa jeho rodičia, keďže on v danej dobe bol maloletým, činne zúčastnili boja za oslobodenie Československej republiky alebo trpeli pod nacistickým terorom“.

K návrhom na zachovanie štátneho občianstva sťažovateľovi i jeho matke najvyšší súd uviedol, že „nebolo možné na jeho tvrdenie prihliadnuť, pretože rodičia navrhovateľa a teda aj navrhovateľ stratili československé štátne občianstvo podľa § 1 ods. 2 dekrétu a jeho navrátenie bolo možné postupom podľa § 3 a § 4 dekrétu...“. V tejto súvislosti najvyšší   súd   poukázal   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   v   konaní   pred   okresným   úradom na základe jeho výzvy nepredložil osvedčenie o národnej spoľahlivosti podľa § 1 ods. 4 dekrétu   prezidenta.   Rovnako   sťažovateľ   nepredložil „ani   osvedčenie   o   zachovaní   resp. vrátení československého štátneho občianstva po roku 1945“.

Dôkazom   správnosti   záverov   obvodného   pozemkového   úradu   i   krajského   súdu vo veci posúdenia otázky štátneho občianstva sťažovateľa je podľa názoru najvyššieho súdu i   rozpornosť   sťažovateľom   predložených   dôkazov   so   skutočnosťou,   že   jeho   rodičia po konfiškácii celého ich majetku nepožiadali, aby ich majetok nebol do výmery 50 ha skonfiškovaný, tak, ako im to umožňovali predpisy o konfiškácii za splnenia podmienky nadobudnutia štátneho občianstva podľa dekrétu prezidenta alebo podmienky slovenskej národnosti.

Najvyšší súd konštatoval tiež nesplnenie podmienky trvalého pobytu sťažovateľa na území   bývalej   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej   Republiky,   keďže „prihlásenie navrhovateľa na adresu v H., nie je dôkazom o jeho trvalom pobyte v tejto obci, pretože samotné prihlásenie k pobytu má len evidenčný charakter, pričom zo samotného správania navrhovateľa   v   konaní   v   danej   veci   nevyplýva   jeho   vôľa   bývať   na   uvedenej   adrese s úmyslom   trvalého   dožitia“.   Poukázal   tu   na   informácie   získané   z   registra   evidencie obyvateľov,   na   potvrdenie   Obecného   úradu   v H.,   ale   aj   na   písomnosti   samotného sťažovateľa, „ktoré sú v anglickom jazyku“ a z ktorých vyplýva, „že sám uvádza ako svoje bydlisko v U.“.

Za nedôvodnú považoval najvyšší súd aj námietku o odňatí možnosti konať pred súdom sťažovateľovi, keď krajský súd pojednával bez prítomnosti jeho právneho zástupcu. Takýto   postup   krajského   súdu „nemá   za   následok   nezákonnosť   jeho   rozhodnutia, s prihliadnutím, že právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní odvolacieho súdu ani doplnenie dokazovania v danej veci nijakým spôsobom nenavrhoval“. Rovnako najvyšší súd poukázal na zistenia z administratívneho spisu i zo spisu krajského súdu, z ktorých vyplýva, že oba orgány „venovali veci náležitú pozornosť, správny orgán vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, o úkonoch ktorých navrhovateľ, resp. jeho zástupca bol upovedomovaný...“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   24.   júna   2009   sťažovateľ   namietal,   že najvyšší súd ako súd odvolací „nezobral do úvahy... návrhy na zachovanie čsl. štátneho občianstva,   vydané   Okresným   národným   výborom   v   Prešove   dňa   11.4.1947...“.   V   tejto súvislosti k argumentácii najvyššieho súdu uviedol, že „rodičia sťažovateľa, aj v mene sťažovateľa požiadali na zastupiteľskom úrade čsl. veľvyslanectve vo Viedni o zachovanie československého   štátneho   občianstva   v   zmysle   §   2   dekrétu   a   nie   o   navrátenie československého   štátneho   občianstva,   na   ktoré   sa   vzťahoval   postup   podľa   §   3   a   §   4 dekrétu“.

Podľa názoru sťažovateľa mal najvyšší súd posudzovať spomínané listinné dôkazy v spojitosti so skutočnosťou oslobodenia niektorých príslušníkov rodiny K. spod obžaloby za trestné činy podľa § 2 písm. b) a § 3 písm. a) nariadenia Slovenskej národnej rady č. 33/1945   Sb.   n.   SNR   o   potrestaní   fašistických   zločincov,   okupantov,   zradcov   a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva v znení neskorších predpisov rozhodnutím Okresného ľudového súdu v Prešove z 28. marca 1947. Táto skutočnosť podľa sťažovateľa preukazuje,   že   boli   splnené   hmotnoprávne   predpoklady   zachovania   československého štátneho občianstva   podľa   ustanovení dekrétu   prezidenta jeho otcovi,   ktorý   bol jedným z obžalovaných.

K porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu najvyšším súdom tak malo dôjsť v dôsledku stotožnenia sa najvyššieho súdu s právnymi závermi krajského súdu,   ale   aj   tým,   že   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   nenapravil   nedostatky   rozhodnutia krajského súdu spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení výroku jeho rozsudku. Rovnakou vadou je tak postihnutý aj rozsudok najvyššieho súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   tiež   namietal   porušenie základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti (čl. 48. ods. 2 ústavy), pretože najvyšší   súd   nenapravil   vadu   odňatia   možnosti   konať   pred   súdom   zaťažujúcu   postup krajského súdu. Tvrdenie najvyššieho súdu, že právny zástupca sťažovateľa na pojednávaní odvolacieho súdu doplnenie dokazovania v danej veci nijakým spôsobom nenavrhoval, „sa nezakladá   na pravde,   a   práve   opak   je   pravdou,   pretože   spolu   s   odvolaním   sťažovateľ predkladal dôkazné listiny, s ktorými sa odvolací súd nevysporiadal“. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že v spise obvodného pozemkového úradu i krajského súdu „nie sú doložené dôkazné listiny, o ktorých sa správny orgán, súd prvého stupňa a taktiež odvolací súd vôbec nezmieňuje, a ktoré boli správnemu orgánu predložené“.

Po čiastočnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 23. novembra 2009 vyzval predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Ústavný   súd   23.   novembra   2009   požiadal   predsedu   krajského   súdu   o   zaslanie   spisu krajského   súdu   v   sťažovateľovej   veci   (spis   bol   doručený   ústavnému   súdu   3.   decembra 2009).

Odvolací   spis   a   vyjadrenie   najvyššieho   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené 18. januára 2010. Podpredsedníčka najvyššieho súdu v ňom zhodnotila námietky uvedené sťažovateľom   v   jeho   sťažnosti   za   nedôvodné.   Zdôraznila,   že   najvyšší   súd   trvá na nedôvodnosti   odvolania sťažovateľa. Uviedla, že   najvyšší   súd   dospel   po preskúmaní spisového materiálu obvodného pozemkového úradu i krajského súdu k rovnakým právnym záverom o nesplnení podmienok podľa § 4 ods. 1 zákona o pôde sťažovateľom.

K námietke o odňatí možnosti konať sťažovateľovi pred súdom postupom krajského súdu   podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   citovala   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku (§ 250i, § 101 ods. 2, § 114 ods. 1 a § 119 ods. 1), z ktorých podľa jej názoru vyplýva,   že „prípravu   pojednávania   treba   chápať   ako   všetku   činnosť   súdu   od   začatia konania   vrátane   štúdia   spisu,   odbornej   prípravy   na   riešenie   veci,   odstraňovania nedostatkov   opravných   prostriedkov   proti   rozhodnutiam   správnych   orgánov   a   zváženia opatrení, ktoré vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu bude nutné a účelné vykonať pred   nariadením   pojednávania.   Pokiaľ   teda   súd   prvého   stupňa   v   danej   veci   nariadil pojednávanie   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   v   intenciách námietok vznesených navrhovateľom v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu, potom ako si zabezpečil spisový materiál správneho orgánu, vyjadrenie správneho orgánu k opravnému prostriedku, na pojednávaní nenariadil vykonať žiadne dôkazy, odvolací súd zastáva   názor,   že   ak   súd   prvého   stupňa   nevyhovel   žiadosti   navrhovateľa   na   odročenie pojednávania z dôvodu jeho zdravotných problémov a pojednávanie neodročil podľa § 119 ods. 1 OSP nepovažujúc jeho zdravotné dôvody za dôležité, neodňal navrhovateľovi právo na   súdnu   ochranu,   pretože   navrhovateľ   už   podaním   opravného   prostriedku   proti rozhodnutiu   správneho   orgánu   realizoval   toto   svoje   právo   a   súd   prvého   stupňa   právo na súdnu ochranu mu zabezpečil prejednaním jeho opravného prostriedku a rozhodnutím vo veci   samej,   bez   ohľadu   na   výsledok   rozhodnutia,   ako   aj   tým,   že   rozsudok   náležite odôvodnil a ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozsudku zaoberal sa všetkými skutočnosťami navrhovateľom namietanými v jeho opravnom prostriedku a ako aj dôvody, akým spôsobom sa nimi vysporiadal.“.

Podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení   neuviedla,   či   súhlasí s upustením   od   ústneho   pojednávania   o   prijatej   sťažnosti,   preto   ústavný   súd   adresoval 11. marca   2010   najvyššiemu   súd   opätovnú   výzvu   na   vyjadrenie   v   tomto   smere. Podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   v   odpovedi   z   26.   marca   2010   vyjadrila   súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 11. marca 2010 právnemu zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať stanovisko. Právny zástupca sťažovateľa doručil 12. apríla 2010 ústavnému súdu stanovisko, v ktorom vyjadril nesúhlas s obranou najvyššieho súdu a zdôraznil, že v sťažovateľovej veci sa konajúce štátne orgány „dostatočne nevysporiadali s dôkazmi,   na   ktoré   sme   upozorňovali   a   to   s   návrhom   na   zachovanie   čsl.   štátneho občianstva, vydaného Okresným národným výborom v Prešove dňa 11.4.1947, ktorý bol vydaný   po   oslobodzujúcom   rozsudku   Ľudového   súdu   v   Prešove,   so   spomínaným oslobodzujúcim rozsudkom a ani s Obežníkom č. 10.100/1-IV/1-1945, zo dňa 22.10.1945, ktorým   sa   vykonával   Ústavný   dekrét   prezidenta   republiky   č.   33/1945   Sb.,   pretože   tieto otázky sú pre posúdenie možnosti aplikácie zákona č. 229/1991 Zb. rovnako podstatné, ako bola otázka prihlásenia sa k národnosti maďarskej v roku 1940“.

Skutočnosť,   že   o   žiadosti   sťažovateľa   o   zachovanie   československého   štátneho občianstva   nebolo   do   dnešného   dňa   rozhodnuté,   nemôže   byť   podľa   právneho   zástupcu sťažovateľa pre jeho mandanta priťažujúcou okolnosťou. To isté platí aj o skutočnosti, že sťažovateľ sa v priebehu konania nezdržiaval vo vtedajšej Československej republike.

Právny   zástupca   sťažovateľa   na   podporu   svojej   argumentácie   poukázal i na rozhodovaciu   prax   Ústavného   súdu   Českej   republiky   v   reštitučných   veciach. (IV. ÚS ČR 75/95), navrhol sťažnosti jeho mandanta vyhovieť a vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a   uplatňovanie ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny

Námietky sťažovateľa prednesené v jeho sťažnosti sa zakladajú na tvrdení, že tak obvodný pozemkový úrad, ako aj krajský súd a v konečnom dôsledku svojím potvrdzujúcim rozsudkom   i   najvyšší   súd   nesprávne   právne   posúdili   skutkové   okolnosti   jeho   prípadu, a následne tak nesprávne aplikovali relevantné ustanovenia zákona o pôde.

Ústavný súd stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových   okolností   prejednávaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky   alebo absenciou   jasných   a   zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému   uplatneniu (IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04).   Pritom   uvedené   nedostatky   musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Okrem   toho   však   arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súdu   môže   vyplývať   aj z ústavne   nekonformného   výkladu   ustanovení   právnych   predpisov   aplikovaných na prerokúvaný   skutkový   prípad.   Právomoc   ústavného   súdu   konštatovať   porušenie základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Keďže sťažnostné námietky sťažovateľa viedli ústavný súd k prijatiu jeho sťažnosti na ďalšie konanie, berúc do úvahy ich charakter bolo pre meritórne rozhodnutie o nich nevyhnutné   zamerať pozornosť   na   kvalitu   odôvodnenia   rozhodnutí   všeobecných   súdov, prípadne i na ústavnú konformitu ich právnych záverov. Charakter sťažnostných námietok mal tiež za následok, že ústavný súd musel za predmet svojho prieskumu zvoliť aj rozsudok krajského   súdu   a   rozhodnutie   obvodného   pozemkového   úradu   napriek   tomu,   že na vyslovenie porušenia sťažovateľom označených základných práv týmto rozsudkom nemá ústavný súd právomoc.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o pôde oprávnenou osobou je štátny občan Slovenskej republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1.

Podľa   §   4   ods.   2   zákona   o   pôde   ak   osoba,   ktorej   nehnuteľnosť   prešla   v   dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 6, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 alebo ak bola pred   uplynutím   tejto   lehoty   vyhlásená   za   mŕtvu,   sú   oprávnenými   osobami,   pokiaľ   sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické osoby v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo,

b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol vlastníctvo, ale iba v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva;   ak   bol   dedič   závetom   ustanovený   len   k   určitej   časti   nehnuteľnosti,   na   ktorú   sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený iba k tejto časti nehnuteľnosti,

c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,

d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,

e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými jeho deti.

Z   citovaných   právnych   noriem   zákona   o   pôde   vyplýva,   že   pri   posudzovaní uplatneného reštitučného nároku musí príslušný správny orgán skúmať splnenie podmienok týkajúcich   sa   osoby,   ktorá   nárok   uplatnila,   i   podmienok   týkajúcich   sa   objektívnych okolností prechodu konkrétneho majetku do vlastníctva štátu.

Od osoby uplatňujúcej reštitučný nárok podľa zákona o pôde sa vyžaduje splnenie podmienky   štátneho   občianstva   Slovenskej   republiky   a   podmienky   trvalého   pobytu na území   Slovenskej   republiky.   Podmienky   týkajúce   sa   predmetného   majetku   sú   dané spôsobom prechodu vlastníctva k majetku na štát (§ 6 zákona o pôde) a obdobím, v ktorom k tomuto prechodu došlo (od 25. februára 1948 do 1. januára 1990).

Z   podkladov,   ktoré   mal   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   predloženej   sťažnosti k dispozícii,   vyplýva,   že   obvodný   pozemkový   úrad,   krajský   súd   i   najvyšší   súd   sa pri posudzovaní   reštitučného   nároku   uplatneného   sťažovateľom   vysporadúvali   výlučne s podmienkami   týkajúcimi   sa   osoby   uplatňujúcej   tento   nárok.   Pozornosť   sa   pritom ťažiskovo   orientovala   na   skúmanie   otázky   štátneho   občianstva   sťažovateľa,   ktorá   bola posudzovaná z hľadiska ustanovení dekrétu prezidenta.

1. Obvodný pozemkový úrad k štátnemu občianstvu sťažovateľa uviedol, že „stratil československé   štátne   občianstvo   podľa   §   1   Ústavného   dekrétu   prezidenta   republiky č. 33/1945 Zb. odo dňa 10.8.1945. Túto skutočnosť podporuje aj fakt, že p. K., trvale žijúci v U. nie je držiteľom žiadneho cestovného dokladu evidovaného v evidenciách Okresného riaditeľstva PZ, Okresného dopravného inšpektorátu, Skupiny vydávania dokladov Prešov v rokoch 1945-2005.“.

Podľa   názoru   krajského   súdu   sa   obvodný   pozemkový   úrad „otázkou   štátneho občianstva   zaoberal   v   potrebnom   rozsahu   a   šetrením   zistil,   že   odo   dňa   10.8.1945 navrhovateľ   stratil   československé   štátne   občianstvo,   a   od   tej   doby   nebol   a   nie   je Československým resp. Slovenským štátnym občanom. Z uvedených dôvodov navrhovateľ nespĺňa podmienku štátneho občianstva.“.

Najvyšší   súd   k   tomu   uviedol,   že „neboli   preukázané   skutočnosti,   ktoré   by potvrdzovali, že by v prípade navrhovateľa alebo jeho rodičov bola možnosť zachovania ich štátneho   občianstva   podľa   §   2   ods.   1,   2   tohto   dekrétu,   pretože   navrhovateľ   žiadnym dokladom nepreukázal, že by sa jeho rodičia, keďže on v danej dobe bol maloletým, činne zúčastnili   boja   za   oslobodenie   Československej   republiky   alebo   trpeli   pod   nacistickým terorom.“,   a   k   dôkazom   predloženým   sťažovateľom   neprihliadol, „pretože   rodičia navrhovateľa a teda aj navrhovateľ stratili československé štátne občianstvo podľa § 1 ods. 2 dekrétu a jeho navrátenie bolo možné postupom podľa § 3 a § 4 dekrétu...“.Podľa § 1 ods. 1 dekrétu prezidenta českoslovenští státní občané národnosti německé nebo maďarské, kteří podle předpisů cizí okupační moci nabyli státní příslušnosti německé nebo maďarské, pozbyli dnem nabytí takové státní příslušnosti československého státního občanství.

Podľa § 1 ods. 2 dekrétu prezidenta ostatní českoslovenští státní občané národnosti německé nebo maďarské pozbývají československého státního občanství dnem, kdy tento dekrét nabývá účinnosti.

Podľa § 2 ods. 1 dekrétu prezidenta osobám, spadajícím pod ustanovení § 1, které prokáží, že zůstaly věrny Československé republice, nikdy se neprovinily proti národům českému a slovenskému a buď se činně zúčastnily boje za její osvobození, nebo trpěly pod nacistickým nebo fašistickým terorem, zachovává se československé státní občanství.

Podľa   §   2   ods.   2   dekrétu   prezidenta   žádost   o   zjištění,   že   československé   státní občanství   zachovává,   lze   podati   do   šesti   měsíců   od   počátku   účinnosti   tohoto   dekretu u místně příslušného okresního národního výboru (okresní správní komise), anebo bydlí-li žadatel v cizině, u zastupitelského úřadu. Rozhoduje o ní krajský národní výbor na návrh okresního   národního   výboru.   Tyto   osoby   jest   až   do   vyřízení   žádosti   považovati za československé   státní   občany,   vydal-li   jim   okresní   národní   výbor   (okresní   správní komise)   nebo   zastupitelský   úřad   osvědčení   o   okolnostech,   uvedených   v   předchozím odstavci.

Podľa   §   3   dekrétu   prezidenta   osoby,   které   pozbyly   československého   státního občanství podle § 1, mohou do šesti měsíců ode dne, který bude určen vyhláškou ministra vnitra,   otištěnou   ve   Sbírce   zákonů   a   nařízení,   žádati   u   místně   příslušného   okresního národního výboru (okresní správní komise) nebo zastupitelského úřadu o jeho vrácení...

Podľa § 4 ods. 1 dekrétu prezidenta pro účely tohoto dekretu se posuzují provdané ženy a nezletilé děti samostatně.

Podľa   §   4   ods.   2   dekrétu   prezidenta   žádosti   podle   §   3,   které   podají   manželky a nezletilé   děti   československých   státních   občanů,   jest   posuzovati   blahovolně. Až do rozhodnutí o nich jest žadatele považovati za československé státní občany.

Z   citovaných   ustanovení   dekrétu   prezidenta   vyplýva   rozdelenie   osôb   tvoriacich okruh osobnej pôsobnosti tohto právneho predpisu do dvoch skupín.

Prvou skupinou boli osoby, ktoré sa hlásili k nemeckej alebo maďarskej národnosti, ale štátne občianstvo nestratili, pretože splnili hmotnoprávne podmienky ustanovené v § 2 ods. 1 dekrétu prezidenta, a na účely zachovania štátneho občianstva podali žiadosť podľa § 2 ods. 2 dekrétu prezidenta.

Druhou   skupinou   boli   osoby,   ktoré   v   dôsledku   prihlásenia   sa   k   nemeckej   alebo maďarskej národnosti stratili štátne občianstvo, ale podľa § 3 dekrétu prezidenta mohli požadovať   vrátenie   štátneho   občianstva.   Na   základe   podania   takej   žiadosti   sa   potom manželky a deti československých štátnych občanov posudzovali (rovnako ako osoby prvej skupiny) až do rozhodnutia o žiadosti za československých občanov.

Z naznačenej právnej konštrukcie vyplýva, že u osôb nemeckej alebo maďarskej národnosti patriacich do prvej skupiny sa štátne občianstvo v prípade podania žiadosti podľa § 2 ods. 2 dekrétu prezidenta prezumovalo až do prípadného deklaratórneho rozhodnutia príslušného orgánu (§ 2 ods. 2 druhá veta dekrétu prezidenta), ktorý by konštatoval, že štátne občianstvo nebolo zachované. Osoby nemeckej alebo maďarskej národnosti patriace do druhej skupiny po právnej stránke československé štátne občianstvo stratili (buď dňom nadobudnutia   štátnej   príslušnosti   podľa   §   1   ods.   1   dekrétu   prezidenta,   alebo   dňom nadobudnutia účinnosti dekrétu prezidenta – § 1 ods. 2), avšak na základe ich žiadosti im mohol   príslušný   orgán   konštitutívnym   rozhodnutím   československé   štátne   občianstvo vrátiť.

Sťažovateľ   v   konaní   pred   obvodným   pozemkovým   úradom,   krajským   súdom i najvyšším súdom tvrdil, že patrí do skupiny osôb, ktorým sa štátne občianstvo zachovalo, nie   do   skupiny   osôb,   ktoré   československé   štátne   občianstvo   stratili   a   následne   žiadali o jeho   vrátenie.   Použitím   uvedených   právnych   záverov   plynúcich   z   ustanovení   dekrétu prezidenta   na   okolnosti   sťažovateľovho   prípadu   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že v prípadnom   reštitučnom   konaní,   v   ktorom   je   sporná   otázka   štátneho   občianstva   ako podmienky   úspechu   pri   uplatnení   reštitučného   nároku,   dôkazné   bremeno   týkajúce   sa štátneho občianstva žiadateľa, u ktorého prichádza do úvahy aplikácia právneho režimu zakotveného v dekréte prezidenta, nemusí spočívať výlučne na pleciach tohto žiadateľa.

Dekrét prezidenta patrí do skupiny právnych predpisov, ktoré vzhľadom na svoj účel i obdobie, v ktorom boli vydané a v praxi uplatňované, predstavovali mimoriadne závažný zásah do osobného statusu dotknutých osôb (možná strata štátneho občianstva). Kritériom na   taký   zásah   bola   iba   príslušnosť   k   určitej   národnosti.   Právne   následky   ustanovené dekrétom prezidenta sa tak bezpochyby mohli týkať aj osôb, ktoré nijakým spôsobom neboli poplatné   totalitnému   režimu   v   čase   vojny.   Preto,   pre   účely   eliminácie   kolektívneho uplatnenia   právneho   následku   straty   štátneho   občianstva,   dekrét   prezidenta   zakotvil možnosť zachovania a vrátenia československého štátneho občianstva osobám nemeckej alebo maďarskej národnosti, u ktorých bola vylúčená možnosť ich kolaborácie s fašistickým režimom. Ak teda konkrétna osoba nemeckej národnosti alebo maďarskej národnosti splnila všetky   formálne   podmienky   na   deklarovanie   zachovania   štátneho   občianstva   alebo na konštatovanie o jeho vrátení, bolo povinnosťou príslušného štátneho orgánu o jej žiadosti rozhodnúť.   Táto   povinnosť   sa   pri   prvej   skupine   osôb   prejavila   aj   zakotvením   právnej domnienky zachovania štátneho občianstva až do rozhodnutia o žiadosti konkrétnej osoby. Inými slovami, ak si štát prostredníctvom príslušných štátnych orgánov nesplnil povinnosť rozhodnúť   o   žiadosti   určitej   osoby,   hľadelo   sa   na   ňu,   akoby   štátne   občianstvo   nikdy nestratila.

Navrátiac sa k okolnostiam prerokúvanej kauzy ústavný súd dôvodí, že v reštitučnom konaní o   sťažovateľom   uplatnenom   nároku   za   situácie,   keď   už rozhodnutie   obvodného pozemkového úradu opieralo svoje tvrdenie o nesplnení podmienky štátneho občianstva sťažovateľom   o   konštatovanie   jeho   straty   na   základe   ustanovení   dekrétu   prezidenta a zároveň sťažovateľ tvrdil, že štátne občianstvo podľa ustanovení dekrétu prezidenta nikdy nestratil   (a že teda patril do   vyššie vymedzenej prvej skupiny osôb),   zaťažovalo podľa názoru   ústavného   súdu   dôkazné   bremeno   týkajúce   sa   straty   štátneho   občianstva   štát, v posudzovanom   prípade   konkrétne   konajúci   správny   orgán.   Ústavný   súd   tu   poukazuje na skutočnosť,   ktorá   musela   byť   i   obvodnému   pozemkovému   úradu   známa,   a   to,   že sťažovateľ bol v rozhodnom čase maloletou osobou (narodil sa v roku 1931), ťažko teda bolo   možné   predpokladať,   že   by   bol   v   období   druhej   svetovej   vojny   kolaboroval s fašistickým režimom. Ak za tejto situácie sťažovateľ v reštitučnom konaní tvrdil, že mu československé štátne občianstvo bolo zachované, a toto tvrdenie podložil dôkazmi, ktoré síce   nemožno   hodnotiť   ako   priame   dôkazy,   ale išlo   o   právne   závery   štátnych   orgánov vyslovené   v   iných   súvisiacich   rozhodnutiach   (uznesenie   Okresného   úradu   vyšetrovania Policajného zboru Prešov ČVS: VP-665/30-93 z 12. októbra 1993, rozhodnutie ministerstva pôdohospodárstva   č.   5229/93-430   z   23.   novembra   1993),   bolo   úlohou   štátneho   orgánu právne relevantným spôsobom preukázať, že k strate štátneho občianstva sťažovateľa naozaj došlo, a nie úlohou sťažovateľa preukazovať, že k strate štátneho občianstva nedošlo.

Obvodný pozemkový úrad založil svoj právny záver o nesplnení podmienky štátneho občianstva sťažovateľa na zistení, že sťažovateľ „nie je držiteľom žiadneho cestovného dokladu   evidovaného   v   evidenciách   Okresného   riaditeľstva   PZ,   Okresného   dopravného inšpektorátu, Skupiny vydávania dokladov Prešov v rokoch 1945 – 2005“. Zjavne pritom vychádzal   aj   z   listu   ministerstva   vnútra   č.   SVS-219191-2006/03397   zo   7.   apríla   2006, v ktorom ministerstvo vnútra konštatuje: „... jednoznačne potvrdzujeme, že W. F. K., odo dňa 10.8.1945, kedy podľa § 1 Ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Zb. stratil československé štátne občianstvo, nebol a nie je československým, resp. slovenským štátnym občanom“.

Ústavný súd konštatuje, že takéto zdôvodnenie právneho záveru o strate štátneho občianstva sťažovateľa je celkom nedostatočné. Spoliehanie sa na formálne deklaratórne osvedčenia (cestovné doklady), ktoré navyše majú charakter nepriamych dôkazov veľmi malého stupňa právnej relevancie z hľadiska predmetu konania a jeho časových relácií, ako aj na stanovisko ministerstva vnútra vyjadrené v „liste“, nepredstavuje dostatočný skutkový základ pre rozhodnutie o uplatnenom reštitučnom nároku sťažovateľa.

Ústavný   súd   neopomína,   že   rozhodnutie   obvodného   pozemkového   úradu   bolo zdôvodnené podrobným   popisom   chronologického   vývoja reštitučného   konania od   roku 1992 až do roku 2006, na žiadnom mieste odôvodnenia tohto rozhodnutia sa však správny orgán   podrobne   nevysporiadal   s   otázkou   štátneho   občianstva   v   kontexte   už   citovaných a analyzovaných ustanovení dekrétu prezidenta. V danom prípade by takýto postup určite neporušoval ustanovenie § 40 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov,   pretože   aj   samotné   ministerstvo   vnútra   v   už citovanom   liste   uviedlo,   že „zisťovanie,   resp.   osvedčovanie   štátneho   občianstva   nie   je konaním podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, a preto ani vyjadrenie, resp. stanovisko v uvedenej veci nemôže byť vydané vo forme rozhodnutia“.

Ak za daných okolností krajský súd ako orgán oprávnený rozhodovať o opravnom prostriedku   proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu k riešeniu spornej otázky správnym   orgánom   iba   skonštatoval,   že „otázkou   štátneho   občianstva   zaoberal   v potrebnom rozsahu“, a to napriek tomu, že sťažovateľ vo svojom opravnom prostriedku dôvodil, že strata štátneho občianstva „nebola preukázaná ani napadnutým rozhodnutím zdôvodnená“,   nesplnil   si   v   potrebnom   rozsahu   a   kvalite   povinnosť   spočívajúcu   v uskutočňovaní   prieskumnej   právomoci   vo   vzťahu   k   zákonnosti   rozhodnutí   správnych orgánov.   Odôvodnenie   jeho   potvrdzujúceho   rozsudku   bolo   nedostatočné,   a   preto   bolo úlohou najvyššieho súdu, aby túto vadu odstránil.

Najvyšší   súd   svoj   záver   o   strate   štátneho   občianstva   sťažovateľom   oprel   o   list slovenského   národného   archívu   vyžiadaný   ešte   v   konaní   pred   obvodným   pozemkovým úradom,   ktorý   potvrdzoval,   že   sťažovateľ   i   jeho   otec   sa   v   roku   1940   pri   sčítaní   ľudu prihlásili k osobám maďarskej národnosti. Súčasne podľa názoru najvyššieho súdu „neboli preukázané skutočnosti, ktoré by potvrdzovali, že by v prípade navrhovateľa alebo jeho rodičov bola možnosť zachovania ich štátneho občianstva podľa § 2 ods. 1, 2 tohto dekrétu, pretože navrhovateľ žiadnym dokladom nepreukázal, že by sa jeho rodičia, keďže on v danej dobe bol maloletým, činne zúčastnili moja za oslobodenie československej republiky alebo trpeli pod nacistickým terorom“.

Aj toto zdôvodnenie hodnotí ústavný súd ako nedostatočné. V prvom rade je k nemu potrebné dodať, že list slovenského národného archívu je dôkazom výlučne o maďarskej národnosti   sťažovateľa   i   jeho   otca,   čo   je   však   skutočnosť,   ktorá   v   priebehu   celého reštitučného konania vôbec nebola sporná. Druhý argument najvyššieho súdu sa zakladá na požiadavke, aby sťažovateľ preukázal, že jeho rodičia splnili hmotnoprávne podmienky ustanovené v § 2 ods. 1 dekrétu prezidenta. Podľa názoru ústavného súdu takáto požiadavka vôbec nezohľadňuje skutočnosť, že sťažovateľ argumentoval oslobodením jeho otca spod obžaloby za trestné činy podľa § 2 písm. b) a § 3 písm. a) nariadenia Slovenskej národnej rady   č.   33/1945   Sb.   n.   SNR   o   potrestaní   fašistických   zločincov,   okupantov,   zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva v znení neskorších predpisov rozhodnutím Okresného   ľudového   súdu   v   Prešove   z 28.   marca   1947.   Najvyšší   súd   sa   bližšie   týmto argumentom   nezaoberal   a   nevysvetlil,   prečo   toto   rozhodnutie   prípadne   nepovažoval za dostatočný dôkaz na zachovanie štátneho občianstva sťažovateľa.

Navyše, a to považuje ústavný súd v okolnostiach prípadu za rozhodujúce, najvyšší súd sa celkom arbitrárne vysporiadal s dôkazmi predloženými sťažovateľom, ktorými sú návrhy na zachovanie štátneho občianstva jemu i jeho matke z 11. apríla 1947 adresované bývalým   okresným   národným   výborom   vtedajšiemu   Povereníctvu   vnútra   v   Bratislave. Najvyšší   súd   k   nim   uviedol,   že   na   ne   nebolo   možné   prihliadnuť, „pretože   rodičia navrhovateľa a teda aj navrhovateľ stratili československé štátne občianstvo podľa § 1 ods. 2 dekrétu a jeho navrátenie bolo možné postupom podľa § 3 a § 4 dekrétu“. Najvyšší súd teda vychádzal zo záveru, že sťažovateľ bez akýchkoľvek pochybností stratil štátne občianstvo, a týmto argumentom dôvodil proti predloženým návrhom z 11. apríla 1947, ktoré   však   mali   slúžiť   na   podporu   tvrdení   sťažovateľa,   že   mu   československé   štátne občianstvo bolo zachované (nie vrátené). Najvyšší súd nevychádzal dôsledne z rozlišovania okruhu osôb podliehajúcich právnemu režimu dekrétu prezidenta do dvoch skupín tak, ako už uviedol ústavný súd. Jeho hodnotenie dôkazov predložených sťažovateľom preto ústavný súd hodnotí ako arbitrárne a vzhľadom na význam skutočností, ktoré sa sťažovateľ snažil týmito dôkazmi preukázať, aj porušujúce požiadavku vyplývajúcu pre kvalitu odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov z čl. 46 ods. 1 ústavy.

Všetky   štátne   orgány   konajúce   v   sťažovateľovej   veci   nerešpektovali   v   otázke posúdenia   štátneho   občianstva   sťažovateľa   dôsledne   účel,   podstatu   a   význam   dekrétu prezidenta.   Ak   totiž   tento   právny   predpis   mal   za   cieľ   odňať   československé   štátne občianstvo osobám kolaborujúcim s fašistickým režimom (nie osobám hlásiacim sa k určitej národnosti; to vyplýva z možnosti zachovania i vrátenia štátneho občianstva týmto osobám), potom   nemožno jeho ustanovenia   interpretovať tak,   že to bude mať vo svojej   podstate za následok vyvodenie právnych následkov za kolaboráciu voči osobám, ktoré ako maloleté objektívne s totalitným režimom spolupracovať nemohli. Takýto výklad nespĺňa požiadavku ústavnej konformity.

Sťažovateľ   predložil   v   priebehu   konania   o   uplatnenom   nároku   nepriame   dôkazy o tom,   že   splnil   podmienky   (a   to   tak   obsahové,   ako   aj   formálne)   na   zachovanie československého štátneho občianstva. Ak potom štátne orgány príslušné podľa ustanovení dekrétu prezidenta vôbec nerozhodli o žiadosti o zachovanie štátneho občianstva, ktorá bola ním   i   jeho   matkou   podaná podľa   §   2   ods.   2   dekrétu   prezidenta,   je v   príkrom   rozpore s požiadavkou   spravodlivého   usporiadania   pomerov   sťažovateľa   a   vo   svojej   podstate   aj v rozpore s kvalitou právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) neskorší záver orgánov toho istého štátu, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno práve v súvislosti s tvrdením o zachovaní štátneho občianstva.

K nepriamemu charakteru dôkazov predložených sťažovateľom ústavný súd ďalej dodáva   poukaz   na   požiadavku   zhovievavosti   posudzovania   žiadostí   podávaných   podľa ustanovení dekrétu prezidenta, a to obzvlášť pri manželkách a deťoch osôb, na ktoré sa tento právny predpis vzťahoval (§ 4 ods. 2 dekrétu prezidenta), ako aj na požiadavku zákazu reštriktívneho a formalistického postupu pri aplikácii ustanovení reštitučných predpisov, keďže ich účelom je zmiernenie majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v období totalitného režimu. Obe uvedené požiadavky vyvolávajú okrem iného povinnosť všetkých štátnych   orgánov   zúčastnených   akýmkoľvek   právne   relevantným   spôsobom   na   procese reštitúcií   posudzovať   dôkazy   predložené   žiadateľmi   s   vedomím,   že   vplyvom   značného časového odstupu od povojnového obdobia je v súčasnosti už veľmi obtiažne vyhľadávať absolútne spoľahlivé a nevyvrátiteľné skutkové podklady   na rozhodnutie o uplatnených reštitučných nárokoch (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 617/08 z 24.   februára   2009).   Formalistické   posudzovanie   otázky   unesenia   dôkazného   bremena v reštitučnom   konaní,   pre   ktoré   sú   právne   významné   okolnosti,   ku   ktorým   malo   dôjsť pred šesťdesiatimi rokmi, potom nie je v súlade s požiadavkou takej kvality súdnej a inej právnej ochrany, akú si vyžaduje čl. 46 ods. 1 ústavy.

2.   Druhou   podmienkou,   ktorú   štátne   orgány   konajúce   v   sťažovateľovej   veci posudzovali, bol trvalý pobyt sťažovateľa na území Slovenskej republiky.

Z príloh sťažnosti i z vyžiadaného súdneho spisu krajského súdu ústavný súd zistil, že k prihláseniu sťažovateľa na trvalý pobyt v obci došlo 3. marca 1992 a trvalý pobyt mu bol zrušený 3. mája 1993. K zrušeniu trvalého pobytu malo dôjsť pre nesplnenie podmienky štátneho občianstva u sťažovateľa. Krajský súd sa otázkou trvalého pobytu sťažovateľa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal.

Najvyšší súd vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ sa na adrese trvalého pobytu v obci nezdržiaval, že v písomnostiach sťažovateľa, ktoré sú v anglickom jazyku, sám svoje bydlisko lokalizuje v U. a potvrdzuje, že od roku   1944 na území Slovenskej republiky nežije, vyvodil, že „prihlásenie navrhovateľa na adresu v H., nie je dôkazom o jeho trvalom pobyte v tejto obci,   pretože samotné prihlásenie k pobytu má len evidenčný charakter, pričom zo samotného správania navrhovateľa v konaní v danej veci nevyplýva jeho vôľa bývať na uvedenej adrese s úmyslom trvalého žitia.“.

Ústavný súd je toho názoru (a potvrdzujú to aj skutočnosti uvedené v rozhodnutí obvodného pozemkového úradu), že podmienku štátneho občianstva a podmienku trvalého pobytu podľa zákona o pôde nemožno posudzovať izolovane. Dôkazom je aj konštrukcia zákona č. 135/1982 Zb. o hlásení a evidencii pobytu občanov v znení neskorších predpisov, ktorý prihlásenie trvalého pobytu umožňoval štátnemu občanovi.

Pre rozhodnutie o uplatnenom reštitučnom nároku je však podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov pri skúmaní splnenia podmienky trvalého pobytu potrebné zisťovať, „či osoba uplatňujúca zmiernenie následkov majetkových a iných krívd má v úmysle mať trvalý pobyt na území ČSFR, a to s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti prípadu, najmä na jej schopnosti a možnosti tu trvale žiť, jej sociálne a majetkové pomery v cudzine, rodinné a osobné pomery v tuzemsku a v cudzine a pod. Podstatným dôkazom v tomto smere je nepochybne osobný výsluch osoby, uplatňujúcej zmiernenie následkov krívd.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 114/92 z 22. decembra 1992 uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. 2/1994).

Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nevyplýva, že by bol sťažovateľ vypočutý ktorýmkoľvek zo štátnych orgánov konajúcich v jeho veci na účely zisťovania jeho úmyslu mať trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Okrem toho, z odôvodnenia rozhodnutia   obvodného   pozemkového   úradu   vyplýva,   že   sťažovateľ „dňa   31.1.1997 napísal   Okresnému   úradu   odboru   OPPaLH   osobný   list,   v   ktorom   potvrdzuje,   že   na Slovensku nemá bydlisko a že chcel by na Slovensku stráviť viac času, no nemôže si dovoliť finančné výdavky za hotely“. Sťažovateľ tiež vo svojom opravnom prostriedku podanom proti   rozhodnutiu   obvodného   pozemkového   úradu   zdôrazňoval   potrebu   skúmania   jeho úmyslu trvalo sa zdržiavať na území Slovenskej republiky. Ani krajský súd, ani najvyšší súd však sťažovateľa za týmto účelom nevypočuli.

Z   podkladov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k   dispozícii   (uznesenie   Okresného   úradu vyšetrovania   Policajného   zboru   Prešov   ČVS:   VP-665/30-93   z   12.   októbra   1993),   ďalej vyplýva,   že   k   prihláseniu   na   trvalý   pobyt   sťažovateľa   nedošlo   v   rozpore   so   zákonom. Neskôr mu bol trvalý pobyt zrušený, pretože potvrdenie okresného úradu z 3. marca 1992 o štátnom občianstve sťažovateľa, ktoré slúžilo ako podklad na prihlásenie na trvalý pobyt na Slovensku, bolo zrušené. Dôvodom   zrušenia malo byť zistenie, že sťažovateľ stratil štátne   občianstvo   podľa   dekrétu   prezidenta   ešte   v   roku   1945.   K   zrušeniu   potvrdenia o štátnom občianstve sťažovateľa došlo 4. februára 1994, kým trvalý pobyt mu bol zrušený 3. mája 1993. Navyše, 9. novembra 1993 bolo sťažovateľovi vydané osvedčenie o jeho štátnom   občianstve. Tieto   časové   súvislosti   spochybňujú zákonnosť postupu   pri   zrušení trvalého pobytu sťažovateľa.

Nezrovnalosti, s ktorými sa bolo potrebné zo strany krajského súdu i najvyššieho súdu   vysporiadať,   sú   dané   aj   rozpormi   vo   vyjadreniach   niektorých   štátnych   orgánov k trvalému pobytu sťažovateľa. Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, oddelenie správy informačných systémov a európskych štatistík v liste z 5. septembra 2005   uviedol,   že   sťažovateľ   je   občanom   Slovenskej   republiky.   Následne,   register obyvateľov   Slovenskej   republiky   21.   októbra   2005   potvrdil   trvalý   pobyt   sťažovateľa „na adrese   H.“.   Avšak   13.   marca   2006   už   oznamoval   Obecnému   úradu   v H.,   že sťažovateľovi bolo „zrušené štátne občianstvo a trvalý pobyt“.

Uvedené   rozpory   odstránil   obvodný   pozemkový   úrad   vyžiadaním   si   stanoviska od ministerstva vnútra. Jeho právnou relevanciou sa však už ústavný súd zaoberal v bode 1 tejto časti odôvodnenia nálezu. Navyše, ak sťažovateľ následne aj vo svojich podaniach adresovaných   krajskému   súdu   a   najvyššiemu   súdu   spochybnil   závery   obvodného pozemkového úradu o otázke jeho trvalého pobytu, bolo úlohou oboch konajúcich súdov dôsledne trvalý pobyt   sťažovateľa   posúdiť.   Najvyšší   súd   síce   vychádzal z   už citovanej judikatúry   požadujúcej   skúmanie   úmyslu   pri   posudzovaní   podmienky   trvalého   pobytu zakotvenej   v   reštitučných   predpisoch,   avšak   svoje   skutkové   závery   založil   výlučne na písomnostiach   sťažovateľa,   podľa   ktorých   žije   v   Spojených   štátoch   amerických. Skúmanie úmyslu sťažovateľa si v tomto prípade vyžadovalo vziať do úvahy skutočnosť, že konanie o jeho reštitučnom nároku trvá viac ako 16 rokov a že jeho prihlásenie na trvalý pobyt môže súvisieť i s prípadným úspechom v reštitučnom konaní. Tieto otázky však bolo potrebné   vyriešiť   výsluchom   sťažovateľa   tak,   aby   o   jeho   úmysle   nebolo   žiadnych pochybností.

V   závere   tejto   časti   odôvodnenia   nálezu   ústavný   súd   konštatuje,   že   aj pri posudzovaní   otázky   trvalého   pobytu   sťažovateľa   sa   konajúce   orgány   spoľahli   skôr na dôkazy   formálneho   charakteru,   pričom   najvyšší   súd   v   tak   subjektívnej   veci,   ako   je úmysel   reštituenta   mať   trvalý   pobyt   na   území   Slovenskej   republiky,   vychádzal   takmer výlučne   z   údajov   formálneho   charakteru   o   mieste,   na   ktorom   sa   sťažovateľ   zdržiava (Spojené štátny americké), hoci je celkom logické, že za okolností súvisiacich s trvalým pobytom sťažovateľa, ktorými sa vyznačovalo reštitučné konanie, nebolo možné objektívne očakávať,   že   by   sťažovateľ   bol   úspešný   pri   prihlasovaní   na   trvalý   pobyt   na   území Slovenskej republiky.

3.   Vzhľadom   na   skutočnosti   a   právne   názory   uvedené   v   bode   1   a   2   tejto   časti odôvodnenia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd nedostatočným odôvodnením svojho potvrdzujúceho rozsudku v spojení s ústavne nekonformným výkladom ustanovení dekrétu prezidenta porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (bod 1 výroku tohto nálezu).

4. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Úlohou   najvyššieho   súdu   v   ďalšom   konaní   tak   bude   preskúmať   odvolaním sťažovateľa   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   s   prihliadnutím   na   právne   názory ústavného súdu vyslovené v odôvodnení tohto nálezu. Pritom bude potrebné, aby najvyšší súd   vzal   do   úvahy,   že   sťažovateľ   svoju   argumentáciu   nezaložil   na   tvrdení   o   strate československého   štátneho   občianstva   a   jeho   následnom   vrátení,   ale   tvrdil,   že   štátne občianstvo mu nikdy nezaniklo, pretože spĺňal podmienky ustanovené v § 2 ods. 1 dekrétu prezidenta.   V   nadväznosti   na   to   bude   úlohou   najvyššieho   súdu   dôsledne   vyhodnotiť obsahovú   vierohodnosť   návrhov   na   zachovanie   štátneho   občianstva   z   apríla   1947 predložených sťažovateľom a po posúdení okolností významných pre závery o štátnom občianstve   sťažovateľa   bude   potrebné,   aby   najvyšší   súd   zohľadnil   tieto   závery   aj pre posúdenie   otázky   trvalého   pobytu   sťažovateľa.   Pri   takto   uloženom   postupe a pri posudzovaní   každej   jednotlivej   právne   relevantnej   skutočnosti   bude   najvyšší   súd povinný   rešpektovať   požiadavku   (princíp)   zhovievavosti   pri   posudzovaní   reštitučného nároku sťažovateľa, a to tak s ohľadom na znenie ustanovenia § 4 ods. 2 dekrétu prezidenta (ktoré   sa   per   argumetnum   a   maiori   ad   minus   vzťahuje   aj   na   osoby,   ktoré   žiadali o zachovanie štátneho občianstva, nie o jeho vrátenie), ako aj s dôsledným rešpektovaním účelu   reštitučných   právnych   predpisov.   Najvyšší   súd   bude   povinný   mať   na   zreteli objektívnu skutočnosť, že v čase druhej svetovej vojny bol sťažovateľ maloletý, čím boli jeho možnosti spolupráce s nedemokratickým režimom značne obmedzené, ak nie vylúčené.Vzhľadom   na   prieskumný   charakter   konania   podľa   tretej   hlavy   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku   bude   vecou   posúdenia   najvyššieho   súdu,   či   charakter naznačených   postupov   a   záverov   z   nich   plynúcich   nebude   vyžadovať   zrušenie prvostupňového   rozsudku   krajského   súdu   s   vrátením   mu   veci   na   ďalšie   konanie   alebo zmenu prvostupňového rozsudku krajského súdu tak, že napadnuté rozhodnutie obvodného pozemkového úradu sa zruší a vec sa mu vráti na ďalšie konanie. Najvyšší súd ako súdny orgán   totiž,   prirodzene,   nemôže   v   celosti   nahrádzať   realizáciu   kompetencií   správneho orgánu priznaných mu zákonom.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy

Porušenie základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti videl sťažovateľ v   tom,   že   najvyšší   súd   nenapravil   vadu   konania   pred   krajským   súdom,   keď   neodročil nariadené pojednávanie napriek tomu, že právny zástupca sťažovateľa žiadal o odročenie a svoju žiadosť podložil lekárskou správou o zdravotných problémoch neumožňujúcich mu účasť na nariadenom pojednávaní.

Najvyšší súd postup krajského súdu v uvedenej otázke potvrdil argumentáciou, že „postup súdu prvého stupňa, keď ospravedlnenie zástupcu navrhovateľa na pojednávaní nepovažoval za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania podľa §246c ods. 1 O. s. p. v spojení s § 119 ods. 1, nemá za následok nezákonnosť jeho rozhodnutia, s prihliadnutím, že   právny   zástupca   navrhovateľa   na   pojednávaní   odvolacieho   súdu   ani   doplnenie dokazovania v danej veci nijakým spôsobom nenavrhoval“.

Podľa § 101 ods. 2 OSP súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   názorom   najvyššieho   súdu,   že   nie   každá   žiadosť o odročenie   pojednávania   podľa   §   101   ods.   2   druhej   vety   OSP   musí   konajúci   súd nevyhnutne viesť k odročeniu pojednávania. Všeobecný súd musí posúdiť všetky okolnosti prejednávaného prípadu. Okrem toho, bez významu v tomto smere nie je ani skutočnosť, že konanie   podľa   tretej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   má   charakter prieskumného konania, a teda súd môže vykonať iba dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 druhá veta).

Ustálená judikatúra všeobecných súdov v zásade považuje prekážky účasti účastníka na pojednávaní spočívajúce v zdravotných problémoch za dôvod na odročenie pojednávania (napr.   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   66/94   z   31.   augusta   1994   uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 31/1995), na druhej strane   však   akcentuje   potrebu   dôsledného   posúdenia   okolností   konkrétneho   prípadu pre rozhodnutie o odročení pojednávania (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 95/2003 uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 46/2004).

Ústavný súd je toho názoru, že hoci krajský súd vzhľadom na okolnosti popísané v bode 1 a 2 predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto nálezu nepostupoval správne, keď pojednával bez prítomnosti   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   hoci   sa   tento   riadne a včas ospravedlnil, konanie pred najvyšším súdom túto vadu prvostupňového konania zhojilo tým, že vo veci bolo nariadené pojednávanie, na ktorom právny zástupca sťažovateľa dostal priestor na vyjadrenie aj na prípadné dôkazné návrhy.

Pre ústavne konformnú aplikáciu už citovaného ustanovenia § 101 ods. 2 OSP má význam výlučne zistenie, či v dôsledku pojednávania prvostupňového súdu v neprítomnosti účastníka   konania,   napriek   jeho   riadnemu   ospravedlneniu   a   žiadosti   o   odročenie pojednávania, bolo v konečnom dôsledku tomuto účastníkovi znemožnené realizovať práva v procese dokazovania umožňujúce ovplyvniť priebeh ustaľovania skutkového stavu veci. Ak   takéto   pochybenie   odvolací   súd   napravil   tým,   že   poskytol   účastníkovi   konania dostatočný priestor pre jeho dôkazné návrhy, potom ústavný súd nemá dôvod konštatovať porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy rozhodnutím odvolacieho súdu. Naznačená úvaha je výsledkom uplatňovania požiadavky materiálneho právneho štátu, ktorá nezakladá   právomoc   ústavného   súdu   výlučne   v   dôsledku   formálneho   nerešpektovania procesno-právnej normy. Právomoc ústavného súdu vysloviť porušenie základného práva je daná len v tom prípade, ak porušenie formálneho pravidla v konaní všeobecného súdu má za následok zároveň zabránenie účastníkovi konania ovplyvniť výsledok konania, ktorým je rozhodnutie   o   práve,   ktoré   je   predmetom   poskytovania   ochrany   zo   strany   konajúceho všeobecného súdu.

Keďže   v   okolnostiach   prerokúvaného   prípadu   ústavný   súd   splnenie   týchto podmienok nezistil, dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   porušené   nebolo   (bod   3   výroku   tohto nálezu).

III.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil trovy konania bez ich vyčíslenia.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v   roku   2009   je 115,90   €   Sk   a hodnota   režijného paušálu predstavuje 6,95 €.

S   poukazom   na   výsledok   konania   priznal   ústavný   súd   sťažovateľovi   nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009 (prevzatie a príprava   zastúpenia,   písomné   podanie   –   sťažnosť)   v   celkovej   sume   245,70   €   (bod   4 výroku tohto nálezu). Za stanovisko doručené ústavnému súdu 12. apríla 2010 ústavný súd sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   nepriznal   vzhľadom   na   obsah   tohto podania, ktorý po skutkovej ani po právnej stránke nevniesol do riešenia veci žiadne nové prvky.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2010