znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 346/08-14

  Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2008 o sťažnosti   M. K.,   R.,   zastúpeného advokátom JUDr.   J. V.,   Advokátska   kancelária, B., vo veci   namietaného   porušenie   jeho základného práva   zaručeného   čl.   17   ods.   1   a 5 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia   čl. 2 ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a   čl. 6 ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd „podaním návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa v trestnej veci 3 T 187/2007“ z 11. júna 2007 Okresným súdom Žilina, ako aj   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ntv 15/2007 z 3. júla 2007 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2007 doručená   sťažnosť   (doplnená   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   10.   augusta   2007) M. K.,   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   V.,   Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie základného práva zaručeného čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie čl. 2 ods. 2   ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a   čl. 6 ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) „podaním   návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby sťažovateľa v trestnej veci 3 T 187/2007“ z 11. júna 2007 Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“), ako aj   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Ntv 15/2007 z 3. júla 2007.

  Z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že v rámci trestného stíhania vedeného proti osobe sťažovateľa bol tento uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. Tp 2/05 z 13. januára 2005 vzatý do väzby. Na základe návrhu okresného súdu na predĺženie lehoty trvania väzby podaného   14. júna 2007   bola sťažovateľovi   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1   Ntv 15/2007 z 3. júla 2007 väzba predĺžená do 31. decembra 2007. V postupe okresného súdu a najvyššieho súdu vidí sťažovateľ porušenie označených článkov ústavy a dohovoru a takto argumentuje:

«Sťažovateľ namieta zákonnosť jeho väzby, pretože s prihliadnutím na ustanovenie § 437 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z., podľa ktorého... „Ak je potrebné určiť, či trestný čin podľa zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov vykazuje   znaky   prečinu, zločinu alebo obzvlášť závažného zločinu podľa tohto zákona, použijú sa ustanovenia § 10 a § 11 tohto zákona v závislosti od formy zavinenia a trestnej sadzby uvedenej v zákone č. 140/1961 Zb. -Trestný zákon v znení neskorších predpisov.“, za splnenia zákonných podmienok vymedzených v ustanovení § 564 ods. 7 Trestného poriadku účinného od 01. 01. 2006, celková doba trvania väzby u obžalovaného M. K. na konanie pred súdom od účinnosti nových trestných kódexov, teda odo dňa 01. 01. 2006 nesmie presiahnuť 18 mesiacov, t.j. 30. 6. 2007 (pri započítaní lehoty súdnej väzby od 28. 11 2005 na základe uplatneného nároku, do 28. 5. 2007) a to napriek tomu, že Najvyšší súd SR na neverejnom zasadnutí konanom dňa 8.1.2007 uznesením pod sp. zn.: 4 Ntv 41/2006, predĺžil lehotu trvania väzby do 10.7.2007.

Okrem námietky sťažovateľa, že v tomto prípade je ďalšie predĺženie lehoty trvania väzby neúčelné a ďalšie predĺženie lehoty trvania väzby nesplní účel väzby, pretože ked doposiaľ nebolo trestné konanie skončené, ako v samotnom návrhu predsedníčky senátu Okresnéo súdu v Žiline na predĺženie lehoty trvania väzby sám súd konštatuje... „Z dôvodu zmeny predsedníčky senátu však bude nutné hlavné pojednávanie vykonať odznova.“... (viď str. 7 ods. 5, predposledná veta návrhu), nebude možné ani v ďalšej predĺženej lehote ukončiť a rozhodnúť, obvinený M. K. ďalej namieta nesprávne právne posúdenie skutku,   za   ktorý   bol   obvinený   a   obžalovaný v   bode   2/   obžaloby,   spočívajúce v nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia, a namieta aj porušenie ustanovenia Trestného zákona rozhodné pre dĺžku lehoty celkovej doby trvania väzby a Trestného poriadku   o   väzbe,   ktoré   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   takto   nedôvodne   a nezákonne pri rozhodovaní o väzbe použil. Je síce pravdou, že ustanovenie § 179 ods. 4 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. stanoví   trest odňatia   slobody   na   dvanásť   až   dvadsať   rokov,   aj   to,   že   by   išlo   o ustanovenie pred účinnosťou nového Trestného zákona, teda podľa zákona č. 141/1961 Zb., účinného v čase spáchania skutku o trestný čin obchodovania s ľuďmi podľa § 246 ods. 1 ods. 3, keby nešlo o nesprávne právne posúdenie skutku, za ktorý bol obvinený a obžalovaný sťažovateľ v bode 2/ obžaloby stíhaný. Podľa obžaloby je sťažovateľ stíhaný pre trestný čin obchodovania s ľuďmi podľa § 246 ods. 1 ods. 3 písm. d, § 41 ods. 1 Trestného zákona, účinného do 1. januára 2006 a iné.   Ustanovenie § 246 obchodovanie   s ľuďmi,   v ods.   1   znie   1)   Kto do   cudziny   alebo z cudziny   zláka,   najmä   dopraví   alebo prevezme   iného   v   úmysle,   aby   bol   použitý na pohlavný styk alebo iné formy sexuálneho zneužívania, potresce sa odňatím slobody na tri až desať tokov.a ods. 3 znie 3) Odňatím slobody na päť rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potresce... písm. d) ak spácha taký čin ako člen organizovanej skupiny..., čo vzhľadom na dikciu skutku v bode 2 obžaloby, vrátane celkového znenia obžaloby logicky vyvracia skutkovú podstatu takto zadefinovaného trestného skutku. Ak organizovanou skupinou sa v zmysle § 89 ods. 26 Trestného zákona účinného v čase spáchania   skutku   rozumie   spolčenie   viacerých   (najmenej   troch)   osôb,   ktoré   sa vyznačuje určitou deľbou úloh medzi jednotlivými členmi skupiny..., tak v danom prípade sú obvinené celkom iba dve osoby a v celej obžalobe sa žiadny skutok nespája s ďalšími osobami, nemohol teda obvinený M. K. spáchať taký čin ako člen organizovanej skupiny a teda nemôže byť tento skutok kvalifikovaný, ani posudzovaný podľa ustanovenia § 246 ods. 3 písm. d) Trestného zákona, účinného v čase spáchania skutku, ani podľa ustanovenia § 179 ods. 4 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z., podľa ktorého by bolo inak možné predĺžiť obvinenému lehotu trvania väzby do 31. 12. 2007.

Ďalej   sťažovateľ   namieta   skutočnosti,   že skutok   sa   posudzuje   podľa   ustanovení zákona účinného v čase spáchania skutku. Pri zmene zákonodarstva sa skutok posudzuje podľa ustanovení zákona, ktoré sú pre obvineného výhodnejšie. Trestná sadzba podľa § 246 ods. 3 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku bola stanovená odňatím slobody na päť rokov až dvanásť rokov, na ktoré ustanovenie zákona sa použijú ustanovenia § 10 a § 11 tohto zákona v závislosti od formy zavinenia a trestnej sadzby uvedenej v zákone č. 140/1961 Zb. - Trestný zákon v znení neskorších predpisov.“, za splnenia zákonných podmienok vymedzených v ustanovení § 564 ods. 7 Trestného poriadku účinného od 01. 01. 2006,   ide   teda   o   zločin,   pri   ktorom   celková   doba   trvania   väzby u   obžalovaného sťažovateľa na konanie pred súdom od účinnosti nových trestných kódexov, teda odo dňa 01. 01. 2006 nesmie presiahnuť 18 mesiacov, t.j. 30. 6. 2007 (pri započítaní lehoty súdnej väzby od 28. 11 2005 na základe uplatneného nároku, do 28. 5. 2007). Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti je návrh Okresného súdu Žilina na predĺženie lehoty trvania   väzby   nedôvodný   a   ďalšie   rozhodnutie   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby u sťažovateľa nezákonné.»

Poukazujúc na uvedené argumenty sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Okresný súd v Žiline 05 a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 T 187/ porušil práva sťažovateľa vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a ods. 4, čl. 6 ods. 1 dohovoru, o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   podľa   čl.   2   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Podaním návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa v trestnej veci 3 T 187/2007 vedenej Okresným súdom v Žiline boli porušené práva a slobody sťažovateľa. Vydaním Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Ntv 15/2007 zo dňa 3.7.2007 boli porušené práva a slobody sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu v Žiline, aby vo veci väzby sťažovateľa konal a rozhodol.“

V závere   sťažnosti   žiada   sťažovateľ   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 5 000 000 Sk a o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.   Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   10.   augusta   2007   rozšíril   sťažovateľ   petit sťažnosti aj o namietané porušenie čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a doplnil svoju argumentáciu poukázaním na to, že pred rozhodnutím najvyššieho súdu o predĺžení lehoty trvania väzby uznesením   sp. zn.   1 Ntv 15/2007   z 3. júla 2007 nebol osobne vypočutý k okolnostiam a dôvodom väzby, čím malo byť porušené jeho právo na osobnú slobodu zaručené čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

  Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy, porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, porušenie práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnený možno považovať taký   návrh,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu je zrejmé, že podstata   sťažovateľom   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   a slobôd   tkvie v tvrdení o nezákonnom predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa v dôsledku nesprávneho použitia intertemporálneho ustanovenia § 564 zákona č. 301/2005 Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový Trestný poriadok“). V podstate sťažovateľ namieta, že na určenie maximálnej lehoty trvania jeho väzby sa malo použiť ustanovenie § 76 ods. 6 nového Trestného poriadku, ktoré ustanovuje ako maximálnu prípustnú dĺžku trvania väzby v rámci trestného stíhania vedeného pre zločin tri roky, z ktorých v zmysle ustanovenia § 76 ods.   7   nového   Trestného   poriadku   polovica,   teda   18   mesiacov,   pripadá   na   konanie pred súdom, v dôsledku čoho celková prípustná lehota väzby mala u sťažovateľa skončiť už 28. mája 2007.

  Ústavný súd sa v prvom rade vysporiadal so sťažovateľovou námietkou týkajúcou sa namietaného porušenia ním označených práv návrhom na predĺženie lehoty trvania väzby podaným   okresným   súdom   14.   júna   2007   a túto   námietku   posúdil   ako   zjavne neopodstatnenú.   Samotný   návrh   na   predĺženie   lehoty   väzby   totiž   nie   je   rozhodnutím a nemožno ho považovať ani za opatrenie či iný zásah, keďže sám osebe nevyvoláva právne účinky spôsobilé zasiahnuť do základných práv a slobôd dotknutých subjektov.

  Následne ústavný súd preskúmal námietku porušenia práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 15/2007 z 3. júla 2007.

  V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol: „Čo sa týka aplikácie   stanoviska   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Tpj   14/06   na   daný prípad, je nutné podotknúť, že skutky, ktoré sú kladené obžalovanému za vinu v podanej obžalobe sú podľa zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon, zločinmi. To však neplatí pre skutok   v bode   2/,   ktorý   napĺňa   znaky   skutkovej   podstaty   trestného   činu   obchodovania s ľuďmi podľa § 246 ods. 3 písm. d/ Tr. zák., účinného do 1. januára 2006. Podľa zákona č. 300/2005   Trestný   zákon,   je   takéto   konanie   podľa   §   11   ods.   3   obzvlášť   závažným zločinom, pretože zákon č. 300/2005 Z.z. za skutok v bode 2/ obžaloby ustanovuje podľa § 179 ods. 4 trest odňatia slobody na dvanásť až dvadsať rokov. Preto je aj na základe stanoviska   Najvyššieho   súdu   možné   v tomto   prípade   predĺžiť   lehotu   trvania   väzby   až do 31. decembra 2007.“

V stanovisku najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 14/06 sa predovšetkým uvádza: „Z ustanovenia § 564 ods.   5 Trestného poriadku   účinného od 1.   januára 2006 vyplýva,   že   vo   veciach,   v ktorých   bola   podaná   obžaloba   na   okresný   alebo   krajský   súd do 31. decembra   2005   sa   konaním   podľa   doterajších   predpisov   rozumie   aj   konanie o dôvodoch   a lehotách   väzby,   vrátane   konania   o návrhu   na   predĺženie   lehoty   väzby najvyšším   súdom.   To   znamená,   že   lehota   trvania   väzby   v prípade   skutku   napĺňajúceho znaky obzvlášť závažného zločinu podľa nového Trestného zákona účinného od 1. januára 2006, môže trvať až päť rokov.

Zákonná   úprava   v   §   564   ods.   5   Tr.   por.   nenarúša   ústavný   princíp   rovnosti garantovaný   článkom   13   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Osoby   nachádzajúce   sa v súdnej väzbe pred 1. januárom 2006 pre skutky kvalifikovateľné podľa Trestného zákona účinného   od   1. januára   2006   ako   obzvlášť   závažné   zločiny   si   nemôžu   nárokovať,   aby celková doba trvania ich väzby nemohla presiahnuť štyri roky, lebo toto nové pravidlo (§ 76 ods. 6 písm. c) Tr. por.) platí len od 1. januára 2006, pričom dovtedy (v čase, keď boli vzaté do väzby a nachádzali sa v nej, či už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom) platilo staré pravidlo, že celková doba trvania väzby nesmie presiahnuť päť rokov. Rovnako si nemôžu nárokovať, aby celková doba ich súdnej väzby nemohla presiahnuť dva roky. Tieto osoby ale majú nárok na nový právny režim, aby ich súdna väzba po 1. januári 2006   nepresiahla   dva   roky,   tzn.   aby   netrvala   dlhšie   ako   do   1.   januára   2008,   lebo od 1. januára 2006 platí nové pravidlo (§76 ods. 7 Tr. por.), že pri takýchto trestných činoch súdna väzba nesmie presiahnuť dva roky.

Toto   platí   pre   každého   obžalovaného,   lebo   sa   nachádza   v rovnakej   situácii   bez rozdielu, či je v súdnej väzbe už pred 1. januárom 2006 alebo po 1. januári 2006.

K narušeniu   ústavného   princípu   rovnosti   by   došlo   iba   v tom   prípade,   ak   by   sa aplikovalo   staré   pravidlo   o možnosti   päťročného   trvania   väzby   a súdna   väzba   by pokračovala aj po 1. januári 2008, t.j. po uplynutí lehoty dvoch rokov od účinnosti nového Trestného poriadku.“

V rámci odôvodnenia tohto stanoviska najvyšší súd argumentuje, že princíp rovnosti garantovaný čl. 13 ods. 3 ústavy nie je takýmto právnym režimom nijako narušený, pretože v zmysle   tohto   článku   sa   rovnaké   zákonné   obmedzenie   základných   práv   a slobôd   má vzťahovať na subjekty, ktorých situácia je rovnaká alebo analogická, a v prípade odlišných podmienok obmedzenia platia odlišne, ale znovu rovnako pre všetkých, ktorí tieto odlišné podmienky spĺňajú. Preto pri posudzovaní dĺžky väzby osôb trestne stíhaných pre skutok kvalifikovaný podľa zákona č. 300/2005 Trestný zákon v znení neskorších predpisov ako obzvlášť závažný zločin (resp. obzvlášť závažný trestný čin podľa zákona č. 140/1961 Zb. Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   účinného   do 31. decembra   2005),   ktoré   sa nachádzajú k 1. januáru 2006 v súdnej väzbe, treba prihliadať na čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných   predpisov   musí   byť   v súlade   s ústavou,   a teda   aj   s princípom „zachovania rovnosti osôb v rovnakých situáciách“. Preto si tieto osoby nemôžu nárokovať na to, aby celková doba trvania ich väzby nepresiahla štyri roky, keďže tento nový právny režim platí len od 1. januára 2006 a dovtedy platil starý právny režim, podľa ktorého celková doba väzby pre uvedené prípady nesmela presiahnuť päť rokov. Rovnako si nemôžu nárokovať na to, aby celková doba ich súdnej väzby nepresiahla dva roky, môžu si však nárokovať na to, aby ich súdna väzba po 1. januári 2006 nepresiahla dva roky, teda aby netrvala dlhšie ako do 1. januára 2008, pretože od 1. januára 2006 platí pravidlo, že pri takýchto trestných činoch súdna väzba nesmie presiahnuť dva roky.

K   spôsobu   odôvodnenia   rozhodnutia,   v ktorom   najvyšší   súd   odkázal na   svoje zjednocujúce   stanovisko   sp.   zn.   Tpj   14/06   z 8.   decembra   2006,   považuje   ústavný   súd za potrebné   uviesť,   že   takýto   spôsob   formulovania   odôvodnenia   rozhodnutia   je   možné z hľadiska   jeho   preskúmateľnosti   akceptovať   ešte   stále   ako   prípustnú,   avšak   „krajnú alternatívu“ vzhľadom na obmedzené možnosti oboznámenia sa s príslušným stanoviskom.

  Podľa § 564 ods. 3 nového Trestného poriadku vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na okresný súd predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná konanie okresný súd podľa doterajších predpisov.

  Podľa § 564 ods. 5 nového Trestného poriadku konaním podľa odsekov 3 a 4 sa rozumie   aj   konanie   o dôvodoch   a lehotách   väzby   podľa   doterajších   predpisov   vrátane konania o návrhu na predĺženie lehoty väzby najvyšším súdom.

  Podľa § 71 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný poriadok“) celková doba trvania väzby nesmie presiahnuť tri roky a pri obzvlášť závažných trestných činoch päť rokov.

  V súvislosti s právnou úpravou obsiahnutou v citovaných ustanoveniach § 564 nového   Trestného   poriadku   už   ústavný   súd   vyslovil   záver,   že   ide   o jednoznačne formulovanú   právnu   úpravu,   z ktorej   vyplýva,   že   vo   väzobných   veciach,   ktoré   boli 1. januára   2006   v štádiu   súdneho   konania,   sa   použijú   ustanovenia   starého   Trestného poriadku vrátane jeho ustanovení o lehotách väzby (pozri I. ÚS 212/06).

  Najvyšší   súd   v rámci   svojho   rozhodnutia   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby sp. zn. 1 Ntv   15/2007   z 3.   júla   2007   postupoval   v súlade   s uvedeným   stanoviskom ústavného súdu. V uvedenom prípade bola totiž obžaloba podaná 28. novembra 2005, teda pred nadobudnutím účinnosti nového Trestného poriadku, a preto pre stanovenie maximálne prípustnej dĺžky trvania väzby použil najvyšší súd ustanovenie starého Trestného poriadku ustanovujúce   ako   celkovú   dobu   trvania   väzby   v rámci   trestného   stíhania   vedeného pre obzvlášť závažný trestný čin dobu päť rokov.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 15/2007 z 3. júla 2007 dospel k záveru, že z obsahu odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu   nevyplýva   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a zmyslu,   preto   námietku   porušenia sťažovateľových práv uznesením najvyššieho súdu posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta tiež nesprávne východisko na rozhodovanie o väzobnej otázke (o predĺžení lehoty väzby), a síce podľa jeho názoru nesprávne určenú právnu kvalifikáciu skutku, od ktorej sa potom následne odvíja aj prípustná celková dĺžka väzobnej lehoty.

Na   tomto   mieste   však   treba   zdôrazniť,   že   v právomoci   súdu   rozhodujúceho o väzobnej otázke nie je aj posudzovanie právnej kvalifikácie skutku, pre ktorý je vedené trestné   stíhanie.   Posúdenie   právnej   kvalifikácie   a jej   ustálenie   patrí   do   právomoci všeobecného súdu rozhodujúceho vo veci samej o vine a treste obžalovaného. V kontexte uvedeného   sa   preto   spomínaná   námietka   sťažovateľa   javí   už   od   počiatku   ako   zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd tiež preskúmal námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru   súvisiacu   so   sťažovateľom   namietanou   skutočnosťou,   že   pred   rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 15/2007 z 3. júla 2007 nebol osobne vypočutý k okolnostiam a dôvodom väzby.

Podstatou kontradiktórnosti konania a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ v prípade konania o preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody na strane väzobne stíhanej osoby je, aby väzobne stíhaná osoba mala možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe, ako aj možnosť reagovať na „protiargumenty“ zástupcu štátu

- prokurátora. Podľa názoru ústavného súdu nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred   súdom   v takomto   konaní   treba   posudzovať   vždy   individuálne,   podľa   okolností konkrétneho prípadu (pozri III. ÚS 345/06).

Vo veci X. c. Švajčiarsko z roku 1981 Európska komisia pre ľudské práva vyslovila názor, že čisto písomné konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe pred odvolacím súdom je v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani štátny zástupca nebol prítomný na zasadnutí súdu.

Z predloženého spisového materiálu ústavný súd zistil, že na neverejnom zasadnutí konanom 3. júla 2007, na ktorom najvyšší súd rozhodoval o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, predsedníčka senátu, ktorá podala návrh na predĺženie lehoty trvania väzby, prítomná nebola. Rovnováha „zbraní“ v uvedenom prípade teda zachovaná bola, pretože k argumentom predostretým v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby mal sťažovateľ možnosť predložiť svoje protiargumenty v písomnom vyjadrení.

Ústavný súd preto posúdil námietku porušenia práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd   pripomína, že uvedený článok dohovoru sa spravidla vzťahuje na konanie vo veci samej,   teda   v danom   prípade   ratione   materiae   do   obsahu   tohto   článku   dohovoru sťažovateľom namietané skutočnosti nespadajú. Aj túto námietku preto posúdil ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   čiastkové   závery   odmietol   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2008