znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 345/07-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť O., Ž. a obchodnej spoločnosti T., s. r. o., Ž., právne zastúpených advokátom JUDr. M. R., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie ich záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupmi   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 27 Ro 111/07 a Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 226/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. a obchodnej spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2007 doručená sťažnosť O. (ďalej len „sťažovateľ v prvom rade“) a obchodnej spoločnosti T.,   s.   r.o.,   (ďalej   len   „sťažovateľ   v   druhom   rade“,   spolu   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietajú porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojich záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Ro 111/07 a Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 226/07.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uviedli,   že   žalobným   návrhom   doručeným okresnému súdu 12. marca 2007 sa ako navrhovatelia v prvom a druhom rade domáhali, zaplatenia sumy 1 837 Sk s prísl. za „nezaplatenie poplatku za káblovú televíziu“. Súčasťou návrhu boli ich splnomocnenia pre advokáta udelené a podpísané štatutárnymi orgánmi právnických osôb.

Okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov 28. marca 2007 na predloženie riadneho   splnomocnenia,   k   výzve   sa   vyjadrili   sťažovatelia   podaním,   ktoré   mu   doručili 4. apríla 2007.

Okresný súd opätovnou výzvou z 2. mája 2007 vyzval sťažovateľov na odstránenie nedostatkov   podania   a   splnomocnení,   sťažovatelia   na   výzvu   odpovedali   prípisom zo 17. mája   2007,   v   ktorom   opätovne   vyhlásili,   že „trvajú   na   svojich   udelených plnomocenstvách, plnomocenstvo udelené advokátovi nikdy nepodpísali ako fyzické osoby vo vlastnom mene, ale ako štatutárne orgány navrhovateľov(...)“.

Okresný súd uznesením sp. zn. 27 Ro 111/07 z 15. júna 2007 však ich podanie odmietol a nepriznal im náhradu trov konania.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   4.   júla   2007   odvolanie, v ktorom uviedli, že postupom okresného súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom.Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 226/07 z 31. júla 2007 uznesenie okresného súdu sp. zn. 27 Ro 111/07 z 15. júna 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovatelia   v   tomto   postupe   okresného   súdu,   ktorý   im   viackrát   zaslal   účelové, zmätočné   a   nadbytočné   výzvy   na   odstránenie   nedostatkov   predložených   splnomocnení, vidia porušenie svojich označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru. Jeho postupom im bola odňatá možnosť konať pred súdom, teda bolo porušené ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny). Obdobne toto základné právo bolo porušené aj postupom krajského súdu, pretože jeho rozhodnutie, ktorým zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, je v rozpore s platnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka a tiež je arbitrárne, pretože „krajský súd si svojvoľne vyložil zákon v neprospech účastníka - sťažovateľa v 1) rade, keď pri dôvodení, že pre platné udelenie plnomocenstva na zastupovanie v konaní predpisuje Občiansky súdny poriadok v ust. § - u 28 ods. 1 písomnú formu...“.

S jeho názorom sa sťažovatelia nestotožňujú a v tejto súvislosti poukazujú na iné svoje   právne   veci,   ktoré   boli   predmetom   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   kde   ich predložené splnomocnenia boli rešpektované.

Ďalej sťažovatelia namietajú aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy z dôvodu, že okresný súd nekonal v ich právnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Podľa   sťažovateľov   došlo   aj   k   porušeniu   ich základného práva na právnu pomoc v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy tým, že celé súdne konanie bolo vedené formalisticky a bolo im odňaté ich „právo na právnu pomoc nerešpektovaním plnej moci udelenej advokátom, ktorého si účastník zvolil...“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil, že postupmi okresného súdu   a krajského súdu   v napadnutých   konaniach boli porušené ich   základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2, čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie ich záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a prikázal okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Ro 111/07 konať bez zbytočných prieťahov.

Takisto žiadajú, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Co 226/07 z 31. júla 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovatelia sa zároveň domáhajú priznania finančného zadosťučinenia, sťažovateľ v prvom   rade   sa   domáha   priznania   sumy   5 000   Sk   od   okresného   súdu   a   2 000   Sk od krajského súdu a sťažovateľ v druhom rade sumy 5 000 Sk od okresného súdu a tiež úhrady trov konania.

Ústavný súd z obsahu vyžiadaného spisu okresného súdu, ktorý mu bol doručený 7. novembra 2007, zistil, že v napadnutom konaní pred všeobecnými súdmi boli vykonané tieto úkony:

Dňa 12. marca 2007 bol okresnému súdu podaný návrh sťažovateľov na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 1 837 Sk s prísl. proti odporkyni.

Súčasťou návrhu boli splnomocnenia zo 4. januára 2007 pre advokáta JUDr. M. R. udelené Ing.   D.   K., predsedom   predstavenstva   O., a Ing.   L. Č., konateľom   spoločnosti T., s. r. o.,   „vo   veci   vymáhania   pohľadávky   proti:   S.   M.,   Ž. (...)...„aby   ma   zastupoval a obhajoval, vykonával všetky úkony...“.

Okresný súd vyzval 28.marca 2007 právneho zástupcu sťažovateľov predložiť riadnu plnú   moc   na   zastupovanie   sťažovateľov   v   prvom   rade   a   v   druhom   rade,   pretože zo splnomocnení vyplýva, že splnomocniteľmi sú Ing. D. K. a Ing. L. Č., ktorí však nie sú sťažovateľmi v prvom a druhom rade.

Dňa 4. apríla 2007 doručil právny zástupca sťažovateľov vyjadrenie, v ktorom tvrdil, že predložené splnomocnenia sú plne v súlade s ustanovením § 20 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a žiadal, aby okresný súd vo veci konal.

Okresný súd opätovnou výzvou z 2. mája 2007 vyzval sťažovateľov v lehote 10 dní na odstránenie nedostatkov podania z 8. marca 2007 doplnením nasledovných náležitostí:„je potrebné, aby návrh na začatie konania ako aj jeho rovnopisy podpísala osoba (osoby) oprávnené konať v mene navrhovateľov v 1) a 2) rade (...)“, inak ich podanie odmietne v zmysle ustanovenia § 43 ods. 2 OSP.

Sťažovatelia na výzvu odpovedali prípisom zo 14. mája 2007 doručeným okresnému súdu   17.   mája   2007,   v   ktorom   opätovne   vyhlásili,   že „trvajú   na   svojich   udelených plnomocenstvách, plnomocenstvo udelené advokátovi nikdy nepodpísali ako fyzické osoby vo vlastnom mene, ale ako štatutárne orgány navrhovateľov...“.

Okresný   súd   uznesením   sp. zn.   27 Ro 111/07   z   15.   júna   2007   však   ich   návrh odmietol a nepriznal im náhradu trov konania.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   4.   júla   2007   odvolanie, v ktorom uviedli, že postupom okresného súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Krajský súd, uznesením sp. zn. 6 Co 226/07 z 31. júla 2007 uznesenie okresného súdu   sp. zn.   27 Ro 111/07   z   15.   júna   2007   zrušil   a   vec   mu   12.   septembra   2007   vrátil na ďalšie   konanie.   Uznesenie   odvolacieho   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   19.   septembra 2007. Krajský súd v ňom vyslovil právny názor, že úlohou okresného súdu „bude vyzvať uznesením podľa § 43 ods. 1 O. s. p. navrhovateľa v 1. rade na doplnenie návrhu zo dňa 8. 3. 2007   o   podpis   osoby   oprávnenej   konať   v   jeho   mene (...)   a ....bude   potrebné,   aby plnomocenstvo   podpísal   aj   ďalší   člen   predstavenstva   O.,   eventuálne   aby   predseda predstavenstva spolu s jeho ďalším členom podpísali samotný návrh na začatie konania...“.Dňa   29.   októbra   2007   okresný   súd   uznesením   č.   k.   27   Ro   111/2007-47   vyzval sťažovateľa v prvom rade, aby v lehote 10 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia odstránil nedostatky návrhu z 8. marca 2007 v zmysle rozhodnutia krajského súdu.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľov   je   namietané   porušenie   ich   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny), čl. 47 ods. 2 ústavy (čl. 37 ods. 2 listiny) a čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupmi a uzneseniami okresného súdu sp. zn. 27 Ro 111/07 z 15. júna 2007 a krajského súdu sp. zn. 6 Co 226/07 z 31. júla 2007.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   skúmal,   či   v   danom   prípade   nejde   o   nedostatok   právomoci ústavného súdu. Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). V nadväznosti na to je však nutné so zreteľom na okolnosti   daného   prípadu   zdôrazniť,   že   aj   taký   zásah   podlieha   princípu   subsidiarity právomoci ústavného súdu,   a preto je podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo všeobecného súdu inštančne vyššieho stupňa.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej   ochrany, ale ju aj v určitej   kvalite,   t.   j. zákonom   ustanoveným   postupom   súdu, dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy.   Nakoniec   zdôraznil,   že   ochranu   základným   právam   a   slobodám   poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovatelia napadli postupy jednak okresného súdu, ako aj krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutia okresného súdu, pretože tieto preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľov krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1   listiny),   čl.   47   ods.   2   ústavy   (čl.   37   ods.   2   listiny)   postupom okresného   súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažnosť v tej časti, ktorou sťažovatelia namietajú, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že konanie na okresnom súde prebieha iba od 12. marca 2007, keď sťažovatelia podali návrh na začatie konania, do podania sťažnosti ústavnému súdu, teda doterajšia dĺžka 7 mesiacov nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Navyše okresný súd počas tejto doby odstraňoval nedostatky ich návrhu. Namietané porušenie týchto práv nedosahovalo ani takú intenzitu, aby vzhľadom aj na ďalšie okolnosti daného prípadu a stav konania v súčasnosti (najmä predmet konania) bolo možné uvažovať aj o odmietnutí spravodlivosti. Počas tejto krátkej doby preto nemohlo byť postupom okresného súdu porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny) a ich právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia   v   okolnostiach   daného   prípadu   navyše   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu ani nenamietali podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov zbytočné prieťahy v napadnutom konaní pred orgánom štátnej správy súdov. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľom na ochranu   ich   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom. Z obsahu sťažnosti a ani z jej príloh nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky ustanovenej v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľov z dôvodov hodných osobitného zreteľa, preto ústavný súd mohol odmietnuť ich sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

3. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a na právnu pomoc v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy (čl. 37 ods. 2 listiny) krajským súdom, ústavný súd i túto časť sťažnosti sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou v časti namietajúcej porušenie týchto práv je nesúhlas sťažovateľov s právnym názorom krajského súdu, ktorý v danej veci zrušil uznesenie   okresného   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Podľa   nich   postupom všeobecných súdov bolo odňaté ich „právo na právnu pomoc nerešpektovaním plnej moci udelenej   advokátom,   ktorého   si   účastník   zvolil...“, resp.   rozhodnutie   krajského   súdu je v rozpore   s   platnými   ustanoveniami   Občianskeho   zákonníka   a   Obchodného   zákonníka, zároveň je arbitrárne, „krajský súd si svojvoľne vyložil zákon v neprospech účastníka - sťažovateľa   v   1)   rade,   keď   pri   dôvodení,   že   pre   platné   udelenie   plnomocenstva na zastupovanie   v   konaní   predpisuje   Občiansky   súdny   poriadok   v   ust.   § - u   28   ods.   1 písomnú formu (...)“ a postupom všeobecných súdov im bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa názoru ústavného súdu posúdenie otázok podmienok konania prináleží súdu, ktorý   rozhoduje   o   merite   veci,   čo   sa   stalo   aj   v   danom   prípade.   Skutočnosť,   že   sa sťažovatelia s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade   krajského   súdu,   by   bolo   možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis   I.   ÚS   115/02).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   posúdenie   predmetnej   otázky zo strany krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje a jeho uznesenie nie je arbitrárne.

4. V tej časti sťažnosti, v ktorej sa sťažovatelia domáhali vyslovenia porušenia čl. 47 ods. 2 ústavy v súdnom konaní, treba sťažnosť považovať taktiež za zjavne neopodstatnenú. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa názoru ústavného súdu základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom treba chápať ako právnu pomoc, ktorú na základe osobitných zákonov poskytujú účastníkom konania najmä advokáti. Súdy (ale aj iné štátne orgány   alebo   orgány   verejnej   správy)   sú   v   zmysle   tohto   ustanovenia   povinné   prijať a akceptovať zastupovanie osôb pred nimi, pokiaľ sú splnené náležitosti splnomocnenia podpísaného   účastníkom   konania.   Pri   takomto   vymedzení   citovaného   základného   práva k jeho porušeniu podľa názoru ústavného súdu v danom prípade zjavne nedošlo, aj keď všeobecné súdy vyžadovali odstránenie nedostatkov týchto splnomocnení.

Preto   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výrokovej   často   tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007