znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 345/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou I., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. I. L., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 NcC 14/2011-185 z 29. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala porušenie svojho základného   práva na súdnu   ochranu podľa   čl.   46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej   len „krajský   súd“)   sp.   zn. 3 NcC 14/2011 z 29. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka   je   v   postavení   žalovanej   účastníčkou   súdneho   konania   vo   veci ochrany   kolektívnych   práv   spotrebiteľov   začatého   na   návrh   Z.   a ďalších   štyroch fyzických osôb (ďalej len „žalobcovia“). Zo sťažnosti vyplýva, že návrh žalobcov bol podaný   na   Okresnom   súde   Galanta   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   a na   základe   námietky sťažovateľky   miestnej   nepríslušnosti   okresného   súdu   bola   vec   postúpená   Okresnému súdu Bratislava I, ktorý však s postúpením veci vyjadril svoj nesúhlas a spis predložil krajskému súdu na rozhodnutie podľa § 105 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Krajský súd ako súd nadriadený Okresnému súdu Bratislava I napadnutým uznesením rozhodol tak, že ako miestne príslušný súd na konanie v sťažovateľkinej veci určil Okresný súd Galanta.  

Podanú sťažnosť sťažovateľka odôvodnila predovšetkým tým, že pre „správne posúdenie veci je významnou skutočnosť späťvzatia Žaloby žalobkyne v V. rade B. K. dňa 27.04.2010. Okresný súd v Galante napriek výslovnej povinnosť zastaviť konanie vo veci žalobkyne v V. rade v zmysle § 96 ods. 1 OSP, takto neučinil a i v tejto časti veci pokračoval v konaní.... Nakoľko žalobkyňa v V. rade, B. K., vzala svoj návrh v celom rozsahu   späť   a   požiadala   o   zastavenie   konania   a   nakoľko   sťažovateľ   so   späťvzatím súhlasil, a rovnako požiadal súd o zastavenie konania, sťažovateľ má za to, že Okresný súd   Galanta   porušil   svoju   povinnosť   zastaviť   konanie   v   časti   týkajúcej   sa   osoby žalobkyne v V. rade podľa § 96 ods. 1 OSP. Z obsahu žaloby je zrejmé, že táto obsahuje viacero žalobcov a petitov, a teda viacero samostatných právnych vecí... Podľa konštantných záverov odbornej literatúry... základnou podmienkou pre spojenie vecí je, že môžu byť prejednávané na rovnakom súde z hľadiska vecnej a miestnej príslušnosti... Okresný   súd   Bratislava   I.   vo   svojom   Nesúhlase   s   postúpením   veci   zo   dňa 25.02.2011   uviedol   názor,   že   ak   sa   navrhovatelia   (spotrebitelia)   domáhajú   nárokov spoločnou žalobou, je možné podať v zmysle § 87 písm. f) OSP takúto žalobu v mieste bydliska   ktoréhokoľvek   z   týchto   navrhovateľov.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   miestnu príslušnosť súdu je nutné posudzovať pre každého žalobcu -spotrebiteľa zvlášť - nie je možné   vyberať   si   medzi   súdmi   príslušnými   pre   bydliská   všetkých   žalobcov   jednej spoločnej   žaloby.   Tento   záver   vyplýva   zo   znenia   §   87   písm.   f)   OSP,   ktoré   vzťahuje miestnu   príslušnosť   k   bydlisku   (konkrétneho)   spotrebiteľa   pri   spore   týkajúcom   sa (konkrétnej) spotrebiteľskej zmluvy.... Takáto možnosť sa tak nevzťahuje na prípad, keď väčší počet žalobcov podáva jednu   spoločnú   žalobu   proti   jednému   žalovanému.   Pre   konkrétneho   spotrebiteľa   sa rozsah miestne príslušných súdov vo veci spotrebiteľskej zmluvy nerozšíri tým, že iný navrhovateľ (spotrebiteľ) má v úmysle podať žalobu voči rovnakému odporcovi - každý spotrebiteľ musí miestnu príslušnosť súdu v zmysle § 87 písm. f) OSP posudzovať podľa svojho bydliska. Preto v prípade spoločnej žaloby žalobcov v II. až V. rade musí byť žaloba podaná na súde, ktorý je miestne príslušný u všetkých navrhovateľov zároveň. Hypotéza normy v zmysle § 11 ods. 2 OSP - „ak je miestne príslušných niekoľko súdov" tak nie je v prípade predmetnej spoločnej Žaloby naplnená, keďže jednotliví spotrebitelia majú bydliská v rozličných okresoch - príslušným je jediný súd,   a to ten,   v ktorého obvode má sídlo odporca. O vyššie uvedenom svedčí i samotný zmysel ustanovenia § 87 písm. f) OSP, ktorým je zlepšenie postavenia spotrebiteľa v súdnych konaniach... Toto ustanovenie zvýhodňuje spotrebiteľa   tým,   že   spotrebiteľ   nemusí   osobne   dochádzať   k súdnym   pojednávaniam, ktoré   sa   odohrávajú   na   vzdialenom   všeobecnom   súde   odporcu,   ale   takéto   konanie prebieha priamo na súde v okrese (kraji) bydliska tohto spotrebiteľa. Ak by však bola miestna príslušnosť súdu určená podľa bydliska iného spotrebiteľa, než je navrhovateľ sám, dochádza k popretiu celého zmyslu tohto ustanovenia (a to zvlášť v prípade, keď ide o súd v bydlisku spotrebiteľa, ktorý svoj žalobný návrh vzal späť) keďže navrhovateľ by musel napriek veľkej vzdialenosti dochádzať k súdu nachádzajúcemu sa v inom okrese (napr.   vzdialenosť   medzi bydliskom žalobkyne v III.   rade v R.   a   Okresným   súdom v Galante je 210 km).“.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   je „v extrémnom   rozpore   so   skutkovým   stavom   veci“,   keďže   krajský   súd   nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a tak porušil ňou označené základné právo, a napadnuté uznesenie je arbitrárne, pretože sa krajský súd vôbec nezaoberal jej argumentmi uvedenými v jej vyjadrení. Krajský súd mal pochybiť tým,   že   pri   určení   príslušnosti   súdu   vychádzal   len   zo   žalobného   návrhu   žalobcov, dostatočne neodôvodnil napadnuté uznesenie, a tak porušil aj princíp právnej istoty.

Sťažovateľka na základe uvedeného ústavnému súdu navrhla, aby vo veci vydal takéto rozhodnutie: „1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky   a   právo   na   spravodlivé   prejednanie   jeho   záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3NcC 14/2011 z 29. marca 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3NcC 14/2011 z 29. marca 2011 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   má každý   právo na to,   aby jeho záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 136/05).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobcovia v prvom až piatom rade sa proti sťažovateľke domáhali na okresnom súde „ochrany kolektívnych práv spotrebiteľov“. Okresný   súd   vec   postúpil   Okresnému   súdu   Bratislava   I,   ktorý   vyjadril   nesúhlas s postúpením veci a predložil ju na rozhodnutie o miestnej príslušnosti krajskému súdu.

Krajský   súd   rozhodol,   že „miestne   príslušným   súdom   na   prejednanie a rozhodnutie veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/230/2010 je Okresný súd Galanta“.

Sťažovateľka   nesúhlasí   s   rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   3   NcC   14/2011 z 29.   marca   2011,   pretože   ako   nadriadený súd   nepostupoval   v súlade   s príslušnými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   rozhodol   v „extrémnom   rozpore so skutkovým stavom veci“. Rozhodnutie je podľa nej tiež arbitrárne, čím bolo porušené jej označené základné právo podľa ústavy a právo podľa dohovoru. Takisto krajský súd nedal odpoveď na argumenty sťažovateľky, ktoré predniesla v jej vyjadrení k nesúhlasu s postúpením veci.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   svojej   ustálenej judikatúry   nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným   súdom   napokon   nie   je   ani   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Ústavný súd teda nemá pozíciu opravnej inštancie voči rozhodnutiam všeobecných súdov   a   ani   nenapráva   ich   skutkové   alebo   právne   výstupy,   ak   sa   zakladajú   na konkrétnych   faktoch   a   sú   aj   dostatočne   odôvodnené   v   zmysle   všeobecne   záväzných právnych predpisov.

Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj pri ústavnej kontrole uznesenia krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu   je zdôvodnené síce stručne, avšak primeraným a dostatočným spôsobom, keď krajský súd aplikoval na danú vec ustanovenia procesného kódexu (Občianskeho súdneho poriadku).

V odôvodnení   krajský   súd   uviedol: „V   prejednávanej   veci   ide   o   spor zo spotrebiteľských zmlúv. Miestne príslušným súdom na prejednanie a rozhodnutie veci je buď všeobecný súd žalovaného, ktorým je Okresný súd Bratislava I ( § 84 v spojení s § 85   ods.   2   O.s.p.   ),   alebo   súd,   v   obvode   ktorého   majú   žalobcovia   2/   až   5/   ako spotrebitelia   bydlisko   (   §   87   písm.   f/   O.s.p.).   Ide   tu   o   príslušnosť   danú   na   výber. Žalobcovia teda mohli podať žalobu na Okresný súd Bratislava I, alebo na Okresný súd Skalica, alebo na Okresný súd Ružomberok, alebo na Okresný súd Martin, alebo na Okresný   súd Galanta.   Vybrali   si   Okresný   súd Galanta a tento súd   je preto   miestne príslušným súdom na prejednanie a rozhodnutie predmetnej veci. Na tomto závere nič nemení ani to, že žalobkyňa 5/ vzala žalobu podaním z 26. 4. 2010 ( č. 1. 96 ) späť. Miestna príslušnosť sa totiž určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania, a trvá až do jeho skončenia ( § 1 1 ods. 1 druhá veta O.s.p.).“

Vychádzajúc z uvedeného krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie s odvolaním sa   na   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   upravujú   otázku miestnej   príslušnosti,   t.   j.   na   základe   aktuálnej   platnej   právnej   úpravy.   Vychádzal zo skutočnosti, že po doručení návrhu na začatie konania okresný súd začal vo veci konať a bez ohľadu   na   to,   že   žalobkyňa v piatom   rade   vzala žalobu späť,   príslušnosť   bola určená podľa okolností, ktoré tu boli v čase začatia konania.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru   vo   veci   sťažovateľky   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny   názor   svojím   vlastným   už   ani   preto,   že ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom právnych   názorov   krajského   súdu.   Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   a teda   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade a aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo   možné   uvažovať   len v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný právny výklad krajským súdom nemožno považovať za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený či inak   jeho   účinky   za   nezlučiteľné   s príslušnou   ústavnou   úpravou   ľudských   práv a základných slobôd alebo ich úpravou v označenom článku dohovoru.

Ústavný   súd   nezistil   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu žiadnu skutočnosť signalizujúcu, že by krajský súd postupoval svojvoľne a bez opory v zákone. Uznesenie krajského súdu je náležite odôvodnené príslušnými ustanoveniami relevantnej   právnej   úpravy,   a   preto   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne akceptovateľné.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011