znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 345/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2008 o sťažnosti JUDr. J. G., T., zastúpeného advokátom Mgr. Ľ. J., Advokátska kancelária, P., ktorou namietal porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 8 ods. 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 To 9/2007 z 21. februára 2007, takto

r o z h o d o l :

  Sťažnosť JUDr. J. G.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2007 doručená sťažnosť JUDr. J. G., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Ľ. J.,   Advokátska   kancelária,   P.,   ktorou   namietal   porušenie   svojich   základných   práv zaručených   čl. 46   ods. 1   a   čl.   50   ods.   2   a   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   základných   práv   podľa   čl.   8   ods.   2,   čl.   36   ods.   1   a čl.   40   ods.   3   Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 9/2007 z 21. februára 2007.

  Z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že označeným rozsudkom krajského súdu bol sťažovateľ   odsúdený   pre   trestný   čin   ublíženia   na   zdraví   podľa   §   224   ods.   1   zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 199/03 z 23. augusta 2006.

  Podľa názoru sťažovateľa krajský súd pri svojom rozhodovaní v danej veci porušil jeho   základné   práva   tým,   že „sa   s jeho   obhajobou   súd   nevysporiadal   a ani   sa   s ňou nezaoberal“.

  V tejto súvislosti   sťažovateľ argumentuje takto: „Porušenie ústavných práv uvedených v časti II. tejto sťažnosti sťažovateľ vidí v tom, že sa súd nevysporiadal s celou obranou sťažovateľa a pri posudzovaní viny vychádzal z dôkazov, ktoré svedčili proti nemu, s dôkazmi   svedčiacimi   v prospech   sťažovateľa   ako   boli   sťažovateľom   prednesené   v jeho obhajobe sa vcelku nevysporiadal. Súdy nemôžu preferovať iba tie dôkazy, ktoré potvrdzujú predpokladanú   skutkovú   verziu,   nemôžu   prispôsobovať   dôkaznú   situáciu   podľa   svojej úvahy. Sťažovateľ si je vedomý tlaku médií v danej veci, to však nemôže byť na úkor jeho právneho postavenia v trestnom konaní. Sťažovateľ sa tiež domnieva, že dôkaznú núdzu alebo medzery v dôkazoch nemožno pričítať na jeho ťarchu, je to v rozpore s princípom prezumpcie neviny. Ak súd pokladá námietky sťažovateľa prednesené v rámci jeho obhajoby za nedôvodné, ako to uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, je na ňom, aby tento svoj záver natoľko zdôvodnil, aby bolo zrejmé, ktoré skutkové okolnosti vo vzťahu k obhajobe túto   obhajobu   vyvracajú.   Všeobecná,   povahou   veci   daná   nerovnosť   medzi   žalobcom   - prokurátorom   a obžalovaným   je   zákonom   zmiernená   a hlavne   v konaní   pred   súdmi vyvažovaná jednak ich procesnou rovnosťou ako na konaní zúčastnených strán,   jednak ďalšími ústavným spôsobom zaručenými právami, medzi ktoré patrí aj právo na obhajobu. Z práva   na   obhajobu   vyplýva   povinnosť   pre   súd   zaoberať   sa   podstatnými   námietkami obhajoby a svoje stanovisko k nim v odôvodnení svojho rozhodnutia vyložiť. Prezumpcia neviny sleduje tiež cieľ dosiahnuť istotu, že páchateľ trestný čin zavinil.“

Vzhľadom na uvedené argumenty sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.   č. k. 4 To 9/2007 zo dňa 21.2.2007 v trestnej veci sťažovateľa, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkov 8 ods. 2 a 36 ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadreného princípu prezumpcie neviny a ústavného práva na obhajobu podľa článku   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a článku   40   ods.   3   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 4 To 9/2007 zo dňa 21.2.2007 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

  V závere sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd uložil krajskému súdu povinnosť zaplatiť mu náhradu trov v konaní pred ústavným súdom, a zároveň uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho prerokovania veci pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

  Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods. 1 ústavy, základného práva   na obhajobu podľa   čl.   50 ods.   3 ústavy, porušenie princípu prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 listiny, základného práva na obhajobu podľa čl. 40 ods. 3 listiny, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

  Sťažovateľ v obsahu sťažnosti označil namietané porušenie čl. 40 ods. 3 dohovoru, avšak z obsahu sťažnosti je zrejmé, že ide o pisársku chybu a sťažovateľ mal na mysli čl. 40 ods. 3 listiny zaručujúci právo na obhajobu. Ústavný súd túto zrejmú nesprávnosť preklenul prostredníctvom   odôvodnenia   sťažnosti   bez   toho,   aby   sťažovateľa   vyzýval   na opravu podania.

Ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   preskúmal   spisový   materiál týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa (spis okresného súdu sp. zn. 1 T 199/03 a zberný spis krajského súdu sp. zn. 4 To 9/2007), aby posúdil, či účinky výkonu právomoci krajského súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodovaním   v odvolacom   konaní   sú   zlučiteľné   s limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označených ustanovení ústavy, listiny a dohovoru.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nemožno nikoho stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu je zrejmé, že podstata ním namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd tkvie v tvrdení, že súd sa   s obhajobou   sťažovateľa   nevysporiadal   a pri   posudzovaní   jeho   viny   vychádzal   len z dôkazov svedčiacich proti nemu a nezohľadnil dôkazy svedčiace v jeho prospech, ktoré sťažovateľ predniesol v rámci svojej obhajoby.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v Slovenskej   republike   vyplýva,   že   rozhodovanie   v trestnoprávnych veciach   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Ústavnému   súdu   preto   neprináleží rozhodovať o vine a treste osoby obžalovanej z trestného činu, resp. v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy posudzovať otázku viny sťažovateľa vo vzťahu k spáchaniu trestného činu, z ktorého ho viní obžaloba v konkrétnej trestnej veci, alebo z ktorého bol uznaný vinným rozsudkom všeobecného (trestného) súdu.

Ústavný súd je oprávnený posúdiť, či spôsob aplikácie práva všeobecným súdom v konkrétnom prípade je zlučiteľný s ústavou, vrátane jej ustanovení zaručujúcich základné práva a slobody alebo ľudské práva a slobody vyplývajúce z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   v konaní podľa čl. 127 ústavy namieta.

Pokiaľ   ide   o posudzovanie   skutkových   a právnych   záverov   všeobecného   súdu obsiahnutých v jeho rozhodnutí, ústavný súd opakovane vyslovil, že môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V posudzovanom   prípade   uznal   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   T   199/03 z 23. augusta 2006 sťažovateľa vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa   § 224   ods.   1   Trestného   zákona   na   tom   skutkovom   základe,   že   sťažovateľ „dňa 14. novembra 2000 asi o 17.30 hod. viedol osobné motorové vozidlo Š-Fabia,   po štátnej ceste I. triedy č. 61 z P. smerom do T., pričom v km 78.250 medzi obcami P. – D. nevenujúc dostatočnú   pozornosť   cestnej   premávke,   pri zapnutých   tlmených   svetlách,   vôbec nespozoroval pred nim jazdiaceho cyklistu P. K., ktorý následkom nárazu utrpel viaceré závažné   poranenia   hlavy,   hrudných   a brušných   orgánov,   na   následky   ktorých   dňa 14.11.2000 po 18.50 hod. v Nemocnici s poliklinikou P. zomrel“.

V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd okrem iného uviedol: „Za príčinu dopravnej nehody z technického hľadiska možno určiť jednak nesprávnu techniku jazdy cyklistu po vozovke, ktorá spočívala v tom, že nebol osvetlený a v čase nárazu sa nachádzal 0,7 m od okraja vodiacej čiary v jazdnom pruhu vozidla, pričom obžalovaný jazdil v strede jazdného   pruhu   a na   druhej   strane   v nesprávnej   technike   jazdy   obžalovaného,   ktorá spočívala   v tom,   že   sa   po   vozovke   pohyboval   rýchlosťou   vyššou   ako   bola   rýchlosť zodpovedajúca   rozhľadu   pri   jazde   vozidla   s rozsvietenými   stretávacími   svetlami,   alebo v tom, že sa po vozovke pohyboval rýchlosťou vyššou ako bola rýchlosť zodpovedajúca dohľadu   na konkrétneho cyklistu,   pričom   toto   možno   považovať   za nesprávnu   techniku jazdy   iba   v prípade,   že   by   mal   povinnosť   predvídať   pohyb   neosvetleného   cyklistu   po vozovke. Taktiež nesprávnym prvkom techniky jazdy obžalovaného bola oneskorená reakcia na vzniknutú situáciu.“

  V odvolaní zo 6. októbra 2006 podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažovateľ   predovšetkým uviedol: „Znalec Ing. V. S. vo svojej výpovedi dňa 10.4.2006 pred súdom uviedol, že som ani pri včasnej reakcii zabrániť zrážke s cyklistom nemohol, pričom tento záver vyplýva aj z doplnenia jeho znaleckého posudku.   Znalec   ústavu   Ing.   G.   K.   uviedol   vo   svojej   výpovedi   pred   súdom,   aj   vo svojej výpovedi pred vyšetrovateľom dňa 11.9.2002, že pri rýchlosti, ktorou som sa pohyboval, som   nemohol   ani   pri   včasnej   reakcii   nehode   zabrániť   ani   brzdením   ani   vyhýbaním   sa doľava.

Znalec Ing. G. B. vo svojich posudkoch uviedol, že som ani pri včasnej reakcii zabrániť zrážke s cyklistom nemohol.

Podľa znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva číslo 1/2002 kolíziu vyvolal cyklista.

Príčinný   vzťah   medzi   mojim   konaním   a následkom   preto   neexistuje,   či   by   som reagoval včas alebo nie, ku kolízii, ktorú vyvolal cyklista by došlo.“

Krajský súd v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. 4 To 9/2007 z 21. februára 2007 zrušil prvostupňový rozsudok len vo výroku o uloženom treste a vo výroku o náhrade škody a nahradil   ich   vlastným rozhodnutím stotožniac sa   so skutkovými závermi súdu   prvého stupňa, ako aj s dôvodmi uvedenými v jeho rozhodnutí vo vzťahu k naplneniu zákonných podmienok trestnej zodpovednosti sťažovateľa pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Trestného zákona.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol: „Skutkové závery uvedené v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku sú správne, vychádzajú z výsledkov úplného   a v súlade   so   zákonom   vykonaného   dokazovania.   K týmto   skutkovým   záverom dospel   súd   I.   stupňa   po   tom,   čo   jednotlivé   dôkazy   vyhodnotil   v súlade   s kritériami uvedenými v ustanovení § 2 ods. 6 Tr. por., tak jednotlivo, ako i v ich vzájomnej súvislosti. V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 125 Tr. por. súd I. stupňa v dostatočnom rozsahu uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové tvrdenia, ako sa vyrovnal s obranou obžalovaného, a akými úvahami sa   spravoval   pri   hodnotení   vykonaných   dôkazov   (§   2   ods.   6   Tr.   por.),   s ktorými   bez podstatnejších   výhrad   súhlasí   i odvolací   súd,   a preto   v podrobnostiach   na   ne,   ako na správne odkazuje.“

Podľa vyjadrenia krajského súdu sa skutkové zistenia oproti jeho predchádzajúcemu rozsudku sp. zn. 4 To 14/2005 zo 17. marca 2005 (ktorý bol zrušený na základe sťažnosti pre porušenie   zákona   podanej   ministrom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tz   24/2005   zo 14.   októbra   2005) nezmenili,   preto   odkázal   na   príslušnú   časť   odôvodnenia   tohto   predchádzajúceho rozhodnutia,   kde „detailne   rozviedol   svoje   skutkové   a právne   závery“   a okrem   iného uviedol: „Námietky obžalovaného uvedené v písomných dôvodoch jeho odvolania nie sú dôvodné,   a to   s poukazom   na   vykonané   dôkazy,   predovšetkým   na   znalecké   dokazovanie z odboru dopravy. Aj podľa názoru krajského súdu je vina obžalovaného jednoznačne a bez akýchkoľvek   pochybností   preukázaná,   napriek   tomu,   že   obžalovaný   popiera   zavinenie na dopravnej   nehode,   a to   predovšetkým   takým   objektívnym   dôkazom,   ako   je   znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline, z ktorého vyplýva, že poškodený sa   v čase nárazu nachádzal 0,7 m od okraja vodiacej čiary v jazdnom pruhu vozidla a obžalovaný sa nachádzal v strede jazdného pruhu. Za príčinu dopravnej nehody z technického hľadiska ustálil jednak nesprávnu techniku jazdy cyklistu po vozovke, ktorá spočívala v tom, že nebol osvetlený a jednak nesprávnu techniku jazdy vozidla Škoda Fabia,   ktorá spočívala buď v tom, že sa po vozovke pohyboval rýchlosťou vyššou, ako bola rýchlosť zodpovedajúca rozhľadu   pri   jazde   vozidla   s rozsvietenými   stretávacími   svetlami   alebo   v tom,   že   sa po vozovke   pohyboval   rýchlosťou   vyššou,   ako   bola   rýchlosť   zodpovedajúca   dohľadu na konkrétneho cyklistu, pričom toto možno považovať za nesprávnu techniku jazdy iba v prípade, že by mal povinnosť predvídať pohyb neosvetleného cyklistu po vozovke. Ďalším nesprávnym prvkom techniky jazdy vodiča Škoda Fabia bola výrazne oneskorená reakcia na vzniknutú situáciu. Ďalej uviedol, že vodič sa pohyboval na začiatku nehodového deja rýchlosťou 72 až 88 km/h, najpravdepodobnejšie 80 km/h. V predmetnej veci boli podané tri znalecké posudky z odboru cestnej dopravy a správne súd I. stupňa pri stanovení príčin dopravnej nehody vychádzal zo znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline, kde sa znalci zaoberali aj znaleckými posudkami znalcov Ing. S. a Ing. B. Znaleckému posudku Ing. S. vytkli, že použil neúmerne vysokú hodnotu spomalenia vozidla, zanedbal obídenie   prvého   cyklistu   a skutočnosť,   že   vozidlo   začalo   brzdiť   až   po   jeho   predídení a znaleckému posudku Ing. B. vytkli, že určil dosvit tlmených svetlometov na 70 m, ktorá hodnota   je   vysoká,   pre   výpočet   rýchlosti   vozidla   použil   vysoké   spomalenie   a rýchlosť primeraná z technického hľadiska rozhľadu je neúmerne vysoká, túto vypočítal nesprávne k pohybujúcej sa prekážke. Zo znaleckého posudku znalcov z odboru zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo Ústavu súdneho lekárstva LFUK FN Bratislava MUDr. M. L. a S. K. mal súd preukázané, že ide o smrť násilnú, ktorá je v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 14.11.2000, títo sa vyjadrovali k charakteru zranení, ktoré utrpel pri dopravnej nehode nebohý P. K. s tým, že na hlavnom pojednávaní znalkyňa MUDr. S. K. uviedla, že lekáry sa sústredili na poškodenie mozgu, keby včas zistili aj roztrhnutie sleziny a bránice a boli by sa včas zamerali na chirurgické zákroky, mohli zabrániť smrti alebo oddialiť nástup   smrti,   pričom   súhlasili   so   závermi   znaleckého   posudku   Ústavu   –   Jesseniovej lekárskej   fakulty   UK   v Martine   zo   záverov   ktorého   vyplýva,   že   i keď   došlo   k určitým chybným postupom zo strany ošetrujúcich lekárov, je však veľmi pravdepodobné, že tieto neovplyvnili   nepriaznivú   prognózu   z hľadiska   prežitia   t.j.   možnosti   záchrany   života nebohého P. K. s tým, že nemožno vysloviť jednoznačný záver, či by bolo možné zachrániť jeho život pri správnom postupe lekárov a ošetrujúceho personálu.“

Predmetom konania pred ústavným súdom nie je, ako už bolo uvedené, posúdenie otázky   viny   sťažovateľa,   ale   kontrola   zlučiteľnosti   skutkových   a právnych   záverov všeobecného súdu so sťažovateľom označeným článkami ústavy, listiny a dohovoru.  

Po   oboznámení   sa   s obsahom rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   4   To   9/2007 z 21. februára 2007 (s prihliadnutím na obsah prvostupňového rozsudku okresného súdu, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť ani interpretácia vykonaných dôkazov odporujúca zásadám   formálnej   logiky,   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

  K spôsobu odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom krajský súd odkázal „na príslušnú časť odôvodnenia svojho predchádzajúceho rozhodnutia, a to rozsudok zo dňa 17.3.2005 sp.zn. 4To 14/2005, kde   detailne rozviedol svoje skutkové a právne závery“,   považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že takýto spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia je možné z hľadiska jeho preskúmateľnosti akceptovať ako prípustný, a to aj z dôvodov, že obsah predchádzajúceho rozhodnutia - rozsudku - bol dotknutým osobám dostupný jednak prostredníctvom   jeho   doručenia   spôsobom   určeným   ustanoveniami   § 130   zákona č. 141/1961   Zb.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok), ale tiež bola daná aj prípadná možnosť nazretia do príslušného spisu v zmysle ustanovení § 65 Trestného poriadku.

Z odôvodnenia rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu je zrejmé, že pri uznaní viny sťažovateľa vychádzali predovšetkým z vypracovaných znaleckých posudkov z odboru cestnej dopravy, ako aj z odboru zdravotníctva.

Krajský   súd   sa   v rámci   svojho   odôvodnenia   vysporiadal   s obranou   sťažovateľa a s dôkazmi, ktoré sťažovateľ v podanom odvolaní prezentoval ako dôkazy slúžiace v jeho prospech (citované znalecké posudky z odboru cestnej dopravy), keď v odôvodnení svojho predchádzajúceho   rozhodnutia   (na   ktoré   v aktuálnom   rozsudku   odkázal)   uviedol,   ktorý z posudkov   a ktoré   jeho   časti   vzal   za   smerodajné   z pohľadu   priebehu   skutkového   deja, pričom súčasne poukázal na jeho časti vyvracajúce závery ostatných posudkov,   o ktoré opiera svoju obhajobu sťažovateľ. V rámci tohto odôvodnenia vyriešil krajský súd aj otázku, ktorú   ako   ďalšiu   kľúčovú   v rámci   svojej   obhajoby   predostrel   sťažovateľ   - „Príčinná súvislosť   k následku   smrti   -   ošetrenie   poškodeného   non   lege   artis“ -   a odvolal   sa na znalecký posudok, ktorý vyvracia sťažovateľom tvrdený nedostatok príčinnej súvislosti k následku   smrti   (znalecký   posudok   Ústavu   –   Jesseniovej   lekárskej   fakulty   Univerzity Komenského v Martine).

Podľa § 2 ods. 5 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. S   rovnakou   starostlivosťou   objasňujú   okolnosti   svedčiace   proti   obvinenému,   ako   aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán. Priznanie obvineného nezbavuje orgány činné v trestnom konaní povinnosti preskúmať všetky okolnosti prípadu.

Podľa   §   2   ods.   6   Trestného   poriadku   orgány   činné   v   trestnom   konaní   hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.

Podľa § 89 ods. 2 Trestného poriadku za dôkaz môže poslúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo bolo získané zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.

Z kontradiktórnej   povahy   súdneho   konania   v spojení   s právom   obvineného (resp. obžalovaného)   na   obhajobu   vyplýva,   že   v   rámci   dokazovania   v súvislosti objasňovaním   skutkového   stavu   v trestnom   konaní   bude   súd   spravidla   konfrontovaný s dvomi   skupinami   dôkazov   predkladaných   zástupcom   obžaloby   na   jednej   strane a obhajobou na strane druhej. Samotná existencia takýchto dvoch   protichodných skupín dôkazov však automaticky nezakladá povinnosť súdu rozhodnúť o oslobodení obžalovaného spod obžaloby s ohľadom na zásadu in dubio pro reo. Princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia ukladá súdu povinnosť vykonať dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (nie každý dôkaz navrhnutý niektorou   zo   strán)   objasňujúc   s   rovnakou   starostlivosťou   okolnosti   svedčiace   proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a následne dôkazy vyhodnotiť podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia   založeného   na   starostlivom   uvážení   všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán. Pokiaľ v procese hodnotenia dôkazov dospeje súd k záveru, že väčšina v konaní vykonaných dôkazov svedčiacich proti obžalovanému vo svojom súhrne spoľahlivo vyvracia pravdivosť dôkazov v jeho prospech (teda, že dôkazy vykonané v konaní preukazujú vinu obžalovaného mimo rozumných pochybností), a svoje závery v tomto smere dostatočne odôvodní, nemožno jeho rozhodnutie, ktorým vysloví vinu obžalovaného, považovať za nezákonné či neústavné z dôvodu porušenia zásady in dubio pro reo.

  Z už uvedeného vyplýva, že krajský súd vo svojom odôvodnení poukázal na dôkazy vyvracajúce obhajobu predostretú sťažovateľom.

Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 4 To 9/2007 z 21. februára 2007 preto možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné.

Závery krajského súdu obsiahnuté v napádanom rozhodnutí nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V tomto kontexte samotná skutočnosť, že si krajský súd v predmetnej veci neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie   z pohľadu   obhajoby,   nemôže   viesť   k záveru   o porušení   sťažovateľom označených základných práv zaručených v ústave, listine a dohovore.

Ústavný   súd   teda   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2008