SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 344/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Emilom Molnárom, Advokátska kancelária Dr. MOLNÁR &PARTNERS, Záhradnícka 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.6 MCdo 47/2012 z 26. novembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola23. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva naochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 MCdo 47/2012 z 26. novembra2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konaniao určenie neplatnosti rozhodnutí vlastníkov bytov bytového domu v Bratislave v procesnejpozícii žalovaného. Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) rozsudkomsp. zn. 12 C 94/2007 z 2. novembra 2010 zamietol návrh navrhovateľov v celom rozsahu.Na základe navrhovateľmi podaného odvolania proti prvostupňového rozsudku rozhodovalKrajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. 2 Co 275/2010z 9. novembra 2011 prvostupňový rozsudok vo veci samej potvrdil a vo výroku o náhradetrov konania vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okresný súd a následne ajkrajský súd rozhodli o trovách konania samostatnými uzneseniami podľa ich výsledku.
Na základe podnetu navrhovateľov generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalejlen „generálny prokurátor“) podal 17. decembra 2012 mimoriadne dovolanie protiprvostupňovému rozsudku v spojení s druhostupňovým rozsudkom, ako aj proti uzneseniamo náhrade trov konania v uvedených konaniach. Najvyšší súd o mimoriadnom dovolanírozhodol napadnutým uznesením tak, že zrušil prvostupňový, ako aj druhostupňovýrozsudok vo veci, ako aj nadväzujúce uznesenia o náhrade trov konania v konanípred okresným súdom a krajským súdu a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súduna ďalšie konanie.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že základnou otázkou v predmetných konaniach bolovyriešenie, „či časť prístavby bytového domu..., v minulosti užívaná navrhovateľmi, má alebo nemá charakter príslušenstva bytu“. V tejto súvislosti sťažovateľ konštatuje, že„okresný súd v prvostupňovom rozsudku ustálil na základe vykonaného dokazovania skutkový záver, podľa ktorého má prístavba charakter príslušenstva bytového domu a jednotlivé časti prístavby užívané vlastníkmi bytov nemajú charakter príslušenstva bytov. Prvostupňový súd vykonal v tomto smere rozsiahle dokazovanie a svoje skutkové závery dostatočne a racionálne odôvodnil.“.
Sťažovateľ tiež konštatuje, „že z tých istých skutkových záverov a rovnakého právneho posúdenia vychádzal aj Krajský súd Bratislava pri vydávaní druhostupňového rozsudku“.
Sťažovateľ na základe týchto skutočností vychádzajúc z odôvodnenia napadnutéhouznesenia v sťažnosti namieta, že dovolací súd prekročil svoju právomoc, a argumentujetým, že „mimoriadne dovolanie bolo podané z dôvodu údajného nesprávneho právneho posúdenia veci“ podľa 243f ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktoré generálny prokurátoršpecifikoval vo svojom podaní, pričom tvrdí, že „najvyšší súd bol v konaní viazaný dovolacím dôvodom a rozsahom tak, ako boli zadefinované v mimoriadnom dovolaní. Najvyšší súd napadnutým uznesením prekročil rozsah mimoriadneho dovolania a dokonca sa odchýlil aj od skutkového stavu tak, ako ho zistili konajúce súdy, keď prekvapivo prijal odlišný skutkový záver, podľa ktorého je časť prístavby príslušenstvom bytu. Najvyšší súd Slovenskej republiky teda riešil skutkové okolnosti prípadu bez akéhokoľvek podnetu, prijal odlišné skutkové závery a na základe toho vec odlišne právne posúdil. Zjavne tak prekročil rozsah prieskumnej činnosti tak ako bol vymedzený v Mimoriadnom dovolaní a odlišný skutkový záver prijal bez toho, aby bolo v tomto smere vykonané dostatočné dokazovanie a bez toho, aby zaviazal konajúce súdy dokazovanie v potrebnom rozsahu doplniť.“.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje aj na to, že „právny názor obsiahnutý v napadnutom uznesení najvyššieho súdu je pre konajúce súdy záväzný“, a preto „súd, ktorému sa vec vracia nemá v podstate inú možnosť, ako návrhu vyhovieť“.
Podľa názoru sťažovateľa v dôsledku uvedeného napadnuté uznesenie najvyššiehosúdu vykazuje „známky arbitrárnosti a svojvôle, pričom pri jeho vydávaní evidentne nedošlo k ústavne konformnej aplikácii a interpretácii právnych noriem“. V dôsledkuuvedeného vydaním napadnutého uznesenia „došlo k zásahu do práv sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru...“.
Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd „svojím postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, keďže neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k odlišnému skutkovému posúdeniu veci, aplikoval na posudzovaný prípad úplne iné právne normy ako súdy nižšieho stupňa bez toho, aby umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k možnosti aplikácie predmetných noriem... V dôsledku uvedeného bola sťažovateľovi odňatá možnosť vyjadriť sa k podstatným skutočnostiam týkajúcim sa skutkového stavu aj právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho došlo k zásahu do práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. Dohovoru a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.
Na podporu svojich tvrdení ponúkol ústavnému súdu aj svoj právny pohľad na vec.
K namietanému porušeniu označených práv hmotnej povahy sťažovateľ v sťažnostiuviedol, že napadnuté uznesenie v dôsledku nezákonnej interpretácie a aplikácie právnychnoriem a vzhľadom na faktické zmenšenie spoluvlastníckeho podielu na spoločnýchčastiach, spoločných zariadeniach a príslušenstve bytového domu zasahuje do označenýchsťažovateľových práv hmotnej povahy.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby o jehosťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:
„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,. k. 6 MCdo 47/2012 zo č d a 26.11.2014 boli porušené práva S ažovate a na spravodlivý súdny proces pod a l. ň ⬛⬛⬛⬛ ť ľ ⬛⬛⬛⬛ ľ č 46 ods. 1 a l. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a l. 6 ods. 1 Dohovoru a právo č ⬛⬛⬛⬛ č vlastni majetok pod a l. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a l. I Dodatkového ť ⬛⬛⬛⬛ ľ č ⬛⬛⬛⬛ č protokolu,
2. Zruší uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,. k. 6 MCdo 47/2012 č zo d a 26.11.2014 a vrátil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na alšie ň ⬛⬛⬛⬛ ď konanie.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
1. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietalporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstatajeho argumentácie spočíva v námietke arbitrárneho ústavne nekonformného odôvodnenianapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorému zároveň vytýkal prekročenie jehoprávomoci, ďalej aj to, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať spočívajúcav znemožnení vyjadriť sa „k odlišnému skutkovému posúdeniu veci“, ako aj to, že„aplikoval na posudzovaný prípad úplne iné právne normy ako súdy nižšieho stupňa bez toho aby umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k možnosti aplikácie predmetných noriem“.Sťažovateľ vlastne v uvedenom vyčíta najvyššiemu súdu to, že pred prijatím napadnutéhouznesenia nevyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k odlišnému právnemu posúdeniu veci,ktoré v konečnom dôsledku prijal.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššiehosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišnýnázor a s napadnutým uznesením najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž samaosebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdudospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súdzrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní,a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,prečo v danom prípade vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu nižšími súdmi jedôvodné prijať záver, že kobka nachádzajúca sa v prístrešku spĺňa definičné znakypríslušenstva bytu, čo aj náležite odôvodnil. Sťažovateľ tendenčne tvrdil, že najvyšší súdprijal odlišný skutkový záver, s čím ústavný súd nesúhlasí, pretože najvyšší súd vychádzallen zo skutkového stavu podrobne zisteného nižšími súdmi (obdobne to tvrdí aj sťažovateľv sťažnosti), ktorý podriadil pod inú právnu normu ako súdy nižšieho stupňa, pretov okolnostiach prípadu najmä s poukazom na to, že najvyšší súd nevykonal pre prijatie tohtoprávneho záveru žiadne dokazovanie, je potrebné konštatovať, že nejde o skutkový záver,ale o odlišné právne posúdenie skutkového stavu zisteného nižšími súdmi. V nadväznostina to je potrebné považovať tvrdenie sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdomz dôvodu, že nemal možnosť sa vyjadriť „k ustáleniu odlišného skutkového stavu“,za nenáležité, vychádzajúce z nesprávnej premisy, a preto aj neopodstatnené.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k odlišnémuprávnemu posúdeniu veci pred prijatím napadnutého uznesenia, ktoré považujeza prekvapivé, je potrebné predovšetkým konštatovať, že najvyšší súd dal možnosť vyjadriťsa sťažovateľovi k podanému mimoriadnemu dovolaniu generálnym prokurátorom, čím sajeho právo na kontradiktórnosť v konaní v okolnostiach prípadu aj skonzumovalo.
Ústavný súd konštatuje, že zásada kontradiktórnosti tvorí imanentnú súčasť právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a pretože ústavný súd už viackrátvo svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil, že v obsahu tohto práva a základného právana súdnu ochranu nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07), zásadakontradiktórnosti zároveň tvorí aj imanentnú súčasť základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z početnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možnovyvodiť (napr. Brandstetter proti Rakúsku rozsudok ESĽP z 28. 8. 1991, Lobo Machadoproti Portugalsku, rozsudok veľkého senátu ESĽP z 20. 2. 1996 a ďalšie), že podstatouzásady kontradiktórnosti konania je právo mať možnosť oboznámiť sa so stanoviskamia dôkazmi predloženými súdu stranami sporu alebo nezúčastneným subjektom (od ktoréhosi súd prípadne mohol také vyjadrenie alebo dôkaz vyžiadať) a vyjadriť sa k nim s cieľomovplyvniť jeho rozhodnutie, pričom toto právo je priznané stranám, resp. účastníkomkonania. Z uvedeného vyplýva, že ide predovšetkým o dôkazy, stanoviská a vyjadreniaprotistrany v konaní alebo dôkaz, resp. stanovisko nezúčastneného subjektu (znalec, svedoka pod.)
Zásada kontradiktórnosti však podľa názoru ústavného súdu nemá absolútnycharakter, existujú aj výnimky z uvedeného pravidla, kde okolnosti prípadu alebo procesnejsituácie vylučujú uplatňovanie tejto zásady. V posudzovanom prípade ústavný súd dospelk záveru, že okolnosti prípadu vylučujú možnosť, že došlo k porušenia základného právana súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie z dôvodu porušenia zásadykontradiktórnosti, pretože zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadkutýkajúceho sa mimoriadneho dovolania nemožno vyvodiť povinnosť dovolacieho súdu daťmožnosť účastníkom konania vyjadriť sa k zamýšľanému odlišnému právnemu posúdeniuveci pred samotným jeho rozhodnutím v situácii, keď je mimoriadne dovolanie založenéna nesprávnom právnom posúdení veci a sťažovateľ sa k nemu v rámci konaniao mimoriadnom dovolaní aj vyjadril. Sťažovateľom predostretá argumentácia o analogickomaplikovaní povinnosti podľa § 213 ods. 3 OSP v napadnutom konaní o mimoriadnomdovolaní v okolnostiach prípadu nemá oporu v zákone v tom zmysle, že by sa vzťahovala ajna konanie o mimoriadnom dovolaní, pretože nezohľadňuje povahu tohto mimoriadnehoopravného prostriedku, ani fakt, že ide len konkurujúci právny názor na už ustálenýskutkový stav, ktorý už bol predmetom dokazovania, a tým aj zároveň predmetom sporuo jeho právne posúdenie, pričom vychádzajúc z odôvodnení rozsudkov okresného súdua krajského súdu je potrebné konštatovať, že nakoniec prijaté právne posúdenie veci bolov hre od samotného počiatku sporu. Sťažovateľ v konaní pred súdom prvého a druhéhostupňa predostrel svoje argumenty, teda zúčastnil sa sporu o tejto otázke a bol si vedomýmožnosti uplatnenia nakoniec prijatého právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti jepodstatný aj fakt, že nejde o rozhodnutie, ktorým sa vec definitívne konči, pretože ideo kasačné uznesenie najvyššieho súdu. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že súdy budú viazanéprávnym názorom vyjadreným v napadnutom uznesení, je potrebné dodať, že viazanosť súduprávnym názorom súdu vyššieho stupňa nie je absolútna. Najvyšší súd vo svojom uznesenísp. zn. 6 Cdo 227/2011 z 8. februára 2012, uviedol, že „súd nižšieho stupňa nie je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu zaujatým v zrušujúcom rozhodnutí, keď po zrušení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu prípadne aj súdu prvého stupňa sa skutkový základ zmení natoľko, že je vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu na nový skutkový základ“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 227/2011 z 8. februára 2012).
Pre úplnosť je potrebné dodať, že sťažovateľ napádal porušenie základného právana súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bez toho, aby konkrétne základné právo označil(predmetný článok ústavy obsahuje viacero základných práv). Ústavný súd napriekuvedenému vychádzajúc z obsahu jeho námietok konštatuje, že v zmysle jeho argumentáciedo úvahy prichádza len základné právo, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávanýmdôkazom. V okolnostiach posudzovanej veci najvyšší súd však žiadne dokazovanienevykonal, preto ústavný súd konštatuje, že táto námietka sťažovateľa nie je v príčinnejsúvislosti so základným právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48ods. 2 ústavy.
Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že najvyšší súd zjavne prekročil rozsah prieskumnejčinnosti, tak ako bol vymedzený v mimoriadnom dovolaní, s týmto názorom sťažovateľa saústavný súd nestotožňuje, keďže generálny prokurátor v okolnostiach prípadu napadoloznačené rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu z dôvodu, že spočívajúna nesprávnom právnom posúdení veci a dôvody, na ktorých napadnuté uznesenienajvyššieho súdu stojí, tomu aj korešpondujú. Je potrebné zdôrazniť, že všeobecné súdyv obdobných konaniach sú viazané skutkovým stavom, a nie jeho právnym posúdením,preto ak najvyšší súd v rozsahu uvedeného mimoriadneho dovolacieho dôvodu v rámcisvojej prieskumnej činnosti dospel k záveru o nesprávnom právnom posúdení veci z inéhodôvodu, ako bol argumentovaný v mimoriadnom dovolaní, a považoval ho za zásadnýv tom smere, že táto vada mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nepochybil, akuplatnil svoju právomoc a označené rozhodnutia vo veci konajúcich súdov zrušil.
Vychádzajúc z týchto záverov a uplatnených námietok sťažovateľa nemožno súhlasiťs jeho tvrdeniami, že najvyšší súd prekročil svoju právomoc z dôvodov ním uvádzaných, žedošlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti, že postupom najvyššieho súdu mu bola odňatámožnosť konať a že odôvodnenie napadnutého uznesenia je arbitrárne, resp. že došlok arbitrárnemu výkladu aplikovaných právnych predpisov. Najvyšší súd podľa názoruústavného súdu ústavne súladným spôsobom aplikoval a primerane interpretoval na vecvzťahujúce sa ustanovenia právnych predpisov, odôvodnenie napadnutého uznesenianajvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné a tvorídostatočný základ pre jeho výroky, preto ústavný súd dospel k záveru, že túto námietkusťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.
Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie jedôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právnynázor všeobecného súdu svojím vlastným.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlades právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní(II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), preto sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietalporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne a porušujúce jeho označené práva, odmietolz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. Sťažovateľ tiež namietal, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo ajk neopravenému zásahu do jeho práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právana ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré odôvodnil nezákonnouinterpretáciou a aplikáciou právnych noriem zasahujúcou do jeho označených právmajetkovej povahy
Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súdzásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotnéhocharakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súdbol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochranyústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takýmpostupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, alebez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvorilskutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právnenormy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd nezistil porušenie napadnutých ústavnoprocesných princípovvyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu a sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšejčasti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutnýmdôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právnehocharakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015