znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 345/06-88

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2007 vo veci prijatej sťažnosti Ing. P. P., toho času v Ústave na výkon väzby Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. R. M., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špeciálneho súdu v Pezinku v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby a jej nahradenie písomným sľubom alebo peňažnou zárukou vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 8/05, ako aj postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Toš 14/2006 a jeho uznesením sp. zn. 1 Toš 14/2006 z 2. marca 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva Ing. P. P. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo   zaručené v čl.   5 ods.   4   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd   týkajúce   sa   požiadavky   urýchleného   rozhodovania   postupom   Špeciálneho   súdu v Pezinku v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby a jej nahradení písomným sľubom z   8.   decembra   2005   a o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   a jej   nahradení   peňažnou zárukou z 27. decembra 2005 vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 8/05 p o r u š e n é   b o l i.

2. Základné práva Ing. P. P. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo   zaručené v čl.   5 ods.   4   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 1 Toš 14/2006 a jeho uznesením v tejto veci z 2. marca 2006 p o r u š e n é   n e b o l i.

3. Ing. P. P. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk Sk (slovom   päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún),   ktoré   je   Špeciálny   súd v Pezinku p o v i n n ý   vyplatiť právnemu zástupcovi JUDr. R. M., Advokátska kancelária, B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Ing. P. P. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2006 doručená sťažnosť Ing. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 13 ods. 4, čl. 23 ods. 2 a čl. 32 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj svojich práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. a), b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 14 ods. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a s čl. 31 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Ntvš   2/2005   z 5.   decembra   2005,   uzneseniami   Špeciálneho   súdu   v Pezinku   (ďalej   len „špeciálny súd“) sp. zn. PK-1 Tš 8/05 z 28. decembra 2005 a najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 14/2006   z 2.   marca   2006,   uzneseniami   špeciálneho   súdu   č. k.   PK-1   Tš   8/05-1409 z 25. januára   2006   a najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Toš   14/2006   z 2. marca   2006,   ako   aj postupom týchto súdov, ktorý vydaniu označených rozhodnutí predchádzal.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   345/06-43   z 3.   novembra   2006   (ďalej   len „uznesenie z   3. novembra 2006“)   prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom špeciálneho súdu v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby a jej nahradenie písomným sľubom alebo peňažnou zárukou vedenom pod   sp.   zn.   PK-1   Tš   8/05,   ako   aj   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1   Toš   14/2006   a jeho uznesením   sp.   zn.   1   Toš   14/2006   z 2.   marca   2006. Vo zvyšnej časti bola ústavná sťažnosť odmietnutá.

Uznesením   z 3.   novembra   2006   ústavný   súd   vymedzil   predmet   konania   vo   veci samej. Ten spočíva v posúdení otázky, či doba konania špeciálneho súdu a najvyššieho súdu o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   a jej   nahradenie   písomným   sľubom   alebo peňažnou zárukou zodpovedala požiadavke urýchleného rozhodovania o takej žiadosti a či bola v konaní najvyššieho súdu dodržaná požiadavka kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (garancie obsiahnuté v základnom práve sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj v práve podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru).

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva, že sťažovateľ je na základe obžaloby podanej 4. novembra   2004   prokurátorom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   Úradu špeciálnej   prokuratúry   (ďalej   len   „prokurátor“)   väzobne   trestne   stíhaný   pre   trestný   čin založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny   a teroristickej   skupiny   podľa § 185a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov platného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon platný do   31. decembra 2005“) a pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona platného do 31. decembra 2005.  

  Sťažovateľ požiadal   o nahradenie väzby písomným sľubom, ktorý predložil špeciálnemu   súdu   8.   decembra   2005   a v ktorom   uviedol,   že   povedie   riadny   život, nedopustí sa žiadnej trestnej činnosti, splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a najmä, že sa dostaví na pojednávanie.

  Dňa 27. decembra 2005 adresoval sťažovateľ špeciálnemu súdu aj „Žiadosť o prepustenie na slobodu podmienenú zárukou“, v ktorej požiadal o prepustenie na slobodu a ponúkol zloženie peňažnej záruky v sume 100 000 Sk.

  Špeciálny súd na neverejnom zasadnutí konanom 28. decembra 2005 preskúmal obe žiadosti   sťažovateľa   a uznesením   sp.   zn.   PK-1   Tš   8/05   podľa   §   72   ods.   2   zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol, podľa § 73 ods. 1   písm.   b)   Trestného   poriadku   jeho   písomný   sľub   neprijal   a podľa   §   73a   ods.   1 Trestného poriadku neprijal ani ponúknutú peňažnú záruku. Sťažovateľovi a jeho právnemu zástupcovi bolo uznesenie doručené 16. januára 2006.

  Dňa 20. januára 2006 podal sťažovateľ proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorú špeciálny súd predložil najvyššiemu súdu 27. februára 2006. Najvyšší súd na neverejnom zasadnutí konanom 2. marca 2006 uznesením sp. zn. 1 Toš 14/2006 rozhodol podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku o zamietnutí sťažnosti ako nedôvodnej. Sťažovateľovi bolo uznesenie doručené 9. marca 2006.

Sťažovateľ videl v takomto postupe oboch súdov porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru a v tejto súvislosti opierajúc sa o citovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „európsky súd“) uviedol: „ V mojom prípade sa ani jedna žiadosť nevybavila do 18 dní, a to dokonca nie ani len na 1. stupni, nieto ešte, že táto lehota by mala byť dodržaná od podania do konečného rozhodnutia.“

Sťažovateľ   rovnako   namietal   porušenie   procesných   záruk   –   kontradiktórnosti konania   a „rovnosti zbraní“ a v tejto súvislosti sa vyjadril: „Napriek mojim neustálym žiadostiam som ani raz nebol súdom na rokovanie predvolaný, ani na 1. ani na 2. stupni. Tieto neboli kontradiktórne. (...)“

Špeciálny súd v zastúpení jeho predsedom vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 30. augusta 2006 uviedol: „Dňa 08.12.2005 bolo Špeciálnemu súdu v Pezinku (ďalej len „Špeciálny súd“ alebo „súd“) v trestnej veci obžalovaných Ing. JUDr. J. M., Ing. P. P. a D. B. pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona, účinného do 31.12.2005, a trestný čin podvodu podľa   §   250   ods.   1,   ods.   5   Trestného   zákona,   účinného   do   31.12.2005,   vedenej   na Špeciálnom súde v Pezinku pod sp.zn. : PK-1Tš/8/2005, doručené podanie obžalovaného Ing.   P.   P.   zo   dňa 05.12.2005   označené   ako   sľub obvineného   (príloha č.1),   ktorým dal obžalovaný Ing. P. P. sľub v zmysle ustanovenia § 73 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) účinného do 31.12.2005 (ďalej len „Tr.por.), pričom zároveň požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Dňa 27.12.2005 bola Špeciálnemu súdu doručená žiadosť obžalovaného Ing. P. P. o prepustenie z väzby na slobodu podmienená zárukou (príloha č. 2). O uvedených podaniach obžalovaného Ing. P. P. rozhodol Špeciálny súd na neverejnom zasadnutí dňa 28.12.2005 (príloha č. 3)uznesením, sp. zn.: PK-1Tš/8/05 (príloha   č.   4),   ktorým   zamietol   žiadosť   obžalovaného   Ing.   P.   P.   o prepustenie   z väzby a neprijal jeho písomný sľub ako aj ponúknutú peňažnú záruku. Uznesenie bolo následne v zmysle ustanovenia § 137 Tr. por. doručené (príloha č. 5). Dňa 02.01.2006 predseda senátu   JUDr.   V.   P.   určil   v predmetnej   veci   termín   hlavného   pojednávania   na   dni   23.- 26.01.2006 (príloha č. 6). Po vykonaní nariadeného hlavného pojednávania, na ktorom bolo zároveň uzneseniami, č. k.: PK-1Tš/8/2005-1409,PK-1Tš/8/2005-1414, rozhodnuté, že senát Špeciálneho súdu v zložení z predsedu senátu JUDr. V. P., členov senátu JUDr. I. K., JUDr.   E.   K.   a náhradného   sudcu   JUDr.   J.   B.,   nie   je   vylúčený   z vykonávania   úkonov trestného konania v prejednávanej veci, ako aj o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby obžalovaného   D.   B.,   bol   dňa   27.02.2006   trestný   spis   predložený   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“) na rozhodnutie o sťažnostiach podaných proti   uvedeným   uzneseniam,   ako   aj   o sťažnosti   obžalovaného   Ing. P.   P.   proti   vyššie uvedenému   uzneseniu   Špeciálneho   súdu   zo   dňa   28.12.2005   o zamietnutí   žiadosti o prepustenie z väzby a o neprijatí písomného sľubu a ponúknutej peňažnej záruky (prílohy č. 7). Predmetná sťažnosť bola Špeciálnemu súdu doručená dňa 20.01.2006 (príloha č.8). O podaných   sťažnostiach   rozhodoval   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom zasadnutí dňa 02.03.2006 (príloha č. 9), s tým, že uznesením sp. zn.: 1 Toš 14/2006 (príloha č. 10)sťažnosť obžalovaného Ing. P. P. proti uzneseniu Špeciálneho súdu zo dňa 28.12.2005 zamietol. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Toš 14/2006, bolo následne dňa 13.03.2006 doručené obžalovanému Ing. P. P. (príloha č. 11).

Po preskúmaní skutočností namietaných v ústavnej sťažnosti obžalovaného Ing. P. P. som   nezistil   žiadne   nedostatky   v namietanom   konaní   senátu,   ktoré   by   vzbudzovali oprávnené pochybnosti o nezávislosti členov senátu, o ich svedomitosti a nestrannosti pri rozhodovaní,   ich   nezaujatosti   voči   účastníkom   konania   a o úsilí   ukončiť   súdne   konanie spravodlivo a bez zbytočných prieťahov. Postup senátu Špeciálneho súdu pri rozhodovaní o žiadostiach obžalovaného Ing. P. P., ako aj postup súdu, ktorý vydaniu vyššie uvedených rozhodnutí predchádzal, bol vykonaný v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a zákonom č.   141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   (trestný poriadok),   účinným   do 31.12.2005, upravujúcom   procesný   postup   v predmetnej   trestnej   veci   vedenej   na   špeciálnom   súde v Pezinku pod sp. zn. : PK-1 Tš/8/2005.

Zároveň   možno   konštatovať,   že   predmetným   súdnym   konaním   neboli   porušené základné ľudské práva a slobody obžalovaného Ing. P. P.“  

V ďalšom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 27. decembra 2006 špeciálny súd zotrval na záveroch svojho predchádzajúceho vyjadrenia   a navrhol, „aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti nevyhovel“.

Najvyšší   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   vyjadrenia   doručeného   ústavnému   súdu 28. augusta 2006   v podstate obsahovo nedotkol tej časti sťažnosti, ktorá bola ústavným súdom prijatá na ďalšie konanie. V závere svojho vyjadrenia všeobecne poukázal na to, že sa   sťažnosť   sťažovateľa   javí „vo   všetkých   bodoch   nedôvodná,   a preto   navrhuje,   aby Ústavný   súd   SR   pri   predbežnom   prerokovaní   uvedenú   sťažnosť   neprijal   na   ďalšie konanie“.

V   ďalšom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   12.   januára   2007   najvyšší   súd uviedol: „Na základe Vašej žiadosti o vyjadrenie k sťažnosti Ing. P. P. oznamujeme, že v celom rozsahu trváme na našom vyjadrení z 22. augusta 2006, sp. zn. KP 8/06-41, vrátane dôvodov obsiahnutých v napadnutých uzneseniach. Zároveň oznamujeme, že netrváme na ústnom pojednávaní vo veci.“

Špeciálny   súd   a   najvyšší   súd   sa   k ústavnej   sťažnosti   sťažovateľa   vyjadrili   už označenými   podaniami,   pričom   obaja   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

  V podaní doručenom ústavnému súdu 2. júla 2007 súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ.

Ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   od   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie   veci   a so   súhlasom   všetkých   účastníkov   konania   od   ústneho   pojednávania vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

V rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   ústavný   súd   konštatoval,   že v ustanoveniach   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   garantujúcich   právo   na   osobnú   slobodu   je obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú   alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označených ustanovení ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného) na rýchlosť tohto preskúmania a kvalitu preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného   typu   väzobného   konania,   predmetom   ktorého   je   preskúmanie   žiadosti o nahradenie väzby zárukou (záruka subjektu, písomný sľub, peňažná záruka).

Pokiaľ   ide   o požiadavku   urýchlenosti   rozhodovania   („bref   délai“,   „speedily“) európsky súd zdôraznil, že ju netreba posudzovať z čisto aritmetického hľadiska, ale je potrebné vždy zohľadniť aj podmienky a okolnosti každej konkrétnej veci (Sanchez-Reisse c. Švajčiarsko z roku 1986).

V súvislosti s otázkou kvality preskúmania judikatúra európskeho súdu uvádza, že aj v konaní o preskúmanie zákonnosti väzby, teda v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru sa musia poskytovať určité základné procesné záruky (De Wilde a i. c. Belgicko z roku 1971), ktoré však nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade rozhodovania vo veci samej, t. j. o oprávnenosti trestného obvinenia (Winterwerp c.   Holandsko   z roku   1979).   V každom   prípade   však   musí   byť   zaručená   minimálne kontradiktórnosť konania a „rovnosť zbraní“.

K požiadavke urýchlenosti rozhodovania

Z obsahu príloh pripojených k sťažnosti a predmetných súdnych spisov ústavný súd zistil,   že   doba   konania   špeciálneho   súdu   vo   vzťahu   k žiadosti   sťažovateľa o nahradenie väzby   písomným   sľubom   predstavuje   obdobie   od   8.   decembra   2005 (doručenie   žiadosti   špeciálnemu   súdu)   do   16.   januára   2006   (doručenie   uznesenia sťažovateľovi).   Celkovo   teda   konanie   a rozhodovanie   špeciálneho   súdu   o tejto   žiadosti sťažovateľa trvalo 39 dní, pričom samotné doručovanie uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. PK- Tš 8/05 z 28. decembra 2005 trvalo 19 dní.

Pokiaľ   ide   o ďalšiu   žiadosť   sťažovateľa   - „Žiadosť   o prepustenie   na   slobodu podmienenú   zárukou“,   doba   konania   špeciálneho   súdu   tu   predstavuje   obdobie od 27. decembra 2005 (doručenie žiadosti špeciálnemu súdu) do16. januára 2006 (doručenie uznesenia sťažovateľovi), teda celkovo 20 dní.

Najvyšší   súd   konal   od   27.   februára   2006   (predloženie   veci   na   rozhodnutie špeciálnym súdom) do 9. marca 2006   (doručenie uznesenia sťažovateľovi), t. j. 10 dní. V prípade najvyššieho súdu doba od prijatia jeho uznesenia sp. zn. 1 Toš 14/2006 z 2. marca 2006 do doručenia uvedeného rozhodnutia sťažovateľovi 9. marca 2006 predstavuje 7 dní.

Vo   svojej   judikatúre   už   ústavný   súd   vyslovil,   že   požiadavke   neodkladnosti rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   v zmysle   čl. 17   ods.   2   a 5   ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu   jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (pozri napr. III. ÚS 345/06).

Vychádzajúc   z uvedeného   nemožno   za   ústavne   akceptovateľnú   považovať   dobu konania špeciálneho   súdu   o   žiadosti   sťažovateľa   o nahradenie väzby písomným sľubom (39 dní). Z uvedenej doby navyše až 19 dní pripadá na jednoduchý   technický   úkon - doručovanie   rozhodnutia   po   jeho   vydaní,   pričom   túto   okolnosť   považuje   ústavný   súd za takú, ktorá ešte znásobuje intenzitu porušenia práva v tomto konkrétnom prípade.

Doba 20 dní, ktorá pripadá na konanie špeciálneho súdu o „Žiadosti o prepustenie na slobodu   podmienenú   zárukou“, sa   z pohľadu   citovanej   judikatúry   navonok   javí   ako ústavne   konformná,   avšak   ani   v tomto   prípade   nemožno   prehliadnuť   už   spomenutú neprimerane dlhú dobu doručovania rozhodnutia špeciálneho súdu (19 dní). Práve tento moment kvalifikuje ústavný súd ako porušenie požiadavky neodkladnosti rozhodovania.

Prihliadnuc   na   všetky   čiastkové   závery   ústavný   súd   skonštatoval   porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom špeciálneho súdu, čo vyslovil v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy v 1. bode výroku tohto nálezu.

Pokiaľ ide o konanie v tej istej veci na najvyššom súde, ktorý rozhodoval ako súd odvolací, ústavný súd vyhodnotil situáciu inak. Celková doba konania najvyššieho súdu predstavuje 10 dní (z ktorých 7 dní predstavuje dobu od prijatia jeho rozhodnutia do jeho doručenia   sťažovateľovi),   teda   ide   o dobu,   ktorá   už   len   z jednoduchého   aritmetického ponímania signalizuje dodržanie požiadavky urýchleného rozhodovania.

Z uvedeného dôvodu dospel ústavný súd k záveru, že postupom   najvyššieho súdu (z hľadiska   požiadavky   urýchlenosti   rozhodovania)   práva   sťažovateľa   porušené   neboli (2. bod výroku tohto nálezu).

K požiadavke kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“

Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ v prípade konania o preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody na strane väzobne stíhanej osoby je, aby väzobne stíhaná osoba mala možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu   vo   väzbe,   ako   aj   možnosť   reagovať   na   „protiargumenty“   zástupcu   štátu   - prokurátora. Podľa názoru ústavného súdu nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní je potrebné posudzovať vždy individuálne, podľa okolností konkrétneho prípadu.

Vo veci X. c. Švajčiarsko z roku 1981 Európska komisia pre ľudské práva vyslovila názor, že čisto písomné konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe pred odvolacím súdom je v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani štátny zástupca nebol prítomný na zasadnutí súdu.

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že na neverejnom zasadnutí konanom 2. marca 2006, na ktorom najvyšší súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 Tš 8/05 z 28. decembra 2005, prokurátor prítomný nebol.

  Zo spisového materiálu tiež ústavný súd zistil, že sťažovateľ 8. októbra 2005 adresoval   špeciálnemu   súdu „Žiadosť   o začatie   konania,   ktorého   výsledkom   bolo rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd“,   v   ktorej   požiadal   o prepustenie   na   slobodu   a osobné   vypočutie, pričom   uviedol,   že konkrétne dôvody   žiadosti „rozvedie ústne na vytýčenom hlavnom pojednávaní   dňa   8.11.2005“. Možnosť   vyjadriť   sa   ústne   k dôvodom   tejto   žiadosti na vykonanom   hlavnom   pojednávaní   však   vôbec   nevyužil.   V žiadostiach   z 8.   decembra 2005   (žiadosť   o nahradenie   väzby   písomným   sľubom)   a 27.   decembra   2005   („Žiadosť o prepustenie na slobodu podmienenú zárukou“), ako aj v sťažnosti z 20. januára 2006 (proti uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 Tš 8/05 z 28. decembra   2005)   o ústne vypočutie   nežiadal.   Možno   teda   konštatovať,   že   v spomenutých   prípadoch   súdy sťažovateľovi možnosť osobného vypočutia neodopreli, naopak sťažovateľ v prvom prípade (hlavné pojednávanie 8. novembra 2005) zostal pasívny a túto vôbec nerealizoval, kým v ďalších prípadoch (žiadosti z 8. a 27. decembra 2005) ju ani neinicioval. Vo všeobecnosti kontradiktórnosť konania charakterizuje aktivita strán trestného procesu. Ústavný súd je toho názoru, že uvedené   skutočnosti   je potrebné kvalifikovať ako   pasivitu   sťažovateľa, ktorú ako špecifickú okolnosť nemožno prehliadnuť, a treba ju pričítať na vrub sťažovateľa.

V kontexte všetkých uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že postupom najvyššieho súdu (z hľadiska požiadavky kontradiktórnosti konania a „rovností zbraní“) práva sťažovateľa porušené neboli (2. bod výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ   v petite   ústavnej   sťažnosti   navrhol   ústavnému   súdu,   aby   uznesenie špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 Tš 8/05 z 28. decembra 2005 zrušil a prikázal sťažovateľa ihneď prepustiť z väzby na slobodu.

Konštatovanie   porušenia   ústavnosti   v uvedenom   prípade   spočívajúce   v   porušení požiadavky   urýchleného rozhodovania   o   žiadostiach   sťažovateľa   (o prepustenie   z väzby a jej nahradenie písomným sľubom alebo peňažnou zárukou) nie je dôvodom na zrušenie označeného uznesenia. Toto porušenie ústavnosti totiž samo osebe nemohlo mať dopad na kvalitu uznesenia z hľadiska jeho konformnosti s ústavou (absencia príčinnej súvislosti).

Rovnako,   keďže   bolo   konštatované   porušenie   práv   sťažovateľa   (1.   bod   výroku nálezu) a ústavný   súd   zistil,   že   v čase   jeho rozhodovania   už bol   sťažovateľ   prepustený na slobodu, bolo bezpredmetné zaoberať sa uvedenými návrhmi sťažovateľa, preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (4. bod výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 8 692 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje suma 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu je 164 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   ústavný   súd   vyčíslil   trovy   konania   ako   súčet odmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2006   (prevzatie   a príprava zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd) vrátane režijného paušálu (2 x 2 730 Sk + 2 x 164 Sk = 5 788 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda prestavuje celkovú sumu 5 788 Sk.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (3. bod výroku tohto nálezu) a v zostávajúcej časti jeho žiadosti o náhradu trov konania nevyhovel (4. bod výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2007