znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 346/07-8

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2007   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Ď.,   S.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1, 3 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Okresného súdu Žilina sp. zn. 14 C 137/01 zo   6.   februára   2006   a   20.   marca   2006,   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   6   Co   375/06 z 30. novembra   2006   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5 Cdo 169/07 z 26. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2007   doručená   sťažnosť   J.   Ď.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1, 3 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp.   zn. 14 C 137/01 zo 6. februára 2006 a 20. marca 2006, Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 375/06 z 30. novembra 2006 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 169/07 z 26. júla 2007.

Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ doručil okresnému súdu 21. decembra 2000 návrh „na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k pozemku   parc.   č.   KN   436,   predtým   KN   137,   v   k.   ú.   S.,   ktorého   je   z   titulu   dedenia väčšinovým spoluvlastníkom v podiele 5/16-tin, resp. 9/16-tin (...). V návrhu okresný súd žiadal, „aby identifikácia a zameranie pozemku, bolo vykonané súdnym znalcom z odboru geodézie, kartografie a katastra, ktorého určí súd (...).“

Okresný súd 6. februára 2006 sťažovateľa vyzval, aby svoj návrh z decembra 2000 opravil a doplnil, v opačnom prípade jeho návrh odmietne. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 20. februára 2006 „opravu a doplnenie návrhu zo dňa 14. 12. 2000“. Okresný súd uznesením sp. zn. 14 C 137/01 z 20. marca 2006 jeho návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva odmietol.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 5. apríla 2006 odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol 30. novembra 2006 tak, že ho zamietol a napadnuté uznesenie okresného súdu z 20.   marca   2006   potvrdil.   Proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   sťažovateľ   podal 26. februára 2007 dovolanie najvyššiemu súdu, ktorý konanie o ňom uznesením sp. zn. 5 Cdo 169/2007 z 26. júla 2007 zastavil.

Sťažovateľ na základe týchto skutočností navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Zamietnutím   žalobného   návrhu   sťažovateľa   o   zrušenie   a   vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva k pozemku parc. č. KN 436, predtým KN 137, vedeného na liste vlastníctva č.   1514   v   k.   ú.   S.,   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   právo   vlastniť majetok a nerušene ho užívať, bez cudzieho zásahu upraveného v čl. 20 ods. 1, ods. 3 a 4 Ústavy SR a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR t uznesením   5   Cdo   169/07   zo   dňa   26. 7. 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline 6 Co 375/06 zo dňa 30. 11. 2006 a uznesením Okresného súdu v Žiline 14 C 137/01-24 zo dňa 6. 2. 2006 sa zrušujú.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   (sťažnosť)   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)   v   rámci   predbežného prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

1. K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1, 3 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy uzneseniami okresného súdu sp. zn. 14 C 137/01 zo 6. februára 2006 a z 20. marca 2006 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 375/06 z 30. novembra 2006:

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Zákon   o   ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03). Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   III. ÚS 114/03,   IV. ÚS 236/03).   Podanie sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 14 C 137/01 zo 6. februára 2006 (sťažovateľ mal na mysli jeho uznesenie z 20. marca 2006, ktorým   odmietol   jeho   návrh   z   dôvodu   neodstránenia   nedostatkov   podania)   v   spojení s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   375/06   z   30.   novembra   2006, ktorým   bolo potvrdené citované uznesenie okresného súdu z 20. marca 2006, nadobudlo právoplatnosť 23. februára 2007.

Sťažovateľ sa však na ústavný súd obrátil so sťažnosťou, ktorá mu bola doručená až 12. novembra 2007.

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa v tomto prípade ústavnej ochrany svojich základných   práv   domáhal   zjavne   po   uplynutí   lehoty   uvedenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

V   tejto   spojitosti   nemá   podľa   názoru   ústavného   súdu   žiaden   právny   význam, že sťažovateľ podal 26. februára 2007 dovolanie proti právoplatnému uzneseniu krajského súdu, lebo najvyšší súd dovolacie konanie rozhodnutím sp. zn. 5 Cdo 169/07 z 26. júla 2007 zastavil bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia. Zastavenie dovolacieho   konania   odôvodnil   najvyšší   súd   tým,   že   sťažovateľ   ani   napriek   výzve okresného   súdu,   ktorá   mu   bola   doručená   11.   júla   2007,   nepredložil   v   určenej   lehote splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní. Sťažovateľ teda nesplnil zákonnú podmienku pre takéto konanie [§ 241 ods. 1 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Vzhľadom na to rozhodnutie dovolacieho súdu nemalo v tomto prípade žiaden vplyv na prvostupňové ani odvolacie konanie právoplatne skončené okresným súdom a krajským súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti okresnému súdu a krajskému súdu po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej oneskorené podanie.

2. K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   postupom   najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 169/06 a jeho uznesením z 26. júla 2007:

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 20 ods. 1 každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Základné právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy tvorí súčasť základného práva upraveného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy.

Podľa. čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

V predmetnej veci, ako už bolo uvedené, okresný súd uznesením sp. zn. 14 C 137/01 z 20. marca 2006 odmietol návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal zrušenia a vyporiadania podielového   spoluvlastníctva   k   nehnuteľnosti. Sťažovateľ   podal   proti   uvedenému prvostupňovému   rozhodnutiu   5.   apríla   2006   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 6 Co 375/06 z 30. novembra 2006 tak, že ho ako vecne správne potvrdil.

Nadväzne na to sťažovateľ 26. februára 2007 napadol označené uznesenie krajského súdu dovolaním. Okresný súd uznesením z 1. júna 2007 vyzval sťažovateľa na doplnenie dovolania,   a   to   na   preukázanie   splnomocnenia   udeleného   advokátovi   na   zastupovanie v dovolacom konaní. Na jeho výzvu sťažovateľ nereagoval. Najvyšší súd ako súd dovolací následne   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   môže   konať vo   veci   dovolania sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 8 Co 347/05 z 30. mája 2006, pričom zistil, že nie je splnená podmienka jeho povinného zastúpenia kvalifikovaným právnym zástupcom. V súvislosti s tým najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 241 ods. 1 druhej vety OSP, podľa ktorého musí byť dovolateľ zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý   za neho koná. Najvyšší   súd preto uznesením sp. zn. 5 Cdo 169/07 z 26. júla 2007 dovolacie konanie zastavil podľa § 104 ods. 2 OSP v spojení s § 243c OSP (vzhľadom na neodstránenie nedostatku podmienky dovolacieho konania - nedostatok kvalifikovaného právneho zastúpenia).

Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti   a   súvisiacich   príloh,   z   ktorých   vyplýva,   že sťažovateľ   nesplnil   zákonom   ustanovené   podmienky   na   poskytnutie   súdnej   ochrany v dovolacom konaní aj napriek upozorneniu všeobecného súdu, že môže byť jeho dovolanie z tohto   dôvodu   odmietnuté,   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   existenciu   takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní   umožňoval   prijatie   záveru   o   existencii   príčinnej   súvislosti   s   odňatím   (prípadne obmedzením)   sťažovateľovho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   (obsahom   tohto   práva   je   poskytnúť   ochranu   uplatňovanému   právu,   avšak   iba za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania), prípadne základného práva   na   právnu   pomoc   v   konaní   pred   súdmi   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   a   ani   iných označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy, resp. čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorých porušenie namieta.

Ak   najvyšší   súd   dovolacie   konanie   zastavil   (z   dôvodu   nesplnenia   zákonnej podmienky dovolacieho konania zo strany sťažovateľa), vykonal tým svoju právomoc, ktorá vo všeobecnosti vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy, osobitne tiež zo zákona č. 757/2004 Z. z o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a z OSP.

Výkonom tejto právomoci však najvyšší súd nemohol v žiadnom prípade zasiahnuť do   označených   základných   práv   sťažovateľa   uvedených   v   sťažnosti,   porušenie   ktorých namieta.

Na základe uvedených skutočností preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie označených základných práv podľa ústavy uznesením najvyššieho súdu z 26. júla 2007 sp. zn. 5 Cdo 169/07 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007