znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 345/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo vecinamietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   8   CoP   17/2014z 27. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajskéhosúdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 17/2014 z 27. novembra 2014.Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresnýsúd“)   rozsudkom   zo 14.   marca   2014   rozhodol   o návrhu   na   určenie   otcovstva   a úpravurodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu sťažovateľa tak, že konanie o určenieotcovstva zastavil, maloleté dieťa sťažovateľa zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľky,u ktorej stanovil, že je oprávnená a povinná maloleté dieťa zastupovať a spravovať jehomajetok,   ďalej   zaviazal   sťažovateľa   na úhradu   bežného   výživného   v sume   150   €mesačne, povolil sťažovateľovi splácať dlžné výživné za predchádzajúce obdobie v celkovejsume 4 749,63 € mesačnými splátkami v sume 50 € a upravil styk sťažovateľa s maloletýmdieťaťom spôsobom špecifikovaným v predmetnom rozsudku.

O odvolaní   sťažovateľa   i navrhovateľky,   ktorým   napadli   predmetný   prvostupňovýrozsudok, rozhodol krajský súd tak, že rozsudok s výnimkou výroku o zastavení konaniapotvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu argumentuje:

«Sťažovateľ namietal v odvolaní, že bez ohľadu na otázku zverenia maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti matky, neexistoval žiaden dôvod, ktorý by súd prvého stupňa oprávňoval   obmedziť   jeho   rodičovské   práva   a   povinnosti   v   tom   zmysle,   že   by   nebol oprávnený ho zastupovať a spravovať jeho majetok, teda že by toto právo bolo zverené výlučne matke.

Odvolací súd vo vzťahu k týmto odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol: „Výrok o zverení maloletého do osobnej starostlivosti matky, a o tom že matka je oprávnená a povinná ho zastupovať a spravovať jeho majetok, vyplýva zo zákona je v súlade s ustanovením § 24 ods. 1 zákona o rodine. Týmto výrokom zároveň nie sú popreté rodičovské práva odporcu v 1. rade a odporca v 1. rade má právo zastupovať maloleté dieťa a   spravovať   jeho   majetok   v   bežných   veciach   (pokiaľ   mu   nebude   obmedzený   výkon rodičovských práv).“

Odvolací súd teda nielenže nereagoval na námietky sťažovateľa, ale v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, pokiaľ ide o oprávnenie sťažovateľa maloleté dieťa zastupovať a spravovať   jeho   majetok,   záver   úplne   odlišný   od   toho,   ktorý   je   vyjadrený   vo   výroku prvostupňového rozhodnutia („Matka je oprávnená a povinná dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok“), ktorý potvrdil, vo výroku svojho vlastného rozhodnutia.

Odvolací súd teda nielenže nedal sťažovateľovi odpoveď na jeho odvolacie námietky, ale odôvodnenie jeho rozhodnutia je v priamom rozpore s jeho výrokom.

Sťažovateľ teda aj v konaní pred ústavným súdom musí trvať na tom, že rozhodnutím odvolacieho   súdu   bolo   zasiahnuté   do   jeho   práva   podľa   článku   41   ods.   4   Ústavy   SR na starostlivosť a výchovu o jeho maloleté dieťa.

Ako už bolo uvedené, súčasťou rodičovských práv a povinností je aj zastupovanie maloletého dieťaťa a spravovanie jeho majetku. To, že súd v rozsudku, ktorým upravuje rodičovské práva a povinnosti, je podľa zákona povinný rozhodnúť aj o tom, kto bude dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, neznamená bez ďalšieho, že rozhodnutie o tom, že toto rodičovské právo prisúdi len jednému z rodičov, čím ho druhému z rodičov obmedzí, nemusí byť odôvodnené okolnosťami vo výchove maloletého dieťaťa.

Odvolací súd sa vo svojom citovanom odôvodnení odvolal na ustanovenie § 28 ods. 2 zákona o rodine, ktoré však platí len pokiaľ nie je úprava rodičovských práv vykonaná tak ako v prípade sťažovateľa a jeho maloletého syna, rozhodnutím súdu.

Z akého dôvodu bolo potrebné rodičovské práva sťažovateľa obmedziť tak, že nie je oprávnený   svoje   dieťa   zastupovať   a   spravovať   jeho   majetok,   zostalo   aj   po   rozhodnutí odvolacieho   súdu   nezodpovedané,   a   takéto   rozhodnutie   teda   nemožno   považovať   ani za zákonné, ani za rešpektujúce právo namietané sťažovateľom.

Sťažovateľ podal odvolanie aj proti výroku o určení výživného. V odvolaní okrem iného poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým mu bolo určené výživné za obdobie od narodenia dieťaťa až do jeho štyroch rokov a do budúcna v rovnakej výške, nerešpektuje ustanovenie § 75 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého pri určení výživného   prihliadne   súd   na   odôvodnené   potreby   oprávneného,   ako   aj   na   schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania,   zárobku,   majetkového   prospechu;   rovnako   prihliadne   aj   na   neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie, a § 78 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého dohody   a   súdne   rozhodnutia   o   výživnom   možno   zmeniť,   ak   sa   zmenia   pomery,   okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Sťažovateľ poukázal na to, že súd neprihliadol na rozdiel v potrebách maloletého dieťaťa v čase jeho narodenia a v čase vyhlásenia rozsudku. Na túto odvolaciu námietku odvolací súd uviedol „k odvolacej námietke, že výživné malo byť určované odstupňované počas   celého   obdobia   veku   dieťaťa,   odvolací   súd   uvádza,   že   nie   je   nesprávne,   ak pri určovaní výživného za dlhšie obdobie je stanovená rovnaká výška výživného, ak toto výživné zodpovedá kritériám zákona“.

Akým spôsobom zodpovedá kritériám § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 zákona o rodine výživné určené za 4 roky veku dieťaťa a do budúcna v rovnakej výške, odvolací súd nijako nevysvetlil.

3.

Sťažovateľ odvolaním napadol aj výrok o úprave styku, pričom poukázal na to, že účelom inštitútu úpravy styku rodiča, ktorému nie je maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, s maloletým dieťaťom, je podpora a budovanie ich vzájomného vzťahu, ako aj na to, že právo a povinnosť rodiča vychovávať dieťa, zahŕňa okrem iného aj právo rodičov mať   dieťa   u   seba,   usmerňovať   a   riadiť   jeho   konanie,   a   ovplyvňovať   jeho   rozvoj   až do dospelosti.

Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   výrok   rozsudku,   ktorý   po   6   mesiacoch niekoľkohodinového styku týždenne, završuje jeho styk jedným dňom v týždni v čase od 9:00 hod. do 18:00 hod., je v príkrom rozpore s jeho právom na starostlivosť a výchovu dieťaťa. Poukázal   na   to,   že   rozhodnutie   súdu,   ktorým   aj   po   odstupňovaní   rozsahu   styku,   mu nakoniec umožňuje styk s dieťaťom v rozsahu 36 hodín v mesiaci, nemôže zodpovedať jeho právu rodiča na starostlivosť a výchovu o dieťa, a namietal, že skutočnosť, že súd prvého stupňa ani len nezdôvodnil, z akého dôvodu neupravil jeho styk s maloletým dieťaťom v čase vianočných sviatkov, veľkonočných sviatkov, v období keď má maloleté dieťaťa narodeniny či meniny.»

Sťažovateľ ďalej cituje odôvodnenie rozsudku:«K otázke styku odvolací súd uviedol:

„Vzhľadom   na   odstup   od   vyhlásenia   prvostupňového   rozhodnutia,   významnou   je v čase rozhodovania odvolacieho súdu už len úprava styku odporcu v 1. rade s odporcom v 2. rade. V tomto období bola úprava styku stanovená na každú sobotu od 9:00 hod. do 18:00 hod. bez prítomnosti matky. Odvolací súd takúto úpravu považuje za správnu a dostatočnú. Z vykonaných dôkazov jednoznačne vyplýva, že vzťah odporcu v 1. rade s odporcom v 2. rade zatiaľ nie je rozvinutý a preto správne súd prvého stupňa odstupňoval rozsah úpravy styku odporcu v 1. rade (sťažovateľa) s odporcom v 2. rade (maloletým dieťaťom) tak, aby sa rozsah styku postupne zvyšoval.“

Na svoje rozsiahle odvolacie námietky nedostal sťažovateľ žiadnu odpoveď. Podľa ustanovenia § 24 ods. 4 zákona o rodine - Súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého   dieťaťa   na   zachovanie   jeho   vzťahu   k   obidvom   rodičom   a   vždy   prihliadne na záujem   maloletého   dieťaťa,   najmä   na   jeho   citové   väzby,   vývinové   potreby,   stabilitu budúceho   výchovného   prostredia   a   ku   schopnosti   rodiča   dohodnúť   sa   na   výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu   a   starostlivosť   zo   strany   obidvoch   rodičov   a   aby   bolo   rešpektované   právo dieťaťa   na   udržovanie   pravidelného,   rovnocenného   a   rovnoprávneho   osobného   styku s obidvomi rodičmi.

Z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je možné zistiť, akým spôsobom súd vyhodnotil odvolacie   námietky   sťažovateľa   vo   vzťahu   k   citovanému   ustanoveniu   zákona   o   rodine a predovšetkým k právu dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a na udržiavanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho styku dieťaťa s obidvoma rodičmi.»

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   krajský   súd   mu   na   ním   formulované   odvolacienámietky   neposkytol   náležitú   odpoveď,   v čom   vidí   porušenie   svojho   základného   právazaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V   závere   sťažnosti   preto   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo veci   rozhodolnálezom, ktorým by vyslovil porušenie svojich základných práv zaručených čl. 41 ods. 4a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdusp. zn.   8   CoP   17/2014   z 27.   novembra   2014,   predmetný   rozsudok   zrušil, vrátil   veckrajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal tiež sťažovateľovi náhradu trovprávneho zastúpenia.II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajskéhosúdu,   ktorý   podľa   názoru   sťažovateľa   prijaté   závery   svojho   rozhodnutia   nepodporilnáležitým   odôvodnením,   ktoré   by   predstavovalo   zrozumiteľnú   a presvedčivú   odpoveďna sťažovateľom formulované odvolacie námietky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   sťažnosti   a súvisiacich   príloh   zistil   tietopre posúdenie sťažnosti relevantné skutočnosti:

Okresný súd v rozsudku sp. zn. 29 C 231/2010 zo 14. marca 2014 výrok o určeníbežného výživného, ako aj dlžného výživného odôvodnil takto:

„Žalobkyňa do 19.1.2014 bola na rodičovskej dovolenke a jej príjem pozostával iba z rodičovského príspevku a žalovaný v 1. rade v rozhodnom období pôsobil ako jediný spoločník   a   konateľ   troch   obchodných   spoločností,   pričom   poberal   príjem   titulom zamestnaneckého pomeru iba jednej zo spoločnosti vo výške dosahujúcej sumu minimálnej mzdy. Uvedené tvrdenia o výške príjmu jeho pôsobenia v troch obchodných spoločnostiach súd   nepovažoval   za   hodnoverné,   nakoľko   pôsobil   vo   funkciách,   ktoré   sú   obvykle honorované.

Podľa   názoru   súdu   tvrdenie   žalovaného   v   1.   rade   vyvracajú   predložené   listinné dôkazy, z ktorých nesporne vyplýva, že uvedené obchodné spoločnosti vykazovali zisk a to spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ v roku 2010 1.112,36 EUR a v roku 2011 1.450,25 EUR, ⬛⬛⬛⬛ v roku 2010 1.164,68 EUR a v roku 2011 1.052,55 EUR a spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ v roku 2011 zisk vo výške 10.515,83 EUR. Skutočnosť, že žalovaný v 1. rade reálne dosahuje vyšší príjem podľa názoru súdu jednoznačne   preukazujú   aj   jeho   majetkové   pomery,   keďže   je   vlastníkom   viacerých nehnuteľností okrem iného rodinného domu s priľahlými pozemkami, ornej pôdy ako aj lesných pozemkov, pričom len v roku 2011 kúpil lesné pozemky za kúpnu cenu vo výške 22.000,-   EUR.   Zároveň   súdu   predložil   listinné   dôkazy   o   uzatvorení   poistnej   zmluvy v prospech maloletého syna, na základe ktorej uhrádza už po dobu 3 rokov ročné poistné vo výške cca 1.115,- EUR.

Pri určení výživného pre maloleté dieťa súd neprihliada iba na odôvodnené potreby dieťaťa, ale aj na zárobkové schopnosti a možnosti povinného rodiča vrátane práva dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

S poukazom na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade napriek tvrdeniu, že dosahuje príjem vo výške minimálnej mzdy bol schopný v priebehu súdneho konania v roku 2011 realizovať   kúpu   nehnuteľností   za   kúpnu   cenu   22.000,-   EUR   a   súčasne   okrem   platenia výživného na základe nariadeného predbežného opatrenia platiť v prospech maloletého dieťaťa poistné vo výške 1.115,- EUR ročne, mal súd za to, že je v jeho schopnostiach a možnostiach prispievať na výživu dieťaťa sumou 150,- EUR, ktorá podľa názoru súdu zodpovedá   odôvodneným   potrebám   dieťaťa   nenavštevujúceho   predškolské   zariadenie bez mimoriadnych   výdavkov,   ktoré   by   odôvodňovali   výšku   výživného   požadujúceho žalobkyňou.

Nakoľko súd určoval výživné od narodenia dieťaťa, t j. od 22.2.2010 do 31.3.2014 vo výške 150,- EUR mesačne, žalovanému v 1. rade vznikla povinnosť za uvedené obdobie vyplatiť výživné v celkovej výške 7.398,- EUR.

Keďže žalovaný v 1. rade v rozhodnom období v prospech žalobkyne zaplatil výživné na maloleté dieťa za obdobie apríl až november roku 2010 a október roku 2011 do februára roku 2014 vo výške 50,- EUR mesačne a za december roku 2010 100,- EUR mesačne a okrem   iného   prispel   na   výživu   dieťaťa   aj   v   naturáliách   zakúpených   potravín, ošatenia a hračiek v celkovej sume 698,37 EUR (č. l. 546 až 553), teda v celkovej výške 2.648,37   EUR,   vznikol   tomuto   dlh   na   výživnom   v   sume   4.749,63   EUR,   ktorý   povolil žalovanému v 1. rade splácať mesačnými splátkami vo výške 50,- EUR spolu s bežným výživným až do úplného vyrovnania pod stratou výhody splátok počnúc právoplatnosťou rozsudku. V danom prípade neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že na výživu dieťaťa naturálnou formou prispel sumou 2.000,- EUR.“

Vo vzťahu k výroku, ktorým bol upravený styk sťažovateľa s maloletým dieťaťom,dôvodil okresný súd závermi vypracovaného znaleckého posudku, ako aj odporúčaniamišpecializovaného   občianskeho   združenia   realizujúceho   výchovné   opatrenie   uloženénavrhovateľke a sťažovateľovi v príslušnom súdnom konaní, ktoré poukazovali na potrebuúpravy   styku   sťažovateľa   s maloletým   dieťaťom   formou   monitorovaného,   resp.sprevádzaného styku optimálne jedenkrát týždenne v rozsahu pol hodiny až jednej hodinyza postupne oddeľovanej účasti matky s následným zvyšovaním časovej dotácie stretnutia.

Krajský súd, ktorý o uplatnených odvolaniach navrhovateľky a sťažovateľa rozhodoltak,   že   prvostupňové   rozhodnutie   (s   výnimkou   výroku   o zastavení   konania)   ako   vecnesprávne   potvrdil,   posúdil   odvolacie   námietky   sťažovateľa   (v   podstate   totožnés argumentáciou   prezentovanou   v   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu)   akoneopodstatnené stotožniac sa so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového rozsudku.K výhradám sťažovateľa, že napriek zvereniu jeho maloletého dieťaťa do osobnejstarostlivosti   navrhovateľky   neexistoval   dôvod   na obmedzenie   jeho   rodičovských   práva povinností   v zmysle   výlučného   zverenia   oprávnenia   zastupovať   dieťa   a spravovať   jehomajetok do rúk navrhovateľky, krajský súd sťažovateľovi vysvetlil, že sa na úpravu výkonurodičovských práv a povinností v prípade zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti jednéhoz rodičov viaže v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) ex lege výroko určení rodiča, ktorý bude dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, ktorý je potrebnévykladať   reštriktívne   v tom   zmysle,   že   rodičovské   práva   a povinnosti   druhého   rodičazostávajú   zachované   a ide   len   o úpravu   výkonu   týchto   rodičovských   práv   a povinnostív bežných veciach, ktoré vyplývajú a súvisia s osobnou starostlivosťou o maloleté dieťaťa.Krajský   súd   odpovedal   aj   na   námietky   sťažovateľa,   ktorý   bol   toho   názoru,   žekonajúci súd pri určení výšky vyživovacej povinnosti nerešpektoval kritériá vyplývajúcez ustanovenia § 75 ods. 1 zákona o rodine, keďže určil výživné od obdobia narodenia dieťaťaaž   do   jeho   štyroch   rokov   a do   budúcna   v rovnakej   výške.   Krajský   súd   dôvodil,   žeskutočnosť konštantnej sumy výživného je irelevantná, keďže stanovená výška výživnéhozodpovedá tak potrebám maloletého dieťaťa, ako aj pomerom sťažovateľa, ktorého tvrdenia opríjme dosahujúcom výšku minimálnej mzdy považoval krajský súd za neopodstatnenépoukazujúc   na   účasť   sťažovateľa   v troch   obchodných   spoločnostiach   vykazujúcichnezanedbateľný finančný obrat, ako aj na vlastníctvo viacerých nehnuteľností (bez ohľaduna titul ich nadobudnutia), čo boli faktory, ktoré bolo potrebné podľa názoru odvolaciehosúdu pri stanovení výšky výživného zohľadniť.

K   otázke   úpravy   styku   sťažovateľa   s   maloletým   dieťaťom   a   s   tým   súvisiaciminamietanými   výhradami   sťažovateľa   krajský   súd   poukázal   na   výsledky   dokazovaniaprezentované v prvostupňovom rozsudku (zatiaľ dostatočne nerozvinutý vzťah sťažovateľas maloletým   dieťaťom),   ktoré   odôvodnili   postupné   zvyšovanie   odborným   odporúčanímstanoveného, východiskového časového rozsahu styku.

Ústavný   súd   posúdil   rozhodnutie   krajského   súdu,   aby   zistil,   či   účinky   výkonuprávomoci krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 17/2014 sú zlučiteľnés limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru, porušenie ktorých namieta.

V úvode ústavný súd zdôrazňuje, že nie je ďalšou opravnou inštanciou v sústavevšeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacimmimo   tejto   sústavy.   Z tohto   postavenia   mu   preto   v okolnostiach   veci   sťažovateľa   anineprislúchalo   posudzovať,   či   boli   jednotlivé   čiastkové   rozhodnutia   týkajúce   sa   úpravyvýkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu vecne správne. Ústavný súdvšak musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o nich spĺňalo požiadavku ústavnostispočívajúcu predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy a tiežpožiadavku náležitého odôvodnenia prijatých záverov (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd sťažovateľovi prezentoval zrozumiteľnúinterpretáciu dotknutého ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o rodine, ktoré si sťažovateľ chybneinterpretoval   nesprávnym   extenzívnym   výkladom   odporujúcim   aj   ustálenej   judikatúretýkajúcej   sa   predmetného   ustanovenia   zákona   o rodine   (pozri   R   8/1971,   R 55/1996,   R96/1967, ako aj PL. ÚS 26/05), podľa ktorej vo vzťahu k právnej úprave obsiahnutej vustanovení § 24 ods. 1 zákona o rodine nebolo úmyslom zákonodarcu obmedziť rodičovsképráva   v zmysle   ustanovenia   §   38   zákona   o rodine,   keď   toto   ustanovenie   počíta   ibaso zásahom vyvolaným zverením dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, ktorýzužuje reálne možnosti výkonu rodičovských práv rodiča, ktorému nie je dieťa zverené doosobnej starostlivosti a ktorému okrem bežných vecí vyplývajúcich a súvisiacich s osobnoustarostlivosťou o dieťa ostávajú rodičovské práva v podstatných veciach v plnom rozsahuzachované.

Ako   dostatočne   logickú   kvalifikuje   ústavný   súd   argumentáciu   konajúcich   súdovv otázke stanovenia výšky výživného, kde súdy zohľadnili celkové majetkové dispozíciesťažovateľa vytvárajúce podľa ich názoru dostatočné predpoklady na plnenie vyživovacejpovinnosti v súdom určenej výške.

Ako dostatočne podložený hodnotí ústavný súd aj záver o určenom rozsahu stykusťažovateľa s maloletým dieťaťom, s ktorým sa krajský súd ako súd odvolací stotožnil, keďžetento vychádza zo skutkových záverov majúcich pevnú oporu v kvalifikovanom znaleckomposudkom a odbornom odporúčaní, ktoré reflektujú a zároveň nijako nepopierajú zmyseldotknutej právnej úpravy (§ 24 ods. 4 zákona o rodine).

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámcipredbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva aleboslobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnostina ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú(I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   záver   krajského   súdu   o nedôvodnosti   odvolaniasťažovateľa   má   dostatočnú   oporu   v odôvodnení   jeho   rozhodnutia,   pretože   krajský   súdjednak náležite interpretoval dotknutú právnu úpravu (§ 24 ods. 1 zákona o rodine), ktorábola aplikovaná na skutkový stav posudzovanej veci, a súčasne odôvodnenie rozhodnutiaobsahovalo   náležitú   špecifikáciu   postupu,   ktorým   konajúce   súdy   dospeli   k záveromo zodpovedajúcej   výške   vyživovacej   povinnosti   a   o   zodpovedajúcej   úprave   stykusťažovateľa s jeho maloletým dieťaťom.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   posúdil   rozhodnutie   krajského   súdu   akokonformné   s obsahom   garancií   označených   článkov   ústavy   a dohovoru   a sťažnosťkvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodol   o sťažnosti   sťažovateľapodľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohtouznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015