znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 345/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. U. – E., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť majetok   zaručeného   čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a práva zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 6 C 41/2007 z 26. októbra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 33/2010 zo 17. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. U. – E. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2010 doručená sťažnosť P. U., K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 6 C 41/2007 z 26. októbra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 33/2010 zo 17. marca 2010. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. 5   Co   33/2010   zo   17.   marca   2010   sťažovateľ   namieta   aj   porušenie   práva   na   účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnej pozícii žalovaného v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 6 C 41/2007, ktorého predmetom   bol   peňažný   nárok   žalobcov   z   titulu   odstúpenia   zmluvy   o   dielo,   ktorej účastníkmi boli žalobcovia ako objednávatelia a sťažovateľ ako zhotoviteľ diela.

Okresný súd rozsudkom v konaní z 26. októbra 2009 v právnej veci vedenej pod sp. zn. 6 C 41/2007 vyhovel žalobnému návrhu žalobcov, keď po čiastočnom späťvzatí návrhu   žalobcami   dospel   k   záveru,   že   platne   došlo   k   odstúpeniu   od   zmluvy   o   dielo a vzhľadom   na   výsledky   dokazovania   je   nárok   žalobcov   dôvodný.   Zároveň   rozsudkom zamietol vzájomnú žalobu sťažovateľa a žalobcom priznal náhradu trov konania.

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Co   33/2010 zo 17. marca 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny,   zmenil výrok týkajúci sa nároku žalobcov v sume 524,18 € tak, že ho zamietol, zrušil výrok týkajúci sa zamietnutia vzájomnej žaloby sťažovateľa a zmenil výrok o náhrade trov konania, tak že žiaden   z   účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov   konania,   pričom   trovy   konania   štátu zaviazal zaplatiť oboch účastníkov konania rovnako.

Námietky sťažovateľa spočívajú v údajnej neplatnosti odstúpenia od zmluvy o dielo „pre   nesplnenie   podmienok   uvedených   v   cit.   Ustanovení   §   642   ods.   2   Občianskeho zákonníka“, s ktorou okresný súd aj krajský súd nesúhlasili a v napadnutých rozsudkoch týchto   súdov   bol   podľa   názoru   sťažovateľa   poskytnutý „ústavne   nekonformný   výklad hmotnoprávnych ustanovení Občianskeho zákonníka obsiahnutých v § 642 ods. 1 a 2 cit. zákona   pri   ich   aplikácii   na   posúdenie   práv   a   povinností   žalobcov   a sťažovateľa“, v dôsledku čoho potom došlo napadnutými rozsudkami podľa sťažovateľa k porušeniu ním označených práv.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „Okresný súd Považská Bystrica a následne Krajský súd v Trenčíne svojím konaním vo veciach uvedených v čl. I tohto podania postupovali svojvoľne pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, keď spôsob akým ho aplikovali na danú vec zásadne poprel účel a význam cit. ustanovenia § 642 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka“.

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Vzhľadom na túto skutočnosť sa sťažovateľ domnieva,   že postupom Okresného súdu Považská   Bystrica a   následne Krajského   súdu v Trenčíne vo vyššie uvedených konaniach došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na   spravodlivé   súdne   konanie,   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Trenčíne   aj   na   účinný prostriedok nápravy a v prípadoch obidvoch súdov aj práva na ústavne konformný výklad práva, keď priznali obidvaja z porušovateľov ochranu tvrdenému, avšak skutkovo a právne nedôvodnému nároku žalobcov voči sťažovateľovi, pretože obidva súdy vykladali ust. § 642 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v rozpore s jeho logickým a systematickým začlenením v právnom poriadku Slovenskej republiky, ako aj v rozpore s ust. čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s ust. čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, keď takto uložili povinnosť previesť časť majetku sťažovateľa na žalobcov. Vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa navrhoval sťažovateľ vykonanie konkrétnych dôkazov, ktoré by umožnili súdu posúdiť skutočnosti týkajúcich sa dovolenosti právneho úkonu odstúpenia od   zmluvy   o   dielo   odporcami   podľa   ust.   §   642   ods.   2   Občianskeho   zákonníka.   Keďže odstúpiť od zmluvy je možné len zo zákonných alebo zmluvných a žalobcovia listom zo dňa 04.12.2006 odstupovali podľa ust. § 642 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právo odstúpiť podľa cit. ust. je potrebné posudzovať z hľadiska existencie materiálnych podmienok v ňom uvedených. V zmysle cit, ustanovenia uvedené by bolo možné len za predpokladu, že je zrejmé, že dielo nebude včas hotové alebo nebude vykonané riadne a súčasne, ak zhotoviteľ neurobí nápravu ani v poskytnutej primeranej lehote. Teda musia byť splnené kumulatívne dve podmienky. Správanie žalobcov spôsobilo, že dielo nebude hotové včas a následne spôsobilo, že nebolo hotové v primeranej lehote, pretože táto nebola poskytnutá. Sťažovateľ predložil rozsiahlu emailovú komunikáciu, ktorá svedčí o absencii primeranej súčinnosti sťažovateľovi   na   strane   žalobcov,   ktorý   sa   snažil   o   riadne   dokončenie   diela.   Ani prvostupňový   a   ani   odvolací   súd   sa   s   predloženými   a   navrhovanými   dôkazmi   žiadnym spôsobom nevysporiadali a to nielen vo výroku, ale ani v odôvodnení svojich rozsudkov... Krajský súd v Trenčíne teda nesprávne aplikoval ust. § 642 ods. 2 Občianskeho zákonníka na navyše nedostatočne zistený skutkový stav a skutočnosť, že navyše tieto svoje závery ani bližšie neodôvodnil sú v rozpore s požiadavkami kladenými na odôvodnenie rozsudku   uvedenými   v   ust.   §   157   ods.   2   O.s.p.   a   svedčia   o   arbitrárnosti   odvolacieho rozsudku Krajského súdu v Trenčíne a teda opäť sa sťažovateľ domnieva, že postupom Krajského súdu v Trenčíne bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru pri potvrdení rozsudku Okresného súdu v Považskej Bystrici v časti výroku č. 1 a logicky potom aj v časti výrokov, ktoré sú od neho závislé...

Prvo a následne druhostupňové rozhodnutie súdu, keď ani jeden z porušovateľov sa nezaoberal splnením podmienok na vznik práva na odstúpenie od zmluvy podľa § 642 ods. 2 Občianskeho zákonníka a to bez akéhokoľvek odôvodnenia v prvo alebo druhostupňovom rozhodnutí, svedčí o arbitrárnosti a svojvoľnom rozhodnutí o neaplikácii cit. ustanovenia.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal po meritórnom prerokovaní sťažnosti tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   základné   právo   vlastniť   majetok   zaručené v čl. 20   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   zaručené   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Považská Bystrica zo dňa 26.10.2009 vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 6C 41/2007 v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   17.03.2010   vo   veci   vedenej na tomto súde pod sp. zn. 5C0 33/2010 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo sťažovateľa podľa čl. 13 Dohovoru ako aj základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.03.2010 vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 5 Co 33/2010 porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.03.2010 vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 5 Co 33/2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

4.   Porušovatelia   sú   povinní spoločne a nerozdielne   nahradiť   sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 303,31 Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ktoré   by   malo   spočívať   v   ústavne   nekonformnom   výklade   a   v   nesprávnej aplikácii   jednoduchého   práva,   ako   aj   v   arbitrárnosti   rozhodnutí   obidvoch   súdov v sťažovateľovej právnej veci, čím došlo podľa sťažovateľa aj k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 20 ústavy a práva na pokojné užívanie jeho majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ namieta   aj   porušenie   jeho   práva   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Z   citovanej   právnej   normy   vyplýva   povinnosť   ústavného   súdu   preskúmavať sťažnosťou   namietané   právne   významné   konanie   orgánu   verejnej   moci   iba   v   rozsahu určenom sťažovateľom v sťažnostnom petite. Ústavný súd nemôže takto vymedzený rozsah prekročiť.

Z formulácie sťažnostného návrhu obsiahnutého v predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ   tvrdí   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 41/2007 z 26. októbra 2009 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 33/2010 zo 17. marca 2010 bez ďalšieho vymedzenia či pomenovania konkrétnych   základných   práv.   Na   druhej   strane   však   z   odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva namietanie porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.

V   prípade   popísaného   zistenia   sa   procesný   postup   ústavného   súdu   v   rámci predbežného   prerokovania   sťažnosti   štandardne   orientuje   na   výzvu   sťažovateľovi na odstránenie nesúladu odôvodnenia a petitu sťažnosti. V prerokovávanom prípade však ústavný súd predbežne prerokoval sťažovateľovu sťažnosť bez takejto výzvy a dôsledne vychádzajúc   z   charakteru   jeho   sťažnostných   námietok,   ktorými   zdôvodnil   tvrdenie o porušení označených základných práv, podrobil prieskumu rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu aj z hľadiska porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Viedla ho k tomu požiadavka hospodárnosti konania, ktorej uplatnenie v tomto prípade prináša sťažovateľovi v konečnom dôsledku širší záber prieskumu. V neposlednom rade ústavný súd zvolil uvedený procesný postup aj s ohľadom na rozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia v spojení s jeho odôvodnením. Inými slovami, doplnenie sťažnostného petitu na základe výzvy ústavného súdu by za žiadnych okolností nemohlo viesť k odlišnému rozhodnutiu o sťažnosti po jej predbežnom prerokovaní.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 6 C 41/2007 z 26. októbra 2009

Sťažnosť   v   rozsahu,   v   akom   sťažovateľ   pred   ústavným   súdom   napáda   rozsudok okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   41/2007,   ústavný   súd   nemohol preskúmať z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   prezentoval   názor,   že povinnosť zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   6   C   41/2007   z   26.   októbra   2009   mal sťažovateľ možnosť podať riadny opravný prostriedok – odvolanie. Toto svoje právo aj využil a podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 33/2010 zo 17. marca 2010.

To   znamená,   že   právomoc   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám vo vzťahu k rozsudku okresného súdu mal v rámci odvolacieho konania krajský súd, ktorý, ak   by   pri   preskúmaní rozsudku   okresného   súdu   dospel   k   záveru,   že   prvostupňový   súd svojím rozhodnutím alebo postupom, ktorý rozhodnutiu predchádzal, porušil základné práva alebo   iné   práva   a   slobody   sťažovateľa,   mal   povinnosť   týmto   právam   alebo   slobodám poskytnúť ochranu. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 5 Co 33/2010 zo 17. marca 2010

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorú sťažovateľ videl v tom,   že „krajský súd nesprávne aplikoval ust. § 642 ods. 2 Občianskeho zákonníka na navyše nedostatočne zistený skutkový stav a skutočnosť, že navyše tieto svoje závery ani bližšie neodôvodnil sú v rozpore s požiadavkami kladenými na odôvodnenie rozsudku uvedenými v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a svedčia o arbitrárnosti odvolacieho rozsudku“, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v   tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ústavný súd poznamenáva, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konštatuje, že ho v žiadnom   prípade   nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené,   resp. ústavne nekonformné.

Krajský súd na základe rozsiahleho vykonaného dokazovania pred okresným súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že žalobcovia platne odstúpili od zmluvy o dielo, pretože „dielo nebolo riadne a včas hotové a vykonané a neboli   vykonané   účinné   opatrenia   na   nápravu   ani   v   dodatočnej   stanovenej   primeranej lehote,   ktorá   bola   stanovená   do   31.10.2006,   čo   predstavuje   predlženie   lehoty   o   celý kalendárny rok“.   Krajský súd v odôvodnení uviedol, že na posúdenie kvality a hodnoty prác bola v rámci konania na okresnom súde určená znalkyňa na vypracovanie znaleckého posudku, v ktorom jednoznačne konštatovala, že „dôsledkom nekvalitnej rekultivácie pôdy, nedostatočného dodania pôdneho substrátu, ako aj nekvalitnej výsady okrasných rastlín sú niektoré   časti   záhrady   kompozične   roztrieštené,   čo   si   bude   vyžadovať   značné   náklady na rekonštrukciu   výsadieb“. V   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   sa uvádza,   že   vo   vypracovanom   znaleckom   posudku   znalkyňa   určila   výšku   účelne vynaložených   nákladov   sťažovateľa,   ktorá   sa   rovnala   zaplatenej   cene   diela   žalobcami, od ktorej však bolo potrebné odpočítať čiastku 510 104 Sk, ktorú bude potrebné vynaložiť na   realizáciu   rekonštrukcie   trávnika,   drevín   a   závlahy.   Za   oprávnené   náklady   znalkyňa v konečnom dôsledku považovala sumu 595 896 Sk (19 780,12 €).

Vzhľadom na uvedené potom krajský súd ustálil, že „je namieste primerane znížiť (cenu diela, pozn.) cenu pripadajúcu na jednotlivé vadné práce a vadný materiál...“.   Ústavný   súd   sa   nestotožnil   s   námietkou   sťažovateľa,   že   rozhodnutie „je nepreskúmateľné   pre   absenciu   dôvodov,   interpretácia   zmluvy   arbitrárna   a   samotná argumentácia   porušovateľov   nekoherentné,“ pretože   krajský   súd   posúdil   relevantné ustanovenia zmluvy o dielo, ako aj identifikoval rozhodné skutočnosti pre správnu aplikáciu ustanovenia   §   642   ods.   2   Občianskeho   zákonníka,   poskytol   odpovede   na   relevantné námietky sťažovateľa (stotožnil sa v celom rozsahu s odôvodnením súdu prvého stupňa, čo sa týka použiteľnosti záverov znalca Palutku), preto napadnutý rozsudok krajského súdu a jeho   odôvodnenie   s   poukazom   na   splnenie   podmienok   predpokladaných   §   642   ods.   2 Občianskeho zákonníka   je logický, založený na racionálnej argumentácii a nemožno ho považovať za svojvoľný, zjavne neodôvodnený, respektíve ústavne nekonformný, a preto túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné pripomenúť, že v doterajších prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, už uviedol, že základné právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (napr.   I.   ÚS   50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Ústavný súd posúdil aj namietané porušenie základných práv sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré sťažovateľ odôvodnil tým, že „v dôsledku právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu, keď   Krajský   súd   v   Trenčíne   potvrdil   výrok   č.   1   v   rozhodnutí   prvostupňového   súdu, porušenie práva na spravodlivé súdne konanie malo za následok aj zásah do majetkových práv sťažovateľa, ktoré tento nadobudol v súlade s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky pri   vykonávaní   svojej   podnikateľskej   a   do   ktorých   je   týmito   rozhodnutiami   zasahované v rozpore s čl. 20 ods.1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky“.

Ústavný   súd   k   týmto   sťažovateľovým   námietkam   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy,   resp.   čl.   6 ods.   1 dohovoru.   V   opačnom   prípade   by ústavný   súd bol   opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, z toho istého dôvodu bolo už len nevyhnutným dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Ústavný   súd   sa   napokon   zaoberal   aj   namietaným   porušením   práva   na   účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru vo vzťahu k rozsudku krajského súdu, ktoré sťažovateľ odôvodnil tým, že „došlo k porušeniu vyššie uvedených základných práv (podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   dohovoru,   pozn.) a   preto   sa   obracia so svojou   sťažnosťou   na   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   nakoľko   nemá   žiadny prostriedok nápravy. Vzhľadom na tieto skutočnosti je zrejmé, že postupom krajského súdu v Trenčíne bolo porušené aj právo sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy garantovaný čl. 13 dohovoru.“.

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práva   podľa   čl.   13   dohovoru,   ústavný   súd   tu opätovne   odkazuje   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru sa   tak   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131). Odmietnutie namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade vylučuje zároveň aj možnosť porušenia práva zaručeného čl. 13 dohovoru, preto aj v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Pretože   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   ostatnými   požiadavkami sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010