znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 346/04-64

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Eduarda Báránya a Juraja Babjaka vo veci sťažnosti Petra Kobzáka a Gabriely Kobzákovej,   obaja   bytom   M.   Č.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   O.   P.,   Advokátska kancelária, P. B., v ktorej namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1036/96, na verejnom zasadnutí 16. marca 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1036/96   p o r u š i l základné právo Petra Kobzáka a Gabriely Kobzákovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Petrovi   Kobzákovi   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 30 000   Sk   (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Gabriele Kobzákovej   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30   000   Sk   (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Petra Kobzáka a Gabriely   Kobzákovej   v sume   22   145   Sk   (slovom   dvadsaťdvatisícstoštyridsaťpäť slovenských   korún)   na   účet   ich   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   O.   P.,   Advokátska kancelária, P. B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 346/04-24 z 24. novembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Petra Kobzáka (ďalej aj „sťažovateľ“) a Gabriely Kobzákovej,   obaja   bytom   M.   Č.   (ďalej   aj   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom JUDr. O. P.,   Advokátska   kancelária, P.   B.,   v ktorej   namietajú porušenie ich   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1036/96.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že 24. apríla 1996 zaslali prostredníctvom pošty okresnému súdu žalobu proti obci Lietavská Lúčka (ďalej len „žalovaná“), ktorou sa domáhajú, aby zaviazal žalovanú prihlásiť sťažovateľov na trvalý pobyt v dome v L. L. (ďalej   aj   „dom“).   Na   okresnom   súde   sa   vec   vedie   pod   sp.   zn.   16 C 1036/96.   Podľa sťažovateľov od podania žaloby až dosiaľ je okresný súd nečinný, voči nim ako účastníkom konania nebol vykonaný žiadny úkon a okresný súd v predmetnej veci neuskutočnil ani jedno pojednávanie. Keďže okresný súd už viac ako 7 rokov nekoná, konanie v uvedenej veci   je   podľa   nich   poznačené   veľkými   prieťahmi,   ktoré   nie   sú   spôsobené   správaním sťažovateľov.   Sťažovatelia   v sťažnosti   poukázali aj na skutočnosť,   že v predmetnej   veci nepoznajú ani dôvod nekonania súdu.

Na   základe   uvedených   tvrdení   sťažovatelia   žiadali,   aby   ústavný   súd   nálezom rozhodol, že okresný súd v predmetnom konaní porušil ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, aby okresnému súdu prikázal konať vo veci bez zbytočných prieťahov, aby im priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk a aby uložil okresnému súdu povinnosť nahradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom vo výške 9 340 Sk.

Na   výzvu   ústavného   súdu   zo   6.   októbra   2004   právny   zástupca   sťažovateľov odpovedal podaním z 12. októbra 2004. Z obsahu jeho podania vyplýva, že sťažovatelia sťažnosť na prieťahy podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) nepodali, avšak svoje práva si v predmetnom konaní chránili,   o čom   svedčí   aj   urgencia   z 19.   novembra   1996,   ktorú   zaslali   okresnému   súdu prostredníctvom advokátskej kancelárie.

Na základe výzvy ústavného súdu zo 6. októbra 2004 sa k sťažnosti sťažovateľov vyjadril   aj   okresný   súd   prostredníctvom   svojho   predsedu   a vo   veci   konajúceho   sudcu. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľov uviedol: „(...) Ak sťažovatelia odvodzovali svoj nárok v konaní 16 C 1036/96 od vlastníctva k nehnuteľnosti, tak je samozrejmé, že súd odôvodnene čakal na výsledok súvisiacich konaní o vlastníctvo. Nemožno   preto   hovoriť   o prieťahoch   v napádanom   konaní,   ktoré   sudca   ide   uzavrieť (prejednaním   a rozhodnutím)   v roku   v ktorom   sa   iné   konanie   uzavrelo.   Okrem   toho   je pochybný   právny   základ   takejto   žaloby,   čo   pre   prieťahy   v konaní   nie   je   podstatné. Podstatné je, že podľa právnej úpravy evidencia trvalého pobytu má evidenčný charakter a nezakladá   existenciu,   či   neexistenciu   práv   napr.   k nehnuteľnostiam.   Medzi   občanmi panuje   opačný   názor   a preto   psychologicky   majú   sťažovatelia   subjektívny   pocit,   že   im vzniká ujma v súvislosti s týmto konaním, opak je však pravdou. Sťažnosť je neodôvodnená. (...)“

Vo veci konajúci sudca okresného súdu vo svojom stanovisku k predmetnej veci okrem iného uviedol: „Mám preto zato, že tvrdenie sťažovateľov o sedemročnom prieťahu konania nie je dôvodné, pretože konanie vedené na OS v Žiline pod č. 16 C 1036/96 bolo viazané na konanie vedené na OS v Žiline pod č. 12 C 48/96 a neskôr pod č. k. 12 C 378/00, ktoré bolo ukončené až v roku 2004. Aj vzhľadom na výsledok tohto konania, keďže na základe rozsudku o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva prestal byť sťažovateľ Peter Kobzák spoluvlastníkom domu v L. L., v takomto prípade mu žiadna alebo osobná ujma prípadným   neskončením   sporu   nevzniká.   Súhlasím   s bodom   1,   2   návrhu   nálezu sťažovateľov,   aby   súd   vo   veci   konal   a v tomto   smere   som   nariadil   termín   hlavného pojednávania na deň 15. 11. 2004 o 08.30 hod. Nesúhlasím však, aby súd bol zaviazaný na priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vzhľadom   už   na   vyššie   uvedené,   že v súčasnej   dobe   po   skončení   konania   o vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva sťažovateľom   žiadna   osobná   ani   majetková   ujma   nevzniká   a v súvislosti   s prípadným prieťahom v konaní doposiaľ ani nevznikla.“

Právny   zástupca   sťažovateľov   ústavnému   súdu   na   základe   jeho   výzvy   v podaní zo 7. januára 2005 oznámil, že nesúhlasí s názorom okresného súdu, podľa ktorého konanie súdu   v predmetnej   veci   bolo   viazané   na   právoplatné   skončenie   konaní   vedených   pod sp. zn. 12 C 48/96 a sp. zn. 12 C 378/00. Predmetom konania vedeného na okresnom súde pod   sp.   zn.   12   C   48/96   bolo   zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam,   ktorých   spoluvlastníkom   bol   sťažovateľ,   a podľa   názoru   právneho zástupcu sťažovateľov toto konanie nebolo „takého rázu, aby Okresný súd v Žiline nemohol konať o návrhu v konaní 16 C 1036/96.“

Za   rovnako   neodôvodnenú   považuje   právny   zástupca   sťažovateľov   aj   námietku okresného   súdu,   podľa   ktorej   bolo   potrebné   v predmetnej   veci   vyčkať   na   právoplatné skončenie konania vo veci sp. zn. 12 C 378/00, v ktorom okresný súd rozhodoval o návrhu na povolenie obnovy konania sp. zn. 12 C 48/96. V závere svojho podania právny zástupca ústavnému súdu oznámil, že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr. 3536/04 z 3. februára 2005 ústavnému súdu na základe jeho výzvy oznámil, že nesúhlasí s upustením od ústneho prejednania predmetnej veci. V prílohe svojho listu ústavnému súdu súčasne zaslal uznesenie č. k. 16 C 1036/96-31 z 15.   novembra   2004,   ktorým   súd   konanie   v predmetnej   veci   zastavil   pre   nedostatok právomoci na jej prejednanie.

Dňa 24. februára 2005 bolo ústavnému súdu doručené podanie právneho zástupcu sťažovateľov,   v ktorom   uviedol,   že   vzhľadom   na zistenie   nových   okolností   od   podania ústavnej sťažnosti považuje za potrebné ústavnú sťažnosť upraviť. V ďalšom texte svojho podania   uviedol,   že   v   čase   podania   žaloby   vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 16 C 1036/96, ktorou sa sťažovatelia domáhali, aby bol žalovaný zaviazaný prihlásiť ich na trvalý pobyt v dome v L. L., bol sťažovateľ podielovým spoluvlastníkom domu a k nemu priľahlých   nehnuteľností   v podiele   5/12,   ako   aj   spoluvlastníkom   pozemkov   pri   dome v podiele 7/18.

Spoluvlastníčka   domu   podala   na   okresnom   súde   žalobu   vedenú   pod   sp.   zn. 12 C 48/96   o zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k predmetným nehnuteľnostiam. Uvedené nehnuteľnosti boli napokon prikázané spoluvlastníčke domu do jej   výlučného   vlastníctva   a súd   ju   súčasne   zaviazal   povinnosťou   vyplatiť   náhradu sťažovateľovi   za   jeho   spoluvlastnícky   podiel.   Po   čiastočnom   zaplatení   náhrady   za spoluvlastnícky   podiel   sťažovatelia   v júni   2000   dobrovoľne   dom   uvoľnili.   Z uvedených okolností podľa právneho zástupcu sťažovateľov vyplýva, že právny záujem sťažovateľov na tom, aby boli prihlásení na trvalý pobyt v dome, trval do mesiaca jún 2000. Okresný súd však v predmetnom konaní ani v tomto období nekonal.

Z obsahu   doplnenia   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že „Prieťahy   v tomto   konaní pokračovali, ale sťažovatelia už nemali na veci skutočný záujem, pretože v dome nebývali. Je však nesporné, že do mesiaca jún 2000, kým v dome bývali, mali oprávnený záujem a potrebu,   aby   bol   ich   pobyt   riadne   evidovaný.   Prieťahy   Okresného   súdu   v Žiline pokračovali ďalej, ale toto ďalšie obdobie už nebolo na úkor sťažovateľov.

Na   základe   týchto   skutočností   žiadajú   sťažovatelia   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie za prieťahy v konaní od podania žaloby do 15. 6. 2000 a upravujú pôvodne uplatnenú čiastku zo sumy 100.000,- Sk na sumu 60.000,- Sk.“

V závere   svojho   podania   právny   zástupca   uviedol,   že   okresný   súd   uznesením z 30. decembra   2004   konanie   v predmetnej   veci   zastavil   z dôvodu   nedostatku   svojej právomoci na jej prejednanie a po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia má byť vec postúpená   príslušnému   orgánu   -   žalovanému.   Uvedené   rozhodnutie   je   podľa   právneho zástupcu sťažovateľa chybné, pretože „postup žalovaného v tomto prípade nie je správnym konaním,   nevydáva   sa   rozhodnutie,   sťažovatelia   boli   nútení   hľadať   ochranu   na   súde. Po dobu takmer 4 rokov, t. j. od roku 1996 do roku 2000 Okresný súd v Žiline vo veci nekonal a nečinnosť súdu sťažovateľom spôsobovala ujmu tak, ako to je popísané v žalobe z 24. 9. 1996.   Proti   uzneseniu   Okresného   súdu   v Žiline   zo   dňa   30.   12.   2004   sp.   zn. 16 C 1036/96 podali sťažovatelia (žalobcovia) odvolanie zo zásadných dôvodov, pretože právny názor okresného súdu je chybný“.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovatelia, zastúpení advokátom JUDr. O. P., Advokátska kancelária, P. B., podali 27. septembra 1996 na okresnom súde návrh „o uloženie povinnosti“ z 24. septembra 1996, v ktorom   ako   odporcu   označili   obec   Lietavská   Lúčka.   Svojím   návrhom   sa   sťažovatelia domáhali, aby okresný súd zaviazal odporcu povinnosťou prihlásiť sťažovateľov na trvalý pobyt v dome v L. L. a zároveň uhradiť im trovy konania a právneho zastúpenia.

Dňa 1. októbra 1996 nechal vo veci konajúci sudca doručiť podaný návrh odporcovi spolu s výzvou, aby sa v lehote 11 dní vyjadril, spolu s upozornením, že v opačnom prípade môže okresný súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) (doručené 3. októbra 1996).

Odporca   okresnému   súdu   9.   októbra   1996   doručil   svoje   vyjadrenie   k podanému návrhu zo 7. októbra 1996.

Súdna   kancelária   na   základe   pokynu   sudcu   z 29.   októbra   1996   zisťovala právoplatnosť rozsudku vydaného vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 48/96. Podľa záznamu z 30. októbra 1996 rozsudok v uvedený deň ešte nebol právoplatný.

Listom   z 19.   novembra   1996   (doručeným   21.   novembra   1996)   sťažovatelia prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   okresnému   súdu   oznámili,   že   považujú „za nevhodné, aby súd vo veci uloženia povinnosti sp. zn. 16 C 1036/96 nekonal a čakal až na rozhodnutie v konaní sp. zn. 12 C 48/96“.

Vo veci konajúci sudca nechal následne stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 48/96 zisťovať 9. apríla 1997, 12. mája 1997, 17. júna 1997, 4. augusta 1997, 10. septembra 1997, 23. októbra 1997, 3. decembra 1997, 5. januára 1998, 6. februára 1998 a 12. marca 1998. Počas celého tohto obdobia sa spisový materiál sp. zn. 12 C 48/96 nachádzal na Krajskom súde v Žiline.

Podľa úradného záznamu spísaného 23. apríla 2002 spisový materiál vo veci sp. zn. 12 C 48/96 bol súčasťou spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 378/00 (obnova konania v tejto veci). Okresný súd následne 11. novembra 2002, 10. júna 2003 a 3. decembra 2003 zisťoval stav konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 378/00.

Na základe pokynu sudcu z 20. júna 2004 bolo v predmetnom konaní zistené, že konanie sp. zn. 12 C 378/00 bolo ukončené.

Vo   veci   konajúci   sudca   nariadil   pokynom   z 21.   októbra   2004   pojednávanie v predmetnej   veci   na   15.   november   2004   a nechal   naň   predvolať   právnych   zástupcov účastníkov konania a súčasne vyzvať právneho zástupcu odporcu na predloženie plnej moci v predmetnej veci.

Na verejnom zasadnutí ústavného súdu konaného 2. marca 2005 právny zástupca sťažovateľov oboznámil ústavný súd s predmetom svojej sťažnosti.

Predseda okresného súdu následne v rámci svojich vyjadrení k prejednávanej veci uviedol, že samotní sťažovatelia svojím podaním už vlastne svoju sťažnosť „ohraničili“ len na obdobie od podania návrhu do júna 2000, keď opustili predmetnú nehnuteľnosť (dom) po tom, ako sa stalo právoplatným rozhodnutie súdu, ktorým boli zaviazaní ju vypratať, a taktiež v ňom uznali, že po tomto dátume na konaní v predmetnej veci už nemali právny záujem. Podľa jeho názoru za „hraničný“ v tomto konaní pre dobu, v ktorej možno v tejto veci „teoreticky alebo aj prakticky uvažovať o prieťahoch v konaní“, možno považovať 25. november 1997, keď krajský súd rozhodol vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva   vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   12   C   48/96   tak,   že   predmetné nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva spoluvlastníčke domu, nie sťažovateľom, ktorí tak stratili právny titul, na základe ktorého sa domáhali vykonania zápisu trvalého alebo   prechodného   pobytu.   Obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   v predmetnom   konaní možno   podľa   predsedu   okresného   súdu   ohraničiť   na   obdobie   13   mesiacov,   t.   j.   od 29. októbra 1996 do 25. novembra 1997, avšak „aj vtedy sudca konal vo veci a tá činnosť, akokoľvek   to   znie   paradoxne,   jeho   činnosť   v tom   čase   spočívala   v nečinnosti,   ale   vo vedomej nečinnosti a v právne významnej nečinnosti“, počas ktorej čakal na výsledok sporu, resp.   odvolacieho   konania   týkajúceho   sa   zrušenia   a vyporiadania   podielového spoluvlastníctva vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 48/96.

K podaniu sťažovateľov z 24. februára 2005 predseda okresného súdu uviedol, že skutočnosti, v dôsledku ktorých sťažovatelia svoju ústavnú sťažnosť zmenili, nie sú ako uvádzajú „nové“, ale boli im už známe v roku 1997, 1998 a v neskorších rokoch. Pokiaľ by sa sťažovatelia obrátili na predsedu okresného súdu so sťažnosťou na prieťahy v konaní, prinajmenšom by sa v odpovedi na sťažnosť dozvedeli skutočnosti, ktoré vo svojom podaní označujú za tzv. „nové“ a ktoré sa mohli dozvedieť i zo spisových materiálov vo veciach vedených na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 48/96 a sp. zn. 16 C 1036/96, ak by do nich kedykoľvek   za   tých   niekoľko   rokov   nahliadli.   Podľa   názoru   predsedu   okresného   súdu sťažovatelia podali vo veci sp. zn. 16 C 1036/96 žalobu, o ktorej okresný súd „nemohol rozhodovať, lebo nikdy súd nemôže zaviazať iný orgán ako má rozhodnúť, lebo v tejto časti vlastne obec vykonáva nejakú zverenú kompetenciu štátu, čiže mohli to možno riešiť iným spôsobom. Nie je podstatné akým, ale určite nie takým, aby súd zaviazal iný orgán, že máš takto rozhodnúť“.

Vzhľadom na ním uvedené argumenty už podľa neho nie je možné rozhodnúť, aby okresný súd bol zaviazaný konať vo veci bez zbytočných prieťahov, pretože tie už boli odstránené   a aj   keď   to   sťažovatelia   priamo   v podaní   z 24.   februára   2005   nepovedali, z obsahu ich podania podľa neho vyplýva, že na tejto veci už právny záujem nemajú. Na základe uvedeného predseda okresného súdu v prípade, ak by ústavný súd dospel k záveru, že vo vyššie špecifikovanom období 13 mesiacov došlo k prieťahom v predmetnom konaní, tak „vzhľadom na ten nepomer, v akom bola pôvodná ústavná sťažnosť definovaná ako bola zmenená“, navrhol,   aby   ústavný   súd   nepriznal   sťažovateľom   finančné   zadosťučinenie, pretože „nie je v tomto konkrétnom prípade dôvodné“, a taktiež nepovažuje za správne, aby boli sťažovateľom priznané trovy konania.

V rámci svojich vyjadrení predseda okresného súdu poukázal aj na skutočnosť, že ústavná   sťažnosť   sťažovateľov   bola   podaná   v čase,   keď   už   bolo   všetko   vyriešené, a sťažovatelia v čase, keď to naozaj mohlo byť dôležité, do spisu nenahliadli ani nepodali sťažnosť na prieťahy v konaní.

Právny   zástupca   sťažovateľov   s argumentáciou   predsedu   okresného   súdu „v podstatnej   časti“ nesúhlasil.   Vo   svojom   vyjadrení   uviedol,   že   v predmetnej   veci nesporne prieťahy boli, pretože konanie prebiehalo od 27. septembra 1996, keď bol podaný návrh sťažovateľov, a okresný súd rozhodol vo veci samej až uznesením z 30. decembra 2004, čiže po viac ako 7 rokoch. Okresný súd podľa neho začal v predmetnej veci konať právne relevantným spôsobom až po podaní ústavnej sťažnosti.

Konanie   týkajúce   sa   zrušenia   a vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, v ktorej sa mali sťažovatelia zapísať na trvalý pobyt, nebolo dôvodom, aby súd   v posudzovanom   konaní   nekonal,   a v prípade,   že   okresný   súd   bol   toho   názoru,   že v predmetnej   veci   nemôže   konať   v dôsledku   prebiehajúceho   konania   o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, mal postupovať podľa § 109 písm. d) OSP a konanie prerušiť.

S poukázaním na argumentáciu predsedu okresného súdu, podľa ktorej okresný súd v predmetnej veci nemohol konať v dôsledku prebiehajúcich konaní vedených pod sp. zn. 12 C 48/96 (o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva) a sp. zn. 12 C 378/00 (o povolenie obnovy konania sp. zn. 12 C 48/96), právny zástupca sťažovateľov poukázal na skutočnosť, že okresný súd v predmetnej veci po skončení konania sp. zn. 12 C 48/96 (ako ani po skončení dovolacieho konania v tejto veci prebiehajúceho niekoľko mesiacov) nekonal, a zároveň na skutočnosť,   že podanie návrhu na obnovu konania nemohlo byť prekážkou   ďalšieho   postupu   súdu   v predmetnej   veci.   Následne   právny   zástupca sťažovateľov opakovane poukázal na možnosť využitia inštitútu prerušenia konania v tomto prípade, ktorým by okresný súd zabránil vzniku prieťahov v konaní.

Vo vzťahu k predmetu žaloby právny zástupca uviedol, že žaloba sťažovateľov je podľa neho v súlade so zákonom a všeobecný súd je oprávnený o tomto práve sťažovateľov (právo prihlásiť sa na trvalý pobyt) rozhodnúť, pretože podľa neho neexistuje žiadny orgán, ktorý by prinútil príslušný orgán samosprávy v tejto veci konať.

Vo svojom vyjadrení právny zástupca sťažovateľov taktiež uviedol, že okresný súd konanie   v predmetnej   veci   uznesením   z 30.   decembra   2004   zastavil   pre   nedostatok právomoci. Proti uzneseniu z 30. decembra 2004 sťažovatelia ešte podali odvolanie, aj keď už len „z takého zásadného dôvodu“, lebo boli presvedčení, že táto žaloba bola oprávnená a že je daná právomoc súdu, aby o nej konal.

Právny   zástupca   sťažovateľov   ďalej   poukázal   na   niektoré   skutkové   okolnosti týkajúce   sa   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   12   C   48/96,   ako   aj   na skutočnosť,   že   podľa   neho   až   do   vyplatenia   náhrady   za   spoluvlastnícky   podiel   na nehnuteľnosti (v júni 2000) mali sťažovatelia právo na prihlásenie na trvalý pobyt v tejto nehnuteľnosti (dome). Podľa jeho názoru je nesporné a zjavné, že okresný súd v predmetnej veci nekonal, a preto žiadal, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľov „v podstate vyhovel“ a vyhlásil nález, v ktorom vysloví, že v období od podania žaloby sťažovateľov do 15. júna 2000   okresný   súd   svojou   nečinnosťou   porušil   ich   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd už v predmetnom konaní meritórne rozhodol uznesením z 30. decembra 2004, právny zástupca zobral svoju sťažnosť v časti týkajúcej sa výroku, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov   v predmetnej   veci,   späť.   Právny   zástupca   sťažovateľov   ústavný   súd   taktiež požiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 60 000 Sk, ako aj o priznanie   náhrady   trov   konania   a trov   právneho   zastúpenia,   ktoré   bližšie   špecifikuje písomne do 3 dní.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o určenie povinnosti   zapísať   sťažovateľov   na   trvalý   pobyt.   Z obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení sťažovateľov   a   okresného   súdu   ani   z nimi   predložených   na   vec   sa   vzťahujúcich   listín ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť   svedčiacu   o právnej   zložitosti   alebo   skutkovej zložitosti veci.

B)   Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   ústavný   súd   hodnotí   ako súčinnostné.   Sťažovatelia   boli   v konaní   zastúpení   kvalifikovaným   právnym   zástupcom a ústavný súd v ich správaní nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Okresný súd po začatí konania v predmetnej veci 27. septembra 1996 zaslal návrh sťažovateľov   odporcovi   spolu   s výzvou,   aby   sa   k nemu   v stanovenej   lehote   vyjadril. V nasledujúcom období od 29. októbra 1996 do 20. júna 2004 okresný súd svoju činnosť v uvedenej veci obmedzil iba na zisťovanie stavu konania vedeného pod sp. zn. 12 C 48/96 (konanie o zrušenie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti) a neskôr konania sp. zn. 12 C 378/00 (konanie o návrhu na obnovu konania vedeného pod sp. zn. 12 C 48/96).

Z argumentácie predsedu okresného súdu v predmetnej veci vyplýva, že okresný súd v tomto konaní musel počkať na výsledok konaní vedených pod sp. zn. 12 C 48/96 a sp. zn. 12 C 378/00.

Podľa zistenia ústavného súdu predmetom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 48/96 bolo zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, v ktorej sa sťažovatelia v preskúmavanom konaní domáhali zápisu na trvalý pobyt. S ohľadom na túto skutočnosť možno teda konštatovať, že v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 48/96 bola riešená otázka, ktorá mohla mať význam pre rozhodnutie okresného súdu. V prípade, že však okresný súd k takémuto záveru v uvedenom konaní dospel, mohol podľa § 109 ods. 2 OSP   konanie   prerušiť,   a tak   svojím   postupom   zabrániť   vzniku   zbytočných   prieťahov v uvedenom konaní.

Konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 48/96 bolo skončené rozsudkom krajského   súdu   z 25.   novembra   1997,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   5.   februára   1998. Okresný súd po tomto dátume podľa svojho vyjadrenia čakal na výsledok konania vedeného pod sp. zn. 12 C 378/00, ktorého predmetom bol návrh na obnovu konania vedeného pod sp. zn. 12 C 48/96.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   návrh   na   obnovu   konania   bol   okresnému   súdu doručený až 29. novembra 1999 t. j. viac ako dva roky od vyhlásenia rozsudku vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 48/96, a okresný súd v tejto veci rozhodol uznesením sp. zn. 12 C 378/2000 z 30. januára 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. februára 2004.

Z týchto skutočností je teda zrejmé, že v čase začatia konania sp. zn. 12 C 378/00 bola vec vedená na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 48/96 právoplatne skončená. Keďže prípadné povolenie obnovy konania má za následok iba odklad vykonateľnosti rozhodnutia (§ 234 ods. 3 OSP), a nie jeho zrušenie, nemožno s argumentáciou okresného súdu, podľa ktorej bolo potrebné v uvedenom konaní vyčkať na výsledok konania vedeného pod sp. zn. 12 C 378/00, súhlasiť, a to o to viac, že okresný súd v posudzovanom konaní nekonal už dva roky pred podaním návrhu na obnovu konania.

V závere ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že konanie v predmetnej veci bolo skončené uznesením okresného súdu č. k. 16 C 1036/96-31 z 30. decembra 2004, ktorým okresný   súd   konanie   zastavil   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   prerokovanie a rozhodnutie predmetnej veci.

S poukazom na ustanovenie § 103 OSP, podľa ktorého súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky konania, možno konštatovať, že okresnému súdu nič nebránilo pri zistení neodstrániteľnej vady konania (t. j. nedostatku svojej právomoci na prerokovanie a rozhodnutie veci) konanie v predmetnej veci z tohto dôvodu zastaviť už v rámci   vykonávania   prvotných   úkonov   vo   veci.   S prihliadnutím   na záver,   ku   ktorému okresný   súd   dospel   vo   svojom   uznesení   č.   k.   16   C   1036/96-31   z 30. decembra   2004, sa napokon   aj   jeho   postup   spočívajúci   vo   vyčkávaní   na   výsledok   konaní   vedených   na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 48/96 a sp. zn. 12 C 378/00 javí ako právne irelevantný.

Vyššie uvedené skutočnosti nesvedčia o tom, že by okresný súd organizoval svoj procesný postup v posudzovanom konaní (sp. zn. 16 C 1036/96) tak, aby sa čo najskôr odstránil   stav právnej   neistoty   účastníkov konania ohľadne   práv,   ktoré   boli predmetom žaloby, tak ako mu to ukladá ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, ktoré predstavuje premietnutie ústavnej garancie práva účastníkov občianskeho súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v zákonnej rovine.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľov bolo porušené.

2. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo   výške   60   000   Sk   z dôvodu   ujmy,   ktorá   súvisela   s ich   ťažkosťami   vzniknutými v dôsledku skutočnosti, že sa v predmetnej nehnuteľnosti nemohli zapísať na trvalý pobyt.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   každému   zo sťažovateľov   sumu   30   000   Sk   (spolu   vo   výške   60   000   Sk).   Táto   suma   zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní, ako aj neefektívny postup okresného súdu v predmetnej veci a s tým spojenú ujmu sťažovateľov.

3. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 22 145 Sk, ktoré bližšie špecifikovali ako odmenu za dva úkony právnej služby (prípravu a prevzatie veci, spísanie ústavnej sťažnosti) vykonané v roku 2004 vrátane režijného paušálu (2 x 4 534 Sk + 2 x 136 Sk), ďalej odmenu za tri úkony právnej služby (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu zo 7. januára 2005, úpravu ústavnej sťažnosti z 24. februára 2005, zastupovanie na pojednávaní 2. marca 2005) vrátane režijného paušálu (3 x 2 501 Sk + 3 x 150 Sk), náhradu za stratu času vo výške 3 500 Sk (14 polhodín x 250 Sk) a úhradu cestovného vo výške 1 352 Sk (na cestu bolo použité motorové vozidlo Škoda Felícia, ev. č. PB 998 AI, cena benzínu za liter 33,50 Sk, priemerná spotreba 6, 73 l na 100 km).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal   z § 1, § 13,   §   15,   §   16   ods.   4,   §   17   a   §   20   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky   č.   655/2004   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych služieb účinnej od 1. januára 2005 a z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3, § 17, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy   pred   ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých sťažovatelia   namietajú,   v zásade   nie   je   oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk (v období od 1. januára 2005 predstavuje 2 501 Sk) a hodnota režijného paušálu 136 Sk (v období od 1. januára 2005 predstavuje 150 Sk).

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2004   pre   dve   osoby   vrátane režijného paušálu (4 x 3 627 Sk + 2 x 136 Sk = 14 780 Sk), ďalej odmeny za dva úkony právnej   služby   vykonané   v roku   2005   pre   dve   osoby   (za   tretí   úkon   úprava   sťažnosti z 24. februára 2005 odmena nie je priznaná) vrátane režijného paušálu (4 x 2 001 Sk + 2 x 150 Sk = 8 304 Sk), náhrady za stratu času (14 polhodín x 250 Sk = 3 500 Sk) a cestovné (základná náhrada 6,2 Sk x 548 km + spotrebované pohonné hmoty 36 l x 33,5 Sk = 4 603 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu predstavuje 31 115 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 22 145 Sk neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2005