znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 345/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. V.   J.,   Advokátska   kancelária,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základných   práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline vydaným 22. októbra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 184/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2008 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   svojej   veci a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 22. októbra 2007 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 184/2007.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca v konaní Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 8 C 626/97. Predmetom tohto konania bolo nahradenie vyhlásenia vôle sťažovateľa na uzavretie kúpnej zmluvy podľa § 50a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).

Sťažovateľ   vo   svojom   vyjadrení   k   žalobe   namietal   nedostatočnú   špecifikáciu predmetu   zmluvy   –   nehnuteľnosti   (absencia   údaja   o   katastrálnom   území,   na   ktorom   sa nehnuteľnosť nachádza). Zdôraznil, že taký nedostatok nemôže konajúci súd odstraňovať „výkladom vôle účastníkov“. Sťažovateľ v konaní okresného súdu namietal aj nesprávne označenie   príslušenstva   predmetnej   nehnuteľnosti,   ktoré   tiež   tvorilo   predmet   zmluvy o budúcej zmluve.

Okresný súd vo veci dvakrát rozhodol rozsudkom (č. k. 8 C 626/1997-162 z 28. januára 2002 a č. k. 8 C 626/1997-227 z 27. októbra 2003). Oba rozsudky však krajský súd zrušil, v prvom prípade pre nesúhlas s právnym názorom okresného súdu v otázke skúmania prejavu   vôle   pre   účely   odstránenia   nedostatkov   pri   identifikácii   predmetu   zmluvy a v druhom prípade pre nedostatky v procese dokazovania.

Okresný súd po vrátení veci rozhodol 23. marca 2007 rozsudkom č. k. 8 C 626/1997-375 nahrádzajúci vyhlásenie vôle sťažovateľa, že ako predávajúci uzatvára kúpnu zmluvu so   žalobcom   ako   kupujúcim   v   znení   predloženom   žalobcom,   ktoré   sa   stalo   prílohou rozsudku.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okresný   súd   k   otázke   identifikácie nehnuteľností   tvoriacich   objekt   zmluvy   o   budúcej   zmluve   uviedol,   že   aj   keď „zmluva o budúcej zmluve tak, ako bola uzatvorená, by nebola listinou spôsobilou zápisu na vklad alebo záznam podľa § 42 katastrálneho zákona č. 162/1995 Z. z. Listinou spôsobilou zápisu na vklad alebo záznam by... mohla byť... až následne uzatvorená zmluva alebo práve toto rozhodnutie súdu“. Podľa názoru okresného súdu nedostatkom zmluvy o budúcej zmluve bolo iba neuvedenie katastrálneho územia, v ktorom sa predmetná nehnuteľnosť nachádza, čo sa podarilo odstrániť dokazovaním.

K   problému   jednoznačného   vymedzenia   príslušenstva   nehnuteľnosti   okresný   súd uviedol, že pokiaľ toto „bolo špecifikované príkladmo ako ploty, úpravy, trvalé porasty, atď., ide podľa povahy týchto predmetov o súčasť pozemku, teda nie právne samostatnú vec. Pomenovanie   týchto   predmetov   nesprávnym   právnym   pojmom   nemohlo   nič   zmeniť   na následkoch uzatvorenia ich právneho úkonu. Účastníci sa dohodli na uzatvorení budúcej zmluvy s predmetom konkrétnych nehnuteľností a každá súčasť týchto nehnuteľností bude nevyhnutne prevedená spolu s nimi.“.

Sťažovateľ napadol rozsudok okresného súdu odvolaním zo 7. júna 2007. V ňom opätovne   argumentoval   tvrdením,   že   sporná   zmluva   o   budúcej   zmluve   je   neplatným právnym úkonom. Odvolacie dôvody boli v zásade zhodné s dôvodmi, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojom vyjadrení k žalobe v prvostupňovom konaní.

Krajský súd rozsudkom z 22. októbra 2007 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co   184/2007   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   V   odôvodnení   svojho rozhodnutia sformuloval právny názor, podľa ktorého „neoznačenie katastrálneho územia nemožno   považovať   za   taký   nedostatok,   ktorý   by   robil   právny   úkon   neurčitým   a nezrozumiteľným.   Nehnuteľnosti   sú   v   tomto   prípade   špecifikované   konkrétnymi   údajmi zodpovedajúcimi   stavu   v   katastri   nehnuteľností   (katastrálne   čísla   parciel,   číslo   súpisné domu,   atď.),   pričom   ani   medzi účastníkmi   nevznikli žiadne pochybnosti   o tom,   o   ktoré nehnuteľnosti sa konkrétne jedná (odporca tieto nehnuteľnosti v minulosti, v tom istom stave, odkúpil).“.

Odvolacou   námietkou   sťažovateľa   týkajúcou   sa   vymedzenia   príslušenstva predmetnej   nehnuteľnosti   sa   krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   explicitne nezaoberal,   podľa   jeho   názoru   však „nebola   preukázaná   ani   nezrozumiteľnosť   obsahu oboch namietaných listín, keďže prejav vôle oboch zmluvných strán z nich bol nepochybne poznateľný“.

V   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   založil   názor   o   porušení označených základných práv rozsudkom krajského súdu na viacerých tvrdeniach. V prvom rade uviedol, že ako účastník súdneho konania má „právo na spravodlivý súdny proces, ktorý   je   založený   predovšetkým   na   objektívnom   a   úplnom   dokazovaní,   spravodlivom, objektívnom a úplnom hodnotení všetkých dôkazov so zavŕšením spravodlivým rozhodnutím s   úplným,   zrozumiteľným   a   presvedčivým   odôvodnením“.   Toto   právo   mu   bolo   upreté, pretože „odvolací   súd   sa   pri   svojom   rozhodovaní   riadne   alebo   vôbec   nevysporiadal so všetkými   v   odvolaní   uvedenými   hmotnoprávnymi   a   procesnými   skutočnosťami,   ktoré sťažovateľ uviedol v podanom odvolaní a ktorými sťažovateľ odôvodňoval svoje právne závery   a   ktorými   protiargumentoval   proti   záverom   prvostupňového   súdu   či   o   ktoré odvolanie   oprel“.   Pritom   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   krajský   súd   sa   nevysporiadal „s otázkou právnej dôvodnosti a možnosti zmeny žalobného petitu a dokazovanie existencie hmotne právneho dôvodu zmeny žalobného petitu“, s otázkou „aplikácie právnych viet a záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 109/2004 ako dovolacieho súdu na prejednávanú   vec“ ani   s   otázkou „rozporu   medzi   výrokom   a   odôvodnením prvostupňového rozsudku v otázke určenia príslušenstva stavby a pozemku“.

Krajský súd sa podľa sťažovateľa nevysporiadal s otázkou platnosti právneho úkonu uzavretia   zmluvy   o   budúcej   zmluve.   Okresný   súd   poznajúc   skutočnosť,   že   konateľka sťažovateľa   je   sestrou   navrhovateľa,   považoval   za   preukázané,   že „Mgr.   H.   síce   ako konateľka odporcu   vykonávala pri podpise zmluvy   o budúcej   zmluve vôľu   žalobcu,   ale podstatné je, že ako konateľka zaväzovala žalovaného, a aj keď to nebola jej vôľa, nie taký úkon protiprávnym úkonom“.

Sťažovateľ   v   odôvodnení   svojej   sťažnosti   osobitne   poukázal   na rozpor   právneho názoru okresného súdu i krajského súdu s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozhodnutí vydanom vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Cdo 109/2004, ktorá „je svojou podstatou ak nie totožnou právnou vecou, tak určite obdobnou právnou vecou“.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že v konaní prvostupňového súdu bola tiež porušená „zásada rovnosti zbraní“, pretože predseda senátu okresného súdu na pojednávaní 23. marca 2007 „svojim   postupom   naznačoval   navrhovateľovi,   aby   podal   návrh   na   zmenu   žalobného petitu“.   Taktiež   priebeh   konania   charakterizovaný   dvomi   zrušeniami   meritórneho rozhodnutia okresného súdu krajským súdom (predsedom senátu krajského súdu bol vždy JUDr. B.) podľa sťažovateľa naznačuje, že v odvolacom konaní rozhodoval vylúčený sudca, keďže sa „cez tieto rozhodnutia vytvoril taký vzťah k prejednávnej veci, ktorý je dôvodom pre vylúčenie sudcu“.

Podľa sťažovateľa krajský súd v jeho prípade „porušil čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd najmenej v tom, že sťažovateľovi nezabezpečil:

-   realizáciu   práva   vlastniť   majetok,   keď   v   rozpore   s   ústavou   a   zákonom   urobil rozhodnutie, že porušovateľ nemôže byť vlastníkom určitého majetku,

- realizáciu práva osobnej prítomnosti pri prejednaní jeho veci pred nezávislým a spravodlivým súdom v celom súdnom konaní, a neumožnil mu realizáciu práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom,

- povinnosť súdu zaoberať sa a vysporiadať sa s jeho návrhmi a prednesmi ako účastníka odvolacieho konania podľa a v medziach zákona“.

Sťažovateľ uviedol, že v predmetnej veci podal aj dovolanie odôvodnené § 237 písm. f) a g) a § 238 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ako aj dôvodmi podľa § 241 ods. 2 OSP. Ústavný súd zistil, že v   dovolacom   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   Cdo   61/2008   najvyšší   súd   11.   júna 2009 rozhodol tak, že podané dovolanie odmietol.

V časti sťažnosti označenej ako „V. Návrh na rozhodnutie“ sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby „vyslovil, že Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k.: 9Co/184/2007 zo dňa 22.10.2007, v spojení s právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Žiline č. 8C/626/97-375 zo dňa 23. 03. 2007, porušil ústavné práva sťažovateľa a to právo domáhať sa svojho práva na nestrannom a nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na verejné prerokovanie jeho veci a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   porušil   jeho   základné   ľudské   právo na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k.:   9Co/184/2007   zo   dňa 22.10.2007 zrušil“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania... Z tohto dôvodu berúc do úvahy znenie časti sťažnosti nadpísanej ako „V.   Návrh   na   rozhodnutie“ i   skutočnosť,   že   sťažovateľ   je   zastúpený   kvalifikovaným právnym   zástupcom,   sa   ústavný   súd   nezaoberal   námietkou   porušenia   základného   práva vlastniť   majetok   zaručeného   čl.   20   ods.   1   ústavy,   ktorá   bola   naznačená   v   odôvodnení sťažnosti.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vo vzťahu k časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej   o   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v   tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Zásadnou   sťažnostnou   námietkou   bolo   sťažovateľovo   tvrdenie   o   rozpore napadnutého rozsudku krajského súdu s rozhodnutím najvyššieho súdu vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 109/2004.

V   uvedenom   rozhodnutí   najvyšší   súd   formuloval   právnu   vetu   tvoriacu   základ pre jeho rozhodnutie o tam prerokúvanej veci tak, že „je vylúčené, aby súd pri rozhodovaní o   nahradení   prejavu   vôle   (§   161   ods.   3   OSP)   neurčité,   prípadne   chýbajúce   podstatné náležitosti budúcej zmluvy napravoval výkladom prejavu vôle účastníkov zmluvy o budúcej zmluve   v   zmysle   §   35   OZ.“.   Naproti   tomu,   krajský   súd   v   sťažovateľovej   veci   zaujal stanovisko, podľa ktorého „neoznačenie katastrálneho územia nemožno považovať za taký nedostatok, ktorý by robil právny úkon neurčitým a nezrozumiteľným. Nehnuteľnosti sú v tomto   prípade   špecifikované   konkrétnymi   údajmi   zodpovedajúcimi   stavu   v   katastri nehnuteľností   (katastrálne   čísla   parciel,   číslo   súpisné   domu,   atď.),   pričom   ani   medzi účastníkmi nevznikli žiadne pochybnosti o tom, o ktoré nehnuteľnosti sa konkrétne jedná.“. Je tak zrejmé, že právne názory najvyššieho súdu a krajského súdu sa v prípadoch podľa sťažovateľa vykazujúcich rovnaké skutkové pozadie líšili.

Ústavný súd sa opätovne obracia k svojej ustálenej judikatúre, podľa ktorej k znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty [(čl. 1 ods. 1 ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný potom možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).

V naznačenej súvislosti tiež treba poukázať na názor ústavného súdu v iných veciach, kde vyslovil, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).

Z uvedených ustálených právnych názorov na rozpory judikatúry všeobecných súdov v   rovnakých   alebo   podobných   veciach   možno   vyvodiť,   že   zásah   ústavného   súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je v dôsledku oddelenosti ústavného súdnictva od   všeobecného   súdnictva   zakotvenej   v   systematike   siedmej   hlavy   ústavy   možný   len v prípadoch,   keď   rozdielnosť   riešení   skutkovo   rovnakých   alebo   podobných   prípadov zo strany všeobecných súdov dosahuje ústavnoprávnu relevanciu. Inými slovami, musí ísť o prípady, keď sa všeobecný súd v podstatnej otázke a bez riadneho odôvodnenia odchýli od stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov alebo jeho odchýlka (aj keď je v rozhodnutí samom   odôvodnená)   nezodpovedá   ústavne   konformnej   aplikácii   príslušných   právnych noriem,   pričom   v   obidvoch   prípadoch   musí   mať   postup   súdu   za   následok   porušenie niektorého z práv alebo slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby, na ktorých ochranu je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy povolaný ústavný súd. Až v takom prípade je namieste zásah ústavného súdu, tak ako ho predpokladá čl. 127 ústavy.

V   sťažovateľovom   prípade   možno   konštatovať,   že   po   formálnej   stránke   došlo k odchýlke okresného súdu a krajského súdu od ustálenej judikatúry v skutkovo podobných veciach   (rozhodnutie   najvyššieho súdu   vo veci   sp.   zn. 1   Cdo   109/2004),   podľa   názoru ústavného   súdu   však   ani   jeden   z   dvoch   predmetných   v   rozpore   stojacich   názorov všeobecných súdov nesignalizuje možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu. Už   citované   odôvodnenie   krajského   súdu   nie   je   arbitrárne   ani   zjavne   neodôvodnené. Navyše,   tvoriac   s   rozsudkom   krajského   súdu   jeden   celok   okresný   súd   vhodne   dopĺňa odôvodnenie   odchýlky   od   sťažovateľom   uvádzaného   judikátu   najvyššieho   súdu konštatovaním, že síce „zmluva o budúcej zmluve tak, ako bola uzatvorená, by nebola listinou spôsobilou zápisu na vklad a záznam podľa § 42 katastrálneho zákona č. 162/1995 Z. z. Listinou spôsobilou zápisu na vklad alebo záznam by však nemohla byť táto zmluva, ale až následne uzatvorená zmluva, alebo práve toto rozhodnutie súdu. Určite v záujme zachovania autority súdneho rozhodovania súd by mal rozhodnúť o nahradení prejavu vôle rozhodnutím, ktoré bude takto spôsobilou listinou, nemôže meniť návrh účastníka konania a je   pravdou,   že   časť   právnej   literatúry   a   rozhodovacej   praxe   považuje   pre   úspech v takomto predmete konania to, aby už zmluva o budúcej zmluve predložená súdu bola listinou spôsobilou zápisu do katastra nehnuteľností. K tomu súd poznamenáva, že v tomto konaní je viazaný návrhom na začatie konania a môže využiť celú zákonnú rozhodovaciu činnosť včítane interpretácie pre uváženie toho,   či navrhovateľ má právo dosiahnuť tu požadované   nahradenie   prejavu   vôle,   a   to   s   prihliadnutím   na   predchádzajúce   písomné dojednanie.   V   prípade   predloženia   neurčitej   listiny   zmluvy   o   budúcej   zmluve   súd zohľadňuje, či ide o neurčitosť vôle účastníkov zmluvy, ktorá by bola dôvodom neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 OZ, alebo o stav, keď táto vôľa bola neurčito vyjadrená, a neurčitosť prejavu vôle môže byť odstránená dokazovaním v súdnom konaní.“.

Takéto zdôvodnenie odchýlky od ustálenej judikatúry všeobecných súdov v spojení s už prezentovanými právnymi názormi   krajského súdu   ako súdu   odvolacieho považuje ústavný súd za plne rešpektujúce základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odôvodneniu   nechýba   logika   v   uvažovaní   a   takisto   nevedie   k   záverom,   ktoré   by nezodpovedali priebehu a výsledkom dokazovania v konaní.

Ústavný súd ešte nad rámec vysporiadania sa s predmetnou sťažnostnou námietkou považuje za potrebné zdôrazniť, že skutkový stav tvoriaci základ rozsudku krajského súdu v sťažovateľovom prípade nebol celkom totožný so skutkovým stavom, z ktorého vychádzal najvyšší súd pri formulácii svojho právneho názoru vo veci sp. zn. 1 Cdo 109/2004, a to práve v otázke identifikácie nehnuteľností, ktoré mali byť predmetom neskoršieho prevodu.

Najvyšší   súd   totiž   prerokúval   dovolanie   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu vychádzajúceho   zo   zistenia,   že   v   dokumente,   ktorý   mal   byť   považovaný   za   zmluvu o budúcej   zmluve,   predmetné   nehnuteľnosti   neboli   špecifikované   uvedením   presného označenia   pozemkov,   parcelných   čísel,   výmery   ani   čísla   listu   vlastníctva.   Je   preto pochopiteľné, že za takýchto okolností by odstraňovanie nedostatkov zmluvných formulácií najvyšším   súdom   prostredníctvom   dokazovania   bolo   dopĺňaním   podstatných   náležitostí kúpnej   zmluvy,   a   tým   aj   nahrádzaním   vôle   (nie   prejavov   vôle)   účastníkov   zmluvného vzťahu   spôsobom,   ktorý   by   bol   v   príkrom   rozpore   s   požiadavkou   zmluvnej   slobody charakterizujúcou súkromnoprávne vzťahy, ako aj v rozpore s ustanovením § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

V sťažovateľovom prípade však identifikácii nehnuteľností chýbalo presné uvedenie katastrálneho   územia,   v   ktorom   predmetné   nehnuteľnosti   boli   lokalizované,   a   číselné označenie listu vlastníctva, na ktorom v katastri nehnuteľností sú predmetné nehnuteľnosti vedené. Neurčitosť prejavu vôle účastníkov zmluvy o budúcej zmluve z 11. októbra 1996 je tak neporovnateľná s neurčitosťou posudzovanou v naznačenej kauze riešenej najvyšším súdom.   Okrem   toho,   v   priebehu   konania pred   okresným súdom   a krajským   súdom   ani sťažovateľ,   ani   žalobca   nenamietali,   že   by   nehnuteľnosti,   ktoré   boli   neúplne v   zmluve o budúcej   zmluve   identifikované,   neboli   tými   nehnuteľnosťami,   ku   ktorým   prevod vlastníckeho   práva   sa   napokon   stal   predmetom   rozsudku   okresného   súdu.   Z   toho jednoznačne vyplýva, že predmet zmluvy o budúcej   zmluve v   sťažovateľovom   prípade nebol z hľadiska jeho presnej identifikácie v priebehu dokazovania nijak spochybnený.

Preto námietku sťažovateľa o nerešpektovaní ustálenej judikatúry všeobecných súdov pri rozhodovaní v jeho veci krajským súdom považuje ústavný súd za nedôvodnú.

Druhá námietka sťažovateľa proti napadnutému rozsudku sa zakladala na tvrdení, že krajský   súd   ako   súd   odvolací   sa   nevysporiadal „so   skutočnosťami,   ktorými   sťažovateľ preukazoval   neplatnosť   zmluvy   o   budúcej   zmluve   z   dôvodu   neurčitosti   opisu   a   určenia príslušenstva predávanej veci. Porušovateľ ako odvolací súd o tejto otázke vôbec nekonal a ani sa touto skutočnosťou nepotreboval alebo nechcel zaoberať. Napriek takému a určite nesprávnemu právnemu názoru prvostupňového súdu, že príslušenstvom stavby sú trvalé porasty.“.

K   tejto   námietke   ústavný   súd   v   prvom   rade   poznamenáva,   že   okresný   súd v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   zaujal   k   povahe   trvalých   porastov   jednoznačné stanovisko,   keď ich právne kvalifikoval ako súčasť veci,   nie jej príslušenstvo.   Doslova uviedol, že „pokiaľ po stránke obsahu zmluvy o budúcej zmluve spornou bola ďalej otázka príslušenstva, ktoré tiež malo byť budúcou zmluvou prevedené, súd poznamenáva, že pokiaľ bolo špecifikované príkladmo ako ploty, úpravy, trvalé porasty, atď., ide podľa povahy týchto predmetov o súčasť pozemku, teda nie právne samostatnú vec“.

Je pravdou, že okresný súd svojím rozsudkom napriek tomu nahradil prejav vôle sťažovateľa uzavrieť kúpnu zmluvu v znení odporujúcom jeho citovanému názoru, pretože v čl. II bode 1 sa uvádza, že predmetom zmluvy je okrem domu „čís. súp. 886“ aj „jeho príslušenstvo (ploty, vonkajšie úpravy, trvalé porasty, atď.)“. Podľa názoru ústavného súdu sa však okresný vysporiadal akceptovateľným spôsobom aj s týmto nedostatkom v zmluvnej formulácii, keď vyjadril názor, že „pomenovanie týchto predmetov nesprávnym právnym pojmom nemohlo nič zmeniť na následkoch uzatvorenia ich právneho úkonu. Účastníci sa dohodli na uzatvorení budúcej zmluvy s predmetom konkrétnych nehnuteľností a každá súčasť týchto nehnuteľností bude nevyhnutne prevedená spolu s nimi.“. Teda bez ohľadu na to, že účastníci označili niektoré súčasti predmetnej nehnuteľnosti ako jej príslušenstvo, okresný súd bol toho názoru, že všetky súčasti nehnuteľnosti sledujú jej vlastnícky režim, a preto   budú   prevedené   spolu   s   ňou.   Tento   záver   podľa   názoru   ústavného   súdu   plne rešpektuje   podstatu   právneho   vzťahu   súčasti   veci   a   hlavnej   veci   tak,   ako   vyplýva z ustanovenia § 120 Občianskeho zákonníka.

Pritom   okresný   súd   neopomenul   ani   potrebu   vysporiadať   sa   v   konkrétnych okolnostiach s problémom prípadného príslušenstva predmetných nehnuteľností. Uviedol, že „pokiaľ príslušenstvom malo byť aj vnútorné vybavenie (kancelárske zariadenie, telefón a   pod.),   správne   už   išlo   o   právne   samostatné   veci,   ktoré   mohli   tvoriť   príslušenstvo predmetných   nehnuteľností,   ich   konkrétne   stotožňovanie   by   však   už   bolo   nad   rámec rozhodovacej   právomoci   tunajšieho   súdu,   ako   aj   nad   rámec   rozhodovacej   činnosti katastrálneho úradu o zápise vlastníckych práv k nehnuteľnostiam. Pokiaľ by v dôsledku tohto   nahradenia   vôle   žalovaného   bolo   v   budúcnosti   sporné,   či   bolo   prevedené   aj vlastníctvo   ku   konkrétnej   právne   samostatnej   veci,   bolo   by   to   vecou   účastníkov,   aj s ohľadom na možný vznik sporu o vydanie veci, ako určito sa dohodli.“. Citovaná časť odôvodnenia smeruje k názoru, že neuvedenie príslušenstva prevádzaných nehnuteľností nemusí bez ďalšieho znamenať absolútnu neplatnosť zmluvy, ktorou sa prevádza hlavná vec,   čo   zodpovedá   i   ustálenej   judikatúre   všeobecných   súdov   (napríklad   rozsudok Najvyššieho   súdu   Českej   socialistickej   republiky   zo   4.   júla   1985   sp.   zn.   4   Cz   25/85 uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 7/1987). Preto je vecou účastníkov zmluvy o prevode nehnuteľnosti, či do nej pojmú aj príslušenstvo hlavnej veci. Ak sa ale rozhodnú príslušenstvo v zmluve neuviesť, prípadne ho uvedú neúplne (ako to bolo aj v posudzovanom prípade), potom to nemusí za každých okolností viesť k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy pre jej neurčitosť.

Ústavný súd tak k druhej prednesenej sťažnostnej námietke uzatvára, že vo vzťahu odôvodnenia a výroku rozsudku okresného súdu nezistil rozpor, ktorý sťažovateľ namietal a ktorý sa na prvý pohľad v tomto rozsudku aj javil, pričom ak za tejto situácie krajský súd svoje potvrdzujúce rozhodnutie zdôvodnil iba jednoducho tvrdením, že „nebola preukázaná ani nezrozumiteľnosť obsahu oboch namietaných listín, keďže prejav vôle oboch zmluvných strán z nich bol nepochybne poznateľný“, potom pri ústavným súdom viackrát deklarovanej jednote prvostupňového a odvolacieho rozhodnutia (napríklad II. ÚS 78/05) by v rámci meritórneho prerokovania predloženej sťažnosti nebolo možné odôvodnenie napadnutého rozsudku   krajského   súdu   charakterizovať   za   žiadnych   okolností   ako   stojace   v   rozpore s požiadavkami, ktoré na kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí kladie čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napr. III. ÚS 209/04).

Sťažovateľ tiež namietal oprávnenie Mgr. H. konať v jeho mene v čase uzatvárania zmluvy o budúcej   zmluve, ako aj zmlúv o pôžičkách, ktoré zmluve o budúcej   zmluve predchádzali. K tejto námietke ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a   právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo slobody   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00,   III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   z   rozsudku   krajského   súdu,   ale   predovšetkým z rozsudku okresného súdu zistil, že oprávnenie osôb, ktoré podpisovali predmetné zmluvy, bolo v konaní podrobené rozsiahlemu a široko zameranému dokazovaniu, konajúce súdy svoje skutkové závery náležite vysvetlili a podľa názoru ústavného súdu je nadbytočné ich v odôvodnení   tohto   rozhodnutia   opätovne   rekapitulovať.   Postačuje   poukaz   na   to,   že vychádzali zo zistení plynúcich z výpisu z obchodného registra, ktorý účastníci konania nespochybnili, ale aj z formálnej podoby sporných zmlúv. Tie sťažovateľ priložil k svojej sťažnosti, a tak ústavný súd aj napriek už citovanej judikatúre vylučujúcej jeho postavenie ďalšej inštancie všeobecného súdnictva mohol dospieť k úsudku, že v skutkových zisteniach oboch konajúcich súdov niet signálu, ktorý by mohol po prijatí sťažnosti viesť v konečnom dôsledku ku konštatácii porušenia označených základných práv sťažovateľa pre arbitrárnosť alebo zjavnú neodôvodnenosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ďalšou   námietkou   sťažovateľa   bolo   jeho   tvrdenie,   že   v   odvolacom   konaní rozhodoval vylúčený sudca, keďže „senát odvolacieho súdu, ktorého predsedom bol vždy JUDr. J. B. rozhodnutia prvostupňového súdu vždy zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie“. Sťažovateľ   je   tak   presvedčený,   že   u   predsedu   senátu   krajského   súdu „sa   cez   tieto rozhodnutia   vytvoril   taký   vzťah   k   prejednávanej   veci,   ktorý   je   dôvodom   pre   vylúčenie sudcu“.

Na   preskúmanie   tejto   námietky   sťažovateľa   ústavný   súd   vzhľadom   na   princíp subsidiarity   plynúci   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemá   dostatok   právomoci.   Dôvodom   je ustanovenie § 237 písm. g) OSP, ktoré dáva účastníkovi konania právo podať dovolanie ako mimoriadny   opravný   prostriedok   proti   odvolaciemu   rozhodnutiu,   ktoré   vydal   vylúčený sudca. Existuje tak iný súd,   ktorý   má právomoc poskytnúť právu sťažovateľa potrebnú ochranu, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Rovnaký postoj zaujal ústavný súd i k námietke sťažovateľa o porušení princípu rovnosti   zbraní,   ktorého   sa   mal   dopustiť   predseda   senátu   okresného   súdu.   Z   obsahu odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu ústavný súd zistil, že toto pochybenie sťažovateľ vo svojom odvolaní nenamietal. Z tohto dôvodu nebolo úlohou krajského súdu vysporiadať sa s prípadnou existenciou tejto vady. Pre ústavný súd je však v tejto súvislosti smerodajné,   že ochranu proti   porušeniu   princípu   rovnosti   zbraní v konaní súdu   prvého stupňa je oprávnený poskytnúť odvolací súd. Preto i v tomto prípade je právomoc ústavného súdu preskúmavať postup predsedu senátu okresného súdu vylúčená.

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa na verejné prerokovanie jeho veci a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že sťažovateľ videl porušenie týchto svojich   základných   práv   v   tom,   že   mu „porušovateľ   ako   orgán   súdnej   moci   štátu... nezabezpečil...   realizáciu   práva   osobnej   prítomnosti   pri   prejednaní   jeho   veci   pred nezávislým a spravodlivým súdom v celom súdnom konaní, a neumožnil mu realizáciu práva vyjadriť   sa   ku   všetkým   dôkazom“.   Toto   konštatovanie   však   nezdôvodnil   poukazom na žiadne konkrétne procesné pochybenie konajúcich súdov, ktorým by mu tieto boli odňali právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že názor sťažovateľa, že krajský súd sa nevysporiadal so všetkými jeho odvolacími námietkami, nemôže signalizovať porušenie základného práva vyjadriť sa ku vykonávaným dôkazom, pretože   požiadavka,   aby   sa   konajúci   súd   v   odôvodnení   rozhodnutia   riadne   vysporiadal so všetkými   námietkami   účastníka   konania   majúcimi   zásadný   význam   pre   rozhodnutie vo veci, netvorí obsah základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Rovnako   sťažovateľ   neuviedol   žiadne   skutočnosti   nasvedčujúce   možnosti   zistiť po meritórnom prerokovaní predmetnej sťažnosti porušenie základného práva na verejné prerokovanie jeho veci.

Ústavný súd tak nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na   ďalšie   konanie   mohli   viesť   k   záveru   o   porušení   základného   práva   sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto i v tejto časti predloženú sťažnosť zhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009