znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 346/06-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. V., T., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. C., T., v ktorej namieta porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva   podľa   čl. 5 ods. 1   a 4   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 42/2006 z 2. mája 2006, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. V. podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo   podľa   čl.   5   ods.   1   a   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu   v Trnave sp.   zn. 5 Tos 42/2006   z 2. mája 2006 p o r u š e n é b o l i.

2. J. V. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000 Sk   (slovom dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Trnave p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Trnave j e   p o v i n n ý   uhradiť J. V. trovy právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Z. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 346/06 z 3. novembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. C., T., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   Tos   42/2006 z 2. mája 2006 (ďalej aj „uznesenie z 2. mája 2006“).

Zo sťažnosti sťažovateľa a jej príloh vyplýva, že uznesením z 2. mája 2006 krajský súd zrušil uznesenie Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 T 107/05-727 z 9. marca 2006   (ďalej   aj   „uznesenie   z   9. marca 2006“),   ktorým   bolo   rozhodnuté o prepustení sťažovateľa na slobodu a zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby.

Vo svojej argumentácii sťažovateľ uviedol, že krajský súd podľa neho nepostupoval pri zrušení uznesenia okresného súdu z 9. marca 2006 ani pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby v súlade s § 147 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom poriadku súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   platnom   do   31. decembra 2005   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) a v súlade s § 134 ods. 2 Trestného poriadku. Krajský súd pri rozhodovaní v jeho veci podľa neho nepreskúmal riadne spisový materiál ani zákonnosť konania, ktoré vydaniu uznesenia   okresného   súdu   z 9. marca 2006   predchádzalo   (v   tejto   súvislosti   poukazoval predovšetkým na porušenie § 176 ods.   2 Trestného poriadku Okresnou prokuratúrou T. (ďalej len „okresná prokuratúra“), tým že sťažovateľa aj jeho obhajcu neskoro upozornila na zamýšľanú   zmenu   právnej   kvalifikácie   skutku   v obžalobe),   nevyrovnal   sa   s jeho argumentáciou z vyjadrenia k sťažnosti ani s argumentáciou obsiahnutou v jeho žiadosti o prepustenie   z väzby,   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   neuviedol   úvahy,   ktorými sa spravoval pri svojom rozhodovaní, ani dôvody, pre ktoré sa stotožnil s argumentáciou okresnej   prokuratúry   a napokon   preto,   že   nerozhodol   o sľube,   ktorý   bol   sťažovateľom nadiktovaný do zápisnice na hlavnom pojednávaní 9. marca 2006.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví,   že   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5 Tos 42/2006   z   2. mája 2006   porušil   jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru, zruší uznesenie z 2. mája 2006 a prepustí sťažovateľa z väzby na slobodu, prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 250 000 Sk a úhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský   súd   sa   k   sťažnosti   sťažovateľa   vyjadril   podaním   z   9. januára 2007 prostredníctvom svojej predsedníčky. Z vyjadrenia vyplýva, že uznesením z 2. mája 2006, rozhodoval krajský súd o sťažnosti okresného prokurátora proti uzneseniu okresného súdu z 9. marca 2006. Podľa názoru predsedníčky krajského súdu:

«Senát   krajského   súdu   predmetnú   vec   rozhodoval   s   náležitou   pozornosťou   tak, ako aj všetky   ostatné   veci   pridelené   do   senátu   5 To.   Pokiaľ   sťažovateľ   v   sťažnosti adresovanej Ústavnému súdu SR uviedol, že krajský súd nepreskúmal spisový materiál a len prevzal   konštatovanie   Okresnej   prokuratúry   v T.,   treba   uviesť,   že   krajský   súd   tak   ako to konštatoval   aj   v   citovanom   uznesení   zo   dňa   2. 5. 2006   po   preskúmaní   spisového materiálu   si   osvojil   argumentovanie   okresného   prokurátora   obsiahnuté   v   nim   podanej sťažnosti.

K   vyjadreniu,   ktoré   podal   obžalovaný   k   sťažnosti   prokurátora   treba   uviesť, že aj týmto sa krajský súd zaoberal, čo z uznesenia krajského súdu aj vyplýva. Krajský súd pri rozhodovaní skúmal dôvodnosť trvania väzby u obžalovaného, pričom dospel k záveru, že tieto trvajú aj naďalej. Stručne pritom poukázal na to, v čom vidí existenciu trvania väzby   u   obžalovaného,   čo   stručne   formuloval   „po   zvážení   všetkých   relevantných skutočností“.

Treba   uviesť,   že   k   takémuto   konštatovaniu   dospel   po   vyhodnotení   tak,   osoby obžalovaného,   charakteru   trestnej   činnosti,   pre   ktorú   je   stíhaný,   i   po   zvážení   jeho predchádzajúceho spôsobu života.

Čo sa týka námietok sťažovateľa, že okresný prokurátor porušil ustanovenie § 176 ods. 2 Tr. por. tieto neboli predmetom skúmania pri rozhodovaní o existencii väzobných dôvodov u obžalovaného v danom štádiu konania. Konaním predchádzajúcim napadnutému uzneseniu sa rozumie konanie, ktoré vyústilo do napadnutého uznesenia.

V   predmetnej   veci   je   vytýčený   na   Okresnom   súde   v   Trnave   termín   hlavného pojednávania na deň 24. 1. 2007 a spisový materiál je v dispozícii príslušného predsedu senátu   Okresného   súdu   v   Trnave.   Preto   nie   je   možné   spätne   preverovať   tvrdenia sťažovateľa, či v spise sa nachádzajú vyjadrenia poškodených M. a K., z ktorých vyplýva, že sa ich sťažovateľ v minulosti snažil ovplyvniť. Pokiaľ sa to však konštatuje v uznesení zo dňa 9. 3. 2006, zrejme takéto vyjadrenia zo spisového materiálu vyplývajú.

Z uvedených dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky nevyhovel sťažnosti sťažovateľa.»

Sťažovateľ na základe výzvy ústavného súdu podaním doručeným 12. apríla 2007 zaujal   stanovisko   k   vyjadreniu   predsedníčky   krajského   súdu.   Vo   svojom   stanovisku v zásade   zopakoval   argumentáciu   uvedenú   už   v   sťažnosti   a   v   jeho   závere   uviedol: „Vyjadrenie predsedníčky   K.   S.   v Trnave   ma iba   utvrdilo   v tom,   že   tento súd   porušuje ľudské práva a zákl. slobody vyplývajúce z Ústavy SR a Dohovoru a rozhoduje bez overenia a preštudovania spisového materiálu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov   a obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 3. novembra 2006 na ďalšie konanie III. senát ústavného súdu. Dňa 22. januára 2007 skončilo funkčné obdobie sudcovi spravodajcovi, ktorému bola vec na ústavnom súde pridelená. Po schválení Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej   republiky   na   rok   2007   a   prerozdelení   vecí   novovymenovaným   sudcom sa sudkyňou   spravodajkyňou   v tejto   veci   stala   Marianna   Mochnáčová,   ktorá   je   členkou IV. senátu.   Z uvedeného   dôvodu   vec   prerokoval   a vo   veci   samej   rozhodol   IV. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Stručný   prehľad   doterajšieho   priebehu   trestného   konania   vo   veci   sťažovateľa bol získaný nahliadnutím do príslušných spisov okresného súdu:

- sťažovateľ   bol   obvinený   uznesením   vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania v T. sp. zn. ČVS: ORP-5124/2-OVS-TT-2004 zo 16. decembra 2004. Trestné stíhanie bolo začaté   16. decembra 2004   vydaním   uvedeného   uznesenia   pre   pokračovací   trestný   čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona   platného   do   31. decembra 2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a   pre   trestný   čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona,

- okresná prokuratúra   podala 17. decembra 2004 okresnému súdu   návrh na vzatie sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku,

- uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 233/04 z 18. decembra 2004 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku a zároveň bolo rozhodnuté o neprijatí jeho sľubu,

- krajský súd o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu z 18. decembra 2004 rozhodol uznesením sp. zn. 4 Tpo 98/04 z 20. januára 2005, ktorým jeho sťažnosť zamietol podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,

- dňa   15. júna 2005   okresná   prokuratúra   podala   okresnému   súdu   obžalobu   proti sťažovateľovi pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s trestným   činom   výtržníctva   podľa   § 202   ods. 1   Trestného   zákona,   pre   trestný   čin výtržníctva   podľa   § 202   ods. 1   Trestného   zákona   v súbehu   s trestným   činom   ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 2 Trestného zákona a trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona,

- okresný   súd   9. marca 2006   uskutočnil   hlavné   pojednávanie   v   predmetnej   veci, na ktorom sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne aj o nahradenie väzby sľubom, ktorý nadiktoval priamo do zápisnice na hlavnom pojednávaní,

- okresný súd uznesením sp. zn. 5 T 107/05 z 9. marca 2006 sťažovateľa prepustil z väzby na slobodu,

- okresný prokurátor podal proti uzneseniu z 9. marca 2006 sťažnosť, o ktorej krajský súd na neverejnom zasadnutí 2. mája 2006 uznesením sp. zn. 5 Tos 42/2006 rozhodol tak, že podľa   § 149 ods. 1 písm.   a) Trestného poriadku   napadnuté uznesenie zrušil v celom rozsahu a podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,

- okresný   súd   rozhodol   o   ďalšej   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby na slobodu uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 107/05 zo 14. júla 2006, ktorým ho prepustil z väzby na slobodu,

- príkaz na prepustenie sťažovateľa z väzby bol okresným súdom daný 18. júla 2006.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   osoby   preto,   že   sa   nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo jej nepovolenému   vstupu   na   územie,   alebo   osoby,   proti   ktorej   prebieha   konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

2. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 42/2006   z   2. mája 2006,   ktorým   bolo   zrušené   uznesenie   okresného   súdu z 9. marca 2006 o prepustení sťažovateľa na slobodu a súčasne bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Krajský súd uznesenie z 2. mája 2006 odôvodnil tým, že si osvojil argumentáciu okresného   prokurátora   obsiahnutú   v   písomnej   sťažnosti   v celom   rozsahu,   podľa   ktorej okresný   súd   v dostatočnej   miere   pri   svojom   rozhodovaní   neprihliadol   na   osobu obžalovaného ani na povahu trestnej činnosti, za ktorú je dôvodne stíhaný. V tejto súvislosti poukázal okresný prokurátor v sťažnosti aj na to, že obžalovaný bol v minulosti za násilnú trestnú   činnosť   5-krát   právoplatne   odsúdený   a časť   uložených   trestov   odňatia   slobody aj vykonal.

V závere odôvodnenia svojho uznesenia krajský súd uviedol:„Po   zvážení   všetkých   relevantných   skutočností   dospel   krajský   súd   k záveru, že u obžalovaného J. V. aj v súčasnom štádiu trestného konania sú dané dôvody väzby tak, ako   boli   konštatované   citovaným   uznesením   o jeho   vzatí   do   väzby.   Treba   uviesť, že obžalovaný   je   stíhaný   pre   trestnú   činnosť,   pri   ktorej   poškodenými   sú   ženy,   pričom už v minulosti bol vo vzťahu k viacerým poškodeným – ženám stíhaný, a tiež právoplatne odsúdený pre závažnú úmyselnú trestnú činnosť, medzi iným pre trestný čin znásilnenia podľa   §   241   ods.   1   Tr.   zák.,   pre   trestný   čin   vydierania   podľa   §   235   ods.   1   Tr.   zák. i pre trestný   čin   ublíženia   na   zdraví   podľa   § 221   ods. 1   Tr.   zák.   Tiež   z vyjadrení poškodených   M.   M.   a   D.   K.   vyplýva,   že   obžalovaný   sa   v   minulosti   snažil   ovplyvňovať výpovede svedkov vo svoj prospech.

Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel krajský súd k záveru, že u obžalovaného J. V. dôvody väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. nepominuli, a preto zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a žiadosť obžalovaného J. V. o prepustenie z väzby na slobodu zamietol podľa § 72 ods. 2 Tr. por.“

Podstata   sťažovateľových   námietok   v   sťažnosti   spočíva   v   tom,   že   krajský   súd svoje rozhodnutie z 2. mája 2006 podľa neho založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave, z ktorého následne vyvodil nesprávne právne závery a taktiež v tom, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal ani vo výroku a ani v rámci jeho odôvodnenia s jeho žiadosťou   o nahradenie   väzby   sľubom,   ktorý   bol   sťažovateľom   nadiktovaný   priamo do zápisnice na hlavnom pojednávaní 9. marca 2006.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že sa pri skúmaní obmedzenia osobnej   slobody   sústreďuje   na   preskúmanie   toho,   či   k obmedzeniu   došlo   z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje Trestný poriadok, bez toho, aby suploval právomoc a postupy všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 76/02).

Právomoc ústavného súdu na ochranu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vzniká   len   v   prípade,   ak   sťažovateľ   tvrdil   a preukázal   sám   alebo   prostredníctvom dokazovania   pred   ústavným   súdom   také   skutkové   okolnosti,   ktoré   by   potvrdili   záver o porušení   ústavnoprocesných   princípov   upravujúcich   ochranu   týchto   základných   práv všeobecným súdom. V žiadnom prípade nepostačuje tvrdenie o tom, že všeobecný   súd vo väzobnom konaní (pri vzatí do väzby, rozhodovaní o prepustení z väzby, predĺžení času väzby)   nechránil   tieto   základné   práva   v   súlade   s predstavou   obvineného   (sťažovateľa). Sťažovateľ   súčasne   nie   je   oprávnený   požadovať,   aby   ústavný   súd   opakoval   alebo nahradzoval   činnosť   všeobecného   súdu   pri   rozhodovaní   o väzbe   sťažovateľa (m. m. II. ÚS 230/02).

Na základe uvedeného možno konštatovať, že len zo samotného tvrdenia sťažovateľa o nesprávnych skutkových a právnych záveroch krajského súdu v rozhodnutí z 2. mája 2006 nemožno   vyvodiť   záver   o porušení   ústavnoprocesných   princípov   upravujúcich   ochranu v sťažnosti   namietaných   práv.   Pritom   práve   porušenie   ústavnoprávnych   princípov je predpokladom   na   vyslovenie   záveru   o porušení   sťažovateľom   v sťažnosti   označených práv krajským súdom.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal aj to,   že krajský   súd   nerozhodol   o   jeho žiadosti o nahradenie väzby sľubom, ktorý nadiktoval priamo do zápisnice na hlavnom pojednávaní konanom 9. marca 2006.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že z práva na osobnú slobodu podľa   čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp.   z práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru vyplýva, že v prípade ak osoba, ktorej osobná sloboda je pozbavená väzbou, požiada o nahradenie väzby   sľubom,   súd   rozhodujúci   o väzbe   je   povinný   sa   s touto   žiadosťou   náležite vysporiadať,   pretože   v opačnom   prípade   dochádza   k   porušenie   označených   práv (m. m. I. ÚS 87/04, III. ÚS 240/06).

Z obsahu   spisového   materiálu   okresného   súdu   v tejto   veci   ústavný   súd   zistil, že sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom 9. marca 2006 požiadal o nahradenie jeho väzby sľubom podľa § 73 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Okresný súd uznesením z 9. marca 2006   sťažovateľa   prepustil   na   slobodu.   Na   základe   odvolania   okresného prokurátora   proti   tomuto   uzneseniu   krajský   súd   rozhodol   2. mája 2006   o   zrušení napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   a zamietnutí   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie z väzby na slobodu. Z výroku uznesenia z 2. mája 2006 vyplýva, že o žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby sľubom krajský súd nerozhodol a v rámci jeho odôvodnenia sa ňou ani vôbec nezaoberal, hoci jeho povinnosťou bolo o nej meritórne rozhodnúť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského súdu z 2. mája 2006 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd zo spisového materiálu v tejto veci zistil, že sťažovateľ bol na základe uznesenia okresného súdu zo 14. júla 2006 prepustený na slobodu (príkaz na prepustenie sťažovateľa bol okresným súdom vydaný 18. júla 2006).

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že sťažovateľ už prepustenie na slobodu, ktorého sa domáhal aj prostredníctvom svojho návrhu na zrušenie uznesenia z 2. mája 2006 v konaní pred ústavným súdom, dosiahol, a preto sa rozhodovanie o jeho návrhu v tejto časti stalo bezpredmetným.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 250 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že   neprichádza   do   úvahy   zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde považoval za primerané priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk. Pri svojom rozhodovaní ústavný súd zohľadnil povahu   tejto   veci   a   konkrétne   okolnosti   tohto   prípadu,   predovšetkým   však   prihliadol na skutočnosť, že ústavný súd sa stotožnil so sťažnosťou sťažovateľa len v časti, v ktorej namietal porušenie svojich práv v súvislosti s nerozhodnutím o jeho návrhu na nahradenie väzby sľubom, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ bol na základe uznesenia okresného súdu zo 14. júla 2006, t. j. po dvoch mesiacoch od rozhodnutia krajského súdu z 2. mája 2006 prepustený na slobodu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia pred ústavným   súdom   advokátkou   JUDr.   Z.   C.   Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti), a to v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk, t. j. spolu 5 460 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2 x 164 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 5 788 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 26. apríla 2007