znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 344/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom   JUDr.   Emilom   Molnárom,   Advokátska   kancelária   Dr.   MOLNÁR   &PARTNERS, Záhradnícka 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.6 MCdo 47/2012 z 26. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola23. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva naochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 MCdo 47/2012 z 26. novembra2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konaniao určenie neplatnosti rozhodnutí vlastníkov bytov bytového domu v Bratislave v procesnejpozícii   žalovaného.   Okresný   súd   Bratislava   V (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkomsp. zn. 12 C 94/2007 z 2. novembra 2010 zamietol návrh navrhovateľov v celom rozsahu.Na základe navrhovateľmi podaného odvolania proti prvostupňového rozsudku rozhodovalKrajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. 2 Co 275/2010z 9. novembra 2011 prvostupňový rozsudok vo veci samej potvrdil a vo výroku o náhradetrov konania vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okresný súd a následne ajkrajský súd rozhodli o trovách konania samostatnými uzneseniami podľa ich výsledku.

Na základe podnetu navrhovateľov generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalejlen   „generálny   prokurátor“)   podal   17.   decembra   2012   mimoriadne   dovolanie   protiprvostupňovému rozsudku v spojení s druhostupňovým rozsudkom, ako aj proti uzneseniamo náhrade   trov   konania   v uvedených   konaniach.   Najvyšší   súd   o mimoriadnom   dovolanírozhodol   napadnutým   uznesením   tak,   že   zrušil   prvostupňový,   ako   aj   druhostupňovýrozsudok   vo   veci,   ako   aj   nadväzujúce   uznesenia   o náhrade   trov   konania   v konanípred okresným   súdom a krajským súdu a vec v rozsahu zrušenia vrátil   okresnému súduna ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že základnou otázkou v predmetných konaniach bolovyriešenie, „či časť prístavby bytového domu..., v minulosti užívaná navrhovateľmi, má alebo   nemá   charakter   príslušenstva   bytu“.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   konštatuje,   že„okresný   súd   v prvostupňovom   rozsudku   ustálil   na   základe   vykonaného   dokazovania skutkový   záver,   podľa   ktorého   má   prístavba   charakter   príslušenstva   bytového   domu a jednotlivé časti prístavby užívané vlastníkmi bytov nemajú charakter príslušenstva bytov. Prvostupňový súd vykonal v tomto smere rozsiahle dokazovanie a svoje skutkové závery dostatočne a racionálne odôvodnil.“.

Sťažovateľ   tiež   konštatuje, „že   z tých   istých   skutkových   záverov   a rovnakého právneho posúdenia vychádzal aj Krajský súd Bratislava pri vydávaní druhostupňového rozsudku“.

Sťažovateľ na základe týchto skutočností vychádzajúc z odôvodnenia napadnutéhouznesenia v sťažnosti namieta, že dovolací súd prekročil svoju právomoc, a argumentujetým, že „mimoriadne dovolanie bolo podané z dôvodu údajného nesprávneho právneho posúdenia   veci“ podľa   243f   ods.   1   písm.   c)   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdnyporiadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   ktoré   generálny   prokurátoršpecifikoval   vo   svojom   podaní,   pričom   tvrdí,   že „najvyšší   súd   bol   v konaní   viazaný dovolacím   dôvodom   a rozsahom   tak,   ako   boli   zadefinované   v mimoriadnom   dovolaní. Najvyšší súd napadnutým uznesením prekročil rozsah mimoriadneho dovolania a dokonca sa odchýlil aj od skutkového stavu tak, ako ho zistili konajúce súdy, keď prekvapivo prijal odlišný skutkový záver, podľa ktorého je časť prístavby príslušenstvom bytu. Najvyšší súd Slovenskej republiky teda riešil skutkové okolnosti prípadu bez akéhokoľvek podnetu, prijal odlišné skutkové závery a na základe toho vec odlišne právne posúdil. Zjavne tak prekročil rozsah prieskumnej   činnosti tak ako bol vymedzený v Mimoriadnom dovolaní a odlišný skutkový záver prijal bez toho, aby bolo v tomto smere vykonané dostatočné dokazovanie a bez toho, aby zaviazal konajúce súdy dokazovanie v potrebnom rozsahu doplniť..

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   aj   na   to,   že „právny   názor   obsiahnutý v napadnutom uznesení najvyššieho súdu je pre konajúce súdy záväzný“, a preto „súd, ktorému sa vec vracia nemá v podstate inú možnosť, ako návrhu vyhovieť“.

Podľa názoru sťažovateľa v dôsledku uvedeného napadnuté uznesenie najvyššiehosúdu   vykazuje „známky   arbitrárnosti   a svojvôle,   pričom   pri   jeho   vydávaní   evidentne nedošlo   k ústavne   konformnej   aplikácii   a interpretácii   právnych   noriem“.   V dôsledkuuvedeného   vydaním   napadnutého   uznesenia „došlo   k zásahu   do   práv   sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru...“.

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   najvyšší   súd „svojím   postupom   odňal   sťažovateľovi možnosť   konať   pred   súdom,   keďže   neumožnil   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   k odlišnému skutkovému posúdeniu veci, aplikoval na posudzovaný prípad úplne iné právne normy ako súdy nižšieho stupňa bez toho, aby umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k možnosti aplikácie predmetných noriem... V dôsledku uvedeného bola sťažovateľovi odňatá možnosť vyjadriť sa k podstatným skutočnostiam týkajúcim sa skutkového stavu aj právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho došlo k zásahu do práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. Dohovoru a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Na podporu svojich tvrdení ponúkol ústavnému súdu aj svoj právny pohľad na vec.

K namietanému porušeniu označených práv hmotnej povahy sťažovateľ v sťažnostiuviedol, že napadnuté uznesenie v dôsledku nezákonnej interpretácie a aplikácie právnychnoriem   a   vzhľadom   na faktické   zmenšenie   spoluvlastníckeho   podielu   na   spoločnýchčastiach, spoločných zariadeniach a príslušenstve bytového domu zasahuje do označenýchsťažovateľových práv hmotnej povahy.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby o jehosťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,. k. 6 MCdo 47/2012 zo č d a 26.11.2014 boli porušené práva S ažovate a na spravodlivý súdny proces pod a l. ň ⬛⬛⬛⬛ ť ľ ⬛⬛⬛⬛ ľ č 46 ods. 1 a l. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a l. 6 ods. 1 Dohovoru a právo č ⬛⬛⬛⬛ č vlastni majetok pod a l. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a l. I Dodatkového ť ⬛⬛⬛⬛ ľ č ⬛⬛⬛⬛ č protokolu,

2. Zruší uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,. k. 6 MCdo 47/2012 č zo d a   26.11.2014   a   vrátil   vec   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   alšie ň ⬛⬛⬛⬛ ď konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

1.   Sťažovateľ   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   namietalporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstatajeho argumentácie spočíva v námietke arbitrárneho ústavne nekonformného odôvodnenianapadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorému   zároveň   vytýkal   prekročenie   jehoprávomoci,   ďalej   aj   to,   že   mu   postupom   súdu   bola   odňatá   možnosť   konať   spočívajúcav znemožnení   vyjadriť   sa „k odlišnému   skutkovému   posúdeniu   veci“,   ako   aj   to,   že„aplikoval na posudzovaný prípad úplne iné právne normy ako súdy nižšieho stupňa bez toho   aby   umožnil   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   k možnosti   aplikácie   predmetných   noriem“.Sťažovateľ vlastne v uvedenom vyčíta najvyššiemu súdu to, že pred prijatím napadnutéhouznesenia nevyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k odlišnému právnemu posúdeniu veci,ktoré v konečnom dôsledku prijal.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššiehosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišnýnázor a s napadnutým uznesením najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž samaosebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdudospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   najvyšší   súdzrozumiteľne   odôvodnil   úvahy,   ktoré   zvolil   pri   rozhodovaní   o mimoriadnom   dovolaní,a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,prečo   v danom   prípade   vychádzajúc   zo   zisteného   skutkového   stavu   nižšími   súdmi   jedôvodné   prijať   záver,   že   kobka   nachádzajúca   sa   v   prístrešku   spĺňa   definičné   znakypríslušenstva bytu, čo aj náležite odôvodnil. Sťažovateľ tendenčne tvrdil, že najvyšší súdprijal odlišný skutkový záver, s čím ústavný súd nesúhlasí, pretože najvyšší súd vychádzallen zo skutkového stavu podrobne zisteného nižšími súdmi (obdobne to tvrdí aj sťažovateľv sťažnosti),   ktorý   podriadil   pod   inú   právnu   normu   ako   súdy   nižšieho   stupňa,   pretov okolnostiach prípadu najmä s poukazom na to, že najvyšší súd nevykonal pre prijatie tohtoprávneho záveru žiadne dokazovanie, je potrebné konštatovať, že nejde o skutkový záver,ale o odlišné právne posúdenie skutkového stavu zisteného nižšími súdmi. V nadväznostina to   je   potrebné   považovať   tvrdenie   sťažovateľa   o odňatí   možnosti   konať   pred   súdomz dôvodu,   že   nemal   možnosť   sa   vyjadriť „k ustáleniu   odlišného   skutkového   stavu“,za nenáležité, vychádzajúce z nesprávnej premisy, a preto aj neopodstatnené.

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľa,   že   nemal   možnosť   vyjadriť   sa   k odlišnémuprávnemu   posúdeniu   veci   pred   prijatím   napadnutého   uznesenia,   ktoré   považujeza prekvapivé, je potrebné predovšetkým konštatovať, že najvyšší súd dal možnosť vyjadriťsa sťažovateľovi k podanému mimoriadnemu dovolaniu generálnym prokurátorom, čím sajeho právo na kontradiktórnosť v konaní v okolnostiach prípadu aj skonzumovalo.

Ústavný súd konštatuje, že zásada kontradiktórnosti tvorí imanentnú súčasť právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a pretože ústavný súd už viackrátvo svojej rozhodovacej   činnosti zdôraznil, že v obsahu tohto práva a základného právana súdnu ochranu nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07), zásadakontradiktórnosti zároveň tvorí aj imanentnú súčasť základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z početnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možnovyvodiť (napr. Brandstetter proti Rakúsku rozsudok ESĽP z 28. 8. 1991, Lobo Machadoproti Portugalsku, rozsudok veľkého senátu ESĽP z 20. 2. 1996 a ďalšie), že podstatouzásady   kontradiktórnosti   konania   je   právo   mať   možnosť   oboznámiť   sa   so stanoviskamia dôkazmi predloženými súdu stranami sporu alebo nezúčastneným subjektom (od ktoréhosi súd prípadne mohol také vyjadrenie alebo dôkaz vyžiadať) a vyjadriť sa k nim s cieľomovplyvniť   jeho   rozhodnutie,   pričom   toto   právo   je   priznané   stranám,   resp.   účastníkomkonania.   Z uvedeného   vyplýva,   že   ide   predovšetkým   o dôkazy,   stanoviská   a vyjadreniaprotistrany v konaní alebo dôkaz, resp. stanovisko nezúčastneného subjektu (znalec, svedoka pod.)

Zásada   kontradiktórnosti   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemá   absolútnycharakter, existujú aj výnimky z uvedeného pravidla, kde okolnosti prípadu alebo procesnejsituácie vylučujú uplatňovanie tejto zásady. V posudzovanom prípade ústavný súd dospelk záveru, že okolnosti prípadu vylučujú možnosť, že došlo k porušenia základného právana súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie z dôvodu porušenia zásadykontradiktórnosti,   pretože   zo   žiadneho   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadkutýkajúceho sa mimoriadneho dovolania nemožno vyvodiť povinnosť dovolacieho súdu daťmožnosť účastníkom konania vyjadriť sa k zamýšľanému odlišnému právnemu posúdeniuveci pred samotným jeho rozhodnutím v situácii, keď je mimoriadne dovolanie založenéna nesprávnom   právnom   posúdení   veci   a sťažovateľ   sa   k nemu   v rámci   konaniao mimoriadnom dovolaní aj vyjadril. Sťažovateľom predostretá argumentácia o analogickomaplikovaní   povinnosti   podľa   §   213   ods.   3   OSP   v napadnutom   konaní   o mimoriadnomdovolaní v okolnostiach prípadu nemá oporu v zákone v tom zmysle, že by sa vzťahovala ajna konanie o mimoriadnom dovolaní, pretože nezohľadňuje povahu tohto mimoriadnehoopravného   prostriedku,   ani   fakt,   že   ide   len   konkurujúci   právny   názor   na   už   ustálenýskutkový stav, ktorý už bol predmetom dokazovania, a tým aj zároveň predmetom sporuo jeho   právne   posúdenie,   pričom   vychádzajúc   z odôvodnení   rozsudkov   okresného   súdua krajského súdu je potrebné konštatovať, že nakoniec prijaté právne posúdenie veci bolov hre od samotného počiatku sporu. Sťažovateľ v konaní pred súdom prvého a druhéhostupňa predostrel svoje argumenty, teda zúčastnil sa sporu o tejto otázke a bol si vedomýmožnosti   uplatnenia   nakoniec   prijatého   právneho   posúdenia   veci.   V tejto   súvislosti   jepodstatný aj fakt, že nejde o rozhodnutie, ktorým sa vec definitívne konči, pretože ideo kasačné   uznesenie   najvyššieho   súdu.   Pokiaľ   sťažovateľ   tvrdí,   že   súdy   budú   viazanéprávnym názorom vyjadreným v napadnutom uznesení, je potrebné dodať, že viazanosť súduprávnym názorom súdu vyššieho stupňa nie je absolútna. Najvyšší súd vo svojom uznesenísp. zn. 6 Cdo 227/2011 z 8. februára 2012, uviedol, že „súd nižšieho stupňa nie je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu zaujatým v zrušujúcom rozhodnutí, keď po zrušení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu prípadne aj súdu prvého stupňa sa skutkový základ zmení natoľko, že je vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu na nový skutkový základ“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 227/2011 z 8. februára 2012).

Pre úplnosť je potrebné dodať, že sťažovateľ napádal porušenie základného právana súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bez toho, aby konkrétne základné právo označil(predmetný   článok   ústavy   obsahuje   viacero   základných   práv).   Ústavný   súd   napriekuvedenému vychádzajúc z obsahu jeho námietok konštatuje, že v zmysle jeho argumentáciedo úvahy prichádza len základné právo, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávanýmdôkazom.   V okolnostiach   posudzovanej   veci   najvyšší   súd   však   žiadne   dokazovanienevykonal, preto ústavný súd konštatuje, že táto námietka sťažovateľa nie je v príčinnejsúvislosti so základným právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48ods. 2 ústavy.

Pokiaľ   sťažovateľ   tvrdil,   že   najvyšší   súd zjavne   prekročil   rozsah   prieskumnejčinnosti, tak ako bol vymedzený v mimoriadnom dovolaní, s týmto názorom sťažovateľa saústavný   súd   nestotožňuje,   keďže   generálny   prokurátor   v okolnostiach   prípadu   napadoloznačené   rozhodnutia   okresného   súdu   a krajského   súdu   z dôvodu,   že   spočívajúna nesprávnom   právnom   posúdení   veci   a dôvody,   na   ktorých   napadnuté   uznesenienajvyššieho súdu stojí, tomu aj korešpondujú. Je potrebné zdôrazniť, že všeobecné súdyv obdobných konaniach sú viazané skutkovým stavom, a nie jeho právnym posúdením,preto ak najvyšší súd v rozsahu uvedeného mimoriadneho dovolacieho dôvodu v rámcisvojej prieskumnej činnosti dospel k záveru o nesprávnom právnom posúdení veci z inéhodôvodu,   ako   bol   argumentovaný   v mimoriadnom   dovolaní,   a považoval   ho   za   zásadnýv tom smere, že táto vada mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nepochybil, akuplatnil svoju právomoc a označené rozhodnutia vo veci konajúcich súdov zrušil.

Vychádzajúc z týchto záverov a uplatnených námietok sťažovateľa nemožno súhlasiťs jeho tvrdeniami, že najvyšší súd prekročil svoju právomoc z dôvodov ním uvádzaných, žedošlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti, že postupom najvyššieho súdu mu bola odňatámožnosť   konať   a že   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   je   arbitrárne,   resp.   že   došlok arbitrárnemu   výkladu   aplikovaných   právnych   predpisov.   Najvyšší   súd   podľa   názoruústavného súdu ústavne súladným spôsobom aplikoval a primerane interpretoval na vecvzťahujúce   sa   ustanovenia   právnych   predpisov,   odôvodnenie   napadnutého   uznesenianajvyššieho   súdu   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   presvedčivé   a zrozumiteľné   a tvorídostatočný základ pre jeho výroky, preto ústavný súd dospel k záveru, že túto námietkusťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.

Nesúhlas   sťažovateľa   s   obsahom   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   nie   jedôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právnynázor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlades právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní(II. ÚS 218/02,   resp.   I.   ÚS   3/97),   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   v   ktorej   namietalporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesenímnajvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne a porušujúce jeho označené práva, odmietolz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľ tiež namietal, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo ajk neopravenému zásahu do jeho práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právana ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ktoré   odôvodnil   nezákonnouinterpretáciou   a aplikáciou   právnych   noriem   zasahujúcou   do   jeho   označených   právmajetkovej povahy

Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť   majetok podľa čl. 20ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutým   uznesenímnajvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súdzásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotnéhocharakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súdbol   opravnou   inštanciou   voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takýmpostupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, alebez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvorilskutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právnenormy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   napadnutých   ústavnoprocesných   princípovvyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu a sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšejčasti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20ods.   1   ústavy   a práva podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   bolo   už   len   nevyhnutnýmdôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právnehocharakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015