znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 345/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Matúša   Fupša,   bytom   S.,   zastúpeného   advokátom JUDr. T. B., Advokátska kancelária, P. B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 47   ods.   2,   čl.   48   ods.   2   a čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jeho základných práv podľa čl. 3, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a porušenia jeho práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 a z čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-NS 117/03 z 30. júna 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Matúša Fupša   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2004 doručená sťažnosť Matúša Fupša, bytom S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. B., Advokátska kancelária, P. B., vo veci porušenia základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 47 ods. 2, v čl. 48 ods. 2 a v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj v čl. 3, v čl. 37 ods. 2 a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a porušenia jeho práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 a z čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Sž-o-NS 117/03 z 30. júna 2004.

Z obsahu   predloženej   sťažnosti   z 23.   júla   2004   doplnenej   právnym   zástupcom sťažovateľa ďalším podaním z 2. novembra 2004 doručeným ústavnému súdu 5. novembra 2004,   ako   aj   z   príloh   pripojených   k sťažnosti   sťažovateľa   (predovšetkým   z rozhodnutí týkajúcich   sa   predmetnej   veci   a z   ďalších   na   vec   sa   vzťahujúcich   listín)   vyplýva,   že sťažovateľ   bol   personálnym   rozkazom   ministra   vnútra   Slovenskej   republiky   č.   366 z 20. novembra   2002   (ďalej   len   „personálny   rozkaz“   a   „minister   vnútra“)   prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby,   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže   Slovenskej   republiky   a   Železničnej   polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“), teda z dôvodu, že podľa záveru príslušných služobných orgánov porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť   hrubým   spôsobom   a   jeho   ponechanie   v   služobnom   pomere   by   bolo   na   ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Podľa záverov príslušných služobných orgánov sa mal sťažovateľ zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy a služobných povinností dopustiť tak, že ako veliteľ a vodič motohliadky počas výkonu služby na Obvodnom oddelení Policajného zboru v P. B. po vyslaní   na   sídlisko   R.   kvôli   prevereniu   anonymného   oznámenia   priestupku   v doprave zastihol spolu s ďalším členom hliadky nstržm. M. R. maloletého A. P. (...), ktorý priznal, že   na   krátku   vzdialenosť   riadil   osobné   motorové   vozidlo   svojich   rodičov   Škoda   120, ev. č. PB 98 AF aj napriek tomu, že nie je držiteľom vodičského preukazu. Keď A. P. počul, ako sa členovia hliadky dohovárajú o uložení blokovej pokuty, s vedomím, že má pri sebe iba 100 Sk požiadal, aby mohol zájsť domov pre peniaze, čo mu bolo umožnené (udalosť sa odohrávala pred bytovým domom... na sídlisku R. v P. B., kde maloletý býval). A. P. vzal z bytu   ďalších   900   Sk   a vrátil   sa   k hliadke.   Na   jej   vyzvanie   nastúpil   do   služobného motorového   vozidla,   s ktorým   potom   hliadka   zaparkovala   pred   bytovým   domom  ...   na sídlisku R. v P. B., kde sťažovateľ dopísal lístok o kontrole osoby a po vystúpení nstržm. M. R. z vozidla (kvôli plneniu ďalších služobných povinností na uvedenej adrese) požiadal A. P., aby mu odovzdal peniaze. A. P. sťažovateľovi odovzdal 1000 Sk a čakal na vydanie príslušného   dielu   pokutových   blokov.   Po   vrátení   občianskeho   preukazu   a otázke sťažovateľa „na čo ešte čaká“ však z vozidla vystúpil a odišiel. Nstržm. M. R. po návrate do vozidla na jeho dopyt sťažovateľ oznámil, že maloletého prepustil, pretože mu už nič viac nepovedal. Sťažovateľ prevzatie finančnej čiastky nikde nezaevidoval ani neuviedol v zázname zo služby.

Uvedený   skutkový   stav   bol   podľa   označeného   rozhodnutia: „zadokumentovaný vlastným šetrením nadriadeného, počas ktorého zhromaždil podľa § 238 zákona č. 73/1998 Z.   z.   dôkazy,   vykonané   vlastnou   činnosťou   ako   aj   ÚIS   PZ   č.   p.:   UIS-349/IBB-2002 a vyšetrovateľom KÚV PZ v Trenčíne ČVS: KUV-61/OVVK-2002, t. j. zápisnice o podaní vysvetlenia A. P., mjr. L. H., nstržm. M. R. i menovaného, zápisnice o výsluchu svedkov A. P., A. C., R. B., nstržm. M. R., o výsluchu menovaného ako obvineného, fotokópiu lístka kontrola   osoby   a úradné   záznamy.   Týmito   dôkazmi   je   uvedené   konanie   menovaného jednoznačne   preukázané   a vyvrátená   je   aj   jeho   obrana,   uvedená   v zápisnici   o podaní vysvetlenia, podľa ktorej od A. P. neprevzal žiadnu finančnú hotovosť, nebol s ním sám v služobnom motorovom vozidle a nakoľko sa od neho nič s kolegom nedozvedeli, prepustili ho. (...)

Menovaný, zastúpený advokátom, po oboznámení sa s návrhom a dôkazmi k nemu žiadal vypočuť rodičov A. P. a jeho triedneho profesora, čo nadriadený vykonal, o čom advokáta   menovaného   písomne   informoval   a tomuto   boli   poskytnuté   fotokópie   všetkých uvedených dôkazov.

Menovaný   týmto   konaním   porušil   služobnú   prísahu   a služobnú   povinnosť   zvlášť hrubým   spôsobom   a jeho   ponechanie   v služobnom   pomere   by   bolo   na   ujmu   dôležitých záujmov štátnej služby.“

Sťažovateľ podal proti personálnemu rozkazu rozklad, v ktorom namietal nesprávne skutkové   závery   služobných   orgánov   a v dôsledku   toho   aj   nesprávne   rozhodnutie v uvedenej veci. Poukazoval na to, že služobný orgán vychádzal predovšetkým z výpovede mladistvého   A.   P.   a precenil   váhu   ďalších   údajných   nepriamych   dôkazov,   pričom   sa nevysporiadal s výpoveďou kolegu nstržm. M. R. v prospech sťažovateľa, ktorý uviedol, že zo služobného vozidla vystúpil spolu s A. P. Sťažovateľ uviedol, že po oboznámení sa so spisovým   materiálom   za   prítomnosti   jeho   právneho   zástupcu   (14.   novembra   2002) navrhol doplniť dokazovanie výsluchom rodičov A. P., ako aj výsluchom jeho triedneho učiteľa. Služobný orgán realizoval výsluch triedneho učiteľa A. P. ešte v ten deň a výsluch rodičov   mladistvého   v nasledujúci   deň   bez   toho,   aby   o tom   upovedomil   sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu a umožnil im tak byť prítomnými pri vykonaní dokazovania a klásť svedkom otázky. Za závažné pochybenie označil aj to, že po vykonaní uvedených výsluchov nebol opäť oboznámený so spisovým   materiálom vzťahujúcim sa   na vec. Za najzávažnejšiu okolnosť spôsobujúcu neplatnosť napádaného rozhodnutia označil fakt, že toto rozhodnutie mu bolo doručené osobne domov prostredníctvom príslušníka Policajného zboru   aj   napriek   tomu,   že   malo   byť   doručené   jeho   právnemu   zástupcovi,   pretože   ho splnomocnil   na   zastupovanie   v celom   konaní   [§   25   ods.   3   zákona   č.   71/1967   Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „Správny poriadok“)].

Minister vnútra rozhodnutím Č. p.: KM-7/PK-03 z 10. februára 2003 rozklad podaný sťažovateľom   zamietol   ako   nedôvodný   a napadnuté   rozhodnutie   v merite   veci   potvrdil. V odôvodnení   uvedeného   rozhodnutia   z 10.   februára   2003   okrem   iného   uviedol: «Napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci. (...) Skutočnosť, že odvolateľ v uvedenom čase a na uvedenom mieste ako príslušník PZ kontroloval poškodeného ml. A. P. je nepochybná a je preukázaná viacerými dôkazmi (napr. vysvetlenie poškodeného ml. podané dňa 11. 9. 2002, vysvetlenie podané mjr. L. H. dňa 12. 9. 2002, lístok o kontrole osoby). Nepopiera ju ani jeden z členov hliadky PZ. Rovnako   je   preukázané,   že   z miesta   kontroly   hliadka   PZ   odviezla   poškodeného   ml.   na služobnom motorovom vozidle na iné miesto sídliska. V zázname zo služby dňa 10. 9. 2002 je   uvedené,   že   vo   veci   vyslania   na   sídlisko   R.   boli   prekontrolované   parkoviská,   avšak „nebolo nič zistené“. Z uvedeného záznamu tiež vyplýva, že táto hliadka po 14.00 hod. vykonala aj šetrenie k prideleným spisom. Z výpovede nstržm. R. možno zistiť, že takúto činnosť vykonával len on (na adrese R.... osobe Z. B.). Z tohto dôvodu hliadka PZ spolu s ml. P. na služobnom motorovom vozidle odišla práve na túto adresu. Túto skutočnosť nikto nespochybňuje a potvrdzuje ju aj R. B. Po zastavení z vozidla vystúpil nstržm. R. (fajčil, odišiel k vchodu bytovky a rozprával sa tam aj s neznámou ženou). Odvolateľ ako vodič zostal v služobnom motorovom vozidle spolu s ml. P. Keď sa nstržm. R. vracal späť k vozidlu,   ml.   P.   práve   odchádzal   preč.   Preto   nemožno   uveriť   tvrdeniu   nstržm.   R., uvedenému pred vyšetrovateľom PZ dňa 30. 10. 2002, že spolu s ním z vozidla „vystúpil aj ten chalan“ a on bol vtedy pri dverách spolujazdca. V zápisnici o podaní vysvetlenia zo dňa 12. 9. 2002 totiž uviedol, že zo služobného vozidla vystúpil skôr ako A. P. a tohto videl odchádzať   až   potom,   čo   zvonil   na   vchode   do   domu.   Vyjadrenia   odvolateľa   sú   účelové a dôsledne neodrážajú objektívne zistené skutočnosti. Nie je pravdou, že hliadka PZ na sídlisku R. nič nezistila (odvolateľ sa tak vyjadril aj pred svojím nadriadeným). Zamlčal kontrolu osoby a aj jej prevoz služobným motorovým vozidlom. Za nepravdivé treba označiť aj   jeho   tvrdenie,   že   s ml.   P.   nebol   bez   prítomnosti   tretej   osoby.   Naopak,   vysvetlenia a výpovede   ml.   A.   P.   treba   považovať   za   hodnoverné,   nakoľko   plne   zodpovedajú   iným vykonaným dôkazom, ktoré ich potvrdzujú, dopĺňajú a upresňujú (napr. že počas kontroly, vykonávanej odvolateľom,   ml.   PAVLÍK   vošiel   do vchodu   domu,   v ktorom   býva).   Úkony vykonané   na   návrh   advokáta   tento   záver   žiadnym   spôsobom   nespochybňujú.   Preto   je opodstatnené konštatovanie, že odvolateľ ako príslušník PZ pri výkone štátnej služby prijal od ml. občana sumu 1 000,- Sk bez vydania príslušného potvrdenia, túto skutočnosť svojim nadriadeným neoznámil, ale vedome zamlčal a uvedenú sumu peňazí riadnym spôsobom neodviedol. Toto konštatovanie zodpovedá aj výsledkom trestného konania. (...) Námietky advokáta, uvedené v rozklade nemožno považovať za seriózne a opodstatnené. Napadnuté rozhodnutie   nemôže   byť   „nezákonné“,   keď   bolo   vydané   na   základe   zákona   a v súlade so zákonom. Toto rozhodnutie vydal príslušný orgán, má písomnú formu a obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti, vrátane dôvodov prepustenia so skutočnosťami, ktoré ich zakladajú.   Pred jeho vydaním odvolateľovi   a jeho právnemu   zástupcovi   bolo   umožnené oboznámiť   sa   s návrhom   na   toto   personálne   opatrenie,   vyjadriť   sa   k jeho   podkladom, navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Postoj advokáta však nebol adekvátny. Nebol ústretový k meritu   veci   a naznačoval   snahu   zmariť   včasné   prijatie   navrhovaného   personálneho opatrenia   (vykonanie   ním   navrhovaných   úkonov   rôznym   spôsobom   podmieňoval a oddiaľoval). Jeho požiadavkám, najmä z hľadiska časového, nebolo možné vyhovieť. Pri rozhodovaní   o prepustení   je   oprávnený   orgán   viazaný   lehotami   stanovenými   v zákone. Nedodržanie lehôt uvedených v § 192 ods. 3 zákona má za následok zánik práva. (...) Odvolateľ bol s vykonanými navrhnutými úkonmi oboznámený dňa 18. 11. 2002 a advokát bol o tom informovaný. Zavádzajúca je aj námietka o neplatnosti napadnutého rozhodnutia. (...) Pokiaľ advokát v tejto súvislosti namieta doručenie rozhodnutia, je nutné konštatovať, že otázka doručovania rozhodnutia je upravená v § 266 zákona dostatočne. Táto právna úprava   rešpektuje   skutočnosti   a odráža   aj   špecifiká   vyplývajúce   zo   služobného   pomeru príslušníkov PZ. Podľa uvedeného ustanovenia rozhodnutie sa doručuje policajtovi. Postup podľa zákona nemôže zakladať neplatnosť vydaného rozhodnutia.»

Sťažovateľ   napadol   rozhodnutie   ministra   vnútra   o rozklade   z 10.   februára   2003 žalobou   o preskúmanie   zákonnosti   z 10.   marca   2003   na   najvyššom   súde   z dôvodov obdobných, ako boli uvedené v podanom rozklade, t. j. z dôvodu nesprávnych skutkových záverov služobných orgánov a nedostatočného objasnenia skutkového stavu v predmetnej veci, z dôvodu pochybenia služobných orgánov pri doručovaní prvostupňového rozhodnutia

- personálnemu rozkazu sťažovateľovi (s tým, že podľa zákona malo byť doručované jeho právnemu   zástupcovi),   z dôvodu   odopretia   možnosti   byť   prítomný   pri   výsluchu   troch svedkov (rodičov a triedneho učiteľa A. P.) navrhnutých právnym zástupcom sťažovateľa a nemožnosti vyjadriť sa k celému spisovému materiálu (po doplnení dokazovania), ako aj z dôvodu márneho uplynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty dvoch mesiacov podľa § 192 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z., v ktorej možno rozhodnúť o prepustení policajta z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. s odôvodnením, že nadriadený sťažovateľa   sa   o skutočnostiach,   ktoré   mali   byť   dôvodom   prepustenia,   dozvedel   už 11. septembra 2002.

Najvyšší súd, ako to vyplýva z obsahu jeho rozsudku sp. zn. 4 Sž 38/03 z 20. mája 2003, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,   že   žaloba   nie   je   dôvodná.   Najvyšší   súd   uviedol,   že   výsledky   vykonaného dokazovania podľa jeho názoru dostatočne odôvodňujú záver, ku ktorému dospel žalovaný správny orgán, t. j. že „Na základe obsahu spisu nemohol súd dospieť k záveru, že žalovaný ustálením skutkového stavu ako výsledku hodnotenia vykonaných dôkazov prekročil medze správneho   uváženia.   Naopak,   jeho   záver   zodpovedá   zásadám   logického   myslenia   a má podklad na vykonanom dokazovaní.

(...) Súd sa stotožnil aj so záverom žalovaného, že nemožno akceptovať námietku žalobcu, pokiaľ tvrdil, že výpovede svedkov R. B., A. C. v plnom rozsahu nepotvrdzujú výpoveď A. P. Títo svedkovia neboli očitými svedkami skutku a vypovedali iba o tom, čo sa dozvedeli od neho. V ich výpovediach opísaný priebeh skutku nie je v rozpore s ostatnými dôkazmi.

Treba povedať, že mladistvý A. P. nemal dôvod uvádzať nepravdu o konaní žalobcu. Tohto nepoznal a pri svojich výpovediach po poučení pred výsluchom o následkoch krivej výpovede vypovedal zhodne pred policajným orgánom ÚIS PZ i pred vyšetrovateľom PZ. Podľa   názoru   súdu   nemožno   akceptovať   ani   námietku   žalobcu   o nesprávnom vyhodnotení výpovedí svedka nstržm. M. R. v neprospech žalobcu. Žalovaný sa náležite vysporiadal s hodnotením týchto výpovedí v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia o rozklade. Jeho záver zodpovedá zásadám logického myslenia. (...) Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 250j ods. 1 O. s. p. žalobu zamietol“.

Sťažovateľ podal v zákonnej lehote proti rozhodnutiu najvyššieho súdu odvolanie (z 9.   septembra   2003),   v ktorom   namietal,   že   vykonaným   dokazovaním   mu   nebolo preukázané zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti, že v konaní pred služobným orgánom podľa zákona č. 73/1998 Z. z. došlo k porušeniu jeho práv ako účastníka konania a rozhodnutie o prepustení zo štátnej služby (personálny rozkaz) mu bolo doručené   po   uplynutí   zákonom   stanovenej   lehoty,   pričom   s uvedenými   námietkami procesného   charakteru   sa   senát   najvyššieho   súdu   rozhodujúci   v prvom   stupni   vôbec nevysporiadal.

Svoju argumentáciu doplnil sťažovateľ v doplňujúcom podaní z 29. júna 2004 a na pojednávaní pred najvyšším súdom konanom v predmetnej veci 30. júna 2004. Sťažovateľ prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   uviedol,   že   personálny   rozkaz potvrdený   rozhodnutím   ministra   vnútra   o   rozklade   z 10.   februára   2003   a rozsudkom najvyššieho súdu z 20. mája 2003 bol vydaný na základe neúplne zisteného skutkového stavu. V konaní nebola verifikovaná výpoveď jediného priameho svedka, nebol pribratý znalec, ktorý by sa mohol vyjadriť k hodnovernosti svedka (či nemá sklony ku konfabulácii a pod.). Navyše, nebola dodržaná zákonná lehota na prepustenie zo štátnej služby, ktorá márne uplynula 11. novembra 2002, pretože do uvedeného dátumu nebol personálny rozkaz doručený   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa.   Pokiaľ   služobné   orgány   tvrdia,   že   platí doručenie sťažovateľovi z 20. novembra 2002, upierajú tým sťažovateľovi právo na právnu pomoc v konaní. V uvedenom konaní boli porušené aj ďalšie základné práva sťažovateľa zaručené   ústavou   a dohovorom.   Sťažovateľ   nebol   oboznámený   s dôkazmi   proti   nemu a nemohol   klásť   svedkom   otázky,   čím   došlo   k porušeniu   sťažovateľovho   práva   na spravodlivý   proces   garantovaného   zásadou   rovnosti   zbraní   a zásadou   kontradiktórnosti súdneho konania zahrňujúcou právo na osobnú prítomnosť pri prejednaní veci. Služobné orgány, vystupujúc z mocenskej pozície, nerešpektovali procesné návrhy sťažovateľa ani jeho právo na obhajobu.

Odvolací senát najvyššieho súdu však rozsudkom sp. zn. Sž-o-NS 117/03 z 30. júna 2004 potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok č. k. 4 Sž 38/03-24 z 20. mája 2003, okrem iného   z týchto   dôvodov: „Žalobca (v konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľ,   pozn.) 12. novembra 2002 bol oboznámený s návrhom na jeho prepustenie zo služobného pomeru podľa § 192 ods.   1 písm.   e) zákona č.   73/1998 Z.   z. Do záznamu uviedol,   že obdržal kompletne   prefotený   spisový   materiál   a vyjadrenie   k nemu   donesie   13.   novembra   2002. Doručil tiež plnomocenstvo na zastupovanie advokátom udelené JUDr. T. B. (12. novembra 2002) spolu s ospravedlnením advokáta a jeho žiadosťou o opätovné určenie termínu na oboznámenie sa so spisovým materiálom. Následne 14. novembra 2002 sa advokát žalobcu oboznámil   s návrhom   na   prepustenie   zo   služobného   pomeru   a obsahom   spisu.   Zároveň navrhol doplniť dokazovanie a vypočuť triedneho učiteľa maloletého A. P. a jeho rodičov s tým, že mená a adresy oznámi písomne, žiada byť upovedomený o termíne výsluchov, lebo chce svedkom klásť otázky.

Triedny učiteľ Ing. L. J. podal vysvetlenie 14. novembra 2002 a rodičia maloletého Z. P. a A. P. 15. novembra 2002.

Dňa   18.   novembra   2002   bol   žalobca   opätovne   oboznámený   s návrhom   na   jeho prepustenie,   boli   mu   doručené   fotokópie   podaných   vysvetlení   zo   14.   novembra a z 15. novembra 2002, č. ORP-741-32,33,34/VO-2002. Uviedol, že sa k veci vyjadrí za prítomnosti advokáta. Vyrozumenie o tomto úkone bolo advokátovi doručené 22. novembra 2002. Advokát žalobcu bol osobne prítomný na výsluchu svedka A. P., A. C. a R. B., ktoré sa uskutočnili 24. októbra 2002. Využil svoje právo a svedkom kládol otázky. Taktiež bol prítomný a právo klásť otázky využil pri výsluchu žalobcu 24. októbra 2002 a svedka M. R. 30. októbra 2002.

Na   pojednávanie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   boli   účastníci   riadne predvolaní, advokát žalobcu prevzal predvolanie 9. mája 2003. Písomne ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní 20. mája 2003 z dôvodu kolízie viacerých termínov pojednávaní v ten deň.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že žalobcovi nebolo odoprené právo na právnu pomoc, ani právo na spravodlivý proces tak v správnom konaní, ako aj v konaní pred súdom. Žalobca bol úplne oboznámený so všetkými dôkazmi, ktoré boli podkladom pre vydanie personálneho rozkazu. Tieto mu boli vo fotokópii odovzdané a tak mal možnosť ich odovzdať svojmu advokátovi. Navyše advokát žalobcu sa osobne zúčastnil významných úkonov, nebolo mu odoprené právo účasti na oboznámení sa s návrhom na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru a príslušným spisovým materiálom.

Personálny rozkaz je založený najmä na výpovedi svedka A. P. ml., A. C. a R. B., pri výsluchu ktorých bol advokát osobne prítomný.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že vo veci bol riadne a dostatočne zistený skutkový stav. Námietky žalobcu, týkajúce sa nedostatočne a neúplne zisteného stavu veci hodnotí odvolací súd ako nedôvodné.

Podľa § 266 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. (...) rozhodnutie o prijatí do služobného pomeru,   o náhrade   škody,   o prepustení,   rozhodnutia   odvolacích   orgánov   a rozhodnutia podľa § 245 a § 246 sa oznamujú doručením ich odpisu. Doručuje sa do vlastných rúk policajta v služobnom úrade v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý.

Keďže   podľa   §   194   ods.   3   zákona   rozhodol   nadriadený,   že   sa   služobný   pomer žalobcu skončí   dňom doručenia   rozhodnutia o prepustení,   musel byť   personálny   rozkaz podľa § 266 ods. 3 zákona doručený žalobcovi.

Podľa názoru odvolacieho súdu mal žalovaný doručiť rozhodnutie o prepustení aj advokátovi žalobcu, keďže o prevzatí zastupovania bol vopred informovaný (12. novembra 2002).   Nedoručenie   prvostupňového   rozhodnutia   advokátovi   hodnotí   odvolací   súd   ako procesné   pochybenie,   ktoré   však   nemalo   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia (§ 250i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) a ktoré žalobcu neukrátilo na jeho práve na právnu   pomoc.   (...)   Odvolací   súd   sa   nestotožňuje   s názorom   žalobcu,   že   nedoručením personálneho rozkazu z 20. novembra 2002 advokátovi nebola dodržaná zákonná lehota dvoch   mesiacov   uvedená   v   §   192   ods.   4   zákona.   Pre   dodržanie   lehoty   na   doručenie rozhodnutia je podľa názoru odvolacieho súdu rozhodujúce doručenie žalobcovi. (...) Z obsahu zápisnice o podaní vysvetlenia z 12. septembra 2002, ktoré podal mjr. H., nevyplýva, že nadriadený žalobcu zistil dôvod prepustenia už 10. septembra 2002 tak, ako to tvrdí žalobca. Žalovaný tvrdí, že dôvod prepustenia zistil až 1. októbra 2002, a to na základe   výsledkov   šetrenia   Úradu   inšpekčnej   služby   PZ   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky,   Inšpekčného odboru v Banskej Bystrici.   V administratívnom spise je založené oznámenie č. UIS-349-22/BB-2002 z 24. septembra 2002, ktoré bolo nadriadenému žalobcu doručené 8. októbra 2002. Personálny rozkaz z 20. novembra 2002, č. 366 bol žalobcovi doručený 22. novembra 2002, teda pred uplynutím dvojmesačnej lehoty, ktorá podľa názoru odvolacieho súdu mohla začať plynúť najskôr od 24. septembra 2002, kedy bol podaný návrh na začatie trestného stíhania žalobcu.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sa   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho splnomocneného   právneho   zástupcu   obrátil   na   ústavný   súd   namietajúc,   že   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 117/03 z 30. júna 2004 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj jeho základné práva podľa čl. 3, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 listiny a taktiež jeho práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 a z čl. 6   ods.   3   písm.   b),   c)   a d)   dohovoru.   Sťažovateľ žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil označený rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žiadal zároveň o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 400 000 Sk a náhrady trov konania pred ústavným súdom proti najvyššiemu súdu.

Porušenia označených základných práv sťažovateľa podľa ústavy, listiny a dohovoru sa mal najvyšší súd dopustiť tým, že napadnutým rozsudkom nenapravil závažné, najmä procesné   pochybenia   orgánov   štátu,   a tým   aj   porušenia   základných   práv   a slobôd sťažovateľa   v konaní   o prepustenie   zo   služobného   pomeru   pred   služobnými   orgánmi Policajného zboru a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktoré sťažovateľ namietal.

Sťažovateľ uviedol, že 12. novembra 2002 splnomocnil na zastupovanie svojej osoby v konaní o návrhu na jeho prepustenie zo služobného pomeru advokáta JUDr. T. B. (ďalej len   „právny   zástupca“).   Plnomocenstvo   bolo   ešte   v ten   deň   doručené   Okresnému riaditeľstvu   Policajného   zboru   v Považskej   Bystrici.   Po   oboznámení   sa   so   spisovým materiálom   v predmetnej   veci   14.   novembra   2002   navrhol   právny   zástupca   doplnenie dokazovania vypočutím rodičov maloletého A. P. a jeho triedneho učiteľa s tým, že žiada, aby bol   upovedomený   o termíne   konania   výsluchov,   pretože   sa   na nich   chce   zúčastniť a svedkom klásť otázky. Služobný orgán právnym zástupcom navrhnuté výsluchy vykonal, no právneho zástupcu sťažovateľa o tejto skutočnosti neupovedomil, čím mu znemožnil zúčastniť sa na nich a uvedeným svedkom klásť otázky. Návrhom zo 17. novembra 2002 navrhol právny zástupca sťažovateľa doplniť dokazovanie výsluchom zástupcu   riaditeľa Obvodného oddelenia Policajného zboru Považská Bystrica, mjr. L. H. Tomuto návrhu na doplnenie dokazovania však vyhovené nebolo.

Sťažovateľ   taktiež   uviedol: „Ešte   20.   11.   2002   bol   vydaný   personálny   rozkaz o mojom prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ, ktorý bol doručený mne osobne 22. 11. 2002. Advokátovi (v rozpore s § 263 Zákona o štátnej službe príslušníkov PZ a § 25 Správneho   poriadku)   do   dnešného   dňa   doručený   nebol.“ Túto   skutočnosť   (doručenie rozhodnutia   osobne   jemu,   a nie   advokátovi)   považuje   sťažovateľ   za „porušenie   môjho práva na obhajobu“.

Sťažovateľ namieta: „Prepustenie policajta zo služobného pomeru pre porušenie služobnej prísahy podľa § 192 ods. 1 písm. e) Zákona o štátnej službe príslušníkov PZ je disciplinárnym opatrením. (...) Závažnosť sankcie, jej zaradenie do práva disciplinárneho ako aj povaha deliktu umožňuje na tento prípad aplikovať článok 6 Dohovoru. Požiadavky na spravodlivé súdne konanie sú preto tie, ktoré sa týkajú súdno – procesných stránok prerokovávanej   veci,   čo   znamená,   že   predmetnom   posudzovania   práva   na   spravodlivý proces nie je výsledok rozhodnutia vo veci samej, ale priebeh konania, ktorý k takémuto výsledku viedol. (...) V danom prípade je evidentné, že v konaní boli ignorované moje práva na obhajobu. Či už Okresné riaditeľstvo PZ v Považskej Bystrici alebo Minister vnútra SR nebralo   ohľad   na   moje   ústavou   garantované   základné   práva   a neupovedomili   môjho advokáta   o konaní   výsluchov   rodičov   mladistvého   P.   a jeho   triedneho   učiteľa   Ing. J. Neobstojí tvrdenie odvolacieho senátu Najvyššieho súdu SR, že sa môj advokát zúčastnil výsluchov   spomínaných   svedkov.   V konaní   o mojom   prepustení   zo   služobného   pomeru týchto vypočul npor. Bc. S. K. a týchto výsluchov sa môj advokát nezúčastnil. Je pravdou, že sa advokát zúčastnil výsluchov svedkov, ale v trestnom konaní, ktoré vykonával vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania PZ   v Trenčíne pod č. ČVS: KÚV-61/OVVK-2002.   Pretože npor.   Bc.   S.   K.   vypočul   rodičov   mladistvého   P.   a jeho   triedneho   učiteľa   aj   v konaní o mojom prepustení zo služobného pomeru (číslo ORP-741/VO-2002), mal advokát právo zúčastniť sa aj týchto výsluchov a mal právo klásť otázky. (...) Tvrdím, že v konaní o mojom prepustení zo služobného pomeru správne orgány zákon v môj neprospech porušili a upreli mi tak právo na obhajobu a na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivý súdny proces   je   garantované   zásadou   rovnosti   zbraní   a kontradiktórnosťou   súdneho   konania. Rovnosť   zbraní   predpokladá,   aby   každá   strana   procesu   mala   primeranú   príležitosť predložiť   svoj   prípad   na   súd   pri   splnení   podmienok,   ktoré   ju   nepostavia   do   podstatne nevýhodnejšej   situácie   v porovnaní   s protistranou.   Tým,   že   môjmu   advokátovi   bolo zabránené zúčastniť sa výsluchu svedkov a klásť im otázky, som bol veľmi znevýhodnený oproti   protistrane.   (...)   V mojom   prípade   som   síce   mal   obhajcu,   ale   ten   vzhľadom   na obštrukcie správnych orgánov nemohol využiť svoje oprávnenia a jeho postavenie bolo iba teoretické a formálne.“

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 3 ods. 1 listiny základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez rozdielu pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo etnickej menšine, majetku, rodu alebo iného postavenia. Podľa čl. 3 ods. 3 listiny nikomu nemožno spôsobiť ujmu na právach pre uplatňovanie jeho základných práv a slobôd.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu   má   tieto minimálne práva:

a) (...); b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe; e) (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04).

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv mohol podľa zákona účinne domáhať a aj sa domáhal využitím opravných prostriedkov v konaní vo veciach služobného pomeru podľa zákona č. 73/1998 Z. z. a následne prostredníctvom žaloby na príslušnom správnom súde, ktorým bol v danom prípade najvyšší súd, pričom jeho rozhodnutie bol oprávnený napadnúť odvolaním.   Najvyšší   súd   bol   teda   súdom,   ktorý   rozhodoval   (v   zmysle   čl.   127   ústavy) o ochrane   práv   a slobôd   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta   v sťažnosti   podanej ústavnému súdu.

V právomoci ústavného súdu zostalo preto následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s   jeho rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľa (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 117/03 z 30. júna 2004, proti ktorému nie je prípustný ďalší opravný prostriedok), sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy.

Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 117/03 z 30. júna 2004, s prihliadnutím k obsahu podaní sťažovateľa a ostatných rozhodnutí v predmetnej veci je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že najvyšší súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa. Z jeho   záverov   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   nezlučiteľné   so   sťažovateľom   označeným   čl.   47 ods.   2   a   čl.   48   ods.   2 ústavy, resp. s čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 listiny.

K zásahu do základného práva sťažovateľa na právnu pomoc v konaní (čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 2 listiny) by mohlo dôjsť v prípade, ak by postupom orgánu verejnej moci   bolo   sťažovateľovi   ako   účastníkovi   konania   znemožnené   zvoliť   si   právneho zástupcu, splnomocniť ho na zastupovanie v konaní, radiť sa s ním v priebehu uvedeného konania,   prípadne   ak   by   splnomocnenému   právnemu   zástupcovi   bolo   znemožnené realizovať úkony právnej pomoci v rozsahu procesných práv a povinností podľa osobitného predpisu   upravujúceho   procesné   postavenie   zastúpeného   účastníka   a jeho   právneho zástupcu v danom konaní.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   k takýmto   následkom   v posudzovanom   prípade nedošlo. Sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu žiadny dôkaz a neuviedol žiadny podstatný argument,   ktorý   by   mohol   spochybniť   záver   najvyššieho   súdu   vyjadrený   v odôvodnení napadnutého rozsudku, že právny zástupca sťažovateľa sa v posudzovanom konaní (po tom, čo   ho   sťažovateľ   splnomocnil   na   zastupovanie)   osobne   zúčastnil   významných   úkonov týkajúcich   sa   vykonania   tých   dôkazov,   na   ktorých   boli   založené   skutkové   zistenia služobných orgánov (výsluchov svedkov A. P., A. C. a R. B., ktorí boli s A. P. v aute jeho rodičov v inkriminovanom čase, uskutočnených 24. októbra 2002, výsluchu sťažovateľa 24. októbra   2002   a výsluchu   svedka   M.   R.   30.   októbra   2002).   V uvedených   prípadoch využil   svoje   právo   a svedkom   kládol   otázky.   Ani   z listín   predložených   sťažovateľom ústavnému   súdu   (z úradného   záznamu   zo 14.   novembra   2002   a z   vyrozumení   riaditeľa Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Považskej   Bystrici   právnemu   zástupcovi sťažovateľa   z 18.   novembra   2002   a z 21. novembra   2002)   nevyplýva,   že   by   právnym zástupcom sťažovateľa navrhnutí svedkovia mali byť vypočutí bezprostredne k priebehu udalostí, ku ktorým došlo na sídlisku R. v Považskej Bystrici 10. septembra 2002 okolo 14. hodiny.   Výsluch   rodičov   A.   P.   a jeho   triedneho   učiteľa   navrhol   právny   zástupca sťažovateľa z dôvodu overenia „... hodnovernosti jeho výpovede (...) či P. nemá tendenciu sa   vychvaľovať,   skresľovať   alebo   bagatelizovať   veci   a podobne“. Navrhnutý   svedok mjr. L. H.   sa   mal   ako   nadriadený   vyjadriť   k doterajšiemu   výkonu   služby   a pracovným výsledkom sťažovateľa.

Z ustanovení čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy ani z čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 listiny nemožno vyvodiť právo účastníka konania a tomu zodpovedajúcu povinnosť orgánu verejnej moci konajúceho vo veci vykonať všetky dôkazy označené účastníkom konania. Zásada voľného hodnotenia dôkazov v spojení s princípom legality a zásadou spravodlivého rozhodnutia umožňujú orgánu verejnej moci vykonať iba tie dôkazy, ktoré sú podľa jeho úvah potrebné na objasnenie právne významných skutkových okolností relevantných pre spravodlivé rozhodnutie v danej veci.

Právny zástupca sťažovateľa mal možnosť namietať pochybenie služobných orgánov spočívajúce v nedostatočnom zistení skutkového stavu v dôsledku nevykonania výsluchu svedka mjr. L. H. navrhnutého 17. novembra 2002, ako aj pochybenie služobných orgánov spočívajúce vo vykonaní výsluchov rodičov A. P. a jeho triedneho učiteľa v neprítomnosti právneho   zástupcu   sťažovateľa,   v   rámci   konania   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí služobných   orgánov   pred   najvyšším   súdom   (a   to   aj   na   nariadených   pojednávaniach konaných pred najvyšším súdom v rámci konania v prvom stupni 20. mája 2003 a v rámci odvolacieho konania 30. júna 2004). Mal teda možnosť predniesť svoju argumentáciu pred nezávislým   súdom   s cieľom   presvedčiť   ho,   že   zákonnosť   napadnutých   rozhodnutí služobných orgánov vzhľadom na okolnosti prípadu a dôkaznú situáciu vyžadujú doplnenie dokazovania   aj   ohľadne   výsluchu   označených   štyroch   svedkov   procesne   korektným spôsobom.   Najvyšší   súd   námietky   právneho   zástupcu   sťažovateľa   neakceptoval s odôvodnením,   že   napadnuté   rozhodnutia   služobných   orgánov   sa   opierajú   o výpovede svedkov,   pri   výsluchu   ktorých   sa   právny   zástupca   sťažovateľa   zúčastnil   využijúc svoje právo klásť vypočúvaným svedkom otázky.

Záver najvyššieho súdu, že tieto dôkazy vykonané procesne relevantným spôsobom za   prítomnosti   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   hodnotené   osobitne,   ako   aj   spolu vo vzájomných   súvislostiach,   dostatočne   a presvedčivo   odôvodňujú   skutkové   závery služobných   orgánov,   potvrdzuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   obsah   citovaných napadnutých rozhodnutí služobných orgánov. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že postup služobných orgánov v konaní o prepustenie sťažovateľa zo štátnej služby nemal za následok zmarenie   možnosti   jeho   právneho   zástupcu   realizovať   úkony   právnej   pomoci   v záujme uplatnenia   procesných   práv   sťažovateľa   ani   neznamenal   jeho   podstatné   znevýhodnenie v možnosti   predložiť   svoju   argumentáciu   orgánom   rozhodujúcim   vo   veci   v porovnaní s nadriadeným,   ktorý   navrhol   jeho   prepustenie   zo   štátnej   služby.   Ústavný   súd   sa   preto nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, že postavenie jeho právneho zástupcu v konaní bolo iba „teoretické a formálne“. Takýto záver nemožno vyvodiť ani zo samotnej skutočnosti, že rozhodnutie   -   personálny   rozkaz   nebol   doručený   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa,   ale sťažovateľovi osobne.

Skutočnosť,   že   rozhodnutia   služobných   orgánov   sa   opierajú   o dôkazy   vykonané za prítomnosti   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   že   po   oboznámení   sa   sťažovateľa so spisovým materiálom v predmetnej veci (12. novembra 2002) a po oboznámení sa jeho právneho zástupcu so spisom (14. novembra 2002), po návrhu na doplnenie dokazovania a následných   výsluchoch   triedneho   učiteľa   a rodičov   A.   P.   (14.   novembra   2002 a 15. novembra 2002) bol sťažovateľ 18. novembra 2002 opätovne oboznámený s návrhom na   jeho   prepustenie   zo   štátnej   služby   a boli   mu   doručené   fotokópie   zápisníc   o podaní vysvetlenia triednym učiteľom a rodičmi A. P., pričom upovedomenie o realizácii týchto úkonov   bolo   doručené   advokátovi   (22.   novembra   2002),   ktorý   mal   možnosť   namietať pochybenie služobných orgánov pred súdom, vylučuje zároveň záver o možnom porušení základných práv sťažovateľa na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 38 ods. 2 listiny). Uvedené základné práva neboli podľa názoru ústavného súdu porušené ani v konaní pred samotným najvyšším súdom, ktorý tak v konaní v prvom stupni, ako aj v konaní o odvolaní nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom mali sťažovateľ a jeho právny zástupca možnosť zúčastniť sa.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu sú v danom prípade zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 listiny, odmietol sťažnosť   v tejto   časti   v   zmysle   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

3. Za zjavne neopodstatnenú považoval ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj pokiaľ ide o namietané porušenie jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.Základné   právo   mať   čas   a   možnosť   na   prípravu   obhajoby   a môcť   sa   obhajovať samostatne alebo prostredníctvom obhajcu garantuje ústava osobe, proti ktorej sa vedie trestné   konanie   (obvineným   je   potrebné   rozumieť   aj   osobu   obžalovanú   zo   spáchania trestného činu a odsúdeného, napr. v súvislosti s rozhodovaním o mimoriadnom opravnom prostriedku). Ide o osobitnú ústavnú úpravu garantujúcu procesné práva osoby, voči ktorej štát   uplatňuje   trestnoprávnu   zodpovednosť   v zmysle   právneho   poriadku   Slovenskej republiky.   Účastníkom   iných   typov   konaní   (civilného   konania   a správneho   konania) garantuje ústava zodpovedajúce procesné práva v čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 (obdobne listina v čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2).

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   pre   nedostatok   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   zásahom   do   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa a označeným základným právom podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, porušenie ktorého namietal.

Obsahom sťažnosti je totiž sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv a slobôd   v konaní   vo   veciach   služobného   pomeru   príslušníka   Policajného   zboru   podľa zákona č. 73/1998 Z. z.

Predmetom   uvedeného   konania   bol   návrh   služobného   orgánu   na   prepustenie sťažovateľa   zo   služobného   pomeru   príslušníka   Policajného   zboru   z dôvodu   porušenia služobnej prísahy a služobných povinností pri výkone služby, v rámci ktorej mal sťažovateľ priamu účasť na výkone štátnej moci, zvlášť hrubým spôsobom, takže jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Právne   významnou   v tomto   konaní   bola   otázka   naplnenia   zákonom   stanovených podmienok pre prepustenie sťažovateľa zo štátnej služby. Spory týkajúce sa náboru, kariéry a ukončenia   pracovnej   činnosti   štátnych   zamestnancov   vo   všeobecnosti   nespadajú   do pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ani   skutočnosť,   že   ide   svojou   povahou   o disciplinárne   konanie,   neodôvodňuje kvalifikáciu   návrhu   na   prepustenie   sťažovateľa   podľa   §   192   ods.   1   písm.   e)   zákona č. 73/1998   Z.   z.   ako   trestného   obvinenia.   Účel   tohto   konania   je   odlišný   od   konania o trestnom   obvinení   a spočíva   v ochrane   dôležitých   záujmov   štátnej   služby,   napríklad v ochrane dôvery verejnosti v lojálny, nezávislý, nestranný a čestný výkon štátnej služby príslušníkov   bezpečnostných   zborov   pri   uplatňovaní   štátnej   moci.   Účel   a zákonné podmienky uplatnenia disciplinárnej právomoci voči príslušníkovi Policajného zboru podľa zákona č. 73/1998 Z. z. nie je totožný s účelom a zákonnými podmienkami uplatňovania trestnej zodpovednosti.

Z uvedených dôvodov nemožno na daný prípad aplikovať ustanovenia čl. 6 ods. 1 a ods.   3   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú

4. Ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú aj v časti namietajúcej   porušenie   čl.   3   listiny.   Sťažovateľ   totiž   neoznačil   žiadnu   skutočnosť a nepredložil   žiadny   dôkaz,   ktorý   by   naznačoval   možnosť,   že   k namietanému   zásahu do označených   základných   práv   malo   dôjsť   z dôvodu   jeho   pohlavia,   rasy,   farby   pleti, jazyka, viery alebo náboženstva, prípadne jeho politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo etnickej menšine, majetku, rodu alebo jeho   iného   postavenia.   Rovnako   sťažovateľ   neoznačil   žiadnu   ujmu,   ktorá   by   mu vznikla kvôli uplatňovaniu jeho základných práv a slobôd, ako to vyplýva z čl. 3 ods. 3 listiny.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2004