znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 345/2013-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   októbra   2013   v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti T. D., K., zastúpenej JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 208/2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 208/2003   p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Košice I   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 208/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   T.   D.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2   500   €   (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť T. D. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2013 doručená   sťažnosť   T.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 208/2003 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka   je   v napadnutom   konaní   v postavení   žalovanej   účastníčkou   konania v spore   vedenom   na   návrh   B.,   s.   r.   o.,   a mesta   K.,   ktorým   sa   domáhajú   vypratania nebytových priestorov vo vlastníctve mesta K.. Okresný súd od podania návrhu (t. j. 13. júna 2003) do podania sťažnosti vo veci meritórne nerozhodol, preto sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv, prikázal okresnému súdu konať, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 12 000 €, ako aj náhradu trov konania na účet jej právneho zástupcu.

Ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 345/2013-10 z 18. júla 2013.

Okresný súd sa k doručenej sťažnosti   vyjadril   prípisom   sp.   zn. 1 SprV/407/2013 z 19. septembra 2003, v ktorom poukázal na zložitosť skutkovej stránky veci súvisiacu so zabezpečením   množstva   listinných   dôkazov   preukazujúcich   vlastníctvo   vypratávanej nehnuteľnosti   a charakter prenajatých   priestorov.   Okrem   popisu   vykonaných   úkonov   vo veci   vyjadril   tiež názor,   že doterajšia   dĺžka   súdneho   konania „bola ovplyvnená jednak postupom zo strany súdu, nemožnosť vytýčenia prvého pojednávania vo veci skôr ako o dva roky po začatí konania, odročenie niekoľkých pojednávaní z dôvodov na strane sudkyne alebo súdu a jednak postupom odporkyne, ktorá viacerými procesnými návrhmi, o ktorých musel súd rozhodovať, tiež prispela k predĺženiu konania. Takto vzniknuté prieťahy však nemožno považovať za zbytočné prieťahy.“. Nečinnosť okresného súdu od podania návrhu do nariadenia prvého pojednávania okresný súd odôvodnil vysokým počtom nevybavených vecí v rokoch 2003 až 2005, ktorý v príslušnom súdnom oddelení v tom čase predstavoval približne 400 vecí.

Právny   zástupca   sťažovateľky   sa   k   stanovisku   okresného   súdu   písomne   vyjadril podaním doručeným 18. októbra 2013, v ktorom uviedol, že vznesenie vzájomného návrhu sťažovateľkou nie je spôsobilé odôvodniť 10-ročnú dĺžku súdneho konania. Pochybením porušovateľa je tiež nesprávne rozdeľovanie vecí, ako aj neúmerný počet vecí napadnutých do jedného oddelenia. Ďalej podľa sťažovateľa porušovateľ sám priznal «neodôvodnené prieťahy v konaní. Porušovateľ opakovane poukázal na odročenie pojednávania z dôvodov na   strane súdu.   Predĺženie konania spôsobil   tiež postup porušovateľa,   ktorým pripustil zámenu účastníkov na strane navrhovateľa, avšak po podaní odvolania sa Krajský súd v Košiciach stotožnil s názorom sťažovateľky a zámenu účastníkov nepripustil. Až následne vstúpil do konania navrhovateľ v 2. rade. Zdĺhavý procesný postup (aj keď porušovateľ vo Vyjadrení neuvádza kedy navrhovateľ v 1. rade podal návrh na zámenu účastníkov konania) trval   viac   ako   dva   roky.   A   to   výlučne   z   dôvodov   pochybení   v   postupe   porušovateľa. Problematický postup porušovateľa pri pripustení zámeny účastníkov konania a následný vstup navrhovateľa v 2. rade do konania, indikuje, že porušovateľ ani po desiatich rokoch, nemá zodpovedne vyriešenú otázku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa.

Sťažovateľka   vyjadruje   nesúhlas   s   názorom   porušovateľa,   že   „takto   vzniknuté prieťahy   však   nemožno   považovať   za   zbytočné   prieťahy“.   Sťažovateľka   sa   v   dôsledku postupu porušovateľa desať rokov nachádza v stave právnej neistoty v otázkach je práv a povinností,   pričom   ani   súd,   ani   navrhovateľ   doposiaľ   v   konaní   nezodpovedali   ani   len elementárne otázky.».

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný   súd   preskúmal   postup   okresného   súdu   a úkony,   ktoré   vo   veci   vykonal preverením súdneho spisu, ktorý si na ten účel od okresného súdu zapožičal, pričom zistil, že návrh na súde proti sťažovateľke podal B. ako právny predchodca navrhovateľa 13. júna 2003. Návrh bol okresným súdom sťažovateľke doručený na vyjadrenie už 20. júna 2003 a sťažovateľka sa k nemu vyjadrila podaním doručeným 8. júla 2003.

Nasledujúcim úkonom vo veci bolo nariadenie termínu pojednávania na 2. február 2005   úpravou   z 15.   decembra   2004.   Toto   pojednávanie,   ktorého   sa   sťažovateľka nezúčastnila,   bolo   odročené   na   žiadosť   právneho   predchodcu   navrhovateľa   z dôvodu možného   mimosúdneho vyporiadania   veci.   Na   výzvu   okresného súdu   z 12.   apríla 2005 právny predchodca navrhovateľa prípisom z 3. mája 2005 oznámil, že na podanom návrhu trvá.

Ďalší termín vo veci bol nariadený úpravou z 20. decembra 2005 na 15. február 2006. Na   tomto   pojednávaní   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   manžela,   ktorého   písomne splnomocnila na zastupovanie, požiadala o odročenie pojednávania na dobu 2 mesiacov z dôvodu mimosúdneho vyporiadania veci. Na výzvu súdu však navrhovateľ doručil 2. júna 2006 oznámenie, že trvá na podanom návrhu.

Ďalší termín pojednávania bol okresným súdom určený na 9. október 2006. Z dôvodu vznesenia   vzájomného   návrhu   sťažovateľkou   na   uloženie   povinnosti   navrhovateľovi uzavrieť   s   ňou   nájomnú   zmluvu   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   s uložením povinnosti   navrhovateľovi   zaslať   okresnému   súdu   všetky   doklady   a   korešpondenciu týkajúcu sa predmetných priestorov. Zároveň bola odporkyňa výzvou zo 16. novembra 2006 vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku za vzájomný návrh v sume 3 000 Sk. Sťažovateľka však   28.   novembra   2006   písomne   požiadala   okresný   súd   o   priznanie   oslobodenia   od súdneho   poplatku,   preto   ju   okresný   súd   5.   decembra   2006   vyzval   na   preukázanie   jej osobných, majetkových a finančných pomerov. Súčasne si vyžiadal správy z Daňového úradu K., Krajského riaditeľstva Policajného zboru K., a vykonal lustráciu nehnuteľného majetku v katastri nehnuteľností. Na základe takto zabezpečených dôkazov potom okresný súd uznesením z 15. marca 2007 sťažovateľke priznal oslobodenie od súdneho poplatku.

Následne sťažovateľka požiadala okresný súd o pridelenie právneho zástupcu, na základe čoho jej bola uznesením z 5. apríla 2007 ustanovená právna zástupkyňa na ochranu jej práv a záujmov. Po právoplatnosti tohto uznesenia okresný súd určil termín pojednávania na 15. október 2007. Toto pojednávanie však bolo pre ospravedlnenú neúčasť sťažovateľky a jej právnej zástupkyne odročené na neurčito.

Ďalší termín pojednávania vo veci okresný súd nariadil na 21. január 2008. Toto pojednávanie bolo aj vykonané, pričom na pojednávaní bol sťažovateľkou vznesený nový vzájomný návrh na zaplatenie vložených investícií do prenajatých priestorov, ktorý okresný súd sťažovateľke uložil špecifikovať. Právna zástupkyňa sťažovateľky 19. februára 2008 požiadala o predĺženie tejto   lehoty   a doplnenie vzájomného návrhu doručila   okresnému súdu až 14. apríla 2008. Výzvou zo 6. mája 2008 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky   na   doloženie   rovnopisu   vzájomného   návrhu,   aby   ho   bolo   možné   doručiť druhej sporovej strane.

Po doručení vzájomného návrhu právnemu predchodcovi navrhovateľa okresný súd nariadil   ďalší   termín   pojednávania   na   4.   september   2008,   ktoré   však   bolo   odročené z dôvodov   na   strane   zákonnej   sudkyne.   Nový   termín   pojednávania   súd   nariadil na 10. december   2008,   ktoré   však   bolo   z   dôvodu   práceneschopnosti   sudkyne   odročené na 18. marec 2009.

Na pojednávanie nariadené na 18. marec 2009 sa sťažovateľka nedostavila a deň pred pojednávaním telefonicky požiadala okresný súd o výmenu svojho právneho zástupcu. Preto bolo pojednávanie odročené a uznesením z 5. mája 2009 bol sťažovateľke ustanovený nový právny   zástupca   z   radov   advokátov.   Zároveň   súd   priznal   predchádzajúcej   právnej zástupkyni   trovy   právneho   zastúpenia.   Uvedené   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 19. júna 2009.

Úpravou   z 10.   júla   2009   nariadil   okresný   súd   ďalší   termín   pojednávania na 25. november 2009. Na toto pojednávanie sa sťažovateľka nedostavila, dostavil sa iba jej právny zástupca, ktorému udelila plnú moc - JUDr. P. S. (zastúpený na základe substitučnej plnej moci Mgr. M. F.), ktorý uviedol, že odporkyňa nemá dôveru v súdom ustanoveného právneho zástupcu, a preto žiada, aby bol z jej zastupovania odvolaný. Okresný súd preto odročil pojednávanie a vzhľadom na zánik právneho predchodcu navrhovateľa (B.) vyzval obchodnú spoločnosť B., s. r. o., aby oznámil, či súhlasí so svojím vstupom do konania.

Po vyjadrení súhlasu navrhovateľa (B., s. r. o.) okresný súd uznesením č. k. 13 C 208/ 2003-126 z 26. apríla 2010 pripustil, aby z konania vystúpil ako navrhovateľ mesto K. (právny nástupca B.) a na jeho miesto vstúpil B., s. r. o. Označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť   20.   mája   2010.   Úpravou   zo   17.   júna   2010   okresný   súd   nariadil   ďalšie pojednávanie na 11. október 2010. Uznesením z 28. septembra 2010 okresný súd zrušil pôvodne ustanoveného právneho zástupcu sťažovateľky.

Pojednávanie   nariadené   na   11.   október   2010   bolo   odročené   z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne na 12. január 2011. Na tomto pojednávaní navrhovateľ vzniesol   procesný   návrh   na   zámenu účastníka   na strane navrhovateľa   tak,   aby na   jeho miesto vstúpilo mesto K. Z tohto dôvodu bolo pojednávanie odročené na neurčito a od mesta K. bol prípisom z 24. marca 2011 vyžiadaný súhlas s jeho vstupom do konania.

Uznesením   z   30.   mája   2011   okresný   súd   pripustil   zámenu   účastníkov   na   strane navrhovateľa. Na základe odvolania sťažovateľky z 13. júla 2011 Krajský súd v Košiciach (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č. k.   2 Co/249/2011-158   z 25.   novembra   2011 rozhodnutie   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   zámenu   účastníkov   na   strane   navrhovateľa nepripustil. Úpravou z 12. januára 2012 okresný súd nariadil termín pojednávania na 21. marec   2012.   Toto   pojednávanie   bolo   odročené   z   dôvodu   práceneschopnosti   poverenej zamestnankyne navrhovateľa. Medzitým sťažovateľka špecifikovala ďalší svoj vzájomný návrh podaním z 20. februára 2012.

Nasledujúci   termín   pojednávania   okresný   súd   vo   veci   nariadil   na   18.   jún   2012. Uvedený   termín   bol   však   zrušený   z   dôvodu   povinnej   účasti   zákonnej   sudkyne na pracovnom stretnutí s ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky Tomášom Borecom a pojednávanie bolo nariadené na 29. jún 2012. Navrhovateľ prípisom z 19. júna 2012 doručil návrh na pripustenie vstupu mesta K. ako ďalšieho účastníka do konania na strane navrhovateľa.   Pre   tento   procesný   návrh   bolo   pojednávanie   nariadené   na   29.   jún   2012 odročené, prípisom z 23. júla 2012 bolo mesto K. vyzvané, aby oznámilo, či súhlasí so vstupom do konania na strane navrhovateľa. Mesto K. oznámilo svoj súhlas so vstupom do konania podaním zo 14. augusta 2012, preto okresný súd uznesením č. k. 13 C 208/2003-172 z 11. septembra 2012 pripustil, aby do konania na strane navrhovateľa vstúpilo mesto K. ako navrhovateľ v 2. rade. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. októbra 2012.

Ďalší   termín   pojednávania   okresný   súd   nariadil   na   20.   október   2012.   Toto pojednávanie však bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti sudkyne na 26. jún 2013.

Pojednávanie konané 26. júna 2013 bolo vykonané v neprítomnosti   sťažovateľky a odročené na neurčito pre účely vyžiadania listinných dokladov z príslušného stavebného úradu,   katastrálneho   úradu   a   pamiatkového   úradu,   pričom   právnemu   zástupcovi sťažovateľky bola uložená povinnosť zaslať rovnopis vzájomného návrhu (aby mohol byť doručený navrhovateľovi v 2. rade). Posledný termín pojednávania okresný súd nariadil na 30. október 2013.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná, čo je v zásade to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   žaloba v občianskoprávnej   veci   o vypratanie   nehnuteľnosti.   Rozhodovanie   všeobecných   súdov o takýchto   návrhoch   patrí   do   ich   bežnej   rozhodovacej   činnosti. V okolnostiach   prípadu nemožno považovať predmetný spor   po právnej stránke za osobitne zložitý. Istú   mieru faktickej   zložitosti   veci   spôsobuje   sama   sťažovateľka   nekonzistentnosťou   ňou uplatňovaných vzájomných návrhov, ktoré je potrebné dodatočne špecifikovať a dopĺňať.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom.

Pri   hodnotení   tohto   kritéria   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   sa   bez ospravedlnenia   nezúčastnila   pojednávania   nariadeného   na   2.   február   2005, s ospravedlnením (resp. s ospravedlnením svojho právneho zástupcu) sa nezúčastnila ani pojednávaní nariadených na 15. október 2007, 18. marec 2009 a 21. marec 2012, v dôsledku čoho   boli   pojednávania   vo   veci   odročené   a na   základe   jej   žiadosti   bolo   odročené   aj pojednávanie nariadené na 15. február 2006 (z dôvodu jej rokovania so zástupcami mesta K. o mimosúdnom urovnaní sporu).

Správanie   sťažovateľky   v konaní   charakterizuje   aj   uplatňovanie   jej   práv   voči navrhovateľom   vzájomnými   návrhmi   podávanými   do   zápisnice   počas   vykonávaných pojednávaní. Konkrétne na pojednávaní konanom 9. októbra 2006 vzniesla sťažovateľka vzájomný   návrh   o uloženie   povinnosti   navrhovateľa   uzavrieť   s ňou   nájomnú   zmluvu, na pojednávaní konanom 21. januára 2008 vzniesla vzájomný návrh proti navrhovateľovi na zaplatenie vložených investícií do prenajatých priestorov (ktorý však finančne ustálila až podaním   doručeným   14.   apríla   2008,   v ktorom   stručne   uviedla   právne   významné okolnosti pre posúdenie vzájomného návrhu), a napokon podaním doručeným 20. februára 2012   si   sťažovateľka   ako   vzájomný   návrh   uplatnila   nárok   na   zaplatenie   400 920   € s príslušenstvom z titulu náhrady ušlého zisku.

Opísané správanie sťažovateľky malo podľa názoru ústavného súdu vplyv na vznik zbytočných   prieťahov   v konaní,   keďže   kvôli   nemu   bolo   viackrát   odročené   nariadené pojednávanie a najmenej dvakrát bolo odročené z dôvodu uplatnenia vzájomného návrhu sťažovateľkou bez toho, aby bol tento vzájomný návrh už počas pojednávania dostatočne určitý (ustálený) a odôvodnený.

Ústavný súd zastáva názor, že nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach návrhov (vrátane vzájomného návrhu) účastníka konania namietajúceho porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patria medzi okolnosti, na ktoré ústavný súd prihliada pri posudzovaní tvrdenia sťažovateľa o porušení označeného základného práva. Súd totiž v sporovom konaní nie je povinný konať z vlastnej iniciatívy ani   nahradzovať   úkony   účastníkov   pri   uplatňovaní   ich   nárokov,   plnení   procesných povinností   a   využívaní   procesných   práv   (m.   m.   IV.   ÚS   123/05). Uvedené   skutočnosti na strane   sťažovateľa   majúce   vplyv   na   predĺženie   doby   konania   však   samy   osebe nevylučujú zodpovednosť súdu za zbytočné prieťahy v konaní spôsobené jeho nesprávnym či   neefektívnym   postupom,   alebo dokonca   nečinnosťou   (obdobne napr. III.   ÚS   193/03, III. ÚS 111/04, III. ÚS 103/04).

Na   tieto   okolnosti   bolo   preto   nevyhnutné   prihliadnuť,   a to   najmä   v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v   dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo k neodôvodneným prieťahom v konaní, ústavný súd zistil   existenciu   niekoľkých   dlhších období nečinnosti v postupe okresného súdu, a to skoro jeden a polročného obdobia hneď po   podaní   návrhu   (po   vykonaní   prípravných   úkonov   súdu)   do   nariadenia   prvého pojednávania (od 8. júla 2003 do 15. decembra 2004), ako aj obdobie približne polroka medzi   vyjadrením   navrhovateľa,   že   trvá   na   podanom   návrhu   a nariadením   druhého pojednávania   (od   9.   mája   2005   do   20.   decembra   2005).   Zodpovednosť   za   vzniknuté prieťahy   v konaní   je   však   nutné   pričítať   okresnému   súdu,   aj   pokiaľ   ide   o zrušenie niekoľkých   pojednávaní   z dôvodov   na   strane   súdu   (takto   boli   pre   práceneschopnosť zákonnej sudkyne alebo z iných dôvodov zrušené pojednávania nariadené na 4. september 2008, 10. december 2008, 11. október 2010, 18. jún 2012 a 25. február 2013). Okresnému súdu   tiež   možno   vytknúť   neefektívny   postup   spočívajúci   v tom,   že   počas   10   rokov trvajúceho konania síce bolo nariadených spolu až 16 pojednávaní, väčšina z nich sa však vôbec   neuskutočnila   pre   ospravedlnenú   neúčasť   niektorého   z účastníkov   alebo   dôvody na strane súdu, a pokiaľ sa na nariadených pojednávaniach aj konalo, okresný súd v zásade len vyjasňoval procesné návrhy účastníkov, a tak ustaľoval predmet konania, pričom len ojedinele pristúpil k reálnemu vykonaniu dokazovania vo veci.  

Rovnako   vydanie   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   13 C/208/2003-145   z 30.   mája 2011 sa vo svetle dôvodov zrušujúceho uznesenia krajského súdu č. k. 2 Co/249/2011-158 z 25. novembra 2011 javí ako predčasné, a tým neefektívne, keďže v konečnom dôsledku predlžuje stav právnej neistoty sťažovateľky.

K obrane   okresného   súdu,   že   doterajšia   dĺžka   konania   bola   ovplyvnená   jednak nemožnosťou vytýčenia prvého pojednávania skôr ako dva roky po začatí konania, ako aj odročením niekoľkých pojednávaní z dôvodov objektívneho charakteru na strane sudkyne, ústavný   súd   poznamenáva,   že   systémové   nedostatky   v oblasti   výkonu   spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na obmedzené personálne kapacity príslušných súdov, prípadne iné „objektívne dôvody“ (ako to vyplýva z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu). Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci, a teda   vykonanie   spravodlivosti   bez   zbytočných   prieťahov,   aj   keď   nie   všetky   nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu (pozri napr. I. ÚS 119/03, I. ÚS 150/06).

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   súdneho   konania,   ako   aj   na   uvedené   obdobia neefektívnej činnosti okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci bolo postupom okresného súdu porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj právo   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo vyplýva z bodu 1 výroku tohto nálezu.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva sťažovateľky v zmysle § 56 ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   prikázal   okresnému   súdu,   ktorý   v čase rozhodovania ústavného súdu vo veci   koná, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov (bod 2   výroku   tohto   nálezu).   Ústavným   súdom   vyslovený   príkaz   konať   vo   veci   bez zbytočných prieťahov je povinný rešpektovať okresný súd, aj pokiaľ bude tento v zmysle rozhodnutia   odvolacieho   súdu   povinný   v budúcnosti   vykonať   ďalšie   úkony   vo   veci, prípadne aj len pri doručovaní rozhodnutí odvolacieho súdu účastníkom konania.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo   alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom   riadi   zásadou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   reparácia nemajetkovej   ujmy,   nie   prípadná   náhrada   škody,   ktorá   by   sa   po   splnení   zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).

Sťažovateľka   žiada   priznať   od   okresného   súdu   finančné   zadosťučinenie   v sume 12 000   €.   Rozsah   navrhovaného   finančného   zadosťučinenia   však   vo   svojej   žiadosti (v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) bližšie neodôvodňuje. Keďže v zmysle § 53 ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   sťažovateľka   riadne   nezdôvodnila   navrhovaný   rozsah finančného zadosťučinenia, pri jeho určení ústavný súd vychádzal z celkovej dĺžky konania a štádia, v ktorom sa nachádza (dosiaľ nebolo vo veci okresným súdom ani raz meritórne rozhodnuté),   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   zjavne   neakceptovateľná.   Súčasne   však zohľadnil   aj   správanie   sťažovateľky,   ktoré   vzniku   zbytočných   prieťahov   napomohlo spôsobom   opísaným   v   bode   2   tretej   časti   odôvodnenia   nálezu).   Na   základe   uvedeného ústavný   súd   sťažovateľke   priznal   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2   500   €   a   na   jeho zaplatenie sťažovateľke zaviazal okresný súd v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli z dôvodu   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   advokátom   JUDr.   M.   S.   v konaní   pred ústavným súdom. Sťažovateľka si v rámci svojej sťažnosti uplatnila úhradu trov právneho zastúpenia, ale ich výšku v sťažnosti nevyčíslila.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola   781,00   €,   pričom   vychádzajúc   zo   svojej   štandardnej   judikatúry   (III.   ÚS   71/2012, III. ÚS 215/2013, IV. ÚS 135/2013) úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“).   Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 130,16 € a základná sadzba paušálnej   náhrady   výdavkov   (tzv.   režijný   paušál)   sumu   7,81   €,   teda   v danom   prípade odmena a režijný paušál predstavuje za 2 úkony právnej služby sumu 275,94 €. Keďže právny zástupca sťažovateľky nepreukázal, že je zároveň platcom dane z pridanej hodnoty, ústavný súd priznanú odmenu a náhradu hotových výdavkov podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň pridanej hodnoty nezvýšil.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   zaviazal   zaplatiť   právnemu   zástupcovi sťažovateľky   ako   úhradu   trov   konania sumu   275,94   €,   ktorú   je okresný   súd   zaviazaný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013