znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 345/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. S., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. Č., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Trenčín č. k. 14 C 283/2008-241 z 22. decembra 2010 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co/141/2011-340 z 3. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. S., CSc.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2012 doručená   sťažnosť   Mgr.   J.   S.,   CSc.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“),   základného   práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2   ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný   súd“)   č. k. 14   C   283/2008-241   z 22. decembra   2010   a postupom   a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co/141/2011-340 z 3. mája 2012.

Z   podania   a   jeho   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   žalobcom   v   prvom   rade v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré prebiehalo na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 283/2008. Okresný súd žalobu zamietol s odôvodnením, že právny predchodcovia žalobcov − podielových spoluvlastníkov, nadobudli vlastnícke práva mimo zápisu   do   pozemkových kníh v 20-tych rokoch minulého storočia   formou vyporiadania podielového spoluvlastníctva reálnou deľbou a vzájomnou zámenou pozemkov. Žalobcovia napadli tento rozsudok včas podaným opravným prostriedkom. Krajský súd v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. 4 Co/141/2011 potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ rozhodnutie súdu prvého stupňa namieta z týchto dôvodov: „Takýto právny názor súdu prvého stupňa je nesprávny,   nemá oporu v žiadnom zákone,   pričom   reálna   deľba   a   akási   neidentifikovaná   zámena   pozemkov   je   len jednostranná konštrukcia súdu, bez patričných listinných dôkazov. Zrejme ide zo strany žalovaných o klamlivé tvrdenia, bez vypočutia si sťažovateľa k týmto fiktívnym názorom. Je všeobecne   známe,   že   v   20-tych   rokoch   minulého   storočia   bola   evidencia   pozemkov   na požadovanej úrovni, vrátane príslušných listinných dôkazov − výpisov. Preto sťažovateľ prikladá v prílohe príslušné listinné dôkazy (príloha č. 3, 4, 5, 6 a č.7) ktoré jednoznačne dokazujú, že žalovaná strana zavádza, spolu so súdom prvého stupňa, ale aj s odvolacím súdom, nakoľko tento si bez vykonania vlastného dokazovania osvojil nesprávne zistený skutkový stav veci. Tieto nesprávne postupy a konanie súdov mali za účinok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Žalobcovia sa proti tomuto rozsudku odvolali v zákonnej lehote dňa 31. 01. 2011 (príloha č. 8) a napadli rozsudok v celom rozsahu s konkrétnym uvedením skutočností a tak súd prvého stupňa sa dopustil v konaní vád podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) OSP, ale aj podľa § 205 ods. 2 písm. b), c), d), e) OSP.“

Porušenie   svojich   ústavných   práv   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   zdôvodňuje sťažovateľ takto:

„Z   odôvodnenia   tohto   rozsudku   jednoznačne   vyplýva,   že   odvolací   súd   porušil ustanovenie § 212 ods. 1 OSP, keďže sa neviazal celým rozsahom a dôvodmi odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa. Na dôkaz tohto tvrdenia poukazujem na obsah zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom (príloha č. 10). Strana žalobcu jednoznačne žiadala odvolací súd, aby bolo dodržané citované ustanovenie OSP, ale i napriek tomu odvolací súd sa bezdôvodne   nezaoberal,   nepreskúmal a nevyhodnotil všetky   nami   vznesené   námietky odvolania.   Tento   postup   odvolacieho   súdu   mal   za   negatívny   následok:   nezistenie skutočného stavu žalovanej veci a závislé, jednostranné rozhodovanie vo veci. Nezaoberal sa ani otázkou (retroaktívneho) použitia zák. č. 293/92 Zb. na presne evidované vlastnícke vzťahy ako v danom prípade. Ale aj keby sa cit. zákon na daný prípad vzťahoval a ak by platila   10-ročná   premlčacia   lehota,   tak   táto   bola   zo   strany   sťažovateľa   viacnásobne prerušená   upozorneniami,   korešpondenciou   so   susedmi   i   2   podaniami   na   súd   tak,   ako stanovuje zákon.“

Vo svojej sťažnosti ďalej sťažovateľ uvádza skutkový stav a závažné skutočnosti, ktoré mali všeobecné súdy podľa neho zohľadniť. Tým, že sa uvedenými skutočnosťami bezdôvodne   nezaoberali   a   nevyhodnotili   ich   vo   svojich   rozsudkoch   a   konali v   rozpore s ustanoveniami § 80 písm. b), § 157 ods. 2 a § 159 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), porušili jeho základné práva garantované ústavou.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti a vykonaní dôkazov potrebných na zistenie objektívneho stavu veci rozhodol vo veci jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1. Základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo žalobcovi: 1/-4/ Mgr. J. S., CSc.   a   spol.,   porušené   vydaným   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne,   č.   k.   4 Co/141/2011-340,3108229339   zo   dňa   03.   05.   2012,   a   rozsudkom   Okresného   súdu   v Trenčíne č. k. 14 C 283/2008-241 zo dňa 22. 12. 2010.

2.   Krajský   súd   v   Trenčíne   postupom   a   vydaním   rozsudku   č.   k.   4   Co/141/2011- 340,3108229339 zo dňa 03. 05. 2012 porušil právo žalobcu 1/-4/ Mgr. J. S., CSc. a spol. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a porušil právo, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom a aby sa mohol domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

3.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   4   Co/141/2011-340,3108229339 zo dňa 03.   05.   2012   vo   výroku   o   potvrdení   rozsudku   Okresného   súdu   v   Trenčíne č. k. 14 C 283/2008-241 zo dňa 22. 12. 2010 zrušuje v celom rozsahu a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Okresný súd v Trenčíne postupom a rozsudkom č. k. 14 C 283/2008-241 zo dňa 22. 12. 2010 porušil právo 1/-4/ Mgr. J. S., CSc. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušil právo, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom a aby sa mohol domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

5. Rozsudok Okresného súdu v Trenčíne č. k. 14 C 283/2008-241 zo dňa 22. 12. 2010 zrušuje v celom rozsahu a vec vracia na ďalšie konanie.

6. Okresný súd v Trenčíne je povinný nahradiť JUDr. P. Č., advokátovi, do 15 dní od právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   trovy   konania   vo výške   260,78  .-   €   (slovom   dvesto šesťdesiat eur) na účet advokáta.“

Mimo   petitu   sťažnosti   zdôvodňuje   sťažovateľ   návrh   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 16 666 eur.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o   porušení   jeho   základných   práv rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   14   C   283/2008   z   22.   decembra   2010   a   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co/141/2011, ktorými všeobecné súdy zamietli žalobný návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce   ustanovenie   nebráni   právu   štátov   prijímať   zákony,   ktoré   považujú   za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ namieta   porušenie   základných   práv   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 283/2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o   ochrane základných   práv   alebo slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   V   danom prípade o rozsudku okresného súdu na základe odvolania sťažovateľa rozhodoval krajský súd   ako   súd   odvolací,   t.   j.   sťažovateľ   sa   domáhal   ochrany   svojich   práv   právnymi prostriedkami v systéme všeobecných súdov. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   namietajúcej   porušenie   označených   práv   postupom okresného súdu v predmetnom konaní po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa sústredil na posúdenie otázky, či odvolací súd interpretoval a aplikoval právne normy upravujúce postup v odvolacom konaní sp. zn. 4 Co/141/2011 spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   preskúmal   vec   na   odvolacom   pojednávaní podľa § 212   ods.   1   a   §   214   ods.   1   písm.   a)   OSP   a   rozhodol   o   nej   rozsudkom č. k. 4 Co/141/2011-340 z 3. mája 2012, v ktorom dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa krajského súdu súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav vo veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 OSP,   a preto   naň   v   celom   rozsahu   poukázal.   Odvolacie   námietky   žalobcov   boli   podľa posúdenia krajského súdu totožné s námietkami uplatnenými žalobcami pred súdom prvého stupňa, a preto tieto námietky nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa preto obmedzil len na konštatovanie správnosti rozhodnutia okresného súdu v zmysle § 219 ods. 2 OSP. Po preskúmaní konania na prvom stupni, odvolacích námietok žalobcov a zhodnotení   priebehu   odvolacieho   pojednávania   skonštatoval,   že   okresný   súd „založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že medzi právnymi predchodcami pozemkových spoluvlastníkov zapísaných v pozemkovej knihe pre k. ú. T. v zápisnici č.... parc. č.... a v zápisnici   č.  ...   parc.   č.  ...   došlo   k   nadobudnutiu   vlastníckeho   práva   mimo   zápis   do pozemkovej   knihy,   niekedy   v   20-tych   rokoch   minulého   storočia,   formou   vyporiadania podielového spoluvlastníctva reálnou deľbou a zámenou pozemkov. Vychádzal zo zistenia, že jednotliví podieloví spoluvlastníci si vtedy reálne rozdelili nehnuteľnosti, zapísané aj v pozemkovej knihe v pkn. vl. č...., č.... v ich podielovom spoluvlastníctve na samostatné časti a tieto v takto rozdelenom stave dlho užívali, o čom svedčí niekoľko identifikácií pozemkov   a   ich   užívateľov   týchto   nehnuteľností,   nachádzajúcich   sa   v   spise   a   rozsudok tamojšieho   súdu   sp.   zn.   8   C/724/75.   Vzhľadom   na uvedené   dospel   k   záveru,   že   žaloba žalobcov neobstojí, nakoľko v dávnej minulosti bolo vyporiadané podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam právnymi predchodcami terajších vlastníkov reálnou deľbou mimo zápis pozemkovej knihy.“.

Krajský súd zdieľal tento právny záver súdu prvého stupňa a dodal, že „súdna prax zaujala   stanovisko,   že   ak   bola   spoločná   nehnuteľnosť   za   platnosti   bývalého   uhorského práva   na   Slovensku   reálne   rozdelená   do   vlastníctva   bývalých   spoluvlastníkov   mlčky uzavretou   dohodou,   je   potrebné   vyvodiť,   že   medzi   účastníkmi   došlo   k   zrušeniu spoluvlastníctva.   Podľa   rozhodnutia   č.   911/1932   uverejneného   v   Úradnej   zbierke rozhodnutí NS ČSR treba v dlhotrvajúcom stave držby a užívania nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe na mená spoluvlastníkov v ideálnych, podieloch, podľa ktorého určití spoluvlastníci určité časti z týchto nehnuteľností majú vo výlučnej držbe a užívaní, vidieť dohodou strán o deľbe, poprípade o zámene týchto nehnuteľností nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva; na platnosť takejto deľby nevplýva ani okolnosť, že niektoré časti z nehnuteľnosti má v spoločnej držbe viac spoluvlastníkov, iné časti zase majú jednotliví spoluvlastníci   vo   výlučnej   držbe.   Takáto   dohoda   mohla   byť   uzavretá   aj   mlčky (konkludentným činom).“.

Krajský súd vo svojom odôvodnení uvádza listinné dôkazy a výsluchy účastníkov konania a svedkov, na základe ktorých posúdil skutkový stav a ktoré ho viedli k tomuto právnemu záveru. Krajský súd rozobral skutkové a právne otázky daného sporu na strane 10 až 12   svojho   rozhodnutia   a podľa   názoru   ústavného súdu   neponechal nepovšimnutú žiadnu podstatnú argumentáciu sťažovateľa uvedenú v odvolaní.

Podľa   §157   ods.   2   OSP   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah prednesov,   stručne,   jasne   a   výstižne   vyloží,   ktoré   skutočnosti   považuje   za   preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo   nevykonal   i   ďalšie   dôkazy   a   posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto   zákonné   ustanovenie   je   potrebné   z   hľadiska   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26)   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   je založené. Rozsah tejto povinnosti   sa   môže meniť podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť v kontexte okolností každej veci. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (m. m. I. ÚS 56/01).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajského   súdu a odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že krajský súd aplikujúc § 219 ods.   2   OSP   odôvodnil   svoj   rozsudok   primeraným   spôsobom.   Skutkový   stav   ustálil na základe   vykonaných   dôkazov   a jeho   právne hodnotenie   a   právne závery   sú   logické, založené na primeranej aplikácii a výklade príslušných ustanovení zákona. V súvislosti s námietkou   nedostatočného   zistenia   skutkového   stavu   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju judikatúru   (II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   276/06,   II.   ÚS   56/07),   podľa   ktorej   nemá   zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96,   I.   ÚS   276/06).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   obsahuje   dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by boli svojvoľné alebo zjavne   neodôvodnené,   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   346/09)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo na súdnu ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd považuje aplikáciu procesnoprávnych ustanovení Občianskeho súdneho poriadku krajským súdom za takú, ktorá je zlučiteľná s čl. 46 až čl. 48 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07) poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patria   aj   označené   práva,   ak   toto   porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva   podľa   čl.   20   ústavy   a   práv   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   by   bolo   možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 4 Co/141/2011 z 3. mája 2012 a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012