znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 345/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. N., zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a slobôd   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 1 To/27/2011 z 19. apríla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 28/2013 z 9. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 3. októbra 2013   doručená   sťažnosť   J.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 1 To/27/2011 z 19. apríla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 28/2013 z 9. júla 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T/135/2010 z 9. marca 2011 uznaný vinným zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a b) a ods.   2   písm.   c)   zákona č. 300/2005   Z. z.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní siedmich rokov a šiestich mesiacov. O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   To/27/2011   z 19.   apríla   2011,   ktorým   toto   odvolanie ako nedôvodné podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   zamietol.   Proti   druhostupňovému   rozhodnutiu podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tdo   28/2013 z 9. júla 2013 v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol, pretože neboli zistené dôvody dovolania podľa ustanovení § 371 Trestného poriadku.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta,   že   označenými   rozhodnutiami   krajského   súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ svoje námietky opiera o túto argumentáciu: “V   trestnej   veci   sťažovateľa   je   záver   o   vine   postavený   výlučne   na   výpovedi poškodenej svedkyne, z ktorej vychádza aj znalecké dokazovanie.

Na   hlavnom   pojednávaní   dňa   3.2.2011   vypočúval   súd   poškodenú   S.   N. v neprítomnosti obžalovaného - sťažovateľa, ktorý s takýmto postupom súdu nesúhlasil. Každý obžalovaný má právo osobne vypočuť svedkov, ktorí svedčia proti nemu. Dôkazy   musia   byť   predložené   na   verejnom   konaní,   v   prítomnosti   obžalovaného, za účelom   kontradiktórnej   diskusie,   a   to   predovšetkým   v   takýchto   prípadoch, keď sa odsúdenie opiera rozhodujúcim spôsobom o výpoveď takéhoto svedka.

V   tejto   súvislosti   poukazujem   na   článok   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Súd v predmetnej trestnej veci postupoval podľa § 262 Tr. por., pričom jeho postup nie   je   možné   žiadnym   spôsobom   preskúmať,   nie   je   jasné,   prečo   súd   sám   od   seba, bez akéhokoľvek podnetu strán konania alebo samotnej poškodenej - svedkyne rozhodol, že svedkyňu bude vypočúvať v neprítomnosti obžalovaného - sťažovateľa.

Nie   je   možné   zistiť,   na   základe   akých   skutočností   súd   dospel   k   záveru, že v prítomnosti   sťažovateľa   by   svedkyňa   nevypovedala   pravdu,   nie   je   možné   zistiť na základe akých skutočností dospel súd k záveru, že bola obava, že by svedkyni z podaného svedectva hrozila ujma na zdraví.

Rozhodnutie súdu sa javí ako svojvoľné, je nebezpečným precedensom, na základe ktorého súdy bez akéhokoľvek vysvetlenia môžu v prípadoch trestných činov podľa § 208 Tr. zák. vždy vypočúvať svedkov v neprítomnosti obžalovaného.

Dovolateľ sa domnieva, že takýto postup výsluchu v neprítomnosti obžalovaného, ak by aj bol prípustný, musí byť postupom výnimočným, výnimočnosť a dôvodnosť zvolenia takéhoto postupu musí byť v trestnom konaní preukázaná.

V   trestnom   konaní   bolo   svedkyni   umožnené   takto   vypovedať   bez   akéhokoľvek preskúmateľného dôvodu v rozpore s ustanovením § 262 Tr.   por.,   keď si takúto formu výpovede nezvolila dokonca ani sama svedkyňa.

Čiastočne na podporu svojich tvrdení sťažovateľ poukazuje na právne posudzovanie výpovedí   utajených   svedkov   v   trestnom   konaní,   pretože   aj   postup   v   danom   prípade   je postupom zameraným na ochranu svedkyne.

V   prípade   ochrany   svedka   nemožno   podľa   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva vychádzať ani len z presvedčenia svedka o tom, že mu hrozí zo strany obvineného nejaká ujma   na   právach   (vo   veci   sťažovateľa   nebolo   zadokumentované   ani   len   presvedčenie svedkyne   o   hrozbe   ujmy   na   právach,   ak   bude   vypovedať   v   prítomnosti   sťažovateľa na hlavnom   pojednávaní),   ale   orgány   činné   v   trestnom   konaní,   a   najmä   súdy,   musia obmedzenie práv obhajoby spočívajúce v utajení (a teda aj ochrane) svedka podrobiť testu proporcionality (čo vo veci sťažovateľa celkom absentuje).“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   čl.   8   ods.   2   a čl.   36   ods.   1   listiny   a jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru označenými   rozhodnutiami   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   tieto   rozhodnutia   zrušil a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   8   ods.   2   listiny   nikoho   nemožno   stíhať   alebo   pozbaviť   slobody   inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Riadiac   sa   zásadou   materiálnej   ochrany   ústavnosti   judikatúra   ústavného   súdu reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99,   body   51,   53   a   54)   v prípade   procesného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu o odmietnutí   dovolania   pre   jeho   neprípustnosť   zároveň   garantuje   zachovanie   lehoty na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).

V zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   námietok sťažovateľa uplatnených tak vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu, ako aj   vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

Ústavný   súd   sa   v   prvom   rade   vysporiadal   so   skutočnosťou,   že   sťažovateľ sa po podaní sťažnosti (prostredníctvom právneho zástupcu) pokúsil rozšíriť argumentáciu svojej sťažnosti o nové skutočnosti, ktoré prezentoval v podaní spísanom bez participácie svojho právneho zástupcu označenom ako „Sťažnosť na účastníkov konania o dovolaní“ a doručenom ústavnému súdu 24. októbra 2013. Ústavný súd na tomto mieste zdôrazňuje, že povinné právne zastúpenie v konaní pred ústavným súdom nie je samoúčelné a má svoje racionálne   zdôvodnenie.   Vytvára   procesný   filter   zachytávajúci   nekvalifikované   podania nespĺňajúce základné procesné parametre pre poskytnutie ochrany ústavnosti, ktoré by inak zbytočne   narúšali   plynulosť   činnosti   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti.   Elementárnou   súčasťou   tohto   procesno-právneho   inštitútu   je, že od momentu doručenia splnomocnenia ústavnému súdu (až do eventuálneho oznámenia zániku   zastúpenia)   môže   účastník   konania   realizovať   svoje   dispozičné   oprávnenia vo vzťahu   k ústavnému   súdu   výlučne   prostredníctvom   právneho   zástupcu.   Od takto stanoveného pravidla by prichádzalo do úvahy výnimočne upustiť, ak by sa potenciálne odborné   nedostatky   podania   právneho   zástupcu   mali   prejaviť   na   úkor   samotného sťažovateľa.   V konkrétnom   prípade   sťažovateľa   nejde   o takúto   situáciu,   pretože sťažovateľom prezentovaná argumentácia obsiahnutá v označenom podaní sa obmedzuje výlučne na námietky prezentujúce jeho nesúhlas s prijatými skutkovými závermi konajúcich súdov a spôsobom hodnotenia vykonaných dôkazov. Týmto námietkam nemožno pripísať ústavne-právnu relevanciu, keďže ústavný súd nepatrí do sústavy všeobecných súdov a nie je ďalšou opravnou inštanciou v tejto sústave.

Preskúmaním sťažnosti   a obsahu oboch rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu   ústavný   súd   zistil   tieto   relevantné   skutočnosti,   ktoré   boli   východiskom   pre   jeho rozhodovanie:

Krajský súd vo svojom rozsudku vo vzťahu k námietkam analogickým argumentácii prezentovanej   sťažovateľom   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   uviedol, že ich považuje za nedôvodné. V rozhodnutí krajský súd uviedol, že opatrenie predsedníčky senátu   o vylúčení   sťažovateľa   z pojednávacej   miestnosti   na   čas   výsluchu   svedkyne poškodenej bolo v súlade s ustanoveniami § 262 Trestného poriadku, pretože „poškodená pred svojím výsluchom vyslovila strach z obžalovaného“, pričom sťažovateľ bol po návrate do pojednávacej   miestnosti   s obsahom   jej   výpovede   oboznámený,   mal   možnosť sa k výpovedi   vyjadriť,   ktorú   aj   využil,   a   prostredníctvom   predsedníčky   senátu   kládol svedkyni poškodenej otázky.

Najvyšší súd vo svojom uznesení takisto posúdil námietky sťažovateľa o porušení jeho   práva   na   obhajobu   vypočutím   svedkyne   poškodenej   v jeho   neprítomnosti ako neopodstatnené.   V odôvodnení   rozhodnutia   najvyšší   súd   konštatoval,   že   postup prvostupňového   súdu   pri   výsluchu   tejto   svedkyne   bol   súladný   so   zákonom,   konkrétne s ustanoveniami   §   262   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   ak   je   obava,   že   svedok v prítomnosti obžalovaného nevypovie pravdu, prípadne ak ide o výsluch svedka, ktorému z podaného   svedectva   hrozí   ujma   na   zdraví,   urobí   predseda   senátu   vhodné   opatrenia na zaistenie bezpečnosti, prípadne vylúči obžalovaného počas doby výsluchu takého svedka z pojednávacej miestnosti. Najvyšší súd na tomto mieste argumentoval, že takáto dôvodná obava   bola   u svedkyne   poškodenej   daná   charakterom   trestnej   činnosti,   pre   ktorú   bol sťažovateľ   stíhaný,   u svedkyne   sa   prejavoval   syndróm   týranej   ženy,   ktorý   vznikol v dôsledku opakovaných a dlhšie trvajúcich traumatických zážitkov.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   neprípustný   zásah   do   označených základných   práv   zaručených   ústavou   a listinou   a práva   zaručeného   dohovorom   vidí sťažovateľ   v porušení   jeho   práva   vypočúvať   alebo   dať   vypočúvať   svedkov   proti, keď konajúci   súd   podľa   jeho   názoru   náležite   nevysvetlil,   a teda   nepreukázal   existenciu dôvodov opodstatňujúcich postup podľa § 262 Trestného poriadku.

Do   skupiny   osobitných   trestnoprocesných   záruk   spravodlivého   prerokovania   veci pred súdom zaraďuje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) aj právo na riadne dokazovanie, ktorého obsahom (okrem iného) je aj právo vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe (ďalej aj „právo na výsluch svedka“), z ktorého vyplýva právo obvineného   byť prítomný a aktívne sa zapájať do výsluchu svedkov proti sebe. Právo na výsluch svedka je ilustráciou princípu rovností zbraní vyplývajúceho z práva na spravodlivé prerokovanie veci pred súdom a jeho predmetom a účelom je ochrana práv obhajoby. Právo na výsluch svedka ESĽP interpretuje ako možnosť vyjadriť sa k výpovedi svedka   a súčasne   možnosť   klásť   svedkovi   otázky,   teda   ho   priamo   „vypočúvať“   (napr. rozhodnutia ESĽP Hulki Günes proti Turecku z 19. júna 2003, Atanasov proti Macedónsku z 19. apríla 2011).

Konštantná   judikatúra   ESĽP   formuluje   stanovisko,   podľa   ktorého   k obmedzeniu práva   na   obhajobu   spôsobom   nezlučiteľným   s čl.   6   dohovoru   dochádza   predovšetkým vtedy, keď sa odsúdenie zakladá výlučne alebo v rozhodujúcej miere na výpovedi svedka, ktorého   obvinený   nemal   možnosť   vypočuť   alebo dať   vypočuť   (rozhodnutia   ESĽP   Van Mechelen   a ďalší   proti   Holandsku   z 23.   apríla   1997,   Balšán   proti   Českej   republike z 18. júla 2006).   V tomto   kontexte   práva   obsiahnuté   v čl.   6   dohovoru   sú   rozhodovacou praxou   ESĽP   ponímané   ako   práva   obhajoby   ako   celku,   a judikatúra   preto   spravidla považuje   za dostatočné,   ak   bola   možnosť   vypočuť   sporného   svedka   poskytnutá   aspoň obhajcovi   obvineného   za   predpokladu,   že   tento   disponoval   všetkými   relevantnými informáciami potrebnými pre účinnú realizáciu obhajoby (napr. rozhodnutia ESĽP Verdam proti Holandsku z 31. augusta 1999, Vebiu proti Českej republike z 26. júla 2003, Kurup proti   Dánsku   z 10.   júla 1985).   V rozhodnutí   Novák   proti   Českej   republike č.   43791/98 z 8. júla 2003, kde sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na výsluch svedka, keďže konajúci súd vyhovel žiadosti svedka vypovedať v neprítomnosti obvineného sťažovateľa, ESĽP vzal do úvahy, že výpoveď tohto svedka nebola jediným dôkazom viny sťažovateľa, že sa výsluchu svedka zúčastnil obhajca sťažovateľa, po návrate do pojednávacej miestnosti bol sťažovateľ s výpoveďou oboznámený a dostal príležitosť položiť svedkovi doplňujúce otázky.

Judikatúra ESĽP reflektuje aj na zložitú situáciu tzv. svedkov – obetí trestných činov (obete domáceho násilia, sexuálnych trestných činov a pod.), u ktorých je prerokovávanie trestnej   veci   pred   súdom   spojené   s   traumatickým   oživovaním   negatívnych   zážitkov z minulosti,   a to   predovšetkým   vtedy,   keď   sú   títo   svedkovia   postavení   tvárou   v tvár obvinenému. Pri hodnotení otázky rešpektovania práva obvineného na spravodlivý proces je potrebné vziať do úvahy právo obete trestného činu na rešpektovanie jej súkromného života,   a je teda   legitímne   prijať na jej ochranu určité   opatrenia   za súčasného splnenia podmienky,   že   je   toto   opatrenie   zlučiteľné   s účinným   a adekvátnym   výkonom   práva obvineného na obhajobu (pozri napr. rozhodnutie ESĽP S. N. proti Švédsku č. 34209/96 z 2. júla 2002).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej praxe v intenciách čl. 154c ods. 1 ústavy zohľadňuje   popísané   interpretačné   východiská   zastrešujúce   obsah   sťažovateľom namietaného   porušenia   práva   na   výsluch   svedka,   a preto   posúdil,   či   postup   konania v trestnej veci sťažovateľa nevybočoval z takto vymedzených limitov.

Odrazom zmienenej judikatúry ESĽP je aj právna úprava obsiahnutá v ustanoveniach § 262 Trestného poriadku zakotvujúca možnosť alternatívneho spôsobu vykonania výsluchu pri súčasnom zachovaní práv obhajoby v akceptovateľnej miere.

Podľa § 262 Trestného poriadku ak je obava, že svedok v prítomnosti obžalovaného nevypovie pravdu, prípadne ak ide o výsluch svedka, ktorému alebo jeho blízkej osobe z podaného svedectva hrozí ujma na zdraví, smrť alebo iné závažné nebezpečenstvo, agenta alebo   o   svedka,   ktorého   totožnosť   musí   zostať   zo   závažných   dôvodov   utajená,   urobí predseda senátu vhodné opatrenia na zaistenie bezpečnosti alebo utajenie totožnosti svedka, prípadne   vylúči   obžalovaného,   jeho   dôverníkov   a   verejnosť   po   dobu   výsluchu   takého svedka   z   pojednávacej   miestnosti.   Po   návrate   do   pojednávacej   miestnosti   musí   byť obžalovaný oboznámený s obsahom výpovede svedka, môže sa o nej vyjadriť aj bez toho, aby sa so svedkom stretol, a môže mu prostredníctvom predsedu senátu klásť aj otázky.

Z obsahu   odôvodnenia   rozhodnutí   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   ktoré   oba poukázali na charakter trestného činu (týranie blízkej osoby), pre ktorý bolo trestné konanie vedené, ako aj na svedkyňou výslovne prezentované obavy z osoby   sťažovateľa, jasne vyplýva, že svedkyňa poškodená mala status svedkyne – obete trestného činu, indikujúci legitímnosť   opatrení   na   jej   ochranu,   poskytovaných   práve   označenou   právnou   úpravou. V zmysle uvedenej právnej úpravy je konajúci súd oprávnený vyhodnotiť situáciu a podľa vlastného   uváženia   prijať   v prípade   potreby   zmienené   opatrenie,   a to   aj   bez   toho, aby sa svedok   explicitne   takéhoto   postupu   dožadoval.   V danom   prípade   bol   postup konajúceho súdu legálny a legitímny a rešpektoval aj kritérium proporcionality, keďže dbal na zachovanie práv obhajoby. Obhajca sťažovateľa bol pri výsluchu svedkyne prítomný, obsah   výpovede   bol   sťažovateľovi   sprostredkovaný   a sťažovateľ   prostredníctvom predsedníčky   senátu   mohol   svedkyňu   konfrontovať   položenými   otázkami.   Obhajobe tak bola poskytnutá dostatočná príležitosť priebeh výsluchu ovplyvniť.

Ústavný   súd   je   preto   toho   názoru,   že   s ohľadom   na   legitímny   záujem   chrániť svedkyňu poškodenú, možno mieru, v akej bolo sťažovateľovi umožnené sa na výsluchu tejto   svedkyne   podieľať,   považovať   za   dostatočnú.   Závery   rozhodnutí   krajského   súdu a najvyššieho   súdu,   u   ktorých   sťažovateľ   prostredníctvom   podaných   opravných prostriedkov uplatňoval ochranu svojich práv, korešpondujú s týmto stanoviskom ústavného súdu,   preto ich   považuje ústavný súd   za zlučiteľné s limitmi sťažovateľom   označených článkov ústavy, listiny a dohovoru, ktorých porušenie namieta.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   namietaného   postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014